Strangers (12/1990)

Metro, hlavná stanica v Stockholme, štyri hodiny pred koncertom Depeche Mode v hale Globen. Vlak smerom na Gullmarsplan a Globen zastavuje a do vozňa nastupuje asi 20 ľudí.

Väčšinou mladých, vo veku 17-18 rokov a každý kus ich oblečenia je buď v čiernej alebo bielej farbe. Dve dievčatá, pôsobiace mladšie, než zvyšok mládeže, majú na hlavách čierne klobúčiky, lemované stuhami s nápisom "Violator". Všetci pôsobia až chladne triezvo, v podstate nehybne postávajú v zadnej časti vagóna, debatia a ich prítomnosť vlastne nik neregistruje. Po pár minútach však jeden mladík s vyholenou hlavou začne spievať, a poriadne nahlas. Okamžite sa zvyšok partie pridá a celé štyri minúty zborovo spievajú skladbu Depeche Mode, slovo od slova, v a capella štýle. Ani jedno slovo skladby sa nezdá nemiestne. Zvláštne na tom je, že dokonca ani ja, inak zbehlý v skladbách Depeche Mode, tú pieseň nepoznám. Nejaká b-strana singla? Skladba, ktorá sa nakoniec na album nedostala? Bez ohľadu na to, vedľa mňa tu stojí 20 ľudí, ktorí od srdca, jasne a triezvo, spievajú túto skladbu naspamäť. A do koncertu zostávajú stále štyri hodiny ...

Odkedy sa kapela sformovala pred desiatimi rokmi v garáži Vince Clarkea, v Basildone, tak sa toho s Depeche Mode udialo veľmi veľa. V tých dňoch mohli zriedkakedy hrať viac ako 15 minút bez toho, aby Vinceho matka nezačala búchať na stenu a sťažovať sa na hluk. "Prestaň s tým prekliatym klikaním! Snažím sa pozerať telku! Nevieš si nájsť inú záľubu?" (aspoň takto sa to uvádza v biografií kapely). Dnes, po desiatich rokoch, sú istotne celkom radi, že si nenašli žiadne "normálne záľuby", no pokračujú v stláčaní gombíkov a kláves.

Andy Fletcher alebo "Fletch", ako ho prezývajú všetci v zákulisí, je členom kapely už od tých spomínaných garážových čias. Bol to vlastne on, Vince a Martin, ktorí založili kapelu. David sa k nim pripojil až o celých šesť mesiacov neskôr. A keď sa s ním zástupca ULTRA magazínu stretol, dve hodiny pred koncertom, v šatni, v hale Globen, spýtal sa ho priamo na tajomstvo úspechu Depeche Mode. Čím to vlastne je, že aj napriek neúspechom, ušli za desať rokov taký kus cesty? Andy si poopraví okuliare a kým odpovie, na krátku chvíľu sa zamyslí.

"Ak by som na toto poznal odpoveď, tak by som bol v podstate šťastný, pretože, samozrejme, na úspech neexistuje nejaký patentovaný vzorec ... Jedným z možných vysvetlení, myslím, môže byť práve to, že sme si veci vždy robili po svojom. Dnes robíme samozrejme presne to isté, akurát sme sa hudobne omnoho zlepšili. Mnoho iných kapiel sa necháva ovplyvňovať rôznymi časovými trendami, podľa čoho menia svoje štýly, ale my sme vždy nasledovali svoju líniu."

"No a dnes, keď zažívame takéto veci," povie a ukáže smerom k dverám vedúcim k takmer plne hale Globen, "nesmieme zabúdať na fakt, že tam, kde sme teraz, sme sa dostali vďaka nespočetným turné a nahrávkam počas celý tých desať rokov. Naša popularita s každým ďalším albumom narastá. A pokiaľ je každý nahrávka Depeche Mode lepšia, než tá predošlá, tak je to pre nás, prirodzene, ideálne situácia."

Najnovší album Depeche Mode, "Violator", je vo viacerých smeroch snáď najbrilantnejším popovým albumom tohto roka. 5 miliónov predaných kópií po celom svete, čo je viac než v prípade Rolling Stones, Travelling Wilburys, v podstate viec než v prípade všetkých umelcov, ktorí majú najvyššiu prioritu medzi 35-ročnými rockovými recenzentami a rozhlasovými producentami. Album so sebou priniesol štyri hitové single, "Personal Jesus, "Enjoy The Silence", "Policy Of Truth" a "World In My Eyes". Teda doteraz. Čo je však na albume "Violator" najzaujímavejšie, je práve jeho zvuk. Je to niečo tak nekompromisné, niečo tak sparťanské a priliehavé - Depeche Mode nikdy nezneli tak "jasne" - a bez ohľadu na to, ako sa na to pozriete, sa to dá stále dobre predať, čo je pozoruhodné. Neexistuje žiadna iná kapela (snáď s výnimkou New Order), ktorá má odvahu zachovať si tak odvážny a súvislý štýl, teda pokiaľ ide o videoklipy a obaly nahrávok. Exteriér kapely - videá, obaly nahrávok, koncertné projekcie - nesie rukopis holandského fotografa a filmára Antona Corbijna.

"Pokiaľ ide o tieto veci, tak v tomto Antonovi plne dôverujeme," povie Fletch. "V podstate môže robiť to, čo sa mu páči a to z jednoduchého dôvodu. Myslíme si totiž, že práve takto to dopadne najlepšie. Ak sa k týmto veciam vyjadruje príliš veľa ľudí, tak to môže veľmi ľahko skĺznuť k niečomu nevýraznému a až príliš kompromisnému. Niekedy samozrejme premýšľame, či Anton nezašiel až príliš ďaleko. David bol napr. veľmi skeptický voči Antonovmu nápadu, aby sa prezliekol za kráľa vo videoklipe k singlu "Enjoy The Silence", no nakoniec sa poddal. A keď si to video pozriete, tak je jasné, že sa Anton nemýlil. To video sa nedá prirovnať k žiadnemu inému ... "

Spolupráca medzi Antonom a Depeche Mode je postavená na vzájomnom rešpekte. Anton má rád ich hudbu rovnako, ako oni jeho fotografie. Keď sme ho, niečo pred vyše rokom, navštívili v jeho londýnskom štúdiu, kde práve pracoval na príbehu pre Slitz-a, spýtali sme sa ho na jeho spoluprácu s Depeche Mode. Mnohí sa totiž čudovali, prečo sa práve Anton Corbijn, jeden z popredných rockových fotografov, rozhodll pracovať s "jednoducho synth kapelou, akou sú Depeche Mode". Anton totiž spolupracoval so všetkými velikánmi, v štúdiu mal na nástenke telefax s podpisom "Tvoj David" (samozrejme Bowie) a pohľadnice od Bona, no a ponuky sa mu stále hrnú. Napriek tomu je však posledných pár rokov oddaný Depeche Mode. Kým sme listovali vo fantastickej Antonovej fotoknihe, on vysvetľoval:

"Predovšetkým mám rád Depeche Mode za ich postoj. Rockovému biznisu predovšetkým dominujú umelci, ktorí sa boja experimentovať alebo skúšať nové veci, no Depeche Mode sú v tomto smere výnimkou. Stačí sa pozrieť na túto maľbu, ktorú som vytvoril pre singel "Personal Jesus"," povie a ukáže sivobielu, meter vysokú olejomaľbu opretú o stenu v ateliéri. "Všetci ostatní by to považovali za vtip, že ja, fotograf, prídem s olejomaľbou a tvrdením, že chcem na obal, namiesto fotografie, obraz. Ale oni povedali, "Ok, obraz, choď do toho." Takisto súhlasili s mojim návrhom filmovať v Španielsku, pretože svetlo je tam nádherné."
Keď máte tak veľké ambície, ako Anton Corbijn, je jednoduché podľahnúť namyslenosti - koniec koncov, hovoríme o obaloch popových nahrávok, nie o umeleckých exponátoch - no vo všetkom, čo produkuje, je vždy kus dobrého humoru.

"Anton je zručný v udržiavaní rovnováhy," povie Fletch. "Mnohí, ktorí ho nikdy nestretli, ho považujú za neskutočne vážneho, seriózne zmýšľajúceho, ale rovnako vie byť veľmi zábavný. Niekedy sa až pýtate, kto je v skutočnosti ten bláznivý Holanďan, ktorý za Vami chodí ..."

Dominantnými farbami vo všetkom, čo Depeche Mode robia, od hudby až po obaly nahrávok, sú vždy čierna a biela, hlavne čierna. Pieseň Depeche Mode, ktorú si fanúšikovia spievali v metre, nebola jednorázovým hitom ako "Just Can´t Get Enough" (ktorú už kapela naživo ani nehrá), no bola to pieseň krásna a smutná zároveň, plná melanchólie. To, že si vybrali tú konkrétnu skladbu naznačuje veľa o tom, čo je na Depeche Mode také, že to podnecuje uctievanie, s ktorým sa kapela stretáva kdekoľvek sa vo svete objavia. Ak sa cítite stratení, osamelí, opustení, tak nie je problém nájsť skladby Depeche Mode, ktoré doslova odzrkadlia vaše pocity. Počas ich predposledného turné, spojené s albumom "Black Celebration", bola temná stránka kapely omnoho hmatateľnejšia. Keď som robil rozhovor s Davidom Gahanom, spýtal som sa ho na názov skladby a verš "let´s have a black celebration".

"Mám pocit, že by to mohlo byť nesprávne interpretované, no nie je to o žiadnej woodoo mágií alebo podobne. Spievame o tom, ako sa cítime a o svete, v ktorom žijeme. A mňa osobne často najviac oslovujú práve tie temnejšie skladby. To sú tie piesne, v ktorých sa môžete vidieť a ľudia to tak cítia."

Keď som vtedy, v roku 1986, videl Depeche Mode na Isstadion-e, pamätám si, ako som bol ohromený reakciou davu. Ľudia nielen, že vstali a pospevovali si s kapelou tri, či štyri skladby. Oni tak robili od začiatku až do konca koncertu. A predsa to bol, v porovnaní s koncertom v Globen, v roku 1990, len obyčajný šepot. Celé leto sa do Švédska hrnul jeden hudobný gigant za druhým - Rolling Stones, Madonna, Bowie, Prince - aby som vymenoval aspoň niektorých, ale nikto, hovorím NIKTO, nemal s publikom tak úzky kontakt, ako práve Depeche Mode. Koncert, samozrejme vypredaný, bol zďaleka tým najpozoruhodnejším prejavom odozvy publika, aký som kedy videl. "Everything Counts" - doslova výbuch. "Enjoy The Silence" - skutočné slzy. "Master & Servant" - Globen sa začal otriasať v základoch. Nedostatok mediálneho pokrytia je však v týchto končinách typický. Švedski rockoví recenzenti ešte stále uprednostňujú gitary - treba rátať ešte ďalších desať rokov, kým prijmú "elektronické kapely". Najhoršie na tom musel byť zrejme magazín Dagens Nyheter. Ten na koncert Depeche Mode do Gothenburgu vyslal 50-ročného reportéra, ktorý vo svojej "recenzií" neuviedol názov jedinej skladby (pravdepodobne ich ani nepoznal), a ktorý rozbalil obvyklé klišé ako "zraz más" a "synth-pop". Tu nejde iba o úbohú žurnalistiku, je to takisto trápny dôkaz, že ľudia žijú v dobe, o ktorej vlastne nič nevedia. Keď Dave spieva o "Tvojom vlastnom osobnom Ježišovi", tak odozva davu je doslova až desivá - Dave je skutočne osobný Ježiš publika, tam hore, na pódiu - no David nikdy nebude lídrom, ktorému by sa každý "podriadil". Vždy je to všetko dohromady (a viem, že to znie pekne domýšľavo): vždy je to spása prostredníctvom popovej hudby. A v takýchto chvíľach si človek kladie otázku, či Depeche Mode nie sú v skutočnosti jednou zo štyroch najlepších svetových popových kapiel. Depeche Mode, New Order, The Cure a Pet Shop Boys - priznajme si to decká, sú to lídri!

Náš rozhovor ukončime s Fletchom rozprávaním o Vianociach. "Ja mám vlastne s oslavou Vianoc problém. Každé Vianoce sú plné takých veľkých očakávaní, že sa to veľmi ľahko môže zvrtnúť do jedného veľkého chaosu plného hnevu. Ale pár dní sa chystám stráviť so svojou priateľkou v dome na vidieku a na to sa vážne teším. A zvyčajne nejaký kamarát usporiada pred Štedrým dňom dobrý vianočný večierok."

Čo čaká Depeche Mode v budúcnosti, to sám neviem. Depeche Mode sa objavia v novej fotoknihe s názvom "Strangers" ("Anton vybral skvelé fotografie nafotené v Československu a v USA"), ale po turné si určite doprajú dovolenku.

"Myslím, že to potrebujeme," dodá Fletch. "Ak máme zostať takto dobrí, alebo dúfajme, že sa dokonca zlepšíme, musíme na chvíľu dobiť energiu. K inšpirácií a novým nápadom je to nevyhnutné. Takže, kým príde nová nahrávka Depeche Mode, môže uplynúť aj niekoľko rokov. Ale my sa vrátime, s tým počítajte!"

zdroj, ULTRA Magazine No.5, 12/1990