Život: strach, nádej a viera

Život: strach, nádej a viera

David Gahan v rozhovore s reportérmi magazínu Forbes, Steve Baltinom a Monicou Molinaro, ktorý vznikol počas posledného pobytu kapely v Hollywoode.

Steve Baltin: Vážite si dnes viac fanúšikov, ktorí sú Vám tak dlho oddaní? Predpokladám, že čím ste starčí, tým sa na všetko pozeráte trochu inak.
Gahan: Jednoznačne. Dnes si ich oddanosť ceníme viac, než keď som mal 25. Keď máte 25, tak všetko v hlave sústredíte na cieľ, aby ste sa niekam dostali a až potom, keď si uvedomíte, že vlastne nie je kam ísť, tak musíte urobiť reset. Naše dnešné koncerty majú niečo málo cez dve hodiny. My sa ich aj v tom časovom rozhraní snažíme udržať, niekedy sú však skladby o čosi dlhšie, čomu sa musíme prispôsobiť, ale to tempo tam je. Set, na ktorom dnes pracujeme, myslím funguje skvele. Celé som to dal dohromady ja, pretože ja viem, ako by sa to malo precítiť. A zo skúseností takisto viem, kam by mala skladba smerovať alebo kam by smerovať nemala, staršími skladbami počnúc a novými končiac. Rovnako bolo treba z nového albumu vybrať skladby, ktoré by naživo mohli fungovať a ktoré zasa jednoznačne nie. Je toho veľa, čo treba vziať v úvahu. Ale aj tak sa to celé dozviete až v momente, kedy vyjdete na pódium a celý set odohráte.

Monica Molinaro: Tie nové skladby nesú v sebe odkaz. Dnes sa zdá, akoby sa umelci pokúšali bojovať voči udalostiam aktuálneho sveta, čo je vzrušujúce.
Gahan: Tieto časy sú pre umenie skutočne skvelé, rovnako aj pre sebavyjadrovanie. Máme šťastie, že žijeme v krajine, kde nám je to umožnené. Je dôležité to všetko zo seba dostať. Myslím, že sa nám podaril album, ktorý sám seba vyjadruje spôsobom, ktorý je veľmi podnetný a po hudobnej stránke rovnako hnací. Keď som tie skladby spieval počas našich skúšok, a viem, že sa ešte zmenia v momente, ako sa dostatnú pred publikum, dostali úplne nový význam.

Baltin: Aký význam majú teda pre teba?
Gahan: Keď spievam "Where´s The Revolution" tak si vlastne tú otázku kladiem sám sebe. Je to v nás, je to duševné záležitosť, skutočne. Na čom nám vlastne záleží? Na čom záleží vám? Na čom záleží mne a čo robím preto, aby sa to zlepšilo? Premýšľam o tom, po svojom, páči sa mi, keď takto hudbu prežívam, s kapelou pomáhame veci meniť, skutočne niečo robíme. Je to len malé koliesko vo veľkom stroji, ale, keď vystupujeme, tak vidím v tvárach tých ľudí neuveriteľnú radosť. A rád ten pocit beriem na temné miesta, so všetkými emóciami, a sledujem tých ľudí, ktorí sa s nami na tú cestu vydajú, pretože o tom je život. Źivot sú všetky tie veci - strach, nádej a viera. Je to rovnako desivé a radostné. Presne taký je život, len momentálne je v ňom až príliš veľa sračiek. Dúfam, že sa z toho dostaneme.

Baltin: Niekde som zaregistroval, že by si nerád tento album nazýval politickým. Pre mňa je však najväčším politickým skladateľom všetkých čias John Lennon, pretože on z politických skladieb urobil osobné záležitosti.
Gahan: Mám pocit, že sme sa v hudbe dostali opäť do toho bodu, kedy sa všetkým pozdáva to, "Nie je to všetko tak trochu obmedzené? Nie je to presne také, ako o tom počúvam?" Podľa mňa ľudia chcú, aby nimi niečo pohlo, chcú mať pocit, že ich niečo tlačí smerom, kde by to mohlo byť trohu nepohodlné. A mne sa to páči. Spomenuli ste Lennona, jedného z mojich obľúbených umelcov. To, čo dokázal s "Imagine" bolo hlboko politické. Bola to hlboko politická pieseň a pritom strašne jednoduchá. Počúvate ju a pomyslíte si, "Takto by som to mal napísať. Mal by som chytiť všetky tie sračky a dať ich von, úprimne, od srdca, povedať, čo by som chcel, aby sa malo udiať." Pretože to je to, s čím sa ľudia naozaj identifikujú, so skutočnými pocitmi. Ja myslím, že si všetko nadmerne komplikujeme, ľudia sú z toho potom len zmätení, chce to zjednodušiť.

Baltin: Má aj dnes hudba na teba rovnaký účinok, ako kedysi?
Gahan: Hudba môže zmeniť vývoj môjho dňa, ale veľa iných vecí to nedokáže. Je to skôr dobrý film alebo niečo, z čoho môžem odísť a povedať si, "Fúha, tak to ma naozaj dostalo." To dokáže len zmenie. Práve toto ma dnes ohromuje na tejto vláde, sú z nejakého dôvodu rozhodnutí ľuďom takéto niečo odobrať. Dávajú ľuďom tak málo a to mi dosť vadí, to nemáme dostatok pravnikov?

Molinaro: Daj nám príklad skladby, ktorá zmenila tvoj deň.
Gahan: Naposledy, keď sme skúšali na turné, sme pozvali do SIR, v Hollywoode, zopár ľudí. Zahrali sme tam aj cover Bowieho skladby a takmer som sa v nej stratil. Bola to skladba "Heroes". Zahrali sme ju, podľahli sme jej, skutočne to nami pohlo a ja som pocítil všetky tie veci. Vyrastal som na skladbách Bowieho, je to jeden z umelcov, ktorého počúvam nepretržite od mojich 12tich a v 16tich mi dal pocit, aby som sa necítil ako čudák. Som spojený so všetkým, čím bol, či už pokiaľ ide o hudbu alebo identitu. Po všetkých tých rokoch som sa zrazu ocitol v New Yorku a moja dcéra chodila do školy, ktorú navštevovala aj Bowieho dcéra. Takže sme skončili ako otcovia, ktorí sa stretávali v školkej hale, štýlom, "Čau David, máš sa?" "V pohode, David." Bolo to aj trochu nepríjemné, ale vždy to súviselo s otcovskou rolou. Pár rokov pred jeho smrťou som ho spoznal iným spôsobom. Následne som ho asi rok nevidel, čo mi prišlo čudné a zrazu sa jeho dcéra odhlásila zo školy. To už mi prišlo ešte viac čudné, ale neskôr som ho videl opäť, asi tak rok pred smrťou, a spomínam si, ako som povedal svojej manželke, "Myslím, že David na tom nie je najlepšie." Videl som niečo v jeho očiach, poznal som ho, hlavne ten jeho pohľad. Bol veľmi milý, úprimný, vždy taký bol, a zábavný, ale počuť tú správu o rok neskôr... nikdy som neoplakával niekoho smrť. Ráno ku mne prišla manželka a povedala, "Práve som počula správu v rádiu..." Ja na to, "Čože?" A začal som plakať ako nikdy predtým. Viete, nikoho z rodiny, či priateľov, som tak neoplakával, bolo to bizarné, ale mal som pocit, akoby mi niekto vyrval kus zo mňa. Bolo to naozaj čudné.

Baltin: A potom nastal v minulom roku ten "boom", potom, čo Bowie zomrel, všetci za ním zrazu smútili, pritom on si vybral k životu len novú planétu.
Gahan: No áno, to bolo vtipné. Počul som, že Gary Oldman mal k Bowiemu veľmi blízko a spominam si, ako niekde povedal, že mu Bowie zavolal: "Mám dobrú a zlú správu. Tá dobrá je, že mám späť svoju lícnu kosť. Tá zlá, mám rakovinu." Predstavil som si, ako to hovorí, ale tak typicky anglicky, s tým suchým humorom. Ten zmysel pre humor mal v sebe stále. Gary povedal, že mu to lámalo srdce, ale to bol Bowie, chlapík, o ktorom sme si mysleli, že ho veľmi dobre poznáme, ale v určitom zmysle veľmi nie. Bolo na to všetkom niečo veľmi magické. Vždy som ho nosil v srdci a ak niekedy prídete do mojej šatne, pred koncertom, istotne budete počuť Bowieho.

Molinaro: Tak to vlastne aj s Depeche Mode začalo, nie?
Gahan: S Martinom máme dve veci spoločné. Obaja máme veľmi radi čaj a Bowieho. No aj tak sme obaja čudáci. Poslal som mu niečo, za niečo poďakoval a on mi poslal späť mail so slovami, "Nuž, som šťastný, že nás vesmír opäť nejako spojil, takže to musíme urobiť." To bola jedna z tých najmilších vecí, aké mi kedy povedal. Bolo to veľmi osobné a zároveň niečo, čo Martin dokáže povedať iba mailom :) Osobne by Vám také niečo nikdy nepovedal.

Baltin: Raz som robil rozhovor s Iggym Popom, ktorý rozprával o všetkých tých veciach, ktoré Vás držia bokom alebo s ktorými musíte bojovať. Máš pocit, že ste na tom nejako rovnako?
Gahan: Nikdy sme neboli odlúčení, ale takisto sme si prešli množstvom sračiek, ako medzi nami, tak aj oddelene, ale nejako sme to zvládli. Myslím, že dnes si vážime jeden druhého viac, ako napr. pred 20timi rokmi, kedy sme boli stále príliš mladí a príliš hlúpi. Bolo to všetko o tom, kto mal väčšiu šatňu. "Prečo on má všetky tie veci?" Stupídne kraviny ako toto vám bránia v kreativite, ale to si neuvedomíte až do chvíle, kedy kráčate na pódium a dôjde vám, že hráte spolu. Dokonca aj keď v šatni s tým všetkým zvádzate boj, tak sa to postupne stratí, pretože si uvedomíte, že to nie je len o Vás.

Názory Devotees (2)

Hammersmith Odeon

 1    26. máj 2017 o 23:11

Trosku “mimo misu” horeuvedeneho: ale kedze tu mame turne, tak - viete si predstavit, ze by sa v NLMDA “nemavalo habarkami” ? Kto si to nevie predstavit, odporucam nasledovny zaznam cca od 1:15:00.
https://www.youtube.com/watch?v=I5_I2GNiASI
P.S.: Inak aj tie Daveove pohyby stoja za to grin

Michaela 146

 2    27. máj 2017 o 00:49

Hammersmith Odeon: Zajímavá poznámka, vlastně jsem o tomto nikdy nepřemýšlela, pro mě, ale nejen pro mě je NLMDA stadiónová hymna, tzv. “stěrače”  na koncertech fungují skvěle je radost se dívat na mávající ruce, jedno tělo, jedna duše, vyřešíme to jednoduše. Ctíme DM tradici smile

After Party, Roxy, Praha

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa