Dobrý duch

S Davidom Gahanom stručne pre týždenník Paris Match o rivalite s Martinom, komponovaní, budúcnosti Depeche Mode a večne číhajúcich démonoch.

Ako prebiehalo nahrávanie?
Keď pripravujem album, doslova dychtím po práci, myslím, že neustále. Po celý čas mám v hlave nápady na melódie alebo texty. Následne ich posuniem tým, s ktorými spolupracujem. Preto milujem prácu s mojou ďalšou kapelou, The Soulsavers. Sme na rovnakej vlnovej dĺžke a ja som ten šéf.

Ale to nie je prípad Depeche Mode. Ako zvládate problémy s egom, medzi tebou a Martinom?
Najskôr idem za Martinom. Jemu sa zapáči to, čo počuje a potom z toho vyberie veci, ktoré sa posunú na nahrávanie. Je ale pravda, že medzi nami vládne rivalita. Po prvom nahrávaní v Santa Barbare som si uvedomil, aké je pre neho dôležité, aby väčšina skladieb pochádzala od neho. Martinove práce a nápady tvoria značnú časť DNA Depeche Mode. Jednoducho to vybudoval tak, že je to jeho obľúbené miesto, hoci neskrýval nadšenie, keď pracuje na mojich kompozíciach. Výsledok je taký, že máme na albume 12 piesní, z ktorých som autorom štyroch. Spory a frustrácie k tvorivému procesu jednoducho patria. A dokonca pre kapelu, ktorá funguje už viac ako 35 rokov, sú nevyhnutné. Sú to práve zmeny a ego súboje, ktoré nám bránia v tom, aby sme upadli do kreatívnej rutiny. A to robí Depeche Mode stále zaujímavou kapelou na počúvanie, teda takto to vnímam ja...

Chodíte spolu aj niekam von?
Nie. Na začiatku sme boli spolu stále, ako na turné, tak aj v štúdiu. Dnes, keď príde Martin do NY alebo ja do Santa Barbary, tak zájdeme spolu na kávu, ale to je tak všetko. Komunikujeme hlavne mailom.

Komponuješ inak, keď si s Depeche Mode a inak, keď pracuješ na sólových veciach?
Spočiatku som písal a komponoval na základe mojej predstavy, čo by asi chcel Martin na album kapely. To už však dávno neplatí, dnes komponujem bez toho, aby som sa snažil sám seba nejako štrukturovať.

Tvoj názor na festival Desert Trip 2017, ktorý na jedno miesto pritiahol The Rollings Stones, The Who, Neila Younga, Paula McCartneyho a Rogera Watersa?
Spýtal som sa manažéra, či by to nestálo za úvahu. "Ešte desať rokov sa na také niečo nehodíte," odpovedal. 10 rokov je ale dlhá doba. Aby som bol úprimný, neviem, ako dlho budeme schopní takto fungovať ... Rok čo rok si kladiem túto otázku a je čoraz urgentnejšia. Ale akonáhle sa postavím na pódium, okamžite sú všetky tie znepokojivé pocity preč. Všetko ovládne vzrušenie a adrenalín. No hneď na druhý deň ráno, po prebudení, sa sám seba spýtam, "Môj Bože, čo som to zasa včera večer urobil, prečo sa tak ničím?"

A čo tí démoni, drogy, alkohol, ktoré ťa pred rokmi takmer zabili. Sú tu stále?
Viem, ako si od nich držať odstup, dokážem si vybrať či áno alebo nie. Samozrejme sa neustále okolo mňa plížia ... Tej mojej temnej stránky som si neustále vedomý. Z času na čas dokážem bez problémov vyraziť na turné, len nesmie trvať príliš dlho.

zdroj: Paris Match n°3539, dmtvarchives.com