Tekutý “Liquid” (2000)
Alan Wilder v rozhovore o albume "Liquid", projektu Recoil, poskytnutom poľskému rádiu Radio Program III. Príjemný návrat v čase ...
Posledný album "Liquid" je až extrémne zaujímavý. Čo vlastne znamená samotný názov, "Liquid"?
To je presne to, čo sa mi na tom páči ... "Liquid" totiž ponúka množstvo interpretácii. Samotný názov vychádza zo skladby "Last Call For Liquid Courage", v ktorej slovo "liquid" odkazuje na alkohol, lepšie povedané na to, ako ovplyvňuje chovanie ľudí. No "liquid" môže takisto odkazovať na "adrenalín", či "krv" - všetky tieto významy sa na albume objavujú na rôznych miestach. Takisto si to môžete vyložiť ako priamy odkaz na hudbu, ktorá je "tekutá". Ten názov má skutočne množstvo významov.
Hneď pri prvom počúvaní mi album prišiel veľmi konceptuálny. Nakoniec, album začína a končí skladbami "Black Box".
V úplných počiatkoch vzniku albumu nebol žiaden zámer použiť túto skladbu ako nejaké vodítko. To sa ukázalo až na samom konci produkcie, kedy som mal zozbierané všetky texty od jednotlivých autorov a pokúšal som sa nájsť v nich niečo spoločné. V hlave som začal premýšľať o havárií lietadla, o niekom, kto je v lietadle, ktoré sa za krátky okamih zrúti. Raz som bol totiž svedkom podobnej udalosti - priamo nad mojou hlavou sa k zemi rútila vojenská stíhačka. Pri jej havárií zahynuli dvaja piloti. Asi najdojímavejšia myšlienka, ktorá mi v pamäti z tejto udalosti utkvela bola, že tí chlapi vedeli, že zahynú. Premýšľal som, na čo mysleli tesne predtým, premietol sa im pred očami celý život? Napadlo ma, že by nebolo zlé všetky tie príbehy, prerozprávané formou piesne, prezentovať ako spomienky tých mŕtvych mužov. A tento nápad vlastne spojil všetky skladby do jedného celku.
Vieš nám niečo bližšie povedať o styčných bodoch jednotlivých skladieb, o práci na albume ako koncepte?
O tomto sa mi veľmi ťažko hovorí. Spojenia medzi skladbami vznikajú nevedome, ja sa totiž pri komponovaní riadim intuíciou. Až keď sa mi podarí vytvoriť určitú atmosféru, až potom som schopný rozhodnúť sa pre konkrétnu tému a na jej základe sa rozhodnem pre smerovanie ďalších skladieb. Všetky skladby teda postupne prispôbujem zvolenému smerovaniu a k nim neskôr prispôsobujem vokály. A toto je moja pozícia v projekte Recoil. Ja nediktujem autorom skladieb, o čom majú písať, musia mi však umožniť prispôsobiť ich hlasy k mojej hudbe a vytvoriť tak pocit kontinuity medzi skladbami.
Ako teda prebiehali prípravné práce k albumu? Bol produkovaný zvyčajným spôsobom, čiže najskôr vznikla hudba a následne si vyberal texty a vokalistov?
Áno, takto zvyčajne postupujem. Hudba je základ, ktorý mi napovie, aký druh hlasu potrebujem na vytvorenie primeranej atmosféry. Samozrejme sa to môže časom zmeniť, niekedy aj dosť výrazne, ale celé to musí mať určité napätie a atmosféru. Práve v tejto fáze procesu upravujem vokály, aby čo najlepšie pasovali do hudby. Následne to pomocou moderných technolódií začnem tvarovať a upravovať, až po finálny mix. Pripomína mi to strižňu, kde sa edituje film. Vidíte pred sebou všetky scény, ktoré ste natočili a vyberáte tie správne herecké party a momenty. Postupne vidíte, ako všetko do seba dokonale zapadá. Takto nejako je to aj v mojom prípade.
Niektoré skladby z albumu na mňa urobili skutočne veľký dojem. Napr. skladba "Want". Tu by ma zaujímalo, ako vznikla, aký príbeh je na jej pozadí?
"Want" je jedna z posledných dokončených skladieb, keďže som pre ňu veľmi dlho hľadal vhodný nápad. Nicole Blackman s nami začala spolupracovať až v neskorších fázach produkcie, takže vlastne všetky skladby, na ktorých sa objavila, vznikli až na samom konci. Nie som kvalifikovaný interpretovať jej texty, no keď som ich čítal, mal som pocit, že sa týkajú spomienok na starý, rozpadnutý vzťah. A práve vtedy som si spomenul na toho pilota z leteckej havárie, ktorý akoby v posledných sekundách spomínal na niekoho, s kým sa rozišiel.
Zvuk albumu pôsobí veľmi moderne a progresívne. Môžeš nám o tomto zvuku povedať čosi viac? Mne osobne niektoré zvuky pripomínajú tvorbu Treya Gunna a Roberta Frippa.
Viem, na čo narážate. Presne toto som sa snažil dosiahnúť využitím moderných technológií. Tie Vám umožňujú miešať štýly ako napr. gospel s elektronikou, prípadne klasiku s rockovou hudbou. Pre mňa osobne je najdôležitejším faktorom emócia, ktorú je často veľmi zložité dosiahnúť práve elektronikou. Práve preto sa snažím miešať rôzne vplyvy a práve preto je v mojej tvorbe cítiť všetky hudobné vplyvy, ktoré mám rád. Mám totiž rád rôzne hudobné štýly - som schopný počúvať klasiku a v sekunde to zmeniť na techno. A aj toto cítiť v tvorbe projektu Recoil.
Ako sa na album dostala Diamanda Galas?
Ona je v Mute ako doma. Už som na ňu narazil niekoľkokrát, no nikdy som nemal príležitosť sa s ňou porozprávať. Spomenul som si na ňu vo chvíli, keď sme pracovali na silne bluesovej skladbe "Strange Hours". Pripomenul som si jej predošlú tvorbu, pretože som vedel, že často spievala v skladbách, ktoré boli silne ovplyvnené bluesom a gospelom. Tak som jej zavolal a spýtal sa, či by nemala záujem s nami spolupracovať - takto som vlastne kontaktoval všetkých, ktorý akýmkoľvek spôsobom na album prispeli. Poslal som jej nejaké nahrávky a požiadal ju, nech o tom popremýšľa.
A čo to dievča zo Španielska, Tvoja fanynka z Katalánska?
Napadlo ma skúsiť nájsť niekoho, kto ovláda cudzie jazyky a zverejnil som oznam na našej stránke. Zo všetkých tých nahrávok, na ktorých sa ľudia prezentovali so svojimi znalosťami z cudzích jazykov, sa mi najviac zapáčila práve tá od dievčaťa s menom Rosa. Páčila sa mi nielen katalánština, ale aj farba jej hlasu a práve táto kombinácia mi prišla až výnimočná, takže sme ju pozvali do nášho štúdia v Anglicku a nahrali s ňou jednu celú skladbu.
Mojou obľúbenou skladbou z albumu je skladba "Jezebel". Trochu mi pripomína tvorbu Franka Zappu.
To ma neprekvapuje, pretože prirovnanie k Zappovi sa mi už do uší dostalo. A myslím, že aj viem, prečo to tak niekto môže vnímať. V prípade tejto skladby, a bol to jediný prípad, sme porušili všetky stanovené pravidlá. Najskôr sme mali hotové vokály. V obchode som si kúpil nejaké nahrávky s gospelovou hudbou a pri počúvaní v aute som sa doslova zameral na jednu konkrétnu skladbu. Tie fantastické hlasy a ich neuveriteľný vnútorný rytmus mi pripomenulo niečo z ranného obdobia rapu. Okamžite som začal uvažovať o tom, že tú skladbu nejakým spôsobom zaradím na album. V pôvodnej verzií má text skladby veselší nádych, tak som sa rozhodol tomu dať temnejší nádych. Ale tým najpozoruhodnejším aspektom je práve to, že tá skladba bola robená inak, ako tie ostatné a práve preto vyniká. Podľa mňa z albumu priam vyčnieva. Príde mi ako najkomerčnejšia skladba, akú sme kedy urobili. Nejaký čas sme ju zvažovali použiť ako singel, ale rozmysleli sme si to, keďže to nie je práve najreprezentatívnejšia skladba z albumu.
Rovnako Ťa oslovujú africké rytmy, nie?
Áno. Snažili sme sa v podstate vytvoriť akúsi voodoo atmosféru. "Strange Hours" svojou atmosférou v podstate evokuje prostredie New Orleans. Vždy keď sa tam objavím tak tak cítim akýsi vnútorný strach. Chcel som atmosféru tohto miesta zachytiť a práve preto som použil voodoo rytmy. Tento druh hudby ma zaujíma, obzvlášť ethno. Vždy však záleží na tom, o čo ide a kto to prezentuje.
Recoil je v podstate štúdiový projekt, nikdy si s ním nevyrazil na turné. Bude tento trend pokračovať aj pri tomto albume?
Bohužiaľ áno. Aktuálne nemáme žiadne plány ohľadne koncertovania, hlavne preto, že by bolo nemožné dať dohromady všetkých tých hudobníkov a spevákov, ktorí sa albume podieľali. Recoil naživo by si vyžadoval štrukturálnu zmenu. A pokiaľ ide o mňa, aktuálne by som najradšej šiel do štúdia pracovať na ďalšom albume, či soundtracku.
Bol som vystríhaný, aby som sa v rozhovore vyhol slovnému spojeniu "Depeche Mode", ale risknem to. Ak dnes produkuješ tak komplexnú hudbu, čomu si sa celé tie roky venoval v Depeche Mode?
Pracovné postupy a procesy v Depeche Mode boli úplne odlišné od tých v Recoil. V DM to všetko začínalo existujúcou demo skladbou, silne popovo orientovanou. Obdobne to bolo aj v oblasti aranžmánov, hoci vokály a samotná hudba boli spracovávané počítačovou technolódiou, jednoducho povedané, šlo vždy o mix prirodzených a predpripravených zvukov. A toto bola moja úloha v kapele. Už vtedy som si uvedomil, že písanie skladieb nie je práve moja parketa a tak som sa rozhodol orientovať na zvuk a aranžmány. A presne tomu sa venujem aj dnes. Písaniu textov sa jednoducho vyhýbam, viem, že mi to veľmi nejde.
No a na záver, zopár slov venovaných fanúšikom Recoil a Depeche Mode v Poľsku.
Od poľských fanúšikov dostávam množstvo listov a mailov, zdá sa, že sú projektom Recoil nadšení, rovnako ako kapelou Depeche Mode. Vždy to končí otázkou, "Prečo nechodíš do Poľska častejšie, prečo tu nevystúpiš, prečo si sa tu objavil len raz?" Fakt neviem, čo na to povedať. Skôr si myslím, že je to technický problém, než nejaký iný. Som vďačný za neoficiálnu poľskú stránku, som si vedomý, že máme v Poľsku veľmi veľa fanúšikov a že našu hudbu berú skutočne veľmi vážne a emotívne. Ja len dúfam, že sa im naša produkcia stále páči a že majú možnosť sa k nej dostať. Dostalo sa ku mne totiž množstvo sťažností, že niektorí fanúšikovia maju dosť veľký problém sa k našim nahrávkam dostať, čo ma teda dosť irituje.
Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.
Vytvorte si účet Prihláste sa
Názory Devotees (1)