Rýpali sme sa prstom v otvorenej rane

Rýpali sme sa prstom v otvorenej rane

S Davidom Gahanom o albume "Spirit", aktuálnom stave sveta a hraní v krajinách bývalého Východného bloku.

V našom poslednom rozhovore, pred deviatimi rokmi, si sa sám seba pýtal, či sa budeš hudbe venovať aj o desať rokov. Dnes, o pár týždňov, vyrážate s kapelou na turné. Takže, stále si v tom, je tak?
:) Čas samozrejme neoklameme, ale som v pohode, uvedomujem si, čo robím pre Depeche Mode a keď som dnes na pódiu, tak pre mňa vek nehrá žiadnu rolu. Publikum ma drží vtedy pri živote, no rozhodne nedokážem povedať, ako dlho to ešte potrvá.

Vtedy si takisto tvrdil, že politické vyhlásenia na pódiu nechávaš na Bona, ktorému to ide lepšie.
No áno, môže byť.

Dnes, na vašom novom albume, spievaš skladbu "Where´s The Revolution". Vo videu sa dokonca prezentuješ, akoby si sa k ľuďom prihováral z kazateľnice. Bono nič také zatiaľ neurobil. Žijeme v skutočne v takých zlých časoch, že musíš u slušných ľudí prebudiť pocit revolty?
Ja osobne tú skladbu ako politickú vôbec nevnímam, aspoň v tom zmysle, že by som ňou mal šíriť nejaký politický odkaz. Iba ňou kladieme, dúfam, relevantné otázky. Okrem toho, album nesie názov "Spirit" (Duch / Duchovno). Pýtame sa, že čo stalo s naším duchom, s našou empatiou, sme zrazu všetci akýsi otupení.

V skladbách ako "Going Backwards" spievaš: "stratili sme kontrolou, vraciame sa späť, ignorujúc realitu." Na inom mieste zasa kritizujete fanatikov, s ktorými akoby sa opakovala história. Nové skladby ste napísali celé mesiace pred Brexitovm a zvolením Trumpa. Nie je to čudné, že dnes tie skladby pôsobia ako reakcia na súčasné politické zmeny?
Nás iba poháňali nálady úzkosti a neistoty. Rýpali sme sa prstom v otvorenej rane. Skutočnosť, že naše obavy, z Brexitu, Trumpa a podobne, sa ukázali ako opodstatnené, je kompletne šialená. Žijeme v časoch veľkých zmien. Premýšľam o tom viac, ako bolo u mňa zvykom. Pravdepodobne to súvisí s vekom, ako aj s tým, že už mám dospelé deti. Premýšľam o tom, do akého sveta to vyrástli. Víťazstvo Trumpa niesla moja dcéra veľmi ťažko. Dnes tu musíme znášať paranoidného narcisa v Bielom dome. Je takmer nemožné absorbovať všetko to šialenstvo, ktoré okolo seba šíri. Každý deň sa udeje niečo nové, to sa jednoducho nedá neustále sledovať.

Zrejme sa to odrazí aj vo vašich koncertoch. Tesne pred Vašim vystúpením v Berlíne mnoho divákov sledovalo svoje smartfóny a čítali všetky informácie, ktoré sa prenášali z prvého stretnutia Angely Merkelovej s Donaldom Trumpom vo Washingtone ...
... a Trump odmietol podať Merkelovej ruku. Ja viem, tie som si to okamžite všimol.

Neobťažovala ťa skutočnosť, že ešte aj pred Vaším koncertom nemáte od Trumpa pokoj?
Nuž, je to tak, ako to je. Problém je v tom, že hoci je v úrade len pár týždňov, tak sme sa všetci už zvykli na tie permanentné správy plné šialenstva. Kedykoľvek sledujem jeho verejné vystúpenia, tak mi zakaždým dokáže, že je, ako tomu hovoríme v Anglicku, "plný sračiek". Musíme len čakať, sledovať ho a na jeho neustále klamstvá poukazovať.

Čakať? Znamená to, že nechcete revolúciu?
Nie. Tým čakaním nemyslím, že by sme sa mali posadiť a dúfať, že sa všetko nakoniec na dobré obráti. Ak chceme veci zmeniť, musíme o tom všetkom hovoriť. To by malo byť teraz na dennom poriadku u umelcov, občanov a hlavne u Vás, novinárov.

V niektorých recenziách na Váš nový album sa objavila otázka, nič teraz v zlom, či potrebujeme rockové hviezdy, milionárov, na to, aby sa rozpútala revolúcia v zbytku sveta. Nenahnevali Vás takéto názory?
Pravdou je, že sme s Depeche Mode mali veľké šťastie. S Martinom žijeme už veľmi dlho v Spojených štátoch a veľmi pozorne sme sledovali posun Trumpa k moci. Viete ale, ak ste úspešní, tak to neznamená, že sa už nemusíte o nič starať a zaujímať sa, čo sa deje okolo Vás. Ja v prezentovaní svojich názorov neprestávam. Napr. pokladám to kontraverzné zastavenie vstupu Moslimov do Štátov za veľmi zlé rozhodnutie. Poviem vám krátky príbeh. Pred odletom do Európy som bol vo svojej banke, v New Yorku. Práve som bol na odchode, šiel som k dverám, za mnou sa "tlačilo" zopár ďalších ľudí a ja som si všimol vonku Moslimku, v rukách mala tašky s nákupmi, chcela vstúpiť dnu, čo však nebolo možné, pretože ľudia neustále vychádzali.

To je ale v newyorkskom zhone bežná vec, nie?
Možno, ale ja som si všimol v tom momente jednu vec. Keď som prišiel k dverám, tak som ich podržal a tú ženu vpustil. Pozrela sa na mňa, celá zmätená, takmer vystrašená. A ja som sa zrazu cítil príšerne zahanbene. Skutočne som jej chcel povedať, "Nebojte sa, všetko je v poriadku" alebo čokoľvek iné. Držal som však dvere, povedala "Ďakujem" a ja som pokračoval ďalej na ulicu. Chvíľu som potom ešte uvažoval, koľko Moslimov v Spojených štátoch zažíva denne takýto pocit.

Zúčastnil si sa v New Yorku demonštrácii proti Trumpovi?
Áno. Bol som tam s mojou dcérou. Je dobré, že sa tie protesty konajú. To, že sa konajú je len dôkažom, že Amerika je ešte stále skvelá krajina. Môžete na ulici prajaviť svoj názor. Nie v každej krajine na svete je toto možné, v Rusku napr. určite nie. Nedávno tam boli pri demonštráciach zatknutí protestujúci a novinári, ktorí kritizujú vládu tam za zvláštnych okolností stále miznú.

Dnes už bežne vystupujete v Moskve, v Petrohrade, dokonca ste vo Východnej Európe vystupovali v časoch, keď pre západné kapely nebolo jednoduché sa tam dostať. Nie je to tak trochu v rozpore?
Keď sme hrali v Rusku, pred mnohými rokmi, po prvýkrát, stále sme cítili z úradov a oficiálnych inštitúcii akúsi nevôľu. Možno aj preto, že niektorým štátnym predstaviteľom prišli naše texty podvratné, boli sme pre nich príliš politickou stranou. Podobne sa nám to stávalo aj v iných krajinách Východného bloku. Ale pre nás to bolo všade rovnaké: my sme chceli hrať pre tamojších ľudí a búrať hudbou hranice.

V roku 1988 ste vystupovali vo vtedy stále rozdelenom Nemecku, vo Východnom Berlíne, vo Werner-Soelenbinder-Halle. Spomínaš si na ten koncert?
Áno, to je dodnes nezabudnuteľný moment. My sme sa vždy doslova snažili dostať za Železnú oponu, hoci získať k tomu povolenie nebolo vôbec jednoduché. V tú noc vo východnom Berlíne sme cítili, že pre tých ľudí je to niečo skutočne výnimočné. My sme to cítili rovnako. S našou hudbou sme v tých krajinách doslova stelesňovali pocit slobody.

Svojho času si povedal, že na koncertoch vo Východnom bloku ste cítili pocit strachu a útlaku.
To áno, na niektorých miestach sa ten pocit dal doslova uchopiť. Bolo to cítiť vo vzduchu. Pre nás tie koncerty prezentovali doslova hraničnú skúsenosť. Vždy sme tam hrali s nádejou, že naše koncerty dodajú ľuďom guráž na uskutočnenie zmien, že tým koncertom vybudujeme silnú komunitu.

Pravidelne hrávate aj v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré iné kapely zvyknú obchádzať. Počas blížiaceho sa turné budete hrať dokonca v krízových oblastiach, akým je napr. Ukrajina (Kyjev), ale aj v Bielorusku, v Minsku. Amnesty International obvinila Lukašenkov režim z opakovaného porušovania ľudských práv. Nemáte s tým problém?
Opakujem, budeme tam hrať preto, že chceme hrať pre ľudí v Minsku. A dúfam, že sa nám tentoraz podarí v Kyjeve vystúpiť. Plánovali sme tam vystúpiť aj počas minulého turné, no pre vzniknutú situáciu sme museli koncert nakoniec zrušiť. Nebolo to preto, že sme sa obávali o vlastnú bezpečnosť. Skôr šlo o to, že vzhľadom na situáciu by bolo absolútne nezodpovedné zhromaždiť na štadióne taký veľký dav ľudí. To riziko bolo až príliš veľké. Ak by sa tam niečo zlé stalo, nikdy by sme sa cez to nepreniesli. Takže, ak sa nám podarí do Kyjeva dostať, tak dúfame, že to bude parádna oslava. Presne taká, ako v Minsku, v roku 2014. Keď hráte v takých krajinách po prvýkrát, tak cítite, ako veľmi sú ľudia šťastní, že ste medzi nich zavítali. Tie pocity sa veľmi ťažko opisujú. Keď sa na jednom mieste zhromaždia a spoja ľudia rôznych politických a náboženských postojov, to je niečo úplne iné. To mi dodáva neuveriteľnú odvahu a nádej. Keď sa pristihnem, že rozprávam o takýchto veciach, vždy mi zíde na um pieseň "People Are People"-

"Nerozumiem, čo vedie človeka k tomu, aby nenávidel iného človeka, pomôž mi to pochopiť." Pritom táto skladba bola vždy považovaná za naivný synth-popový hymnus.
Pre mňa je "People Are People" politická skladba. A potom sú tu ďalšie, osobnejšie skladby ako "Walking In My Shoes", ktoré nadobúdaju vo východoeurópskych krajinách úplne iný, politický rozmer. Verše ako "povedal by som ti o veciach, ktoré ma oslobodili od bolesti, ktorej som sa podriadil, no aj Boh by sa pritom červenal" sú vnímané inak na pozadí skúseností s útlakom, doslova sa tam interpretujú politicky. Keď v týchto krajinách spieva tieto verše dav na štadióne, má to neuveriteľnú silu.

V Číne ste uvedení na zozname nežiadúcich kapiel, takže tam nemáte povolené vystupovať.
Áno, ešte stále. Pokiaľ viem, tak sa v tomto smere nič nezmenilo. Moja manželka Jennifer sa s naším synom Jimmym vybrala do Činy ako turistka. Navštívili nielen veľké mesta, ale cestovali aj po miestach, kde žijú ľudia v príšernej chudobe. Bol to pre nich dosť veľký šok.

The Rolling Stones nakoniec v Číne vystúpili. Je to aj vaše prianie do budúcna?
Samozrejme. Ja by som v Číne veľmi rád vystupoval. Vo svete je ešte stále veľa miest, kde nám nie je umožnené hrať.

zdroj: dmtvarchives.com

Názory Devotees (46)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa