Podivná hodinka (a pár minút naviac)...

Podivná hodinka (a pár minút naviac)...

alebo ako "wilderovci" v Prahe odmenu za roky vernosti dostali...

Ak niekto z hudobníkov vykríkne do sveta, že sa chystá vyraziť na cesty s cd prehrávačmi a robiť dj-ské vystúpenia, tak to nadchne fajnšmejkrov hudby minimálne, nakoľko, čo už je to len za zážitok vidieť svojho obľúbenca za pultom a počúvať produkciu niekoho úplne cudzieho, čo ako dobre namixovanú. Typickým príkladom bolo posledné "sólové vystrájane" Andyho Fletchera z Depeche Mode. Keď však čosi podobné ohlásil Alan Wilder so svojim projektom Recoil a čo to naznačil, že to bude o ňom a jeho hudbe, tu už milovníci hodnotnej hudby skutočne zbystrili pozornosť, pretože... a má vôbec význam vypisovať všetky tie dôvody, ktorým aj tak bude rozumieť a mať pre ne pochopenie iba niekto, kto projektu Recoil rozumie a dokáže pochopiť výslednú produkciu cez všetky tie dôležité drobnosti stojace za pozadím toho všetkého? Nie... jednoducho nemá. Jednoducho sme do tých príjemných priestoroch v KC Vltavská prišli, s príchodom Alana na pódium sa zhlboka nadýchli a so vzduchom v pľúcach na nejakých 75 minút vzlietli do výšin, kam nedosiahne ani popol vychŕlený z besniacej sopky na Islande. Kým ostatní šaleli, že mohli vidieť Alana opäť na pódiu, vychutnať si naživo tie pohľady, pohyby, úsmevy, ktoré sa od čias "Devotional" vôbec nezmenili, ja som nebol schopný slov, pohybu, ničoho... zvuk bol totiž tak dokonalý a výsledný mix natoľko podmanivý, že tam pre mňa vlastne ani nik neexistoval. Očami som sledoval obrazy reálneho sveta, bez akéhokoľvek prikrášlenia. Obrazy sveta, pred ktorými zvyčajne človek zakrýva oči a zapcháva uši. O tom je totiž projekt Recoil na pozadí tej podmanivej hudby. O krutom svete a pravde, ktorú nemá význam skrývať. A toto všetko Alan, v úlohe akéhosi nemého kazateľa (v pohode a plzenským pivečkom v ruke) ukázal všetkým, ktorí o jeho hudbu prejavili záujem. Od úvodného intra, cez famóznu "Prey", preklenutú túžbami nasiaknutej "Want", cez spoveď alkoholika v "Strange Hours", ktorá človeku pripomenie, ako málo niekedy stačí, aby sa zo slušného občana stalo nemilosrdné zviera hodné opovrhnutia. Neskôr podmanivá "Drifting", "Allelujah", excelentne upravená verzia "Killing Ground" (túto verziu Alan jednoducho musí niekedy vydať!!!) a potom už všeobecným neukojiteľným nadšením prijatá "Never Let Me Down Again", nasledovaná vkusne "maskovanou" verziu legendárnej "Warm Leatherette" od The Normal. V tej chvíli, ak by nebola pozastavená letecká doprava nad Európou, by sa na pódiu iste objavil Douglas McCarthy, no bohužiaľ... jeho hlas však zaznel, pretože finále večera po "Shunt" patrilo Douglasovým perlám "Stalker" a "Faith Healer", ktorá poukazuje na to, kam až môže človeka priviesť bezhlavá viera v akékoľvek božstvo. Obrázok Ako som už uviedol, nemilosrdné sprievodné video nevytváralo v človeku žiadne príjemné vnemy. Pravda totiž často bolí a to, čoho všetkého je schopná ľudská bytosť vyvolá neraz otázku, či si život samotný zaslúžime. Ale nebojte sa, Alan a jeho projekt Recoil nie je poslom Armagedonu. Jeho poslaním je úžasne dokonalou a premyslenou hudbou na chvíľu človeka zastaviť, otočiť ho o 180 stupňov, otvoriť mu oči a pripomenúť všetky jeho činy. Recoil je totiž ako spovedeľnica, do ktorej sa vrátite po tom, čo ste ju pred pár minútami opustili, no namiesto kňaza tam sedí jeden veľmi príjemný chlapík, ktorý sa na vás milo usmieva a všetko, čo následne urobí je, že postláča tie správne klávesy, tlačidlá a na displeji za ním vám premietne všetky vaše hriechy. Rozhrešením vám bude excelentný multimediálny zážitok a možno aj nejaké to zamyslenie sa nad sebou samým a svetom okolo vás :) No ale, poďme na to príjemnejšie. Do Prahy sme nešli len tak :) Kto by nechcel stretnúť génia menom Alan Wilder osobne? Naša posádka určite, takže sme doslova využili a zneužili nejaké tie kontakty a spolu s ďalším šťastlivcami sme sa dostali do priestorov pre hostí. Utekali sme tam ihneď po tom, čo Alan opustil pódium, takže sme videli tohto milého chlapíka, ako si s Paulom Kendallom kráčajú po chodbe so svojim laptopmi v rukách. O pár minút za nami prišiel Paul, podpísal nejaké to cd a začala menšia nervozita, či nám vyjde náš plán a bude aspoň nejaké to foto. A nakoniec boli naše túžby uspokojené. Alan o pár minút s pohárom vína v ruke pristúpil medzi "čakajúcich", porozdával nekonečné množstvo autogramov, ochotne zapózoval každému, kto ho o to požiadal... jednoducho, jeden skromný a príjemný 50-tnik. Takže, spokojne sme vyrazili domov a netrápi nás dnes ani skutočnosť, že Alan zostal v priestoroch KC do ranných hodín, zišiel na parket medzi fans a bavil sa s nimi až dovtedy, kým nebol skutočne unavený. Stálo to všetko za tú namáhavú cestu do Prahy a späť a ak budete mať možnosť niekde na "Selected" event zájsť, rozhodne neváhajte, pretože tých 75 minút hudobnej geniality stojí naozaj za pozretie a vypočutie. Nedostatky? Ale áno, dva by som vypichol, no to sú len drobnosti, ktoré nemajú s ničím súvis. Nehnevajte sa na mňa, ale "NLMDA", aj keď väčšine urobila radosť k zblázneniu, nemá čo v tomto sete robiť a je to doslova prázdny moment. Evidentne je to len spríjemnenie večera a akási odmena pre prítomných, keďže Alanovi je jasné, kto tvorí jeho značnú časť publika. Niečo podobné platí aj v prípade "Warm Leatherette", ale ok, beriem :) A ten druhý nedostatok... vlastne to ani nedostatok nebol. Projekcie skutočne geniálne, bez jedinej chyby... ale záverečné titulky boli neskutočne rozmazané, čo vo mne vyvolalo otázku, či bolo video zaostrené alebo to všetko malo byť také, aké to bolo :) Napriek tomu, FAMÓZNE!!! No a na záver asi poďakovanie... Tomymu za nadšenie a ochotu zobrať si pod patronát logistiku, Gabrielovi za tú neskutočnú ponuku a realizáciu, Frantovi, Filipovi (bez týchto dvoch chalanov by sme asi odišli s dlhým nosom) a všetkým prítomným za perfektnú atmosféru. A Strange Hour Setlist: 01 Intro 02 Prey 03 Want 04 Strange Hours 05 Drifting 06 Allelujah 07 Killing Ground 08 Never Let Me Down Again 09 Warm Leatherette 10 Shunt 11 Black Box 12 Stalker 13 Faith Healer 14 Outro Foto: petrklapper.com, prípadne sa s nami podeľte o tie vaše ...

Názory Devotees (6)

Night

 1    18. apríl 2010 o 22:48

Vďaka za úžasný sumár toho, čo ste zažili. Opísal si to tak, že si to viem predstaviť.
Teší ma, že ste mali príjemný zážitok i že ste sa po Event - e dostali do blízkosti Alana.

Také to “otočenie o 180 stupňov” a zamyslenie sa nad svojim konaním občas všetci veľmi potrebujeme, aby sa nám otvorili oči….
Teším sa s vami grin

PS: hádam budú nejaké foto.

Zenzucht

 2    18. apríl 2010 o 23:19

Souhlasím s výše uvedeným. Celé vystoupení bylo naprosto podmanivou záležitostí, člověk by si nejraději přinesl lehátko, zavřel oči a nechal se unášet.. To by ale doslova přišel o další rozměr celého vystoupení. Žádné DM+Alan, ale Depeche Mode a Recoil. Obojí má své koleje, které je zbytečné měnit, neboť jsou dokonalé samy o sobě...

P.S.: Rád jsem se setkal se zástupci dm.sk a zjistil, že na mnohé věci máme stejný názor wink

dvestotri

 3    19. apríl 2010 o 07:48

Uzasny clanok.
Dik Monghi.
Znova som sa myslou vratil o par dni spat. Ale tu NLMDA by som nebral tak tragicky. Myslim, ze to bolo take male podakovanie a darcek fanusikom. Mne osobne tiez nesedela. Mozno ju mali zahrat ako poslednu, ako bonus.

tomy

 4    19. apríl 2010 o 08:31

Tak toto bol doslova special event - Recoil je umenie , ktoré nemôže nechať nikoho chladným a kto i len trošičku cíti a má rád umenie ako také, tak musel byť v sobotu poriadne namlsaný. Väčšinu show som si zakrýval ústa rukou, aby nebolo vidno, že mám padnutú sánku. Ako už bolo napísané, najlepšie by bolo, keby sa takáto show prezentovala v modernom kine, kde si každý užije svoj “soundtrack života “. Na Recoil show by sa malo povinne chodiť do kina, tak ako my sme povinne chodili na rôzne vojenské klasiky. Recoil nastavuje ľudom zrkadlo, ale neodsudzuje. Cieľom umenia je človeka prebudiť a urobiť ho vnímavejším a citlivejším a Alan to svojím podaním hudby i prezentácie vie dokonale. Umenie musí bolieť a Alan o tom vie svoje. Bolo to proste neuveriteľný večer, ktorého význam si uvedomím asi až neskôr.
A čo sa dialo potom v zákulisí - uf bože požehnaj Alanovi, Monghimu, Gabrielovi, Filipovi a všetkým tým úžasným ľudom, ktorí mi zniesli modré z neba a ja som sa mohol dotknúť hviezdy z mäsa a kostí a mať zážitok a spomienku na celý život. Ťažko sa mi hľadajú slová...Bol som a stále som poriadne dojatý.
It was unbelievable.

MAIKI101

 5    19. apríl 2010 o 09:12

... ale ozaj super podany claanok ........ paraada

tomy

 6    19. apríl 2010 o 11:23

a nepopíjal Alan počas show skôr českobudejovické pivečko smile