Sprievodca (06/2001)

Martin Gore o tých najvydarenejších albumoch Depeche Mode, ktoré mala kapela na svojom konte do roku 2001, kedy sa na scénu vrátili s nahrávkou "Exciter".

Nevyhnutnosť

VIOLATOR (1990)

V tomto období už boli Depeche Mode svetobežníkmi, doslova kolosom industrial-techno-goth scény. Začali počúvať produkciu kapiel ako Nine Inch Nails a pravidelne navštevovali tanečné kluby. Aj vďaka tejto skutočnosť znie album "Violator" ako rockovo, tak aj tanečne. Hity ako "World In My Eyes" a "Personal Jesus" podporili obrovský predaj albumu, no absolútnym víťazom je každá jeho skladba. Ich enormný nárast popularity v USA bol doslova šokujúci. Vstupenky na ich vystúpenie na new yorkskom Giant Stadium, s kapacitou 40 000 divákov, sa vypredali za 8 hodín. Vnútorné napätia sprevádzajúce World Violation turné však takmer všetko zničili. Po jeho skončení sa rozišli všetci domov s tým, že nevedeli, či budú pokračovať.

Martin: "Väčšina ľudí má pocit, že je to náš najlepší album. Jeho vydaním nabralo všetko šialené tempo. Na autogramiáde v Los Angeles sa zrazu objavilo 15 000 fanúšikov. Ľudia sa neuveriteľne tlačili na okná výkladov obchodu s nahrávkami, kde sa autogramiáda konala, až jedno z nich nakoniec tlak nevydržalo. Následne sa situácia úplne vymkla spod kontroly a zobrala to do rúk polícia, ktorá nás vyzvala na odchod. Vrátili sme sa na hotel, pustili si telku a zrazu sme sa ocitli v celoštátnych správach. Totiž po našom odchode sa fanúšikovia vzbúrili a musela zasahovať poriadková polícia. Niekoľko ľudí bolo zranených, čo nebolo veľmi dobré, ale pre kapelu to bola na druhej strane jedna z najlepších vecí, aké sa nám mohli udiať!"

To najlepšie z ostatného

SOME GREAT REWARD (1984)

Oproti predchádzajúcemu albumu "A Broken Frame" šlo naozaj o ťažšiu dávku synth-popu. Martinove texty, dotýkajúce sa tém ako sado-masochizmus ("Master And Servant"), či pochybnosti vo viere ("Blasphemous Rumours"), naznačujú blížiaci sa odklon na temnú stranu. Stále tu však prevládajú nasmradnuté verše ako "People are people so why should it be / You and I should get along so awfully"

Martin: "Myslím, že naše albumy sa postupne zlepšovali. Naša minulosť však bola trochu neistá. Síce tie prvé nahrávky boli v danom období vcelku vydarené, ale neodporúčal by som ich nikomu, kto by dnes chcel začať kapelu objavovať. V Británií nás stále vnímajú ako kapelu 1980-tych rokov, hoci najviac našich nahrávok sme predali práve v rokoch 1990-tych. Je to jedna z tých nepríjemných vecí, ktorých sa nevieme zbaviť. Je to to isté, ako keď sa ma pýtajú na moje nosenie koženných sukní v tom období, pritom som si ich od roku 1985 neobliekol!"

BLACK CELEBRATION (1986)

Depeche Mode sa úspešne zbavili popovej nálepky a stali sa z nich plnohodnotní štadiónoví gothici. Texty v značnej miere ovplyvnilo Martinove presťahovanie do Západného Berlína, zatiaľčo Alan Wilder sa absolútne ponoril do podivného samplingu. Pochmúrny minimalizmus mal na celkovú industriálnu scénu značný vplyv. Skladby ako "Stripped", či "A Question Of Lust" sa dodnes radia medzi tie najlepšie z produkcie kapely.

Martin: "Práve v tomto období sa naše albumy začali skutočne zlepšovať. Cítil som sa vtedy absolútne slobodný. Zbavil som sa vtedy pút, ktorými som bol pripútaný k Anglicku s jeho oddaným kresťanstvom. Takže tento album je určite plný hedonizmu. Napísal som ho v Berlíne, všetci sme sa vtedy začali obliekať do čiernej. Dodnes nás v Berlíne prenasledujú fanúšikovia, ktorých sme nazvali The Black Swarm. Ak mám v pláne ráno vstať a ísť si zacvičiť do fitka, tak ma určite budú čakať v hotelovej hale."

MUSIC FOR THE MASSES (1987)

O čosi menej podmanivá produkcia, no budúce americké kapely ako Smashing Pumpkins si začali Depeche Mode všímať. Singlový hit "Never Let Me Down Again" dvíha dodnes návštevníkov koncertov zo sedadiel. Názov album je myslený ironicky, nakoľko obsahovo je album od komercie na hony vzdialený. Orchestrálka "Pimpf" dokonca navodzuje dojem ruského speváckeho zboru.

Martin: "Šlo tak trochu o pokračovanie albumu "Black Celebration". Nahrávali sme to v Paríži a v tom období sme boli skutočným gangom. Navštevovali sme vykričané štvrte ako Pigalle, a keď sme sa vracali z klubu The Locomotive, tak nám svet pripadal ako videohra. Viete, na jednej strane ste sa snažili vyhýbať opilcom a z druhej strany Vás ľudia vábili do striptízových klubov. A z istých dôvodov boli ulice plné psích výkalov."

SONGS OF FAITH AND DEVOTION (1993)

Ich rockový album a veľmi obľúbený u Davida Gahana, i keď sa z neho, v tom období, stal feťák. Problémový spevák sa presťahoval do Los Angeles, nechal sa tetovať, narásť si dlhé vlasy, čím pripomínal člena kapely Ministry. Keď sa po čase znovu objavili v nahrávacom štúdiu, zostali ostatní v šoku. Jeho pobláznenie grunge štýlom ovplyvnilo odbočenie kapely do teritória tvrdého rocku.

Martin: "Bolo to po prvýkrát, čo sme si uvedomili, že David koketuje s heroínom. Až keď mi niekto dôrazne naznačil, že je už celé tri dni zavretý vo svojej izbe, tak som si uvedomil, že sa niečo deje. Následné turné bola čistá pohroma. Trvalo celých 15 mesiacov! Išlo nám iba o to, aby sme ho už dokončili. Z posledného vystúpenia odišiel Dave bez toho, aby si uvedomoval, že má polámané rebrá, ktoré si zlomil pri skoku z pódia, kedy pristál na bariérach. Koketovanie s rockom z nás spravilo monštrá."

ULTRA (1997)

Štúdiový génius, Alan Wilder, kapelu opustil a na producentské kreslo zasadol Tim Simenon z Bomb The Bass, ktorý objavil zmysel v návrate kapely k elektronickej dynamike albumu "Violator". Single ako "Barrel Of A Gun" boli prekvapivo vitálne, ale kvalita mala klesajúcu tendenciu. Niet sa čo čudovať, keď vezmeme do úvahy, že samotné nahrávanie albumu ovplyvnili samovražedné sklony Davida Gahana.

Martin: "Ľudia vravia, že posledný album, "Exciter" je náš najlepší od vydania albumu "Violator". Ja mám však rád aj tie dva medzi nimi. Uprostred nahrávania albumu "Ultra" bol na tom David najhoršie. Medové týždne s heroínom skončili, snažil sa z toho všetkého dostať, no neúspešne. Ale zopár zážitkov na prahu smrti mu umožnili uvedomiť si, že ak chce aj naďalej žiť, tak sa musí zmeniť. Následne sa veci začali zlepšovať."

Majte sa na pozore!

A BROKEN FRAME (1982)

Po debutovom albume "Speak And Spell" (1981) kapelu opustil jej hlavný skladateľ Vince Clarke. Pre druhý album sa "tohto dieťaťa" ujal Martin Gore a nevedel, čo s ním robiť. Vznikli z toho akési pokusné nájazdy do temných oblastí pochybne zmiešané so starým novoromantickým "syrom", napr. v podobe singla "See You". Názov synth-foklového zverstva, "Shouldn't Have Done That", hovorí sám za seba. Slovo "Broken" v názve albumu vyjadroval presne to, ako sa Depeche Mode v tej dobe javili.

Martin: "V tej dobe sme sa potácali a nevedeli, kam presne smerovať. Bolo to po prvýkrát, čo som sa chopil skladateľských oprát a bol to skutočný mišmaš. Niektoré zo skladieb patrili k tým najstarším, ktoré som napísal, ďalšie som napísal priamo v štúdiu. Či cítim nejakú náklonnosť ku skladbám ako "See You"? Nie, to vážne nie. Bola to vlastne prvá pieseň, ktorú som dal dohromady po tom, čo od nás Vince odišiel a myslím, že som sa pri nej snažil kopírovať jeho štýl. Samotné nahrávanie albumu bolo príšerné, pretože sme stále žili v Basildone a zakaždým sme sa snažili chytiť posledný nočný vlak z Londýna. A vždy to bol príšerný spoj, plný opilcov, s ktorými sme zakaždým skončili v potýčke. Niekedy len preto, že nás spoznali, ale obyčajne to bola jednoducho čisto essex-ská záležitosť!"

zdroj: KingSize, 06/2001