Depeche Mode v Londýne, 19/11/2013

Zvažoval som, či vôbec písať nejakú recenziu na ďalší z mnohých koncertov našej obľúbenej kapely. Nakoniec som si však povedal, že prečo nie.

Recenzií na koncerty v rámci Delta Machine Tour 2013/2014 už bolo popísaných veľa a samotné koncerty sa už aj pre väčšinu fanúšikov stali len akousi štatistickou záležitosťou, teda samozrejme až na prípad, kedy sa samotného koncertu zúčastnia. Medzi tými najskalnejšími, ktorí doslova súťažia v disciplíne "Koľkokrát koncert v rámci turné navštíviš, toľkokrát si skutočným depešákom" dokonca už niekedy začína prevládať pocit nudy, keďže zmena setlistu je viacmenej nemožná, ale to je zasa čisto ich problém. Nakoniec, toľkokrát diskutovaný problém monotónneho setlistu sa pri trochu zdravej úvahy obráti na čisto osobný problém každého jedného fanúšika. Veď turné a jeho koncerty je niečo ako uvedenie divadelnej hry a jej nespočetné množstvo úspešných repríz, v rámci niekoľkých divadelných sezón, pri rovnakom obsadení (či minimálnej alternácii hlavných postáv) a dokonca jedinej scény. Hra má úspech, teší sa návštevnosti a vždy sa nájdu ľudia, ktorí si ju zájdu pozrieť aj niekoľkokrát. Nevadia im už opočúvané dialógy, scény a vždy sa z chuti zasmejú. Depeche Mode, a vlastne každá iná kapela, neponúkajú nič iné. Ba dokonca ponúkajú viac! Oni so svojou hrou a scénou vyrazia do sveta a potešia státisíce divákov! Z tohto pohľadu teda nemožno pánom nič vyčítať, ba skôr by sme im mali byť vďační!

Ale späť ku koncertu. Londýn... multikultúrna metropola svetového významu zachovávajúca si svoju historickú originalitu, no posledné dve dekády tak prudko sa rozvíjajúca, že v nej strácajú tempo už aj domáci, nieto prisťahovalci. História obklopená hypermodernosťou, no napriek všetkému fungujúca v dokonalom a prehľadnom systéme, o akom v našich končinách môžeme len snívať. Bez ohľadu na tú modernosť a preinformovanosť celého systému však doslova zarazí fakt, že v celom celučičkom Londýne nikde nenatrafíte na informáciu, že v "úžasnej" O2 Aréne má svoje ďalšie vystúpenie jedna z najväčších svetových kapiel. Vtipné bolo, že ste informáciu o tom nenašli ani v samotnej Aréne. Tam sa objavili pútače až večer, pár hodín pred koncertom. Zopár reštaurácii ponúkalo špeciálne večerné DM menu, našli sa dva podniky, kde znela hudba, či dokonca live video z Paríža 2001... hold, tak to tam funguje. V O2 Aréne sa totiž konajú podobné udalosti denne, výnimočnosť akejkoľvek z nich sa tam udrží iba niekoľko hodín. Keďže sme v našich končinách na takéto nie zvyknutí, prišlo mi to až neskutočne konzumné.

Nakoľko som odmietol zaplatiť za špeciálnu "early entrance" vstupenku nekresťanskú sumu (stála viac ako samotný vstup na koncert), tak som sa okolo pol siedmej večer poslušne zaradil do čakajúceho davu, ktorí si organizátori krásne zoradili ako kravy pred večerným dojením (bezpečnosť nadovšetko a v UK to platí obzvlášť), a pár minút po otvorení brán som už bol na ploche na státie. Podarilo sa mi bez problémov dostať asi 2m od catwalku, no neskôr mi to prišlo ako zbytočné a našiel si pekné miestečko s parádnym výhľadom pri zvukároch, kde som mal počas koncertu okolo seba dostatok voľného priestoru, čo mi nesmierne vyhovovalo.

Asi o 19:45 sa na pódiu objavili austrálski The Jezabels a môžem usúdiť, že po veľmi veľmi dlhom čase sa Depeche Mode podarilo dotiahnuť na pódium zaujímavého predskokana. Príjemné kvarteto, ktoré by sa dalo prirovnať k produkcii kapiel typu The XX, no vokalistka pravdepodobne vyrastala na hudbe Siouxsie And The Banshees, čo bolo cítiť hlavne na jej hlasovom prejave. V každom prípade ponúkli krásny miniset siedmych skladieb, ktoré sa tešili potlesku a pozornosti pomaly sa zväčšujúceho publika. Bohužiaľ, tak ako to v prípade predkapiel býva, aj tentoraz boli mizerne ozvučení a miestami som mal chuť preskočiť bariéru a vyhodiť zvukára od pultu. Niet sa čo čudovať, že sa predkapely väčšinou netešia veľkej pozornosti. V prípade The Jezabels to bolo skutočne na škodu. Pri lepšom ozvučení by krása ich hudby vynikla ešte viac.

Samotní Depeche Mode svoj príchod za zvukov známeho intra načasovali na 21:01. To už bola aréna zaplnená do posledného miesta a pánom sa dostalo príjemných ovácii, čo vyvolalo na Davidovej tvári veľký úspev a spokojnosť. Tá ho ovládala následne až do poslednej minúty šou. Setlist je zbytočné komentovať, všetko šlapalo ako dobre namazaný stroj a až na pár zvukových drobností, ktoré som mal možnosť od zvukárov odsledovať, to nemalo jedinej chyby. "Welcome To My World" a "Angel" sú tým správnym začiatkom koncertu, no skutočným odpalom je až "Walking In My Shoes", ktorá zobudila aj toho posledného človeka, ktorý úvod koncertu strávil kupovaním piva a chipsov. Z "Precious" sa stal za posledné roky doslova "evergreen" a "Black Celebration" zasa postavila na nohy "fotríkov" stojacich okolo mňa, ktorí si už nejaký ten koncert kapely pamätajú. S ich prítomným potomstvom to veľa nerobilo, ale aspoň sa tvárili, že s rodičmi súcitia :)

"Should Be Higher" a "Policy Of Truth" som bohužiaľ veľmi nevnímal, nakoľko ma zamestnával fanúšik, ktorému sa spravilo nevoľno. Niekoľkokrát šiel k zemi a nedal sa nikým presvedčiť, že by mal isť niekam, kde je lepší vzduch. Nepresvedčili ho ani záchranári. Nuž, každý sme nejaký.

Martin svoj set postavil na skladbách "The Child Inside" a "But Not Tonight". Tu ma vcelku prekvapilo, ako skvele londýnske publikum skladbu prijalo, akoby ju všetci poznali a záverečné zbory si vychutnal aj David, keď tradične dirigoval a nabádal dav k spevu. Bol to jeden z najkrajších momentov koncertu. "Heaven" so svojimi skvelými projekciami všetko len umocnila a následne sa už strhla tancovačka ako sa patrí.

"Behind The Wheel" postavila do pozoru aj tie najvyššie rady na sedenie, všetci tlieskali, kričali, pískali, výskali... stačilo zavrieť oči a človek si premietol v hlavne začiatkok legendárneho koncertu v Rose Bowl. Bavili sa fanúšikovia, bavila sa kapela a pokračovalo to aj so skladbami "A Pain That I´m Used To" (pre mňa najlepšia záležitosť celučičkého turné), "A Question Of Time", "Enjoy The Silence" a "Personal Jesus". Tam už bolo kapele jasné, že na pažbe ich turné pribudol ďalší úspešný zárez a spokojne si môžu dopriať krátky oddych.

Po krátkej pauze sa na pódiu tradične objavil Martin v sprievode Petra Gordena a možno na radosť tých najskalnejších, ktorí navštevujú koncerty kapely častejšie, než svojho zubára, odohrali "Leave In Silence" z albumu "A Broken Frame". Známa záležitosť z Touring The Angel, no zožala zaslúžený úspech a David po návrate na scénu ani tentoraz nezabudol vyzdvihnúť kvality tejto dvojice (Áno, v prípade akustických záležitostí Gordena chválim, ale za tie pazvuky, ktorými tentoraz parádne sprznil finále "Enjoy The Silence", by som mu dal najradšej po prstoch. Absolútne prebassoval medzihru pri nástupe Goreho gitarového riffu, čím úplne zanikli tie krásne jemne zvonivé zvuky, tak typické pre spomenutú skladbu, a na ktoré sa vždy tak teším. Rovnako sa mu to podarilo aj vo finále "Never Let Me Down Again", ale tam mi už jeho výkon nestál ani za mávnutie rukou :) ). Skladbu "Halo" považujem za druhú najvydarejšiu záležitosť turné a potešila ma aj tentoraz. Je to skvelý moment koncertu a ukážka, že keď sa chce, dá sa urobiť skutočne veľmi veľa a ani to nestojí prílišné množstvo času a energie. Je radosť sa na tú kombináciu hudby a videa pozerať. Veľmi nostalgické.

Čo však nesledovalo po tom, ma už viacmenej rozosmialo. No kde inde by mohla mať "Just Can´t Get Enough" taký obrovský úspech, než v Británii? Rovnako ako v roku 2006, kedy som sa zučastnil oboch londýnskych koncertov kapely, tak aj tentoraz to v hale naozaj vrelo a nad hlavy vystúpili všetky dostupné fotoaparáty a mobilné telefóny (tie su doslova londýnskym fenoménom a stávajú sa súčasťou tela Angličanov). A že si tento moment slávy David riadne vychutnal. Záverčné zbory publika vygradoval na maximum hlasitosti! Veselý a zároveň smutný moment... tak takto si rodná Británia pamätá Depeche Mode. Cez 30 rokov starý kolovrátok. Hold, čím sa raz zapíšeš to histórie, to z nej už nikdy nevymažeš.
"I Feel You" už len držala tempo koncertu a "Never Let Me Down Again" zafungovala pri pohľade od zvukárov dosť rozpačito. Samozrejme, všetko fungovalo ako malo, spev publika, nástup na záverečnú mávačku, ale pri samotnom mávaní sa rozhýbala iba polovica všetkých rúk v hale. Tú druhú polovicu zamestnali spomenuté mobilné telefóny, pretože mať v telefóne video z hromadnej mávačky pri absolútne príšerne zaznamenanom zvuku s halovým efektom, to už je skutočne vec, ktorú si treba pripomínať čo najdlhšie! :D

Tak či tak, koncert bol pre kapelu úspechom, pre publikum zážitkom a pre mňa spestrením skvelej dovolenky plnej prechádzok po chladných londýnskych uliciach, posedávaní a debát v príjemných londýnskych puboch. Ale teším sa na koncert v Bratislave, pretože to je u nás "DOMA" a to má pre mňa úplne inú atmosféru :)

PS: To, ako britský Ticketmaster distribuuje lístky, za ktoré ste si zaplatili pred pár mesiacmi a nakoniec sa k nim dostanete pár minút pred otvorením vstupných brán v pokladni, to nebudem komentovať, ale že zrovna v Londýne uvidím ten najúbohejší "merchadise", aký som mal doposiaľ možnosť vidieť, tak to by som skutočne nečakal. Tie tričká by som si nielenže nikdy nekúpil, ale ani na seba nikdy neobliekol. Príšerné!! A to šla časť zisku z nich dokonca na charitu.

foto: dsd, monghi