...alebo ako sme s Cvengom zabávali Martina s Fletchom. Takto "básnicky" by sa dal opísať štvrtkový večer s Depeche Mode vo viedeňskej Stadthalle, ktorý si všetci prítomní veľmi pochvaľovali, no a ja na úvod musím hneď priznať, že to bol môj doteraz najlepší DM koncert.
Odpustím si úvodný opis situácie pred halou, koho by už zaujímalo 3 hodinové státie s nádejou dostať sa do prvej lajny, pohrávanie sa security s našimi nervami, či to, že kvôli jednému s nich som sa dostal "len" do rady druhej, no keď tak premýšľam, vlastne mu môžem byť vďačný, pretože som tak mohol stáť vedľa "uja" Cvenga, čo samo o sebe sľubovalo skvelú zábavu.
Tak fajn, sme vnútri, okolo nás kopa fanúšikov z Maďarska, ale priatelia z Ostravy nechýbali tiež a od začiatku "žhavili" publikum. Nedá mi pripomenúť oddanosť fanúšikov, s ktorou som sa stretol. Pred halou totiž stáli dievčatá z New Yorku a s týpkom z Argentíny! si vymieňali zážitky z koncertov po Európe. Mimochodom, ten týpek je zrejme u DM známa persóna... jeden z členov tímu skupiny mu pred halou dal na seba kontakt s tým, že si uňho v Miláne a ďalších dvoch mestách môže vyzdvihnúť voľné vstupenky. No ale späť do haly.
5 minút pred plánovaným začiatkom vchádzajú na pódium The Bravery. Vedel som do čoho idem, poznám ich debutový album a varovania, že naživo za veľa nestoja, musím dnes odbiť smiechom. Až na dva malé detaily - hrozne ozvučení a spevák nadopovaný akýmsi svinstvom, aby sa udržal v prevádzkyschopnom stave - to bolo skutočne vydarené vystúpenie. Veľmi sa mi to páčilo, rezké, príjemne rockové a moderné. Spevák síce akoby kopíroval štýl vystupovania Trenta Reznora z NIN, ale to výsledný príjemný dojem nepokazilo. Dokonca ani publikum neprotestovalo a každú skladbu odmenilo vlažným aplauzom. A potom, veď to poznáte, rozsvietia sa svetlá, nastúpia pódiový technici a 30 minút sa čaká na hlavné hviezdy večera. A tie boli opäť príjemné, pretože z reproduktorov znel nám už známy dj-ský set, ktorý sa aspoň mne osobne veľmi páči.
Počas družného rozhovoru Cvengo vytiahol hlavnú "zbraň" večera a krátko na to zhasli svetlá. Spomeniete si na ten mrazivý pocit, ktorý väčšina z vás už niekoľkokrát zažila? Nechýbal ani tentoraz. Sveteľná guľa všetkých zdraví "Hello", reflektory osvetlia siluetu emblému albumu "Playing The Angel" a na pódium postupne prichádzajú Christian, Peter, Fletch, Martin, no a samozrejme Mr. Gahan, ktorý si ešte predtým potľapne rukou so zvukármi, by všetko večer klaplo na 100%. Setlist nechystal žiadne prekvapenie, možno aj preto, že sme ho videli tesne pred koncertom u kameramana, no taktika nechať sa strhnúť davom, ktorú som zvolil, sa osvedčila, takže som sa prenáramne bavil... a to som ešte netušil ako skvele sa to vyvinie. Už počas "A Pain That I´m Used To" sme s Cvengom na Fletcha vypálili odkaz na papieri znejúci "Fletch On The Catwalk". Fletch to veľmi skoro zaregistroval, začal sa smiať a naznačil niečo v štýle "To asi nie"... ale urobil nám radosť. Keď sme to ukázali Martinovi, takisto zareagoval srdečným úsmevom... chcete poznať reakciu Mr. Gahana? Skúsim byť slušný, to gesto veľmi príjemné nebolo, niečo v štýle "Choďte s tým niekam...". Bolo nám jasné, kto má v skupine zmysel pre humor a koho zaujíma len skutočne 100% profesionálny výkon a dokonalý "imidž" v očiach publika.
Nevadí, Davida sme zo zábavy vynechali. Späť k setlistu. David šlapal vážne na plno, reakcie publika ho len hecovali a tak "John The Revelator" odspieval vážne bravúrne a dal zo seba všetko. Nijak inak tomu nebolo v každej jednej skladbe, čo publikum odmenilo odspievaním celého setlistu spolu s ním, a čo bolo príjemné, aj člen security pod pódiom, hoci chrbtom otočený k pódiu, spieval tiež. Depeche Mode sú od svojich začiatkoch spájaní s termínom "technická dokonalosť" a platí to dodnes. Koncert bol do sekundy presne načasovaný, žiadne odbočenie od vopred stanoveného plánu, špičkový zvuk, skvelé projekcie, Gahan s Gorem, čo by skúsení pódioví harcovníci už takisto vedia, v ktorej časti koncertu kontaktovať publikum, aby dostali tú najlepšiu odozvu. Človek si pri tom uvedomí, že je dobré ich vidieť iba raz na konkrétnom turné, pretože potom vás sotva niečo prekvapí.
Najväčší úspech mali samozrejme osvedčené vypalováky ako "Behind The Whee", "Walking In My Shoes", "Never Let Me Down Again", ale musím priznať, že "Precious" je v koncertom prevedení veľmi vydarená skladba, takisto "The Sinner In Me", kde sa Gore počas svojho gitarového partu nechal parádne vyhecovať a hru maximálne prežíval. Úžasný pohľad. No a samozrejme "Suffer Well", tu sa chalani skutočne snažili, čomu nasvedčovala aj reakcia publika. Hala prakticky odspievala celú skladbu. Zlatým klincom hlavného setu bola posledná štvorica skladieb, ktorú otvárala "I Feel You". Je treba podotknúť, že v lepšom prevedení ju skupina nezahrala ani na Devotional Tour. Famózne! K tomu dokonalá projekcia v podobe peknej dievčiny, skutočná pastva pre oči a uši. "Behind The Wheel" a "Personal Jesus", no kto by si ich nevychutnal, ako aj záverečnú "Enjoy The Silence", ktorú poznajú snáď všetci na svete.
Prvá rozlúčka a burácajúce publikum, ktoré bolo na moje prekvapenie fantasticky hlučné (to sa oproti roku 2001 nedá ani porovnať, vtedy to bolo veľmi vlažné), a návrat Martina na pódium so skladbou "Shake The Disease". Počas skladby som vytiahol jeden z Cvengových "manifestov" s nápisom "Slovakia says 'Hello'" a úpenlivo sa snažil, aby si to Martin všimol. Skladbu naozaj prežíval, mal som pocit, že nič okolo seba nevníma, ale na jej konci zaznelo z jeho úst čosi nezrozumiteľné, Martin totiž pristúpil k mikrofónu a rozprával v miernom preklone, a po koncerte mi zopár chalanov vravelo, že povedal niečo v zmysle... "yeah... Depeche Mode say "Hello"... no ja osobne ruku do ohňa za to nedám, ale je to príjemný pocit.
Či raz niektoré mesto dostane šancu a zaznie toľko spomínaná "Photographic", to je snáď len vo hviezdach, v každom prípade mala "Just Can´t Get Enough" veľký úspech a Depeche Mode sa pri nej skvele zabávali. Akoby pri tej skladbe spomínali na časy, kedy ju ako smrkáči hrali v anglických kluboch. Goremu nie a nie zmiznúť z tváre úprimný úsmev. Po Everything Counts skupina opäť opúšťa pódium, aby sa vrátila odohrať hymnus, na ktorý tak všetci čakali. "Never Let Me Down Again". Depeche Mode majú smolu. Zrejme túto skladbu už budú musieť hrať do smrti. Od prvej chvíle sa dvíhali ruky a mávali zo strany na stranu, Gore začal gitarový úvod na kolenách ako rocker, Fletch skákal meter do výšky, Christian takmer rozmlátil bicie a David neustále smeroval mikrofón do publika. No a potom to prišlo, krátka rozcvička rúk, či ich všetci ešte máme, a potom David rozhýbal celý "les"... nádherný pohľad, myslím, že človek pritom zabudne na celú podstatu svojho bytia a nechá sa únášať tou vlnou eufórie. Do poslednej sekundy skladby David hecoval publikum nech neprestáva, zrejme pre tento pohľad sa im oplatí na pódiu vydžať.
Úplný záver koncertu patril Martinovi a Davidovi na plošine, kde spoločne odspievali "Goodnight Lovers". Napriek tomu, že sa mi osobne táto skladba nepáči, to vyznelo veľmi príjemne, akoby sa Dave s Martinom stali súčasťou publika. A potom už posledná rozlúčka a boli preč.
Čo dodať na záver? Asi jediné. Vážení, kto ešte nemá lístok na koncert Depeche Mode v Bratislave, 11.júna 2006, nech neváha a čo najskôr si ho zaobstará. Predstava nažhaveného a temperamentného 30-tisícového davu je prísľubom skutočne nezabudnuteľného zážitku a také niečo by ste si predsa nenechali ujsť, či áno?
Setlist koncertu:
Intro
A Pain That I'm Used To
John The Revelator
A Question Of Time
Policy Of Truth
Precious
Walking In My Shoes
Suffer Well
Damaged People
Home
I Want It All
The Sinner In Me
I Feel You
Behind The Wheel
World In My Eyes
Personal Jesus
Enjoy The Silence
Prídavky:
Shake The Disease
Just Can't Get Enough
Everything Counts
Never Let Me Down Again
Goodnight Lovers
"Highlight-y" večera:
John The Revelator - Davidove vokály naozaj famózne
Precious - skvele zaranžovaná verzia, ktorú Martin veľmi prežíval
Home - opäť Martin a opäť prežívanie celým duchom a telom
The Sinner In Me - najtvrdšia záležitosť večera, Goreho geniálny gitarový výstup
I Feel You - tá dievčina na plátne by stála za hriech:)
Shake The Disease - originál nemám rád, ale v Martinovom podaní...
Never Let Me Down Again - akýkoľvek komentár zbytočný
A čosi, čo k normálnej recenzií nepatrí:
Nech mi je odpustené, ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že David si pred nástupom na pódium nepovie, "Tak, a teraz podám 100% výkon, urobím pre to všetko a publikum bude nadšené". Aj sme boli, má závidenia hodnú kondíciu a temperamet, len to príde trochu až príliš nacvičené, príliš umelé a postráda to akúsi príjemnú prirodzenosť a omylnosť. No napriek tomu, klobúk dolu, je to jeden z najväčších pódiových šoumenov na svete s perfektným hlasom. A disciplína je asi to, čo drží Davida pri živote.
No ale vážení, bol som neskutočne nadšený z Martina. Z neho až kričí to, že sa dokáže nad veci povzniesť, vie brať veci s humorom, všemožne skrýva svoju hanblivosť a ešte aj po 25-tich rokoch je z reakcií publika na jeho osobu v rozpakoch. A táto "nedokonalosť" ho robí neodolateľným. Veľmi sa nám s Cvengom páčilo, ako s humorom reagoval na naše výzvy. Krásne ho rozosmial náš odkaz na papieri v znení "Photographic. Načo ju vlastne skúšate?" (Samozrejme v angličtine). Hranie na gitare absolútne prežíval, pri "The Sinner In Me" sa už zdalo, že struny roztrhne... jednoducho sa po celý večer zabával a vďaka tomu môžem aj ja povedať, že to stálo za to. A keď som už spomenul "The Sinner In Me"... skvelý okamih, keď si v úvode skladby Martin spomenul, že mal prebehnúť pódiom, strhol sa, urobil zopár smiešnych poskokov, na ktoré musel zjavne vynaložiť určitú námahu (predsalen, nielen Fletchovi narástol pupok), ale zobral to s humorom a po tomto športovom výkone sa z chuti sám na sebe zasmial. A ešte k Fletchovi... je vidno, že ho Martin naučil brať veci s humorom, čo na tom, že z neho hudobník nikdy nebude. Jeho nemiznúci úsmev je vždy zárukou pohody a hlavne pocitu, že je so skupinou všetko v poriadku.
Takže na úplný záver, ďakujem pánom z Depeche Mode a hlavne Cvengovi, že som sa vo Viedni skvele bavil, ako aj ostatným ľuďom z depechemode.sk, ktorí sa tiež svojou prítomnosťou postarali o skvelý zážitok.
Depeche Mode, Live in Vienna, 16.2.2006
|
| "Slovakia says Hello" v akcii |
Názory Devotees (115)