VCMG: Hotovo!

Bývalí spoluhráči, Martin Gore a Vince Clarke, o ich prvom spoločnom albume po 30-ročnej pauze. Exkluzívne pre britský webzin The Stool Pigeon.

Prvýkrát po 30-tich rokoch nahrali niekdajší zakladatelia Depeche Mode, Martin Gore a Vince Clarke, spoločne ďalší album. V takýchto situáciách sa klišé doslova píšu samé. 30 rokov je v popovej hudbe veľmi dlhý čas, no dvaja synthypopoví pištoľníci sa však napriek tomu rozhodli po odlúčení opäť posadiť do sediel - však viete, ako to myslíme. Realita projektu VSMG má však ďaleko od tajomstva alebo romantiky, a keby ste sa niečo také pokúšali objaviť, bolo by to viace menej smiešne. Produkcia spoločného albumu "SSSS" plného minimal techna s trúfalými rytmami, bola jednoduchá, možno až nedbanlivá. Názov projektu je vlastne akronymom zloženým z písmen mien oboch protagonistov a celá vec bola sumarizovaná prostredníctvom e-mailov - žiadne osobné stretnutia, žiadne telefonáty, Skype, či messanger.

Dokonca nediskutovali ani počas samotného nahrávania. "Stretli sme sa v máji minulého roka na Mute Festivale, v Londýne," vysvetľuje Martin. "A dokonca ani tam sme sa o tom nerozprávali. Tam sa reč zvrtla na naše deti."

Rozhodne však nepôjde o depresívnu story o dvoch popových hviezdach, ktoré vyrastali odlúčene. Ide o to, že na prvom mieste nikdy nebolo dôležité, aby jeden druhého poznali.

"Ranné časy Depeche Mode, to bola skutočne šialene rýchla doba a aby som bol úprimný, a vtedy sme až tak veľmi nepracovali, ako je tomu dnes," pokračuje Martin. "Nechodili sme na viac ako ročné turné. Než bola kapela skutočne úspešná, nacvičovali sme tak raz do týždňa a mali len zopár vystúpení. Vinceho som prakticky nepoznal, až potom, čo som sa pripojil ku kapele. To bolo v marci 1980 a svoj zámer nás opustiť nám prezradil niekedy v auguste nasledujúceho roka, hoci s nami následne zotrval až do ukončenia turné k albumu "Speak&Spell"."

Martin sa prizeral, ako sa z temných Depeche Mode stal fenomén - na Balkáne sú aj dnes niečo ako The Beatles - a Vince za ten čas šéfoval dvom najväčším továrňam na popové skladby, aké v UK kedy vznikli - Yazoo a Erasure. Dnes žije Martin v Santa Barbare, v Kalifornii, zatiaľ čo Vince žije v Maine, na severovýchode Spojených štátov. "Ľudia mi v súvislosti s Vincem kladú množstvo otázok, ale ja odpovede na ne skutočne nepoznám," vysvetľuje Martin. "Za tých 30 rokov som sa s ním veľmi nevídal, dokonca ani ako človeka ho veľmi nepoznám. Ale pri pohľade na jeho štúdio... je jeden z mála, komu jeho vybavenie trochu závidím."

Vince už uvažoval o techno projekt trochu skôr. Začal sám s nahrávaním, no prišiel na to, že by bolo zaujímavejšie, ak by sa mohol o nápady s niekým podeliť. "Martin sa zaujíma o elektronickú hudbu rovnako ako ja, tak sa mi javil ako tá najpovolanejšia osoba v tomto smere. Vedel som, že sa venuje aj dj-ingu a obaja máme podobnú štúdiovú výbavu, takže z praktického hľadiska to dávalo význam."

Vince, odchovaný na holandskej guráži, nakoniec Martina predsalen kontaktoval. "Po vypití asi šiestich pív som dal konečne dokopy e-mail," dodá. "Myslím, že som ho ním skutočne prekvapil."

"Spýtal sa ma, či by som nemal záujem o spoluprácu v príprave techno albumu - žiadne tlaky, žiadne termíny," priznal Martin neskôr. "Ak by ma Vince oslovil dnes, tak by som sa s ním do práce pustiť nemohol, nakoľko pracujem na skladbách pre kapelu a sme pred nástupom do štúdia, no e-mail dorazil v čase, kedy som mal pred sebou dostatok voľna a prišlo mi to zábavné, resp. niečo odlišné. Keď sa pustíte do niečoho takéhoto, tak ani len netušíte, čo z toho vznikne. Pripravíte dve skladby a napadne váš, "to som čo urobil?". Ale už od prvej skladby, ktorú mi Vince poslal, mi to prišlo zaujímavé a zábavné. Jednoducho to bol pocit, že pracujeme na niečom skutočnom."

Celé to odštartovalo v momente, ako Vince poslal Martinovi svoje prvé nápady. "Mali sme k celému procesu veľmi otvorený prístup," povie Martin. "Začal som vyhadzovať nejaké časti, ktoré sa mi nepozdávali, z toho, čo mi poslal, doplnil som vlastné nápady a poslal mu to späť. On z toho vyhodil zasa tie, ktoré sa mu nepozdávali, doplniť nové a poslal mi to. Tak sme mali k dispozícii tri, či štyri verzie skladby a boli sme šťastní. Po čase sa objavili moje vlastné nápady a tie som mu poslal takisto."

Tento spôsob práce vyústil v úzkostlivosť, ktorá je evidentná. Máte možnosť počuť zručné zaobchádzanie so zvukmi, ktoré sa na vás sypú nepretržite zo všetkých strán. "Je to postavené na organickom základe, preto tie skladby znejú tak súdržne," vysvetľuje Vince. "Bol som si vedomý, že sa snažím o tvorbu emócii prostredníctvom obrazového základu. Obaja sa sme snažili použiť jedinečné zvuky, predtým nikdy nepoužité, jedinečným spôsobom."

Album mapuje temné zvukové územie, na ktorom sa Vince z času na čas pohyboval. Nechýbajú momenty, pri ktorých si dokážete predstaviť, ako ich počúvate o tretej ráno v rohu tanečného klubu a ste obklopený morom drsných, kamenných tvárí.

"Nie je nič lepšie, než pohľad na tancujúci dav v rytme vašej vlastnej hudby," dodá Vince. "Môj problém je však ten, že som v posteli už o deviatej večer, takže vidieť niečo také v podstate nemám príležitosť."

Doslova nedbanlivé názvy skladieb ako "Skip This Track" a "Spock", k tomu názov albumu "SSSS" a hadí motív obalu inšpirovaný Vinceho záľubou v syčiacich zvukoch prezrádzajú prioritu udržať veci bezstarostné a prístupné. "Nebol tu žiaden zámer vytvoriť úmyselne temný alebo zámerne optimistický album. Chceli sme vytvoriť iba zvukovo skvelú nahrávku," prezradí Vince.

Vince sa začal zaujímať o techno pred pár rokmi, hlavne vďaka tanečnému portálu Beatport. "Nikdy som sa v podstate o techno nezaujímal, ale doslova som sa nadchol z toho, ako ľudia využívali syntezátori. Vždy som sa spoliehal na zmenu akordov, ktoré vnesú do skladieb emócie. Pri techno nahrávkach som si zrazu uvedomil, že vám stačí vystavať skladbu, pridávať a uberať tempo a následne to len urezať. Ešte viac ma dostalo, že nie sú potrebné ani texty, no a to ma zaujalo asi najviac."

A to dáva význam: je predsa známe, že Vince Clarke sa nikdy textami netrápil. "Písanie textov mi naozaj nejde," priznáva. "Dokonca som sa už začal opakovať."

"Vince sa viac zaujímal o tok slov a rytmus, než o ich samotný význam," prezradil Martin Gore v rozhovore pred 30-timi rokmi po tom, čo Vince opustil DM. "Ja viac dbám o to, o čom hovorím. Ak by som mal dobrú melódiu a nepáčil by sa mi text, tak by som ho zahodil."

Vinceho odchod z kapely bol postupom času vnímaný veľmi nejasne, vytvorilo sa okolo neho niekoľko mýtov, ktoré trvajú dodnes. "Vtedy vlastne len prišiel za Andym Fletcherom, nakoľko boli veľmi dobrí priatelia už od detstva, a povedal mu, že z kapely odchádza," spomína dnes Martin. "Potom zašiel za Davidom a povedal mu to isté. Mne však nič nepovedal, dozvedel som sa to od ostatných!"

Andy Fletcher sa raz vyjadril, že DM boli v ranných časoch v Basildone označovaní ako "zdochliaci so synťákmi". "Venovali sme sa niečomu absolútne odlišnému," spomína Martin ďalej. "Futurizmus bol na vrchole. Tomu zodpovedalo aj naše oblečenie a mejkap, jednoducho sme si koledovali o problémy."

Dnes má však Basildon úplne iný význam, hlavne vďaka fanúšikom kapely z celého sveta. Videá o potulkách ulicami, v ktorých vyrastal Dave Gahan, nájdete vďaka fanúšikom na YouTube. Američania dokonca atakujú vystrašených domácich obyvateľov s otázkami na kapelu, ktorá je v Basildone viacmenej stále neznáma.

"Spomeňte Južanom Basildon a tí zomrú od hanby, ak by sa mali priznať k faktu, že do toho mesta vôbec niekedy vkročili," napísal v London Orbital reportér Iain Sinclair o svojich potulkách po ceste M25. Znie to drsne, ale je to len dôkaz o tom, ako ľudia z Essexu, či priamo z Basildonu vnímajú mesto postavené koncom 1940-tych rokov v rámci programu New Towns Act. (Keď som poznamenal, že som z Juhu, ta Vince inštinktívne dodal, "Tak to je potom v poriadku." )

"Naša rodina sa do Basildonu presťahovala zo South Woodfordu, keď som mal päť rokov," prezradí Vince. "V Basildone sa jednoducho nedalo robiť nič. V tých časoch tam bola jedna indická reštaurácia a myslím, že aj jedna čínska. No ani jedno kino, nič. Raz sa ma niekto spýtal, prečo sa toľko ľudí z Basildonu angažuje v hudbe. Myslím, že práve to bol ten dôvod. Ak by som sa nepridal ku kapele, asi by som dodnes pracoval v továrni na jogurty."

Martin sa momentálne koncentruje na Depeche Mode, ktorí onedlho nastupujú do štúdia. "Na VCMG bolo dobré práve to, že šlo o zábavu a niečo absolútne odlišné," dodá. "No je dobré sa vrátiť ku klasickému komponovaniu. Doslova sa mi opäť žiadalo písať texty."

Vrátia sa niekedy VCMG?

"Bavili sme sa aj o nejakom spoločnom dj-ingu, no žiadne konkrétne plány v tomto smere nie sú," povie Vince.

Takže to je všetko?

"To záleží od našich časových plánov," prihodí Martin.

"Ale naozaj to bola zábava," zakontruje Vince. "Fakt radosť, tak prečo nie?"

Takže VCMG. Rozptýlenie dvoch svetových superhviezd synthypopu. Kopec zábavy a zraz dvoch Basildončanov. Hotovo.