60-tka bola ako úder kladivom

Martin Gore poskytol v Berlíne niekoľko samostatných rozhovorov pre média a medzi iným aj vcelku príjemný, plný spomienok na mladosť, pre kalifornský magazín The Hollywood Reporter.

Mali ste vôbec silu pokračovať, byť naďalej produktívni a kreatívni, po tom, čo ste nečakane prišli o kamaráta a kolegu, Andyho Fletchera? Myslím, že ste boli práve uprostred nahrávania, keď sa to stalo.
Martin: No, neboli. Mali sme napísané všetky skladby, ako aj premyslený názov albumu. Nahrávanie s Andym bolo naplánované na neskôr, asi 7 týždňov po tom, čo skonal. Bol veľmi nadšení, že opäť začneme pracovať. A náhle odišiel. Je to veľmi smutné, nečakané.

Spomalilo to proces alebo ste naopak mali pocit, že album musíte dokončiť práve kvôli nemu?
Nemyslím si, že sme, čo i len zauvažovali o ukončení kapely alebo podobne. Skôr mám pocit, že sme cítili, že bude pre nás zdravšie pokračovať v pláne, ktorý sme si stanovili. Viete, je dobré, keď máte niečo, na čo sa môžete sústrediť. Hudba je vždy tak trochu liečiteľka, ako sa kedysi vyjadril John Lee Hooker. Takže, nemyslím si, že sme uvažovali o ukončení činnosti. Zdalo sa mi prirodzené sa na niečo sústrediť a dokončiť to.

Album teda ponesie názov "Memento Mori", ktorý odkazuje na nevyhnutnosť smrti. Aký je Tvoj názor na pominuteľnosť?
Toto slovné spojenie ma zaujalo kvôli pandémií a nárastu úmrtí v Amerike, ale aj v celom svete. Ale takisto aj pre môj ďalší životný míľnik. Dosiahol som 60-tku, čo ma zasiahlo ako úder kladivom. To začnete o pominuteľnosti premýšľať intenzívnejšie. No a ešte, ja som tú frázu nikdy predtým nepočul. No a keď sa mi dostala do uší, napadlo ma, "veď to dokonale vystihuje skladby, ktoré máme pripravené na album." A takisto to je veľmi silný titul.

Povedal som niekoľkým mojim priateľom, že s Tebou budem robiť rozhovor a stále znova a znova počúvam, od tých LGBTQ orientovaných, ako im piesne Depeche Mode pomohli prekonať pubertálne obdobie. Boli ste si vedomí, že Vaša hudba bola spájaná s mládežou, obzvlášť tou gay?
Myslím, že toto sme si vždy veľmi dobre uvedomovali. A môžem povedať, že hlavne počas 1980tych rokov. Možno aj neskôr. Ani neviem prečo. Možno to bola záležitosť imidžu. Ten bol, hlavne v 1980-tych rokoch, dosť androgýnny. Ale aj v neskoršom období.

Dostala sa Vám, ohľadne imidžu, aj spätná väzba? Napr. od nahrávacej spoločnosti, v štýle, "môžete byť viac drsnejší?"
(smiech) Myslím, že sme mali šťastie práve v tom, že sme po celé 1980-te a 1990-te roky fungovali pod krídlami malého nezávislého vydavateľstva. Mute Records, ktoré bolo cez rôzne veľké spoločnosti licencované po celom svete. Takže sme mali nad sebou, v mnohých ohľadom, taký ochranný dáždnik. Takisto sme mohli hudobne experimentovať a robiť si veci po svojom. Nikdy nám nikto nedýchal na krk v štýle "toto nemôžete". Daniel Miller, ktorý s nami spolupracuje dodnes, nám bol v našej kariére veľmi nápomocný a umožnil nám slobodne a prirodzene sa vyvíjať.

Videl som množstvo protichodných teórií o tom, ako ste pomenovali Vašu kapelu. Aké je oficiálne vysvetlenie názvu Depeche Mode?
Dave kedysi študoval na umeleckej škole, venoval sa móde a v tom čase existoval francúzsky časopis s názvom Depeche MOde. Bol to vlastne jeho nápad, takže sme ten názov v podstate ukradli.

Pretože sa Vám páčilo, ako to znelo?
Presne tak. Ale inak neviem, tento príbeh znie zvláštne a ľudia to v skutočnosti vôbec nespochybňujú. S názvami kapiel je to vždy zábavné. V určitom bode ich ľudia jednoducho začnú akceptovať.

V ranných časoch Vašej kariéry Vám, počas vystúpenia v Belfaste, hodil fanúšik na pódium obálku s filmom do fotoaparátu. A vy ste urobili zopár vlastných záberov a film mu poslali späť. Nedávno sa tento príbeh so zábermi stal vcelku virálnym. Jeho vdova to zverejnila na sociálnych sieťach a dnes je to takmer všade. Videl si to?
Ale áno, videl som to.

Pamätáš si na to vôbec?
Úprimne, nie, ale viem si predstaviť, že sa to naozaj stalo, pretože v našich začiatkoch viedla ako moja, tak aj Davidova priateľka náš oficiálny fanklub. Pravdepodobne boli s nami na turné, všimli si obálku na pódiu a zrejme to pre nás a za nás urobili. Ale to len tipujem. Možno na tom nemám žiadnu zásluhu a možno, že sme to urobili len preto, že sme boli mladí a zároveň zdvorilí.

Keď si tie zábery videl po prvýkrát, vyvolalo to v Tebe niečo? Čo Ťa vlastne napadne, keď sám seba vidíš ešte mladého, v časoch, keď ste začínali?
Som na to zvyknutý, videl som ohromné množstvo takýchto záberov.

Chcel som sa niečo spýtať ohľadne legendárneho koncertu v Rose Bowl, v roku 1988. Takisto jedna z vecí, s ktorými sa ľudia na mňa často obracajú. Bolo to skutočne také historické, prelomové? Ako to zmenilo Váš život? Z Vášho pohľadu, myslím teraz z pódia, čo bolo na tom koncerte také výnimočné?
No, ten koncert bol náš míľnik. Rovnako to bol míľnik pre alternatívnu hudobnú scénu. Zvláštne, nedávno som sa o tom bavil s Danielom Millerom, ako sme 7 rokov predtým hrali v pube s názvom The Bridge House, v londýnskom Canning Towne, pre asi 30 ľudí.

No teda!
Neuveriteľné. Sedem rokov. Dnes uplynie sedem rokov rýchlosťou blesku a my vydávame album alebo niečo podobné. Medzi našim posledným albumom a týmto to bude 6 rokov. Kvôli pandémií.

V dokumente "Depeche Mode 101" je záber, ako sa pred spadnutím opony pozeráš na Davida. Hráte "Behind The Wheel" a zdá sa, akoby ste tomu všetkému nedokázali uveriť. Len sa jeden na druhého usmievate.
Som si istý, že sme boli skôr vystrašení. Ale bola to úžasná udalosť.

Neskúsili ste niekedy Rose Bowl zopakovať? Možno niečo na štýl "101: časť druhá"?
Som si istý, že by sme to mohli zvážiť, ale v tejto chvíli ešte nevieme, čo sa bude diať po dátumoch, ktoré sme už oznámili. Takže, kto vie, čo nás v budúcnosti čaká?