10 otázok pre Martina

10 otázok pre Martina

Skvelý rozhovor s Martinom Gorem, ktorý poskytol domácemu Santa Barbara Magazínu počas augustového voľna.

Depeche Mode, v podstate najviac zo všetkých kapiel, na ktoré si dokážem spomenúť, majú jedinečnú schopnosť byť v stredobode pozornosti, aby následne zrazu zmizli z dohľadu. A to nemá nič spoločné s menším úspechom, čí inými záležitosťami, ktoré sa udiali za poslendé roky, či s vecami typickými pre kapely ... zdá sa, že máte schopnosť sa vždy objaviť a zmiznúť. Ak by sa Depeche Mode dali prirovnať k niektorému z hercov, boli by ako Daniel Day Lewis. Ako sa Vám to podarilo?
Martin: Veľmi dobrý postreh! Prirodzeným spôsobom sme sa prepracovali k štvorročným fázam. Nebolo to nič plánované. Nikdy sme si spolu nesadli a nerozhodli o tom, ako často budeme vydávať albumy a organizovať turné, jednoducho k tomu došlo. Týmto spôsobom fungujeme od roku 1993, od albumu "Songs Of Faith And Devotion". Jednoducho zotavenie po turné trvá určitý čas, potrebujeme byť aj s rodinou, dokončiť vedľajšie projekty a samozrejme napísať skladby pre nový album. Od roku 1981, do roku 1990, sme vydávali album takmer každý rok, to však už nebolo, ako pre fanúšikov, tak aj pre kapelu, dlhodobo udržateľné.

Patrí do tej fázy oddychu aj život v Santa Barbare? Čo ťa sem vlastne priviedlo?
Presťahovať som sa rozhodol v roku 2000, a Kalifornia bola plánovaná záležitosť. Sám seba som si však v Los Angeles predstaviť nemohol, dokonca tam chodím čo najmenej, ako je to len možné! Priatelia mi odporučili zopár miest a Santa Barbara odznela veľakrát. Tak som sa sem vydal na prieskum a to mesto som si zamiloval. Je to jedno z najnádhernejších miest na Zemi, skvelé miesto na oddych a príliš veľa vecí ma tu netrápi.

Z Depeche Mode sa postupne opäť stalo trio, ktoré tvorí "motor" celej kapely. Ako tie zmeny vlastne ovplyvnili alchýmiu kapely? Aký je to rozdiel, keď ste dnes trio, oproti minulosti?
Myslím, že sme vždy boli predurčení pre trio formáciu. Vince Clarke, jeden zo zakladateľov skupiny a v tom čase hlavný skladateľ, nám oznámil svoj odchod z kapely ešte pred vydaním debutového albumu. Po úspechu debutu sa zostávajúce trio rozhodlo vrátiť do štúdia a nahrať ďalší album. Na turné k albumu sme prizvali Alana Wildera. Fungovalo sa nám s ním skvele, bol to vynikajúci hudobník, takže sme ho, pred nahrávaním tretieho albumu, v roku 1983, požiadali, aby sa k nám natrvalo pripojil. Vydržal s nami až do roku 1995, kedy si povedal, že už má toho dosť. Tak sme sa vrátili k triu a fungujeme tak dodnes. Rozhodnutia sa prijímajú omnoho ľahšie, pretože k nerozhodným stavom nedochádza. To bol častý problém, keď sme pracovali vo štvorici. Ale musím spomenúť Petra Gordena a Christiana Eignera. Hoci s nami nenahrávajú, už sú integrálnou súčasťou našej koncertnej zostavy, od roku 1998. Peter hrá na klávesoch a Christian na bicie. Skladby na pódiu nakoniec znejú trochu odlišne, než na albume, hlavne vďaka ich vstupom.

Existuje iba zopár kapiel, ktoré dosahujú ako dlhú životnosť, tak posúvajú svoje umelecké hranice. Je ich skutočne hŕstka a vy ste na vrchných priečkach toho zoznamu. Je zrejme ťažké držať sa na špici, čím je človek starší, a dnes sa zdá, akoby Depeche Mode z tejto pozície ani nikdy nezišli. Zkadiaľ čerpáte toľko inšpirácie a motivácie?
Nikdy sme nechceli zaspať na vavrínoch a s každým projektom sa chceme posúvať ďalej. Myslím, že nám veľmi pomáha fakt, že sme v jadre elektronická kapela a vždy sme sa snažili udržiavať našu technologickú výbavu v medziach aktuálnych trendov, bez toho, aby sme však zneli trendovo, ak vám to dáva takto zmysel. Nechcem, aby som vyznieval ako nejaká diva, myslím, že ak by sme v tom všetkom necítili nejaký význam, tak by sme to vzdali už pred rokmi. Nedávno sme ukončili tri a pol mesačné turné po Európe, kde sme zostali opäť prekvapení, koľko tam máme mladých fanúšikov. Zrejme musíme niečo robiť naozaj správne!

Nový album, "Spirit", akoby opäť posunul o kus ďalej vaše hranice. Ako veľmi sa líši od Vášho predošlého albumu?
V porovnaní s tým predošlým je tento album viac politicky orientovaný. Bohužiaľ, je toho dnes mnoho, o čom sa dá písať, hlavne ak sa sústredíte na sociálny aspekt. Svet je dnes v obrovskom chaose.

Santa Barbara je vnímaná ako križovatka rôznych kultúrnych frakcií a Depeche Mode akoby do tohto prostredia perfektne pasovali. Výtvarné umenie, dizajn, dramatizácia, to všetko tvorí vnútro každého nového albumu. Pristupujete ku každému albumu ako k výstavnému umeleckému kusu alebo to všetko vzniká až po tom, čo dokončíte jeho hudobnú časť?
S Antonom Corbijnom spolupracujeme od roku 1986. Jeho prvou prácou pre nás bolo video k singlu "A Question Of Time". Priznal sa nám, že jediný dôvod, prečo sa pustil do práce s nami bola skutočnosť, že chcel filmovať v Amerike! Nemalo to nič spoločné so samotnou skladbou, či s našou kapelou. Našťastie to medzi nami zafungovalo a pustupne sme začlenili Antona do celej našej vizuálnej stránky. Je to skutočný umelec a dodnes mu plne dôverujeme. Fotografie, videá, dvd vydania, koncertné projekcie, obaly albumov, grafické fonty a pod. ... toho všetkého je integrálnou súčasťou.

Ovplyvnila Santa Barbare aj tvoje skladateľstvo?
To je odveká otázka: ako veľmi je tvoje umenie ovplyvnené tvojím okolitým svetom? Bez toho, aby som poukázal na konkrétne piesne, myslím, s výnimkou albumu "Spirit", že moje skladby sú pozitívnejšie, prípadne ak chcete lepšie slovo, tak duchovnejšie, odkedy som sa sem presťahoval. V období 1985 - 1986, kedy som napísal album "Black Celebration", som žil v Berlíne. Myslím, že to nebola náhoda!

Má tým pádom vystupovanie v Santa Barbara Bowl pre teba iný význam? Vždy som počul, že umelci tam veľmi radi vystupujú. Odhliadnúc od tej intímnej krásy, ide v tvojom prípade o iný dôvod?
Santa Barbara Bowl je výnimočné miesto. Ako vravíte, je nádherné. Je tam skvelá akustika a ja tu žijem už 17 rokov. Vo mne to vyvoláva pocit, akoby som hral pre domáce publikum. Okrem chicagského Casina je to najmenšie miesto, v akom vystupujeme na tomto turné, takže pôjde o veľmi príjemnú zmenu.

Ktoré z vecí, ktoré by mohli ľudí prekvapiť, robíš skutočne v Santa Barbare rád?
Nemám ani len potuchy, čo by dnes dokázalo ľudí prekvapiť. Ak nepracujem, tak trávim čas veľmi rád doma, s mojou manželkou Kerrilee, dvoma najmladšími dcérami a synom. S Kerrille milujeme etiópske jedlo a cez víkendy si radi zájdeme zajesť do Petit Valentien. Som vášnivý bežec, takže v Santa Barbare rád behávam. Je tu dokonalé podnebie pre behanie.

Nedávno som videl film "Atomic Blonde" - Charlize Theron v úlohe dvojitej agentky v Berlíne, v roku 1989. Soundrack k filmu je rovnako strhujúci a obsahuje dve skladby od Depeche Mode - "Personal Jesus" a "Behind The Wheel". Prečo práve hudba z 1980tych rokov film vylepší?
Myslím, že ide o nostalgickú záležitosť, ktorá však funguje na ľudí konkrétnej vekovej skupiny. Možno 20 - 30roční to tak necítia. Čo nás vlastne vedie k príjemnému záveru tohto rozhovoru. Ak by Depeche Mode účinkovali v nejakom filme, tak by 20-30roční mali skutočne pocit, že sme ho vylepšili, pretože ešte stále priťahujeme mladé publikum!

zdroj: dmtvarchives.com

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa