40 rokov Depeche Mode - VI.

40 rokov Depeche Mode - VI.

Na konci roka 1980 došlo k absolútne prelomovej udalosti, kedy si Daniel Miller, na koncerte v Bridge House, uvedomil, aký klenot má pred očami. Cesta k úspechu bola definitívne otvorená.

12.november 1980, Bridge House, Londýn (UK)

Koncert, na ktorom po prvýkrát videl Daniel Miller Depeche Mode naživo. Samozrejme, Vinceho a Davida mal možnosť stretnúť už predtým: títo dvaja totiž zašli do kancelárie vydavateľstva Rough Trade s demo páskou kapely, no tam ich presmerovali do malej kancelárie Mute Records, ktorá sídlila v tej istej budove. Daniel ich však v podstate odignoroval. V rozhore pre magazín Uncute (05/2001) to upresnil: "Nebolo to o tom, že by na mňa neurobili dojem, ja som ich v podstate nepočúval. Bol som uprostred nejakej činnosti, oni sa dožadovali prehratia nejakých skladieb a ja som im povedal, že teraz si to vypočuť jednoducho nemôžem. Prišli mi ako pochybní novoromantici. Fakt som v tej chvíli nevnímal ani tú hudbu. Prvýkrát som si ich vypočul až na koncerte v Bridge House, dokonca som si tých dvoch s tou kapelou na pódiu ani nespojil."

V roku 1997 Daniel uviedol: "Odvtedy mi stále túto moju chybu pripomínajú!"

V rozhovore, v roku 2011, to všetko Daniel trochu viac priblížil: "V ten deň vydali Fad Gadget svoj debutový album a ja som mal príšerne zlú náladu, pretože tlačiarne úplne zbabrali obal albumu. Bol som práve v kancelárii vydavateľstva Rough Trade, ktorú mi dovolili používať, keďže som si vlastnú dovoliť nemohol a zrazu ku mne prišiel kolega Scott z Rough Trade a s ním nejakí dvaja chalani. Povedal mi: "Vypočuj si túto kapelu, mohlo by sa Ti to páčiť." Názov kapely však nezmienil. V hlave som mal len ten obal spomenutého albumu, k tomu kopec ďalších vecí, tak som sa len mlčky zbalil a odišiel. Neskôr, omnoho neskôr, som na kapelu narazul v pube Terryho Murphyho, Bridge House. Terry bol bývalý boxer a bookoval vo svojom pube celkom dobré kapely. V ten večer tam vystupovali Fad Gadget a Terry tých chalanov z Basildonu pretlačil do úlohy predskokanov. Hlavu som mal plnú zvuku Fad Gadget a za normálnych okolností by som Depeche Mode opäť prešvihol, pretože som zvykol po zvukovej skúške zájsť niekam na večeru, aby som sa vrátil včas na samotný koncert. Neviem, prečo som to v ten večer neurobil. Fakt je ten, že mi to vyfučalo z hlavy v momente, ako tí štyria chalani začali hrať. Vedľa mňa stál chalan z Naked Lunch a po prvej skladbe sme si obaja povedali, "Fúha, tak to je dobré." A oni pokračovali. Ešte zaujímavejšia bola reakcia publika: okamžite to medzi ním a kapelou kliklo. Ľudia tancovali a dokonca ani nesledovali samotnú kapelu. Dave sa v tej dobe ešte stále veľmi hanbil. Stál takmer nehybne, sústredil sa na texty, no aj tak tam bolo cítiť to iskrenie. Po ich vystúpení som sa kapele predstavil a povedal im, že sa mi ich vystúpenie páčilo. Jasné, že som nevedel, že na mňa boli stále naštvatí. Nedokázali zabudnúť na to stretnutie v Rough Trade, takže na mňa reagovali skutočne chladne. Snažil som sa aspoň o krátky pokec s Fletchom a zistiť, akú hudbu má rád. Odpovedal, "Čokoľvek, čo práve letí." Niekto na to zareagovali, "Nie, Fletch, ty predsa počúvaš ELO." Než som šiel domov, tak som sa ich ešte spýtal, kedy a kde budú hrať najbližšie. Dave mi dal telefón na rodičov. Zavolal som hneď na druhý deň a ozvala sa jeho mama. Po chvíli mi dala k telefónu Davida a bolo očividné, že mal veľmi zlú náladu. Len zamrmlal niečo ako, "Ok, to znie férovo. Príď na náš ďalší koncert.""

V dokumente k remasteru "Speak & Spell", z roku 2006, uviedol Dave nasledovné:
"Vedeli sme, že tam bol Daniel Miller, pretože, aspoň myslím, mixoval zvuk Fad Gadget. Bol tam vtedy veľký dav, bolo fakt plno a Daniel za nami prišiel po koncerte, teda za mnou, pretože si myslel, že ja píšem skladby, či niečo podobné. Povedal som mu, "Nie, to ten chalan, tam v rohu." Tak si prisadol k Vincemu a chvíľu sa spolu bavili, ale ja som ho mal úplne v paži, tuším som mu vtedy povedal, že nech sa strčí do zadku. Ale on za nami chodil znova a znova."

Daniel Miller (2013): "Prvýkrát som videl Depeche Mode naživo na koncerte, kde predskakovali inej kapele z Mute, Fad Gadget. Bolo to v londýnskom East End-e, v pube The Bridge House, v Canning Towne, tuším v októbri 1980. Prišli mi úžasní. Bol to jeden z tých momentov, kedy neveríte tomu, čo počujete alebo čo vidíte. V podstate to boli tri decká, vážne, dvaja z nich mali 18, Dave 17 a Vince mal 19. Boli oháknutí v novoromantickom štýle a mali bláznivé účesy. Dave pôsobil trochu gothicky, alebo skôr strašidelne. O rytmiku sa im staral malý bicí automat a Dave stál nehybne takmer počas celého koncertu. Nespomeniem si, s ktorou skladbou začínali, ale pomyslel som si, "Je to skvelé, ale je dosť možné, že na začiatku vypália s tým najlepším a zvyšok za veľa stáť nebude," lenže oni boli s každou ďalšou skladbou lepší a lepší. Všetko to boli skvelé popové skladby. Boli výborne štrukturované, veľmi dobre naaranžované, postavené na bicom automate a troch monofonických syntezátoroch. Melódie, sprievodné melódie k vokálom boli vynikajúce. Bolo to takmer dokonalé. Presne také niečo som hľadal. Takže som po koncerte zašiel do zákulisia a povedal im, "Kedy hráte najbližšie, rád by som sa na Vás opäť prišiel pozrieť." O týždeň neskôr hrali na rovnakom mieste, ale predskakovali už niekomu inému, no aj tak som sa na nich šiel pozrieť."

Terry Murphy, majiteľ The Bridge House (2006): Pokračovali sme v promovaní DM ešte niekoľko ďalších mesiacov ... vždy som sa tešil, keď prišli s niečím novým. Všimol som si v médiách, že sa začalo s propagáciou Fad Gadget a vážne som ich chcel získať. Videl som ich už v období, keď predskakovali kapele Wasted Youth v Lyceum, v londýnskom West Ende, takže som pravidelne sledoval hudobnú tlač. Tam som sa dočítal, že frontmanom Fad Gadget je nejaký Frank Toney a presne tak sa volal jeden z mojich dobrých priateľov z čias, keď som pracoval na Fish Market. Bol takisto dobrým kamošom s jedným z mojich švagrov, Joe Lucyho, ktorý poriadal koncerty v pube The Ruskin Arms v East Ham E6. Zavolal som Joeovi a získal tak číslo na Franka. Zavolal som mu a spýtal sa na toho správneho Franka Toveya. Povedal mi, "To je môj syn. Pamätáš? Dosť si sa s ním vyhral, keď si chodil pre Tvoje deti k nám, do Stepney." Ja na to, "Jasné, ale prečo si mi nepovedal, že má kapelu?" Tak mi Frank starší dal telefón na agenta Franka mladšieho a zavolal som mu. "Jasné, budú radi, keď si budú môcť zahrať v Bridge House". Fad Gadget boli kapela na vzostupe, vhodná na to, aby im predskakovali Depeche Mode ... boli mladí, trendoví a veľa sa o nich hovorilo. Skvelý základ. Zavolal som Davidovi, resp. jeho mame, ktorá bola ako vždy veľmi milá a priateľská. Nikdy nemala s ničím veľký problém. A hlavne si vždy presne zapísala, čo som jej povedal, aby jednoducho nič nevynechala. Dave Gahan nikdy nebol v dosahu, keď som volal, no vždy sa do hodiny ozval späť. Keď som mu povedal, že budú u nás hrať Fad Gadget a Depeche Mode by im mohli predskakovať, doslova kričal od radosti. Nastal osudný večer a všetko nasvedčovalo tomu, že sa to vydarí. Nikdy sme neotvárali pred siedmou, ale kapely sme zvykli vpustiť o piatej, aby si nachystali nástroje. Ako vždy, prvý dorazil Andy Fletcher. Myslím, že pracoval v centre Londýna a hneď ako mu "padla", smeroval do Bridge House. Ostatní dorazili z Basildonu. Popoludní bola diaľnica A13 vždy upchatá, takže vždy meškali. Andy, ten nie ... ten poctivo búchal na vchodové dvere a budil ma z môjho popoľudňajšieho spánku."

Steve Fisher (2006): "Myslím, že John a Wasted Youth museli byť na turné a ja som sa poflakoval s Terrym v kancelárii pred tým, ako sme otvorili. Rozprávali sme sa o Depeche Mode, ktorí boli hlavnými hviezdami večera, ako aj o Fad Gadget, ktorí boli headlinermi o pár dní neskôr. Jeden z nás alebo obaja sme navrhli, že by sme radi videli DM ako predskokanov Fad Gadget. Pamätám si to dodnes, ako som počas toho, ako si chalani balili nástroje hodil s nimi reč o koncerte. Traja z nich sa tvárili rezervovane, akože je to vždy super, ale Vince sa uškrnul ako mačka a povedal niečo v štýle, "no to si píš, že áno!" Keď mi však padol zrak na ostatných, postávajúcich na rohu, tak som videl, ako oslavným spôsobom zatínali päste. A potom teda nadišiel večer s Fad Gadget. To už som váhal, či bolo dobré spojiť s nimi Depeche Mode. V podstate sme nemali žiaden problém, len sme sa snažili upokojovať Franka Toveya. Bol až príliš aktívny, dokonca aj počas zvukovej skúšky, keď v pube nebolo nikoho. Fakt šlapal na 200%. Bolo milé stretnúť jeho brata, skutočne dobrého boxera, ktorý bol, spolu s mojim synom a Ryaom Winstonem, členom Repton Boxing klubu. Koncert sa skutočne vydaril a to až tak, že sa chalanom z DM nechcelo odísť z pódia. Dostali dokonca možnosť vystúpiť s prídavkom a potom sa ešte raz vrátiť, čo je na predskokanov dosť nezvyčajná vec. Frank mi povedal, "Kľudne ich nechaj, nech sa vrátia koľkokrát len budú chcieť." Frank bol skutočný profesionál. Keď nastúpili Fad Gadget, dav doslova explodoval. Frank bol úplne všade ... v dave, v bare, kde porozbíjal všetky poháre ... postával som vzadu a myslel som, že sa tam rozpútali výtržnosti. Rozbehol som sa teda do zadnej časti a zostal som prekvapený, ako sa tam všetci smiali a povzbudzovali. Neskôr ma predstavili Danielovi Millerovi z Mute Records. Dokonca aj on vydával vlastnú hudbu. Povedal mi, že Depeche Mode naňho urobili fakt dojem. Tam som mu povedal, že máme namierené s nimi do štúdia a nahráme nejaké veci. A to ho zaujalo. Tak som mu povedal, že mu pošlem potom kópiu nahrávok, na čo odpovedal, "tak to by bolo skvelé". Nakoniec sme sa s Depeche Mode do štúdia nikdy nedostali, pub nás až príliš zamestnával. Naša nahrávacia spoločnosť vydala nakoniec dva albumy a štyri single. Wasted Youth boli na európskom turné, takže to bolo všetko veľmi hektické. Daniel sa dal do reči s Depeche Mode a ten ich do štúdia dostal. Bral však ohľad na Bridgehouse Records a urobil to ako jednorázovú akciu, bez zmluvy. Prišlo mi to z jeho strany férové. Bol to odlišný prístup v porovnaní s chlapíkom, ktorému som rezervoval štvrtkový večer pre nové kapely a ktorý si rezervoval jedno zo štúdii, ktoré sme pravidelne využívali (John Bassetss vo Forest Gate) a nahral kompiláciu s vôbec prvou nahrávkou Depeche Mode, ktorá mala patriť mne. Myslím, že sa tá kompilácia volala "Sum Bizarrely" (pozn. Some Bizzare)."


14.november 1980, Technical College, Southend-On-Sea, Essex (UK)

Záznam z tohto koncertu je v podstate druhým spomedzi dostupných ranných bootlegov Depeche Mode rozšírených medzi fanúšikmi (tým prvým je záznam koncertu v Bridge House, z 30.10.1980). Obzvlášť verzia "I Sometimes Wish I Was Dead" znie radikálne odlišne v porovnaní s neskoršími koncertnými verziami, ako aj verziou štúdiovou.

Toto vystúpenie, vlastne celý koncertný večer, zorganizoval Larry Moore zo Študentskej únie na Southend College Of Technology. V biografii Jonathana Millera, "Stripped", si zaspomínal takto: "V setliste boli na prvej pozícii The Leapers, od ktorých sa očakávalo skutočne veľa a pravidelne sa objavovali v hudobnom stĺpčeku Basildon Evening Echo. V zozname účinkujúcich boli aj No.6 ... Depeche Mode boli v zozname tretí, no boli ďaleko najlepší. Tak som sa po koncerte spýtal Davida Gahana, či by sa nezúčastnili aj ďalšieho plánovaného koncertého večera. Dave na mňa vrhol zamračený pohľad a dodal, že by to bolo možné, no len pod podmienkou, že by boli headlinermi. "Ha!" odvrkol som a odišiel. "Zasa až tak dobrí neboli!" Na druhej strane, ja som jeden z mála tých, ktorí ich trochu vrátili na zem, keďže som usúdil, že ešte nemali na to, by boli headlinermi večera na Southend College. Myslím, že som mal za to bod!"

Pozn. Podľa jedného z účastníkov večera bola headlinerom kapela s názvom The Regulators.

1.december 1980, Bridge House, Londýn (UK)

Koncert, na ktorom videl Daniel Miller Depeche Mode už druhýkrát. "Vzal som so sebou zopár ľudí, medzi ktorými bol aj Boyd Rise, veľký to fanúšik popu, a Hildi Svegard, moja prvá zamestnankyňa. Obaja sa zhodli: 'Daniel, týchto by si mal získať.' Tak som za nimi zašiel a spýtal sa ich, "Nechceli by ste nahrať singel?" Oni okamžite súhlasili. Len som dodal, "tak teda skúsime jeden singel a uvidíme, či sa chytí.""

Daniel a Daryl Bamonte opísali túto situáciu presnejšie v roku 2011.
Daniel: "Na tom koncerte som v dave stretol aj Steva Pearcea. Ten sa takisto o Depeche Mode zaujímal a chcel ich získať pre svoje vydavateľstvo Some Bizzare. Pred DM som sa stretol už so Soft Cell, takže som si nebol veľmi istý, či to s DM chcem naozaj skúsiť. Stevo mi však povedal: "Ok, ja si zoberiem Soft Cell a ty Depeche." Tak som sa s nimi po koncerte stretol a navrhol im nahratie singla. Dohodu sme spečatili iba podaním rúk. Žiadna zmluva na paprieri, žiadni právnici, fifty-fifty. Mimochodom, takto sme fungovali až do obdobia 1989 - 1990. Dovtedy skutočne žiadna písomná zmluva medzi Mute Records a Depeche Mode neexistovala."

Daryl Bamonte: "Po tom, čo Daniel ponúkol chalanom nahratie singla, sme šli autom domov a nik nepovedal ani slovo. Nič. Žiaden krik, žiadne zapíjanie. Andy s Martinom šli na druhý deň ráno normálne do práce, akoby sa vôbec nič neudialo."

Vince Clarke si na súperenie medzi Stevom Pearcem a Danielom Millerom zaspomínal v biografii "Stripped" nasledovne: "Stevo za nami prišiel do zákulisia a povedal, "Pozrite, pripravujeme Some Bizzare turné, nechceli by ste sa pridať? A nechceli by ste so Some Bizzare podpísať zmluvu?" A chvíľu po ňom za nami prišiel Daniel, ktorého sme poznali vďaka skladba "T.V.O.D" (b-strana singla "Warm Leatherette"). Bolo ťažké sa rozhodnúť. Stevo povedal, "Pozrite, ak podpíšete kontrakt so Some Bizzare, môžete získať pozíciu predskokana Ultravox". Po takejto ponuke sa rozhovovalo veľmi ťažko. A potom Daniel navrhol. "Skúsime nahrať singel." My by sme boli schopní podpísať akúkoľvek zmluvu, ale hlavne sme chceli vydať konečne nejakú nahrávaku. Kapela sa však jednohlasne zhodla na tom, že Danielovi Millerovi by sme skutočne mohli dôverovať; dodal, že ak by sa jednej strane niečo nepáčilo, pôjdeme od toho."

Daniel Miller (2001): "Bola tam nejaká konverzácia, kedy som mimo iného povedal, 'mohla by z Vás byť veľká popová kapela, to čo robíte je úplne fantastické, je to skutočne niečo nové, no stále je to pop. Nikdy sme (ako Mute) nemali popový hit, ja však skutočne verím tomu, čo robíte. Vydajme singel a uvidíme, ako sa uchytí. Nechcem Vás ničím iným zaväzovať, pretože skutočne neviem, čo môžem urobiť.' Takto to naozaj bolo, bolo to jednoduché."

Na druhej strane Depeche Mode súhlasili s nahratím skladby pre kompilačný album "Some Bizzare". Skladbu "Photographic" nahrali v decembri 1980 v štúdiách Stage One, ktoré vlastnil John Basset. Tie sídlili na adrese 14 Sebert Road, Forest Gate, London E7 0NP. Toto štúdio pravdepodobne navrhol Stevo Pearce.

10.december 1980, Bridge House, Londýn (UK)

Večer ohlasovaný ako "Futuristic Night"

18.december 1980, Bridge House, Londýn (UK)

Z neznámych dôvodov bola akcia označená ako "private party".

28.december 1980, Bridge House, Londýn (UK)

Na koncerte sa objavil aj Martin Mann, manžel Deb Danahay, ktorý si naň zaspomínal v biografii Jonathana Millera, "Stripped": "Bol som v šatni s chalanmi tesne predtým, než vyšli na pódium. Pred nimi hrala kapela s názvom Industrial a boli naozaj dosť tvrdí. Spomínam si, že som zahlásil, "Tak toto je už na mňa príliš industriálne". Bola to taká zmeska punku, heavy metalu a pod. Keď vyšli na pódium Depeche Mode, bolo to niečo úplne iné. Všetko to odštartovali starým bicím automatom, ktorý sa v jednom momente zastavil. Na to sa odniekiaľ zozadu ozvalo, "vhoďte do jukeboxu ďalších 50 pencí!" No aj tak boli skvelí; dodnes si spomínam na niektoré skladby, ktoré nikdy oficiálne nevydali."

zdroj: dmlive.wiki

Názory Devotees (4)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa