Stripped: Depeche Mode

Vlna záujmu o knihu Jonathana Millera už dávno utíchla, ale popravde, koľkí z vás ste sa k tej knihe dostali a prečítali ju od začiatku až do konca? Ak sa vám to podarilo, určite ste plesali šťastím a údivom, ak ste tak ešte neurobili, tak máte čo doháňať. Prečo? Jednoducho preto, že...

...táto kniha vám dá odpoveď na všetky vaše otázky týkajúce sa Depeche Mode. To treba pripomenúť hneď na úvod. Zároveň však treba dodať, že na to, aby ste tie odpovede medzi riadkami našli, musíte mať čosi "za sebou", myslím, čo sa týka poznania histórie skupiny (dá sa povedať, že seriál "Q: The Story Of Depeche Mode", zverejnený na týchto stránkach by vcelku mohol postačovať), pretože inak sa môže stať, že sa v tom mori informácii stratíte. Zabudnite na knihy ako The Strangers, Depeche Mode sú ľudia, alebo v skutku vydarenú knihu Depeche Mode od Steve Malinsa z roku 1999, ktorá je zo spomenutých kních najpútavejšia. Ani jedna však za veľa nestojí. Prečo? Pretože sú absolútnou oslavou Depeche Mode, spomínajú sa v nich poväčšinou len úspechy a všetko je o nich podávané v absolútnych superlatívoch. To väčšinou veľmi skoro unaví, teda aspoň mňa. Jonathan Miller však pristúpil k problematike a histórií Depeche Mode z pohľadu nezainteresovaného človeka, hoci fanúšika skupiny. Vyhol sa však vlastnému názoru a všetko ohľadne skupiny prezentoval z pohľadu hudobnej kritiky, ľudí zo štábu skupiny a hlavne z pohľadu ľudí, ktorých svet nepozná, ale majú ku skupine najbližšie. Ide o ich dávnych, či súčasných priateľov z Basildonu, na ktorých Fletch a Mart dodnes nezabudli. A práve vďaka tomu máte šancu spoznať skutočných Depeche Mode, ako obyčajných ľudí, ktorí sú presne takí ako my všetci, borili sa v mladosti tými istými problémami, ale na rozdiel od väčšiny z nás mali v sebe potrebnú guráž, aby to dotiahli až tam, kde sú dnes. Kniha je dokonalým sprievodcom histórie skupiny, obdobie jej vzniku je mapované v najmenších detailoch a sprevádzané spomienkami ľudí, ktorí chalanom v začiatkoch veľmi pomohli. A tak máte šancu dokonale prežiť atmosféru Basildonu 1970-tych rokov, zúčastniť sa na prvých koncertoch skupín, z ktorých Depeche Mode vzišli a absolvovať s nimi následne celú cestu až ku dnešným dňom. Stanete sa neviditeľným členom ich tímu, dostanete sa na backstage, do štúdia, zoznámite sa kompletne s ich technickým zázemím, spolu s nimi ho budete zdokonaľovať a čo je najdôležitejšie, fajnšmejkri, ktorí zbožňujú Alana Wildera, budú mať vďaka nemu možnosť stáť na pódiu spolu s ním a spoznať, ako veci počas koncertu fungujú a znejú. A to nie je všetko, spoznáte životy jednotlivých členov skupiny, ich rodinné zázemia, vzťahy, rodiny, prežijete s nimi všetky problémy, o ktorých ste počuli, ale boli vám nejasné... všetko toto budete mať šancu poznať, no nesmiete knihu čítať povrchne, všetko je totiž napísané nepriamo, medzi riadkami. To najväčšie plus je však tkvie v niečom inom. Celá história skupiny je podávaná prostredníctvom rozhovorov a kritík hudobných korešpondentov, hlavne z prestížnych magazínov Veľkej Británie, a 95% z nich je skutočne nepriaznivých. Kriticky sa za svojou prácou obzerajú aj všetci členovia Depeche Mode, tak ako aj ľudia, ktorí stáli pri zrode ich najvýznamnejších albumov. A vďaka tejto skutočnosti spoznáte silu týchto ľudí, ich neskutočnú lásku k hudbe a ochotu urobiť pre radosť seba a publika tie najnepredstaviteľnejšie veci. Pochopíte, prečo je Fletch pre skupinu strašne dôležitý, hoci je hudobne najmenej nadaný, čo bolo príčinou jeho depresií na prelome 1980-tych a 90-rokov (a mnohí budete skutočne prekvapení), prečo sa Martin obliekal do ženských šiat, prečo tak experimentoval v sexuálnej oblasti, prečo sa tak do nemoty 20 rokov nalieval chľastom a hlavne zistíte, že jeho biologickým otcom je naozaj černoch, dokonca sa s ním stretol, a jeho zdedené gény sú viditeľné len na jedinom mieste, ku ktorému má momentálne prístup asi len jeho manželka:). Prežijete s Davidom všetky jeho radosti, smútok a depresie, ktoré vyvrcholili pred vydaním albumu "Ultra", no a nejednému skalnému fanúšikovi starých Depeche Mode vyhrkne slza smútku za dokonalosťou Alana Wildera, ktorú po prečítaní tejto knihy bude musieť uznať aj ten najväčší skeptik, nakoľko tento človek ukázal Depeche Mode tú správnu cestu a tí sa jej držia dodnes, hoci si stále nechcú priznať tento dôležitý fakt. Mimochodom, ste si istý, že poznáte skutočný dôvod odchodu Alana zo skupiny? Možno budete ku koncu knihy mierne šokovaní... Prekvapivým zistením pre mnohých bude možno aj skutočnosť, že drogy, v akejkoľvek forme, boli neoddeliteľnou súčasťou skupiny od ich absolútneho začiatku, ešte z čias Composition Of Sound, a takisto tejto problematike sa kniha vo veľkej miere venuje. Žiadne turné sa bez nich nezaobišlo, takisto ako aj bez obrovského množstva alkoholu, v ktorom sa skupina priam topila a vznikali z toho veľmi kuriózne situácie. Napr. aj táto, ktorá sa odohrala v tourbuse na cestách v období albumu Black Celebration: "Ešte predtým však skupinu čakalo ďalšie popíjanie v autobuse na ceste do Cannes, kde sa Newton (reportér Smash Hits) stal svedkom hysterického kriku evidentne unaveného Goreho: [i]"Chceš sólokapra pre Smash Hits? No tak počúvaj! Všetci si myslia, že som gay, kvôli tomu, ako sa obliekam. Ale to si ma s niekým pletú! V Depeche Mode je len jeden homosexuál... a my všetci vieme, kto to je!"[/i] Adresátom tohto obvinenia bol bleskovo sčervenajúci Fletch, ktorý sa rozpačito zosunul do sedadla. Samozrejme, že išlo o parádny žartík, ale takto kruto sa chalani zabávali stále. Mysleli ste si, že Devotional tour bolo iné ako ostatné turné? Ak ste knihu nečítali a nemienite tak urobiť, zostaňte žiť v tomto sebaklame, prípadne skúste uveriť slovám Martina Goreho: [i]"Najviac z celého turné sa písalo o tej časti, ktorú sme strávili s Primal Scream. Tá ale trvala iba tri mesiace a turné samotné trvalo 15 mesiacov. Keď tam neboli, tak sme určite neboli žiadni anjeli, no žiadne orgie to neboli. Po celú dobu turné sa to nevymykalo kontrole. Veď keby všetky tie príbehy, o ktorých všetci hovoria, boli pravdivé, ani by sme to nemohli prežiť."[/i] Ťažko očakávať, že by sa niekedy k celej knihe vyjadrili všetci piati, či už súčasní, či minulí, členovia Depeche Mode, no treba uznať, že podrobnejšiu a hodnovernejšiu biografiu skupiny nenájdete. Mimochodom, chcete vedieť, kto hral na gitare v úryvku medzi skladbami Enjoy The Silence a Policy Of Truth na albume Violator? Ako naozaj vznikla skladba Death´s Door? Ako úboho sa rozhodli súčasní Depeche Mode nahradiť v podstate nenahraditeľný post Alana Wildera a ako sa na jeho stratu pozerajú Mart, Dave a Fletch teraz? A mimochodom, viete, že skupiny Depeche Mode a The Cure sú späté skoro až rodinne? Že nie? Nalistujte si knihu v tých správnych kapitolách, otvorte poriadne oči a myseľ a nebudete sa stačiť diviť. A na záver citát publicistu Gavina Fridaya, ktorí na konci roku 1994 zhodnotil Depeche Mode prostredníctvom Davida Gahana takto: [i]"Robiť frontmana Depeche Mode je veľmi ťažká práca, ale on predsa musí vedieť, že nebyť Martina, tak by neboli žiadne pesničky, nebyť Alana, nezneli by albumy tak, ako znejú, nebyť Fletcha, neboli by žiadne peniaze. Podľa mňa je pre Davida veľmi ťažké tieto fakty akceptovať. Myslím, že odvádza skvelú prácu, ale má veľa problémov, Myslím, že niečo hľadá. Úprimne si však myslím, že potrebuje lásku, potrebuje byť milovaný."[/i] Myslím, že tieto slová nepotrebujú žiaden komentár. Ak som vás na knihu navnadil, som rád a žiadam si od autora všimné:) Ak nie, nevadí, tešte sa z toho, čo príde. PS: Český preklad a gramatickú úroveň som radšej nehodnotil. Poznám lepších expertov, ktorí navštevujú tieto stránky a ktorí by si na tom určite zgustli:). A na úplný záver niečo pre tých, ktorí zažili boom Depeche Mode v druhej polovici 1980-tych rokov, tak ako ja. Denis McNamara zo stanice WDRE odhalil, akí ľudia tvoria základňu priaznivcov Depeche Mode: [i]"Sú to rôzni ľudia. Priaznivci tanečnej hudby, mladá fanynka, ktorá teraz pravdepodobne rada počúva i Erasure. Fanúšikovia Depeche Mode budú s napätím očakávať nový album The Cure a zrejme si kúpili aj album "Rattle And Hum", no asi to nebude ich najobľúbenejšie cd od U2. Nie sú to len tínedžeri. Majú viac priaznivcov medzi ženami ako mužmi. Tešia sa ohromnej podpore zo strany mladých ľudí vo veku od 18 do 28 rokov. Časť fanúšikov si získali v tanečných kluboch vďaka ohromnému úspechu nahrávky "Just Can´t Get Enough", to sú ľudia, ktorí na nich vyrastali. Potom sú to decká, ktoré chodia v čiernom a tiež radi počúvajú industriálne skupiny Einsturzende Neubauten a Nitzer Ebb. A tiež poslucháči našej stanice, ktorí sú mladí a vzdelaní ľudia pracujúci v meste. Na koncerte Depeche Mode vedľa seba tancujú trebárs burzový maklér a dievča, ktoré vyzerá ako Siouxsie..."[/i] Spoznali ste sa? Áno, aj takíto sme boli:).

Názory Devotees (35)

dvestotri

 1    29. marec 2005 o 12:33

Da sa ta kniha vobec kupit v obchode??
Ak ano , tak v akom?

Monghi

 2    29. marec 2005 o 13:11

ja som ju zatial videl len v Cechach.

Milda

 3    29. marec 2005 o 13:13

2monghi: uz se tesim, az knihu pred nejakym koncertem rozeberem…  wink

Flecke

 4    29. marec 2005 o 13:44

Ja som to kupil od Frantu na party. Ale je tam more preklepov. Nikto to zjavne nekontroloval len proste rychlo pustil do sveta a podme zarabat. Ale tak to je aj u nas. :(

Ale kniha je fajn ked to berem ako celkovy dojem.

Monghi

 5    29. marec 2005 o 13:50

Milda: myslis ako ze rozviazene vazbu,  zo stranok urobime lietadielka a budeme si ich pustat:))

Milda

 6    29. marec 2005 o 14:56

flecke: jojo, pravopisne chyby by mi zas tak nevadily, ale preklepy, ktere meni vyznam vety- ty me trapi dost :(
monghi: presne tak smile Ne, knihu jsem cetl o vikendu a hned me napadlo, ze ti ji musim doporucit, protoze se ti bude urcite libit wink

btw. co znamena to “(sic)”, ktere se objevuje na kazde druhe strane?  :confused:

Beladona

 7    29. marec 2005 o 15:56

Milda: “(sic)” = ze to neni spravne tvrzeni. Aspon myslim, ze to tam nekde bylo ve vysvetlivkach.

Flecke

 8    29. marec 2005 o 17:26

Milda: To ano nejake preklepy som schopny prehliadnut ale tie ktore menia vyznam to uz ne. A este ma aj mrzi zly preklad na niektorych miestach. Pripada mi to ako keby to prekladal nejaky NAJlacnejsi PC translator a potom to niekto prebehol a nahrubo ucesal. Nebyt obsahovej hodnoty tej knihy tak to hodim oknom von.

duška

 9    29. marec 2005 o 20:16

veľmi pútavo je to napísané  wink  až rozmýšľam, že utratím nejaké chechtáky za pár preklepov   :confused:  wink

Substance242

 10    30. marec 2005 o 17:22

Pardon ale o akych prekladoch to hovorite? Pozeram na amazon.co.uk, tato verzia ma zatial dve citatelske hodnotenia a obe na max hviezdiciek. Ked budem nabuduce nieco objednavat, mozno tam prihodim aj toto.

A preco teda odisiel Wilder, co?

Substance242

 11    30. marec 2005 o 17:24

Ahaa, vyslo to aj v cestine, uz som ticho. Ja zoberiem original.

Flecke

 12    30. marec 2005 o 18:16

Tak tak ber Original. To iste spravim aj ja kupim original ked mi pride z banky nova karta.

Roman

 13    30. marec 2005 o 23:47

No Monghi,prinutil si ma zohnat si tu knihu.

imi1

 14    1. apríl 2005 o 01:27

ja mam original odkedy vysiel a som spokojny ...

dmpp

 15    5. apríl 2005 o 10:52

mam ju v anglictine . je to pre mna jedina a mozno aj najlepsia moznost.
tu v GB su po 15£.
ako je to s cenou doma ? a s dosupnostou?

ciby

 16    5. apríl 2005 o 22:37

Sorry za trosku nostalgie…reagujem na:
“Spoznali ste sa? Áno, aj takíto sme boli”.
Patrim medzi tych, ktori DM spoznali v dobe Speak and Spell (spolu s Adamom Ant, OMD, Human League, Tears for fears…).
Zazili cudne sa tvariacich ludi nad ucesmi ala Dave a ciernym oblecenim.
Diskoteky s ignoraciou DM (len same funky a Wham). Bitky od metalistov…Zjednotenie s punkermi - istu dobu dokonca spolocne diskoteky v Zahorskej Bystrici, konciace sa pravidelne “nedorozumeniami s miestnymi”. Zraz DM v BB pod kridlami SZM…zaujimave to bolo az, ked sme opustili kulturak…
Smrt kamosa Howardka v BA (baby ho tak volali pre podobu s Howardom Jonesom) s pamatnym DM pochodom Bratislavou.
Prvy koncert DM v Prahe, pod sloganom Pragokoncert uvadi…
Stretnutia DM fans v Malackach…za mestom pri sude piva…daleko od miestnych zabav…
Pravidelne stretnutia na Zochovej chate pri BA, kde Pezinsky DM vzdy priniesli cerstvy depesacky chlieb s DM logom…
Vsetky tie party v rodicovskych bytoch a na chatach..
Pohladnicu s oslovnim Black fiend od kamosov z Hodonina..mail a web - ani sme netusili co tie slova znamenaju (o to viac sme sa stretavali)...
Na zaver…pilo sa dost no nikdy ziadne drogy…som sa rozkecal len este - Spoznali ste sa? Áno, aj takíto sme boli

Monghi

 17    5. apríl 2005 o 22:45

ciby… co dodat… uzasne spomienky…

ciby

 18    5. apríl 2005 o 22:52

Monghi a co tvoje spomienky?
Ja som len vdacny DM, ze si ich mozeme tak dlho pripominat…aj teraz ich pocuvam…som obvinovany, ze nikdy nedospejem…mna to tesi (ale to im nepoviem)...

Beladona

 19    6. apríl 2005 o 08:03

Nejradsi vzpominam na to, kdyz jsme sli po Praze v cernem a legitimovali nas prislusnici VB. Jednou jsem nemela obcanku a zavedli me na stanici sepsat protokol.

ciby

 20    6. apríl 2005 o 16:36

Beladona. Mna raz zobrali na vysluch, aj ked som obciansky mal. Nejakym pohnutim mysle vydedukovali, ze ked som v ciernom tak som fasista.
Dalo mi dost roboty vyvratit im to.

Monghi

 21    6. apríl 2005 o 16:48

ciby: ja som sa nikdy na depesaka nepodobal, malokedy som chodil kompletne v ciernom, DM pocuvam od r.1986, depesacky uces bol pre mna neznamou a v poslednej dobe mi ich hudba vela nehovori:)) Ze by som dospel? :D

bod

 22    6. apríl 2005 o 18:37

monghi, ze si ty nosil na hlave smitacku tarantulu… smile
ja sa tiez musim priznat ze uz dlhsiu dobu pocuvam prevazne inu muziku, ale DM to bola prva hudobna laska. pisal sa rok 1987…

ciby

 23    6. apríl 2005 o 20:52

Monghi úplne v pohode. Hlavne dobre píš. Image väčšinou nie je to podstatné. Ale o dospievani to asi nebude. Čau a teším se na tvoje ďalšie články.

Monghi

 24    6. apríl 2005 o 21:41

bod: a veru nie:))) u mna sa o “imidzi” nedalo hovorit nikdy… ja som bol vzorna iskra, vzdy pripraveny pionier, dvojmesacny zvazak a potom sa to vsetko zrutilo a okrem DM sa na mna zacalo valit obrovske mnozstvo hudby, The Cure pocnuc a Kingom Diamondom konciac :D ... a jedno obdobie som sa siel z Deff Leppard po… smile)

imi1

 25    6. apríl 2005 o 22:05

ciby: pises “pilo sa dost, ale nikdy ziadne drogy”

prva cast protireci druhej casti, ale to uz je o inom.

Ak sa pozrieme do minulosti, ze ako sa DM vlastne obliekali, tak si vsimneme ze cierna koza bola ich oblubene oblecenie v rokoch 1984-86. Obliekali si vsak aj ine farby.  grin))
Cierna farba bola skor prijata fanusikmi DM ako styl v Europe. Ta is ta farba vsak bola charakteristicka aj pre fanusikou The Cure, alebo napr. Sisters Of Mercy a EBM.

Ja som DM fan boom prezil na strednej v Banskej Stiavnici v rokoch 1984-88. 
Cele to vyvrcholilo 10. marcom 1988 na koncerte v Budapesti. Slovakotour organizoval zajazd na koncert z roznych miest Slovenska. My sme isli z Lucenca a bola to riadna sranda, pretoze plno kamosov islo aj z inych miest. Autobusy zaparkovali hned pod Sporcsarnokom okolo obeda a hned sme sa aj postavili do radu. bol to velmi namahavy den.  grin

Kamarati z BB skusili nafilmovat DM pri zadnom vchode do haly pred skuskou. Aj sa im podarilo vystihnut prichod skupiny na skusku ale ta gorila, ktora je aj vo videu Question Of Lust im vsak skoro rozbila kameru. Nieco sa im podarilo natocit, ale az potom zistili, ze kryt zabudli zlozit z objektivu.  Zostali im iba spomienky. Mozno si to ibacele vymysleli. Ktovie.

Beladona

 26    7. apríl 2005 o 08:17

Monghi: Neraduj se predcasne. Taky jsem si davno myslela, ze jsem dospela, ale vzdy po par letech prijde dalsi vlna. V cernem chodim casto do dneska, akorat uces ala Patricia Morrison upravila na trochu vic elegantni.

Monghi

 27    7. apríl 2005 o 12:54

Gabo, da sa niekde zistit vekovy priemer navstevnikov tychto sranok? Ako som mal pred troma rokmi pocit, ze sme pritiahli mlade ucha, zda sa mi, ze sme zaujali aj ludi v tom “najlepsom veku”... to aby som neurazil aj sam seba:))

bod

 28    7. apríl 2005 o 13:04

monghi, vsak zaloz temu na fore - nech sa kazdy prizna k svojmu veku raspberry ale bolo by to fakt zaujimave zistenie. aj ja som dost zvedavy na sucasny vekovy priemer DM fans…

Flecke

 29    7. apríl 2005 o 18:33

Tak my co sa pozname to vieme. Len by bolo zaujimave vidiet vas ostatnych co sa na fore moc nezucastnujete.

urfin - zalozit to mozes aj sam wink

Lajo

 30    7. apríl 2005 o 19:01

Mohol by mi niekto prosim poradit,kde by som spominanu knihu mohol kupit v Bratislave? Dakujem. Lajo

tomy

 31    8. apríl 2005 o 08:25

podla mna depesáci nikdy nedospejú, ved o tom dm hlavne je. V mojom prípade asi coskoro velmi rýchlo a konecne dospejem.

ciby

 32    8. apríl 2005 o 13:28

Ja mam 36 (ani neviem ci sa chvalim, alebo stazujem). Podobne ako pre Imiho1 bol vrcholcholom koncert DM 1988 akurat nie v Budapesti, ale 11. marca v Prahe. Kedze vsak nedokazem dospiet rovnako ma potesil aj Dave v Inchebe.
S tou farbou - suhlas. Ved aj turne ‘88 odspieval Gahan prevazne v bielom.

ciby

 33    8. apríl 2005 o 13:30

Tomi - co sa ides zenit? To k dospievaniu nepomoze…

Roman

 34    20. apríl 2005 o 22:52

Ciby: tie “depeche-punkoteky” v Zahorskej Bystrici si pamatam velice dobre.Chodieval som tam takmer pravidelne.

Roman

 35    20. apríl 2005 o 23:16

Spominam si ako sa tam raz objavili Ocean, vtedy este pomerne neznama kapelka.