V kotli Paegas arény

Depeche Mode sú ako víno, čím starší, tým lepší a v utorok to v pražskej Paegas Aréne len dokázali. Nechcem sa venovať koncertu ako takému, to už vybavil niekto iný, ale rád by som predniesol postrehy človeka, ktorý sledoval koncert z kotla fanúšikov a ktorý sa vytvoril v najtesnejšej blízkosti pódia.

Poučený z pred troch rokov, keď som po prebdenej noci vo vlaku, naobliekaný, prestál 5 hodín pred halou, aby som sa nakoniec vyčerpaný presunul ešte pred koncertom spred pódia do vzdialenosti asi 40 metrov, prišiel som pred halu čosi pred šiestou. Čierna záplava nemala konca a krátko po šiestej začína davová psychóza pri každom z vchodov do haly. Prenikám vskutku poľahky cez malý priechod v zábradlí hneď pri vchode, usporiadatelia majú viditeľné problémy udržať masy. Vchádzam dnu, skupina fanúšikov sa už koncentruje pri pódiu bojujúc o najlepšie pozície. Zastavujem sa asi 10 metrov od pódia, ďalej sa nedá a momentálne, 3 hodiny pred koncertom, je to ešte zbytočné. Netrpezlivo hladíme každú chvíľu na hodiny, čas sa neskutočne vlečie, prezeráme si scénu, je jednoduchá a neviem si predstaviť tú ďalšiu, keď ju porovnávam so scénou na Singles Tour, o Devotional Tour ani nehovoriac. Ale ako vždy, všetko pracovalo účelne a dotváralo kulisu Depeche Mode.

Dave Gahan (Praha 04.09.2001)

O pol siedmej registrujem pred sebou prvé vlny fanúšikov valiacich sa sprava doľava, našťastie nedosahujú až ku mne, ale cítim ako národ hustne. Pozerám na kamaráta, oblečeného podľa depešáckeho "desatora", v čiernych nohaviciach, tričku a koženej bunde, tečie z neho. Spokojne si strčím ruky do mojich šortiek doplnených tielkom (čierna sada samozrejme). Prvé rady prestávajú skandovať Depeche Mode a kričia: "Vodu." V prvom rade sa objavia poháre s vodou, ale ďaleko sa nedostanú. Prví nadšenci to vzdávajú a snažia sa pretlačiť z kotla, niektorí sa dajú zdvihnúť na ruky a sú posunutí dopredu k ochranke. Napravo odo mňa sa ozve: "Mne je nejak blbě." S obavou sa obzriem, stojí tam nevysoký chalan a má zjavné problémy s artikuláciou. Chvalabohu som ostal čistý. Konečne prichádza predskupina, no dav je nekompromisný:" Depeche Mode, Depeche Mode". Myslím, že ak sa Fad Gadget chcel povoziť na rukách, mal si radšej stať do davu a predstierať omdletie. Keď sa scéna vyprázdnila, vlny začínajú zasahovať ďalej, ktosi kričí: "Co deláte? Nechte toho!" , no stretáva sa len s čudujúcimi sa pohľadmi fanúšikov. A opäť nejaká tajomná sila zatlačí do masy, ktorá sa kýve, a je problém udržať sa na nohách. Našťastie stojíme po kope traja vysokí, a bez slov pochopíme, že keď sa oprieme, nemôžu nás pretlačiť. Využívam medzery v tomto zmätku a dostávam sa 5 metrov od pódia. Je deväť hodín, stále nič, len ďalší lúdia vynesení k ochranke. Niektoré dievčatá už toho majú plné zuby.

Deväť hodín desať minút, všetko vrie na nevydrľanie. Konečne prichádzajú, Christian, Peter a Andy, vzápätí Martin a spustí Intro. Začína The Dead of Night, Dave nikde a vtedy ho zahliadnem cez prales rúk, čo vyrástol predo mnou ako sa blíži po kraji pódia. A už je pred nami, v celej svojej kráse Mr. Dave Gahan a prekvapujú ma jeho dlhšie vlasy. Nadšený publikom sa pozrie na Martina, ironicky zdvihne kútik úst, usmeje sa a spúšťa prvé slová. Súčasne s nim zaburáca dav a spieva spoločne s Daveom a Martinom až do konca koncertu. V kotli je to neskutočné, to pred koncertom bol len odvar. Po dvoch pesničkách sa to trochu ukľudní a ja neverím vlastným očiam, čo Dave vyvádza. Behá ako zmyslov zbavený, skáče, odpľúva si, krúti sa s mikrofónom, to by som rád videl iného štyridsiatnika v jeho kondícii. Nečudo, že už po druhej piesni zhadzuje vestu. Nechcem sa moc rozpisovať, ale sú veci, ktoré z diaľky asi nebolo vidieť. Počas When The Body Speaks, kývne na Martina a ten príde k nemu: "Mr. Gore", povie Dave a Martin sa sladko usmeje. Dave vládne ako nejaký kúzelník. S prstom cez pery povie:"Pssst. Keep quiet" A dav stíchne. Nikto sa neodváži vykríknuť, pretože Mr. Dave Gahan predvádza svoje umenie. Ale potom to opäť zahrmí. Ešte pred chvíľou spieval na plné pecky Walking In My Shoes a teraz vydáva nežné vokály. Po ruke držiacej mikrofón mu steká pot a z lakťa odkvapkáva kvapka za kvapkou. Situácia sa trošku ukľudnila počas Martinovej pasáže, v publiku sa rozsvietia zapaľovače, ale je to len ticho pred búrkou a skutočne s prvými tónmi Enjoy the Silence sa to opäť hýbe, ja sa dostávam dva metre od pódia, ďalší odpadávajú a sú vynášaní von. Dave niekoľkokrát počas koncertu prišiel s mikrofónom ku Martinovej gitare, ktorá vzápätí vylúdila nejaké sólo. Dave opäť vyvádza, chytá sa medzi nohy, oblizuje tyč od mikrofónu, viackrát ostane stáť, ruky drží kŕčovite pozohýbané, zatvára oči a usmieva sa, mám trochu obavy, či je celkom čistý.

Prichádza Personal Jesus. Tá pieseň je ako chlieb, nedá sa jej prejesť a v živom podaní je to fakt pecka. Spievame refrén, Dave drží mikrofón, raz, druhý raz: "Reach out and touch faith". Andy pustí sampel z Pump mixu stlačením jednej klávesy, a krúti nespokojne hlavou. Neverím tomu, lebo všetci okolo revú na plné pecky. Dave je ticho, žiadne "I can't hear you", žiadne pochvalné "Yeah". Oprieme sa do toho posledný krát, Dave vykríkne, za chvíľu je koniec. Dav buráca, väčšina vie, že sa isto vrátia. Dave po Clean oznamuje : "We have a couple more songs for you", čo však nie najlepšie rozumieť. Už pri prvých tónoch Never Let me Down Again sa zdvihnú ruky, ale ešte je čas, keď dá Dave pokyn, štadión sa rozmáva, chcem sa pozrieť dozadu, no je tam prales rúk, rovnako ako predo mnou, napravo i naľavo. Je koniec. Odchádzajú a už sa nevrátia. We'll see you next time.

Priestor okolo mňa sa uvoľňuje, som celý mokrý, žmýkam tielko, vlasy by sa tiež dali, špice topánok sú preborené dovnútra, ľudia sú šťastní a ja tiež.