Stále temní a extrémne populárni
Martin Gore exkluzívne pre newyorkské Daily News.
Éra synthy popu sa začala pred 30-timi rokmi v podobe soundtracku cynizmu. The Eurythmics rozdelili svet na tých, ktorí chceli týrať a na tých, ktorí chceli byť týraní ("Sweet Dreams"). Soft Cell vzdali poctu porno scéne a sexuálnemu fetišu ("Seedy Films", "Sex Dwarf"), zatiaľ čo Pet Shop Boys ponúkli ódy na prostitútky a zneužívanie ("West End Girls", "Opportunities").
Aj Depeche Mode vyjadrili svoj postoj v S&M hymnusoch ako "Master And Servant" a okázalých príbehoch typu "Blasphemous Rumours".
Urobme skok v čase... speváčka Eurythmics, Annie Lennox, sa stala virtuálnou matkou Zeme, Pet Shop Boys sa obrátili na filozofiu a dokonca aj kvázi-romantik, niekdajší vokalista Soft Cell, Marc Almond spieva skladby ako "Beauty Will Redeem The World". Jedine Depeche Mode pokračujú v tvorbe hudby postavenej na temnom a zlovestnom základe.
"Máme stanovenú akúsi neviditeľnú hranicu, ktorú nechceme prekročiť," prezradí hlavný skladateľ Depeche Mode, Martin Gore. "Kedykoľvek sa naša hudba príliš nakloní k popu, tak ju upravíme."
Rovnako s istotou sa držali mantinelov aj na ich poslednom albume "Delta Machine" a zachovali hudobný šerosvit.
Gore spomenul, že nie vždy bolo jednoduché udržať rovnováhu medzi tieňmi a svetlom. "Napr. takú "Soothe My Soil" sme prepracovali asi 20 krát, pretože mala tendeciu skĺznuť na nesprávnu stranu hranice," povedal. "Refrén som musel prepísať tri krát, kým sme z toho nadobudli ten správny pocit."
Je jasné, že fanúšikom sa výsledná podoba páči, keďže album sa v marci tohto roka prepracoval do Top10-tky najpredávanejších titulov vo viac ako 25-tich krajinách sveta. V Spojených štátoch začal album svoju púť zo 6.miesta v Top 200 CD list a nakoniec sa umiestnil na prvej priečke ako U.S.Rock, tak aj v Alternative Album Chart.
Aj vďaka tejto skutočnosti si môžu Depeche Mode, ako jediná originálna britská synthipopová kapela, stále dovoliť vystupovať vo veľkých arénach po celom svete. A učinia tak aj tento víkend v Barclays Center (piatok) a v Jones Beach Theater (sobota). Gore v tomto smere pripisuje zásluhy frontmanovi Davidovi Gahanovi. "Vždy strhne dav na svoju stranu," prehlási. "On je jeden z najväčších dôvodov, prečo sa ľudia na naše koncerty vracajú."
Samozrejme, Gahan je z tohto tria ten najspoločenskejší. Gore má na rozdiel od neho tendenciu zdržiavať sa v úzadí, za večer zaspieva len niekoľko skladieb, zbytok odstojí za syntezátormi alebo s gitarou v rukách. Tretí člen kapely, Andrew Fletcher, svojho času žartoval, že jeho úloha v kapele je "poflakovať sa".
Väčšina z hudobnej tvorby kapely však pochádza práve od Goreho. Má na svedomí nezabudnuteľné melódie s bohatými a odpudivými atmosférami. Na novom albume však väčina zvukov akoby vycházala zo suterénu. Dunivé bassy, rachotiace backbeaty, chradtiace syntezátori a vokály osadené nižšie. Gore priznáva, že samotná štruktúra je rovnako dôležitá ako melódie.
"Atmosféra je veľmi dôležitá," dodáva. "Radi zachávavame veci v náladovom stave."
Tentoraz však tomu dopomohli použitím iných zariadení. "Mali sme k dispozícii nové modulárne systémy, ale takisto sme používali veľké Moogy zo 70-tych rokov," spomína. "Získali sme tako úplne novú paletu zvukov."
Výsledok je v dramatickom kontraste so zvukom debutového albumu kapely z roku 1981, "Speak And Spell". Väčšinu toho energického albumu skomponoval Vince Clarke, ktorý kapelu zakrátko opustil a založil projekt Yazzoo, neskôr Erasure. Ako Gore priznal, odvtedy s Clarkem stratil kontakt. Minulý rok však Clarke Goreho nečakane skontaktoval s ponukou na spoločný projekt. "Poslal mi email. Ani som nevedel, že má moju adresu," prezradí Gore.
Títo dvaja teda stvorili minimalistický techno album a názov projektu poskladali z akronymov ich mien, VCMG. Dokonale zapasoval do sveta elektronickej tanečnej hudby. No tak, ako si tento hudobný štýl získal obrovskú popularitu, nik z jeho reprezentantov nemá takú bohatú históriu ako práve Depeche Mode, čo z nich robí možno najlepšiu elektronickú kapelu všetkých čias.
Zvláštne, že mladé kapely oživujúce ranný synthipop, Ra Ra Riot, Tegan & Sara, and The Shout Out Louds, čerpajú práve z tej veselšej, vyčančanej stránky tohto štýlu.
"Každá retro vlna sa sústredí práve na tieto stránky," prehlási Gore. "Zdá sa, že sa nikdy nedočkáme viac industriálnych návratov, myslím pokiaľ ide o mainstream. Smutné. My máme radi temné záležitosti."
Názory Devotees (6)
ViolateYou
1 23. september 2013 o 11:15
Dobry clanok to sa mi paci ze DM si vzdy tu svoju originalnu tvar zachovaju a to na kazdom albume, vzdy je tam progres ale vzdy su to poznatelny DM
Tomasito
2 23. september 2013 o 13:38
Este raz v zivote zazit taku pravu temnu diskoteku aka byvala v Kamele v Karlovke: DM, Front, Nitzer -ebb, Cure, Laibach, Softcell, Erasure, The Clash (neviem preco hral aj toto - je to pecka - hoci je to celkom iny zaner, velmi sa to tam hodilo) atd. To bola paradicka. Ako som cital tento clanok - tak som si pripomenul tieto casyl. Mal som sladky 16 a bola ta paradna doba. Jeden stroboskop, par svetiel, tmava miestnost a hlavne strasne vela dobrej muziky. Pamatate sa na to niekto? Viem, ze DJ tam bol chalanisko (nepamatam si jeho meno), ale viem, ze bol velky fanusik Cure a nosil aj take vlasisko ako Robert Smith. A ked zavreli Kamelu, tak sme sa viaceri presunuli do DKacu v Dubravke - povacsinou sme iba sedeli na stolickach, ale ked nam zahrali DM + mozno este jeden Erasure - tak sme vyskocili a mavali rucickami. Museli sme byt velmi smiesni pre ostatnych, asi tak ako oni boli srandovni pre nas, ked davali ich tuc tuc veci. haha - to bola doba. Ako Martin spomenul v clanku a mal pravdu - taka doba sa uz asi nevrati.
lucia4
3 24. september 2013 o 01:02
Super článok!:)DM boli vždy iný než vacsina ,originálny a nikdy nerobili veci,tak ako ostatní..aj táto odlišnost bolo to,co ma na nich fascinuje od konca 80- tych rokov:) A pevne verím,že im to ostane navždy budu vždy sami sebou a neprisposobia sa komercnej hudbe:)
Tomasito- Kamelu v Karlovej Vsi si pamatam dobre,rada som tam chodila,malo to svoje čaro… hmm… staré dobre časy ,vždy som tam išla s polovicou mojej triedy,lebo vtedy všetci uznávali DM a na depeš sa skákalo a pritom krúžilo a točilo rukami jak pri plávani na kraula:)a ten Clash-shoult i stay ,shoul i go-to ked v Kamele zahrali,tak na to pogovali na parkete snád všetci..no ale časy se mení,co bylo to už není:)
Tomasito
4 24. september 2013 o 13:34
@Lucia: presne - ta pogovacka bola super, a ako hovoris na DM sa plavalo, na Front sa zase buchalo rukami o stehna a robili sa take polokruhy - haha, sranda…dnes by si o nas mysleli, ze nam preskocilo.
Zelam pekny den
weller_uk
5 25. september 2013 o 09:31
“There’s only one way (only one way), only one waaaaaay!”
Fakt prepracovane.
Temne, sarkasticke & cynicke texty su mila Britska tradicia uz desiatky rokov pred eighties. Martin prestava pisat tymto stylom uz od SOFAD. Dave na druhej strane ... hm ... ehm ... oh, never mind.
Michaela 146
6 26. september 2013 o 23:18
Skvělý článek, DM forever