Paríž, 24/10/2012

Rozhovor s Andym a Martinom, pre bulharský youtube kanál "Денис и Приятели", ktorý vznikol na jeseň v Paríži, v rámci ohlásenia turné a albumu "Delta Machine".

Dobrý deň, páni. Vďaka, že ste si na nás našli čas. V Bulharsku ste naposledy vystupovali v roku 2006, v rámci turné "Playing The Angel". Spomínate si na niečo z toho koncertu a na bulharské publikum?
Andy: No jasné ...

Užili ste si ten koncert?
Andy: To rozhodne! Teda, nie. Bolo to úplne príšerné. A rovnako sme boli sklamaní aj na ďalšom turné, kedy to bolo doslova tragické. Ale tešíme sa, že prídeme na budúci rok, v lete.

Môžete povedať, že tento nový album je asi najviac kolektívnym dielom Depeche Mode?
Martin: Neviem. Bolo to asi po prvýkrát, kedy boli všetci spokojnejší s tým, ako dopadli demonahrávky po tom, čo som na skladbách pracoval, čo nám v podstate určilo celkový smer albumu. Ale aj tak sme si ako producenta opäť vybrali Bena Hilliera. Ono, aj tentokrát sme potrebovali niekoho, kto by nás viedol. Stále takého človeka potrebujeme.

Andy: Ono to nahrávanie prebiehalo tak, ako sme zvyknutí. Dokončili sme to všetko minulý piatok, v New Yorku, a s výsledkom sme skutočne veľmi spokojní. Už to treba len zmixovať.

Martin: Zvyčajne dokončujeme albumy doslova na Štedrý deň a stihneme to aj tentoraz, takže to asi niečo znamená. Sme s tým naozaj veľmi spokojní, ak by nie, tak by sme na ňom ešte pracovali.

Andy: Takže si konečne môžeme začať kupovať vianočné darčeky. Neuveriteľné!

Ako by ste reagovali na tvrdenie, že všetko, čo dnes robíte, sa nevyrovná albumom ako "Songs Of Faith And Devotion" alebo "Music For The Masses"?
Andy: No viete, je veľmi ťažké konkurovať tým albumom, rovnako aj albumu "Violator", ale podľa mňa majú všetky ďalšie albumy svoje prednosti a stále ich považujem za silné. Máme veľa dobrý piesní a rovnako aj skvelý zvuk. Takže si nemyslím, že by aj tento nový album zaostával za kvalitou spomenutých albumov. A myslím, že aj tento album by sa kvalitou mohol vyrovnať tým predošlým.

Máte niekedy obavy z toho, že by ste vydali ďalší singel v štýle "Personal Jesus"?
Andy: No, neviem ...

Martin: "Personal Jesus" je naozaj skvelá skladba, vďaka tomu výnimočná. Myslím zvuk a všetko, čo s ňou súvisí. A v tomto zmysle, že mať ďalšiu takúto skladbu by bolo viac než fájn.

Aj sa o také niečo snažíte alebo nechávate veciam prirodzený vývin a dúfate, že to fanúšikovia pochopia a budú spokojní?
Martin: Samozrejme, že sa nesnažíme vytvoriť ďalšiu skladbu typu "Personal Jesus". Je inak zábavné, že medzi novými, 19 skladbami, či koľko ich vlastne bolo, je jedna, ktorá nám spôsobila najviac starostí, a na ktorej sme strávili najviac času, nakoľko je najkomerčnejšia. Viete, v našom prípade je to vždy o vyváženosti komerčnosti s niečim iným.

Andy: To sa bavíme o komerčnosti, ako ju vnímame my.

Martin: Áno, presne tak. Možno zvyšok sveta to za komerciu nepovažuje. Bolo to skôr celé o snahe neprekročiť tú hranicu a neznieť príliš komerčne, takže to bolo o tej večnej snahe vrátiť sa niečo, čo by nebolo až také jednoznačné.

Na scéne popovej hudby Vás považujú za pánov intelektuálov, no čo ste sa nám vlastne snažili za celú tú dobu odovzdať? Aké je to hlavné posolstvo, ktoré sa pokúšate hudobne vyjadriť?
Andy: Ja si nemyslím, že existuje nejaké naše posolstvo.

Martin: Rád si myslím, že v našej hudbe je ukrytý akýsi duchovný rozmer, no nežiadajte ma, aby som rozviedol, čo to presne znamená, ale myslím si, že to z tej hudby akosi vyžaruje a ľudia to akosi chápu. Práve preto to pre toľkých ľudí toľko znamená.

Andy: Ja myslím, že pri našej hudbe je dôležité práve to, aby sme tých ľudí nejakým spôsobom oslovili. A myslím, že Depeche Mode to vedia skvele.

Patríte k prvým temným post-punkovým goth kapelám. Váš názor na emo kultúru s upírskou tématikou, ktorý v súčasnosti akoby ovládla svet?
Martin: Neviem, dnes svet akoby ovládli všetky možné scény. Lenže potom sú tu veci ako napr. X-Factor, čo je niečo úplne iné. Potom napr. Dubstep. Chcem len povedať, že tých štýlov a scén je tu strašne veľa.

Andy: A potom ten ganglad, či čo to je.

Martin: Presne, gangman štýl. A nedávno som čítal jeden rozhovor, kde padla zmienka, že dnešná renesancia hudobných 80-tych rokov už trvá dlhšie, než samotné roky 1980-te :) Mne to príde, že sa tu deje akýsi podivný mix rôznych vecí, takže vlastne ani neviem, čo sa to v skutočnosti deje.

Čo robíte, keď ste doma? Užívate si ticho, napr.?
Andy: Ako kapela máme šťastie. Nie sme žiadne celebrity a doma vedieme úplno normálne životy, kedy v kľude zájdeme do reštaurácie, či kina. Tu a tam nás ľudia aj oslovia, ale sú vždy veľmi slušní a milí. Naši fanúšikovia sa zdajú byť inteligentní a nespôsobujú nám žiadne problémy. A my vedieme úplne normálne životy. Viete, robíme tieto veľké štadiónové turné, so všetkým tým obdivom, ktorý nám fanúšikovia prejavujú, a potom sa vrátime domov a všetko je úplne normálne.

Mali ste v časoch Vašich začiatkov pocit, či to všetko zvládnete? Aké to vlastne bolo v časoch "Just Can't Get Enough"?
Martin: Bolo to neskutočne vzrušujúce, hlavne v momentoch, keď sme sledovali vstup nášho prvého singla do futuristických rebríčkov. Nebolo to nič veľké samozrejme, tuším to bolo uverejnené v Sounds magazíne. Vyšplhali sme sa na 8.pozíciu, myslím, a mali sme pocit, že sme to fakt dokázali.

Andy: A skvelé na tom bolo, že sme boli veľmi mladí, tuším sme práve vyšli zo školy. Ono mi to stále príde, akoby tá naša kariéra bola len snom. Vtedy nás ani nenapadlo, že budeme fungovať 30 rokov, mysleli sme si, že vydržíme tak rok, či dva.

Martin: Dnes už, bohužiaľ, futuristické rebríčky neexistujú.

To je pravda. Ale pár rokov dozadu ste spomenuli Vaše obavy, že na vystúpenie v Hollywoode, v rámci šou Jimmyho Kimmela, nik nepríde, Nakoniec tam bolo 12 000 ľudí. Prečo ten pocit a máte ho dodnes stále, pred turné, či koncertami?
Andy: Vždy sme boli tak trochu pesimisti. Ja som väčší pesimista, než Martin, ale on je tiež. Je to možno kvôli tomu slávnemu filmu, "Spinal Tap", keď prídu na autogramiádu, na ktorej sa nik neobjaví. Je to vcelku trápny moment, kedy tam sedia, čakajú, kedy budú podpisovať albumy ... takže, keď si takéto niečo pozrieš, tak Ťa ovládne nervozita, takmer vždy. Tie obavy, či niekto príde ... Ono, aj pri tomto turné berieme trochu ako samozrejmosť, že sa budú koncerty dobre predávať, nuž ale, nikdy nevieš ...

Martin: Áno, je pozitívne byť negatívny.

Dá da povedať, že je to častá téma vo Vašej tvorbe? Včera ste spomenuli, že väčšinu Tvojich skladieb považuješ za pozitívne, na rozdiel od toho, ako ich vnímajú fanúšikovia. Je to teda súčasť charakteru Depeche Mode? Teda, že trochu pesimizmu nie je nikdy na škodu?
Martin: Myslím, že sme vždy tvrdili, že nemáme pocit, že by naša hudba bola temná, či depresívna. Príde nám skôr realistická.

Andy: A väčšina popovej hudby nám príde práve nerealistická.

Dokonca aj tá súčasná ...
Martin: Zrejme viac, než kedykoľvej predtým ...