V Show Jana Krause odznela coververzia Little 15

V tohto-týždňovom vydaní Show Jana Krause na TV Prima dostala priestor mladá česká herečka a držiteľka ceny Český Lev Eliška Křenková, ktorá za gitarového doprovodu Petra Ostrouchova zaspievala skladbu Little 15.

Prevedením a štýlom spevu sa viac ako k originálu priblížila ku coververzii od Publo Hunny z maďarského tribútneho albumu Thank U (2001).

Mimochodom, ak si pamätáte, cover skladby I Feel You zaznel v roku 2007 v podaní Davida Krause (Uvolněte se, prosím... na ČT)

Názory Devotees (6)

Gabriel

 1    17. máj 2019 o 20:57

Toto som fakt nedal :(
To ich na tej skole neucia, ze ked robi velke nadychy, tak si da mikrofon mimo ust?

Michaela 146

 2    17. máj 2019 o 22:29

Často říkám i ta sebemenší snaha se cení, ale občas chybí “soudnost”. Bohužel nikdo dívce neporadil, jak má správně dýchat, správné dýchání je základem zpěvu…šetří hlas a zajištuje aby během zpívání nedocházel vzduch a jak psal výše Gabriel při nádechu mikrofón mimo ústa.
Té písni chybí mnohem více, celé je to mdlé, žádný prožitek, žádný cit…tahle skladba chce něco víc…nedokážu s ní to celé prožít, já jí to prostě nevěřím,...bohužel…tvářička krásná pravda, ale nic víc.

bob3

 3    18. máj 2019 o 05:12

Taková divadelní, hérečky moc nezpívaj, spíše jakýsi přednes, pro mě menší zlo než Rammstein a Stripped, škoda té slabší angliny.

tomy

 4    19. máj 2019 o 00:24

Keď sa tu spomenuli lekcie spevu, tak si spomínam na svoju učiteľku klavíru, ktorá učila aj spev… Mal som už svoje vraj najlepšie roky, niektoré veci nešli tak, ako mali a tak som to potreboval malú umeleckú zmenu… Prihlásil som sa na klavír. Všetko išlo tak, ako malo, postupne si ma učiteľka prehodila na posledné hodiny, pochopil som, že potrebujem iný - špeciálny prístup… Po určitom čase a vyprchaní začiatočníckeho nadšenia sme sa akosi zasekli a nevedeli sme ako ďalej… Navrhol som, že si donesiem piesne svojej obľúbenej skupiny s notovým prepisom… Listuje, listuje, tvári sa nemastne-neslane, natrafí na veľký hit… “To poznám, sucho povie… Netušila som, že je to také jednoduché... Navrhol som tú predtým… Súhlasila. Bolo príjemné sledovať jej zmenu a nakoniec som ju musel trochu usmerniť ja, aby to hrala ešte pomalšie a precítenejšie… Chápete, ja, slabý žiak som viedol učiteľku, ktorá mala najvyššie hudobné vzdelanie… Chcela si na víkend požičať moje noty. Niečo na tej “čiernej hudbe” bude, sucho prehodila… Už chápem, prečo chodíš stále pekne v čiernom, elegantnom oblečení, na rýchlo dodala… Došlo aj na ďalšiu hodinu… Bola celá v čiernom. Cítil som, že dnešná hodina bude iná a určite dlhšia. Dovtedy sa obliekala tak nenápadne, ale celkom vkusne. Hlavne nie provokatívne. Akoby sa hanbila za svôj pôvab. Neskôr som pochopil prečo. Ale teraz? Tá zmena sa nedala nevšimnúť. Úplne sa trafila do môjho vkusu. Bola elegentná, od topánok až po vlasy malo všetko správnu dĺžku, cit pre vkus, eleganciu, až to celé vyžarovalo do jemnej provokácie… Táto bola zvýraznená vlasmi, ktoré mala po prvýkrát rozpustené, zvolila jemný make up, jemný, červený rúž na perách… Správny parfém… Keďže už bola neskorá jeseň, hodina mi začala začiatkom súmraku… Na chodbách bolo podozrivo ticho… Po úvodnom “antré” mala krátky predslov. Znelo to ako predohra. Oslovila ma menom a spustila: “Vieš, prehrávala som si ten album, čo si mi dal. Až doteraz som bola k takejto hudbe dosč kritická. Ale po víkende to vidím, cítim a hudobne vnímam inak. Chcela by som ti poďakovať. Spomenula som si na tvoje slová, že pre teba táto hudba dokáže extrahovať tie najkrajšie emócie. Tri veci z toho albumu ma hneď zaujali. Budeme pokračovať tou, ktorú sme načali a postupne dáme ostatné dve atď. Zmeníme prístup. Vymenila klavírnu stoličku za väčšiu - čiernu, koženú... Sadnem si k tebe bližšie a budem ťa viesť, hlavne tvoje prsty po tých správnych klávesoch a dáme dôraz na dikciu… Hraj to tak jemne ako len vieš. To bude problém, pomyslel som si… Mať Ťa za chrbtom bude teda dosť náročné na súsredenie… Ale trénoval som dosť usilovne aj ja. Napriek tomu som urobil jednu malú chybičku. To bola pre ňu výzva. Priklonila sa ku mne ešte bližšie, takže som jej oblé tvary na mojom chrbte, pery tesne pri uchu, vôňu, ktorá vysielala signály “Aj ja čakám až sa zotmie…” Ruky si položila na moje tak jemne ako sa len dalo… Nezabudni začať s “fis” mentorsky povedala a začal sa duet, na ktorý budú pamätať aj hviezdy nad nami… Všetky dopadli na zem, ja som naopak letel smerom k nim, posledný Martinov niekoľkokrát zopakovaný popevok sme si zaspievali spoločne. Môj hlas zanikol v jej krásnom hlase. Mal som pocit, že som omdlel. Dovtedy som nedal zo seba ani hlásku a zrazu sa hrám na maestra Luciana Pavarottiho. To som nemal. Dohrali sme. Aj keď sa bežne nepotím, teraz som horel. Rýchlo som sa postavil, lebo to napätie medzi nami by sa dalo krájať motorovou pílou. Uklonil som sa a slušne sa poďakoval za krásne vedenie. Na to som predsa tu, ty môj umelec. Tykali sme si. Ako jediný som jej mohol tykať. Nikdy som nevedel odhadnúť jej vek, ale nebola odo mňa až tak staršia. Pár rokov. Je mi teplo, skonštatovala. Otvorím okno, navrhol som. Nie, začalo byť sychravo a jemne popŕchať. Rozopla si posledný gombík na saténovej blúzke. V duchu si hovorím, nech nepokračuje, lebo “struny na mojej gitare” sú už aj tak na hranici prasknutia.
Sadla si na koberec, vyzula. Sedela tak pôvabne, ako to vedia len ženy s primeranou dávkou elegencie. Nato, že mala oblečenú sukňu, vedela byť stále slušná a dôstojná. A to jej dodávalo ešte viac sympatie. Buď taký láskavý a sadni si oproti mne. Chcela by som s tebou prebrať jednu vec. Cítil som, že tento večer ešte len začína… Počula som tvoj hlas a tak som si povedala, že za každú dobre zahranú pieseň, ktorú máš tak rád, si vyberiem odmenu. Len pokračuj Mary, v duchu si vravím. Už teraz som na tom ako nugát rozotretý na teplej palacinke. Už len šľahačka chýba. Máš zaujímavý hlas, ticho pokračovala. To bola tá najkrajšia lož z jej úst. Privrel som oči, jemné pichnutie v duši. Zasiahla ma na citlivom mieste. Po chvíli som sa zobral a povedal som jej. Mary, hlas, to je to posledné, čo je na mne zaujímavé. Od rannej mladosti mám problém s hlasom, artikuláciou, farbou, dýchaním, prehĺtaním slabík… Tak ma prosím neklam. Chytila ma za obe ruky a pozerajúc do očí pokračovala. Moja odmena je nasledovná: “Chcem, aby si učil so mnou spievať”. Viem, aký si napätý, ako nesprávne dýchaš a viem, že nemáš hlas operného speváka. Napriek tomu počujem v tvojom hlase niečo, čo sa mi páči. Máš zanedbané hlasivky. Keby len to, pomyslím si… Nahlas odpovedám, že spievať pred ňou je podobné ako sa pred ňou vyzliecť donaha. Pozrie sa na mňa tými láskavými očami. Pochopil som. Nemôžem to odmietnúť. To by som ju zranil. Cítil som, že jej čas je vzácny a keď ss rozhodla venovať sa mi, tak už to je z jej strany veľká láskavosť a pre mňa odmena. Pôjdem do toho, poviem nakoniec. Dáva mi základy teórie, príjemne sa to počúvalo, zrazu zavelí: “Postav sa, prosím Ťa”. Čo nevidíš, že už v pozore, skoro som povedal, ale ostal som ticho. Poslúchol som. Pri učení techniky sa Ťa musím dotýkať... Pokračuje moja učiteľka. Som tvoj žiak. Vydržím všetko, čo povieš. Pristupuje ku mne, dlaň priloží k mojej bránici a dáva mi pokyny ako správne naberať dych a kontrolovať ho… Ako môžem teraz dýchať, keď si tak blízko pri mne, sám seba sa pýtam… Už ti to ide. Myslím, že máš hlas v “áčku”. Choď nižšie a hlbšie, dáva mi pokyny. Bože, to sú tie najkrajšie pokyny, som hriešny v myšlienkach… Mám to, vykríkne. Tvoj hlas je typické “géčko”. Musíš spievať v “géčku”. V ušiach skôr počujem: “musíme stimulovať “G”, ten správny bod”. Viac sa otvor, pokračuje v pokynoch. V ducu kontrujem: Ja? To, Ty bi sa mala… Ale zvládli sme to. Ostali sme slušní a hanblivo nesmelí... Hodiny pokračovali a my sme sa veľa rozprávali. Teda po hodine klavíra. Blížil sa koniec školského roka, prišiel som na poslednú hodinu. Bol som smutný. Ona celkom veselá. Mala pre mňa pripravené vysvedčenie. A ja ako správny žiak nejakú sladkú odmenu. Čokoládu. Podala mi vysvedčenie a ruku. Zagratulovala mi. Dostal som výbornú. Bolo mi trochu do plaču, pretože som jednotku nedostal ani napamätám. Keby vedela, ako som kvôli známkam klamal a viacerých blízkych sklamal. Povedala mi, že sa teší na ďalší rok. Vyšiel som s pravdou von. Mary, chcel som ti to povedať hneď, len som čakal na vhodnú chvíľu. Nechcel som kaziť odovzdávanie vysvedčenia.
Prijali ma na vysokú školu. Povedal som na akú. Poznala môj príbeh o tom, ako som chcel po maturite študovať psychológiu, cudzie jazyky a ekológiu. Avšak aj to, ako z toho z rôznych dôvodov vzišlo. A ako dlho som bol za čiernu ovcu v rodine.
V jej očiach som postrehol malý smútok. Pochopila, že nebudem pokračovať v hodinách. Za ten čas sme sa o sebe veľa dozvedeli. Poznal som ju ako slobodnú, obetavú pre rodinu, svoju cirkev. Myslela na všetkých, len nie na seba. Bola pod veľkým vplyvom svojej sestry. Cítil som, že tej sa naše hodiny nepáčia. Videla, že jej sestra (moja učiteľka) je na nich iná. Veselšia, otvorenejšia, príjemnejšia. Ona ju chcela inú. Asi som mal na ňu neželaný vplyv. V jej očiach. Nastala dlhšia pauza. Hľadala slová. Potom ticho spustila: “Želám Ti, aby sa ti to konečne podarilo. Len sa obávam, že nebudeš šťastný v tom, čo chceš študovať. Ty vnímaš svet úplne inak, ako tí, čo vykonávajú povolanie, na ktoré sa chystáš... Kontrujem, že aj tam je veľa empatických a slušných ľudí. Nemôže to brať všeobecne. Usmeje sa. Pokračuje, Tomy (prvkýkrát ma takto osloví), Ty si dušou umelec a aj keď nie si supertalent, niečo v tebe je… Mal by si ísť touto cestou. Milujem deti a preto tu učím. Ale hodiny s tebou boli tie najkrajšie. Veľa som sa pri nich naučila. Nikdy som ti to nepovedala, ale bol si mojou katarziou. Pokračovala v komplimentoch. Dobre sa to počúvalo. Tak prečo som sám, pomyslel som si. Prečo si sama, chcel som sa opýtať... Pochybujem, stručne odpoviem. Z umenia nevyžijem a na svete je veľa hladných umelcov. Musím sa niekam posunúť, pokračujem. Nemám v rukách takmer nič. Maturitu, ktorá nič neznamená. A podobné veci, ktoré som jej vymenoval. Ustúpila. Je to tvoj život, nakoniec povedala a zaželala mi všetko dobré.
... pokračovanie

tomy

 5    19. máj 2019 o 00:24

... V septembri som išiel náhodou okolo a tak som ju chcel len tak pozdraviť. Nenašiel som ju. Pýtam sa priamo riaditeľky. Stručne mi povie, že aj ona ostala zaskočená. Vraj mali v pláne pokračovať v zmluve, ale náhle sa po skončení posledného školského roka rozhodla nepokračovať. Vraj sú za tým rodinné problémy a ponuku spievať v cirkevnom zbore. Ostal som ako obarený. Namýšľal som si, že za to môžem ja. Potom som si spomenul, že sa starala o chorých rodičov a preto si vytesnila vlastný život. Pri odchode sa na ceste zrazím s jej sestrou. Išla vedľa do kostola, ktorý bol v susedstve. Neodpovedá, len sa uškrnie. Keby pohľady valcovali, tak som prevalcovaný ako horúci asfalt po prejdený parného valca. Rozrušilo ma to. V neopatrnosti narážam do stromu. A v tom mi to došlo. Za jej rozhodnutím bola sestra. Bála sa, aby nezišla z vytýčenej trasy…

tomy

 6    19. máj 2019 o 00:36

PS: prepáčte, je tam viacero chýb… Dnes som náhodou v TV započul Personal Jesus, nejaká relácia “The Voice” na Markíze… smile

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa