“Strange Hours” s Alanom Wilderom

Bez zbytočných promo billboardov okupujúcich celú krajinu, bez oslavných článkov ohlasujúcich návštevu "dôležitých". V tichosti a skromnosti. Tak prišiel na Slovensko aj posledný, aj keď už len niekdajší, člen legendárnych Depeche Mode.

Dejiny tohto sveta už neraz dokázali, že skutoční velikáni sú počas svojho života skrytí v dave, nemajú potrebu nikomu nič dokazovať, majú radi ľudí, sú otvorení každému novému poznaniu a so svojim darom a schopnosťami sa radi podielia s inými. Alan Charles Wilder medzi týchto velikánov, hoci len hudobnej scény, rozhodne patrí. 50-tnik priemerného vzrastu, s miernou únavou z cestovania v tvári, v typickej čiernej, na diaľku rozpoznateľný v svojom rovnako odetom štábe, vošiel do priestorov Majestic Music klubu v tichosti a bez potlesku. Pohľadom zaregistroval známe tváre z fanúšikovského tábora, nasledovali objatia, úsmevy, krátke rozhovory, no ostrým zrakom si mapoval terén. Jeho technici boli na mieste skôr, takže videotechnika mala prvé skúšky za sebou. Kým sa Alan celkom neponorí do svojej práce, s drzosťou ho oslovím a poprosím o skromných 5 minút, ktoré by nám venoval. Krátko na to síce odbehol na pódium, ale nezabudol na nás a vrátil sa. Neoľutoval a ako sa ukázalo, mal aj dôvod na radosť. Tomy, čo by znalec dobrého vína a Alanovej tvorby zároveň, mu totiž pripravil tekuté prekvapenie vo forme troch fliaš kvalitného slovenského odrodového vína z Topolčianok. Alan neskrýval nadšenie a prekvapenie zároveň. Dokonca nás zaskočil doslova vinárskou otázkou, na ktorú sme sotva vedeli odpovedať, ale zahrali sme to do autu. Nasledovala spoločná fotografia, po ktorej Alana zaujala iná vzácnosť. Raritný zachovalý syntezátor, ktorý mu na večer zapožičal slovenský fanúšik (ImiAFan), a ktorého zvuky si publikum mohlo počas večera vychutnať.

Bolo milé sledovať, ako si Alan s Paulom všetko vybavenie vynášajú na pódium sami. Žiadna obsluha. Dokonca aj počas zvukovej skúšky, ktorej kraľovala skladba "Prey", starostlivo obchádzali priestory klubu a kontrolovali kvalitu zvuku. Jednoducho profesionáli a perfekcionisti v jednom.

Aby toho šťastia v našom prípade nebolo málo, ocitli sme sa po pár minútach na improvizovanej tlačovke v priestoroch susednej kaviarne. Treba pochváliť, že všetci prítomní dodržali Alanovu požiadavku, v ktorej sa dožadoval obchádzania témy Depeche Mode. Nakoniec sa v otázkach rozoberalo jeho súčasné (vlastne už končiace) turné, zabŕdlo sa aj do tém aktuálnej hudobnej scény a neobišla sa ani tvorba projektu Recoil. Fanúšikov Alana isto poteší fakt, že opäť potvrdil návrat ku komponovaniu vlastnej hudby začiatkom budúceho roka a spomenul aj účasť na májovej akcii Mute. V tomto prípade ho Daniel Miller požiadal o pódiové vystúpenie. Bohužiaľ, ani Alan nevie, o čo konkrétne v máji pôjde, no pripustil, že o jedinečné pódiové spolupráce nemusí byť núdza. Všetko ukáže čas, čo platí aj v prípade ďalšieho štúdiového albumu Recoil. Následne dostali priestor televízne štáby a Alan sa vytratil.

Čo sa odohralo v samotný večer, to už isto mnohí viete. Po vcelku príjemných a zaujímavých The Autumnist sa s príchodom Alana a Paula na pódium rozpútalo v MMC peklo, ktoré možno ani nik nečakal. Hoci Alan počas celého setu pravidelne prostredníctvom mikrofónu burcoval publikum k pohybu, myslím, že to ani nebolo veľmi potrebné. Na palubovke sa totiž bez prestania skandovalo, tlieskalo, tancovalo, miestami dokonca aj spievalo. Obaja páni na pódiu neskrývali radosť, nadšenie a ďakovania nemali konca kraja. Samotný set Recoil je v porovnaní s jeho jarnou podobou omnoho dynamickejší, prepracovanejší a po videostránke jednoznačne strhujúcejší. Prázdne momenty viac nedostali priestor a do popredia sa pretlačili tanečnejšie rytmy. "Prey", "Want" (v remixe od Architect-a), "Strange Hours", "Drifting", "The Killing Ground", "Faith Healer", "Stalker", "Allelujah"... pozorné uši fanúšika zachytili aj ďalšie skvelé skladby tohto projektu, no najväčší úspech zaznamenali samozrejme party, v ktorých dominovali Alanom vytvorené zvuky z éry Depeche Mode. Takže mávanie počas "Never Let Me Down Again", ktoré dokonca Alan úspešne veliteľsky odštartoval, či finálne party "In Your Room" skončili burácaním, ktoré donútili pánov po hlavnom prídavku k návratu na pódium a prítomných počastovali dvoma absolútnymi perlami večera. Tie zdvihli na nohy aj sediacu časť publika. "Jezebel" v mash-up úprave s "Walking In My Shoes" doslova príjemne vyrazila dych, no následne majstrovsky zremixovaná "Edge Of Life" doplnená slučkami depešáckej "Personal Jesus" rozhýbala aj posledných "unudencov" v dave. Ovácie nemali konca kraja, Alan ďakoval a označil bratislavské publikum za jednoducho úžasné a chvíľu to vyzeralo, že si dav vytlieska ešte jeden prídavok. Bohužiaľ, aj v tomto prípade sa ukázalo, že v najlepšom treba prestať.

Čo dodať? Dokonalosť zrejme nepotrebuje ďalšie zbytočné slová. Alan všetkým dokázal, prečo sú Depeche Mode dodnes uznávanou kapelou! Vďaka majstre!

PS1: Bolo ohlasované prekvapenie v podobe nového remixu, ak to bola "Never Let Me Down Again", kedy sa po známej pódiovej úprave ešte Alan pohrával s nezabudnuteľným gitarovým riffom, tak to naozaj stálo za to.
PS2: Ospravedlňujem sa za niektoré fotografie, od mobilu sa v tmavých priestoroch nedajú čakať zázraky.
PS3: Ďakujeme všetkým, vďaka ktorým sme sa mohli zúčastniť zvukovej skúšky, tlačovky a "odovzdávania tekutého daru" majstrovi zvuku.

foto: monghi, facebook

a na úplný záver ešte krátke video zo zvukovej skúšky

a dve minútky z veľmi príjemnej "tlačovky"