Playing The Angel - My feelings

Recenzia na album Playing the Angel. Moja recenzia bude krátka a budem popisovať to, čo mi vadí a čo naopak beriem. Berte túto recenziu ako čo som pri počúvaní albumu pociťoval a nie ako hodnotenie depeche mode z hľadiska vývinu po hudobnej stránke. Nie všetko “moderné“ sa mi musí páčiť a nie všetko dobré musí byť moderné.

Prvá skladba A Pain that I'm used to patrí spolu s John the Relevator k naviac agresívnym a dynamickým skladbám. Skvelý nastupujúci refrén, hutný, dynamický zvuk. To čo mne vadí je sampl ktorý je použitý na začiatku, v predele a na konci skladby. U mňa to zráža posluch tejto skladby nižšie. John the relevator je zas čisto založená na Daveovom speve, ktorý je provokujúci, agresívny, vyčítavý. Doprovodná melódia k tomuto hlasu je priemerná(v porovnaní s ďalšími skladbami na albume) a podporuje tento vyčítavý charakter skladby. Celkovo sa skladba vymyká svojou inakosťou z albumu. Suffer well je pre mňa veľký favorit celého albumu a to je to čo som čakal. Pekná gitarka a basy vytvárajú spolu s dynamickosťou peknú melódiu bez zbytočných kvázi moderných efektov ala exciter. Skvelé. Sinner in me je skladba o ktorej neviem čo si mám myslieť celkovo neruší posluch albumu ani nevyčnieva. Je skôr taká uťahaná letargická melódia pri ktorej človek zaspí. Z tejto letargie ma prebudí Precious, ktorý je taký obohraný, že už sa páči asi každému. Klasický popík do rádia s nádychom predsa len niečoho nového a iného na rozdiel od všetkých ostatných súčasných bestsellerov. Po ňom prichádza pre mňa najhoršia skladba albumu Macro. Gorov pretiahnutý hlas do nebies, melódia exciterovská a damaged zvuky do toho. Predchádzajúci nepodarok vynahradzuje pekná pomalá skladba v podobe I want it all. Znova jednoduchá gitara , zvuky ktoré nenarušujú celistvosť skladby. Daveov spev vyznieva ako spoveď. Veľmi dobré. Nič nie je nemožné a to sa potvrdilo pri skladbe Nothings imbosible. Pri jej počúvaní mám pocit, že je to suffer well 2. U sufferu bola melódia optimistická tu to je pesimistické a menej dynamické. To čo majú obidve spoločné je skvele vybrnkávanie na gitarke a basovú linku. Kompaktná skladba s pekným vyhraním sa na konci. Následné za ňou prichádza trocha oddychu v podobe Introspectre. Asi sme si zvykli že vždy nejaká inštrumentálka na albume je. Nehodnotím to, beriem to ako súčasť. To čo sa nepodarilo u Macro to Gore u mňa opravil v Damaged people. Najlepšie zaspievaný refrén na celom albume, ktorý na mňa najviac emotívne zapôsobil. When you're in my arms the world makes sense... Jediná výčitka je tá že skladba končí tak trochu ako nedokončená, trošku sa mohli vyhrať s tým záverom. Lillian jednoduchá skladba, text, melódia. Pôsobí staro ale dobre, menší návrat neuškodí a pri takom texte vôbec nie. Posledným anjelom na albume je ta najtemnejšia hviezda - The darkest star. Skladba na záverečnú, rozťahaná uspávanka oznamujúca koniec (dúfajme albumu).

Celkovo hodnotím album ako počin k lepšiemu od excitera. Album je veľmi rôznorodý, pestrý. Jednotlivé skladby nemajú tendenciu pokračovať tam kde predchádzajúca skončila. Vyberie si každý to svoje.