Starci elektronickej tanečnej hudby (2013)

Andy Fletcher v rozhovore pre americký mediálny portál HuffPost, ktorý poskytol krátko po začiatku severoamerickej časti The Delta Machine Tour, resp. po vystúpení v kanadskom Toronte.

Dav vypredaného koncertu Depeche Mode, v torontskom Molson Amfiteátri, môže vyvolať dojem, že opatrovateľky boli v meste na roztrhanie, no znejúca hudba bola sotva tak stará, ako väčšina publika. A to je výhoda elektronickej kapely, dokonca aj tak gitarovej, akou sú práve Depeche Mode.

Od vydania Vášho posledného albumu, pred štyrmi rokmi, sa toho na hudobnej scéne veľa zmenilo, obzvlášť pokiaľ ide o vzostup elektronickej tanečnej hudby v Severnej Amerike. Ako to podľa Teba ovplyvní návrat Depeche Mode?
Nemyslím si, že to bude mať nejaký vplyv, nakoľko sme tak trochu považovaní za starých otcov tohto štýlu, no hviezdy rozhodne nie. Samozrejme, je pre nás len dobré, keď množstvo mladých ľudí elektronickú hudbu počúva. Nemyslím si však, že môžeme na koncertoch Depeche Mode očakávať masívny nápor stoviek, či tisícok mladých, 16 - 17 ročných.

V časoch, keď sa Vám podarilo preraziť, sa elektronická hudba tešila značnej obľube, no krátko potom zasa veľmi dlho nie. Dokonca ani v období nástupu rave štýlu. Dnes však znie takmer v každom rádiu. Počuješ v dnešnej súčasnej popovej hudbe vplyv Depeche Mode, či Erasure?
To si musíte zaspomínať na 1980-te roky, kedy nám rockoví novinári odvšadiaľ tvrdili, že k hudbe pristupujeme nesprávnym spôsobom. Samozrejme, že spôsobom, akým sme vtedy tvorili, sa dnes tvorí úplne bežne. Opäť však musím podotknúť, že to automaticky neznamená, že sa k nám nahrnú tisíce mladých fanúšikov. Ale nepriamym spôsobom je to fájn. Všetci tí noví umelci k nám dnes pristupujú asi tak, ako svojho času my ku Kraftwerk.

Ak dnes o nás hovoria ľudia ako Rihanna, mimochodom, sme jej obľúbená kapela, je to pre nás pocta. Keď Vám totiž ľudia povedia, že ste ich ovplyvnili, alebo že toto a tamto malo na nich vplyv, je to vždy skvelý pocit. Keď sme s kapelou začínali, tak nás ani nenapadlo, že by sa také niečo mohlo niekedy stať. Mysleli sme si, že vydržíme len zopár rokov a dnes je to viac ako 30 a sme stále tu.

Jedna zo skvelých vecí na Depeche Mode je samotné skladateľstvo. Mnohé z tých skladieb by kľudne obstáli aj v dnešnej dobe. Veľa vecí z dnešného elektronického popu znie skvele, ale chýba v tom tá vnútorná pieseň. Dá sa vo Vašej tvorbe nájsť niečo k ponaučeniu?
Začiatkom 1980-tych zažíval elektronický pop skvelé obdobie. 8 vecí v americkej Top10 pochádzalo z Británie. Keď sa obzriete späť, poviete si, že to bolo o príšerných účesoch a podobne, ale bolo to hlavne o skvelých popových skladbách. Bolo by až hanbou, keby ste mi povedali, že tie skladby síce zneli skvele, ale sami o sebe to neboli skvelé skladby.

Ľudia aj po 30-tich rokoch radi počúvajú "Personal Jesus", však? Rovnako radi počúvajú aj tie ranné skladby. Neviem, možno radi počúvajú aj niektoré skladby od Rihanny, ale väčšina tých skladieb je ...
Skôr si myslím, že to je generačný problém. Mal som fakt šťastie, že som ako 10-ročný zažil v Anglicku nástup glam rocku - T.Rex, David Bowie, Gary Glitter, Sweet, Slade. Keď som mal 16, tak zasa nastúpil na scénu punk. To všetko zmenilo samotnú hudbu, no a potom nastúpila elektronika. Myslím, že aj generácia ľudí, ktorí začali hudbu vnímať v období vzniku Oasis, by kľudne mohla povedať, "jasné, mali sme tu tie skvelé kapely ako Oasis a Blur". Ale musím povedať, že táto generácia, čo žije v súčasnosti, bude mať v budúcnosti vcelku ťažké, pri obzretí sa späť, zhodnotiť minulosť tak, ako som uviedol. To som si naozaj nie istý.

Je zjavné, že v oblasti technológií tu je neustály pokrok. Ako táto skutočnosť ovplyvňuje nové nahrávky Depeche Mode?
Vo všeobecnosti platí, že viac technológií poskytuje viac možností, čo môže byť niekedy aj na škodu. V ranných časoch ste mali len zopár syntezátorov, veľa možností ste nemali a dnes je tých možností až príliš. My sme vždy sledovali nové trendy, no zároveň stále používame aj staré zariadenia. Náš prístup sa nezmenil, "potrebujeme získať zvuk" a k tomu sme schopní použiť čokoľvek.

Čiže používate staré syntezátory, ale aj modulárne panely a všetky tie nové ...
Všetko, naozaj všetko.

Ekvivalentom elektronickej popovej kapely na industriálnej scéne sú Nine Inch Nails a zakaždým, keď vydajú novú nahrávku, znie to veľmi aktuálne, no pritom sú to stále NIN. Ale evidentne sú v tom zahrnuté najnovšie technológie.
Viete, Trent je veľmi dobrý, veľmi talentovaný. A to je presne to, o čo sa snažíme a čo aj robíme. Snažíme sa vždy o nahrávku, ktorá znie ako Depeche Mode - Davidov hlas a Martinove skladby.

Aký máte plán na turné?
Fanúšikovia môžu očakávať to, čo vždy dostanú. Myslím, že aktuálne ponúkame zo seba to najlepšie. Máme nové skladby, ktoré naživo znejú skutočne skvele. Sú minimálne, no ohromne silné, čo je dobré znamenie. Z nášho posledného albumu (SOTU) niektoré skladby naživo veľmi nefungovali. Ale k novám skladbám sme pridali niekoľko takých, ktoré sme na koncertoch nehrali už veľmi dlho. Som si istý, že to fanúšikovia ocenia.

Tvoj spätný pohľad na dokument "101"?
Pre alternatívnu hudbu v Amerike to bolo veľmi dôležité obdobie. Boli sme vtedy v popredí, sme prvá európska kapela, ktorá v Spojených štátoch hrala na veľkých štadiónoch. A od toho momentu splodila alternatívna hudobná scéna Nirvanu, Pearl Jam a všetkých tých umelcov. To bol začiatky tej scény. Vystupovať v Rose Bowl, to bol skutočne veľký risk a ľudia mali pocit, že sme sa vážne zbláznili, no napokon bol z toho obrovský úspech a neuveriteľne vzrušujúce časy. Ako kapela sme si nikdy nemysleli, že sa nám v Spojených štátoch niekedy skutočne podarí preraziť, nakoľko sme boli až príliš európski. A zrazu z toho bola hystéria, niečo na spôsob The Beatles, nedokázali sme tomu uveriť. Pre nás to bol teda ohromný bod zlomu, niečo, v čo sme nikdy neverili, že by sa mohlo stať.

A to bolo ešte pred Vašou skutočne veľkým albumom v Amerike, je tak? Nasledne totiž prišiel "Violator".
Presne. "101"-tka sa týkala albumu "Music For The Masses". Bolo to šialené. V Houstone sme hrali pred 39 000-ovým publikom a to sme nikdy predtým nemali žiadnu nahrávku v Top 40. Žiaden album, dokonca ani singel. A zrazu máte na koncertoch 40 - 50 000 ľudí ...

Ako sa také niečo mohlo vôbec stať v ešte pred-internetovej dobe?
Vtedy sa zrazu odnikiaľ vynorili alternatívne rozhlasové stanice. Ľudia už boli presýtení klasickými americkými rádiami, kde sa hrali Journeys and the Foreigners a podobné záležitosti. Každý chcel zrazu počúvať novú hudbu a my sme sa tam zrazu objavili. Rovnako aj The Cure, New Order a podobne. Ako som povedal, bolo to veľmi vzrušujúce obdobie.

Vnímali ste skutočnost, že súbežne s tým, v 1980-tych rokoch, prebiehala vlna štýlov ako acid house a rave?
Opäť musím pripomenúť, že je to podobné tomu, čo sa odohráva dnes. Aj my sme toho boli súčasťou. Vtedy sme boli otcovia tých štýlov, dnes sme dedovia.