Rozchod bez újmy (1982)

Rozchod bez újmy (1982)

V mapovaní kariéry Depeche Mode sa presúvame do januára 1982, kedy Depeche Mode oficiálne fungovali ako trio, a na pódiu už mal svoje miesto aj Alan Wilder.

"Je to taká situácia... on a my," zhodli sa Depeche Mode. "On" (skladateľ Vince Clarke) sa rozhodol ísť vlastnou cestou. "My/Oni" (Gahan, Gore a Fletcher) odvážne čelia budúcnosti. Reportér Marke Ellen kúpil omelety a nejaký ten alkohol. No a Eric Watson zasa popohnal debatu.

"Nikdy som nečakal, že bude kapela taká úspešná. Necítil som sa šťastný, alebo lepšie povedané, spokojný. A to bol dôvod, prečo som z kapely odišiel." Vince Clarke si ďobol do takmer zabudnutej kuracej omelety a následne sa pustil do sumarizácie svojho trápenia.

"Všetky tie veci, ktoré priniesol úspech, sa zrazu stali dôležitejšie než samotná hudba. Začali prichádzať listy od fanúšikov, v ktorých sa uvádzalo: "Naozaj sa mi páčia vaše skladby", no neskôr to už boli otázky typu" "Kde kupujete nohavice? Odkiaľ vlastne ste?" Zrazu nebolo jednoducho na nič dostatok času," dodá so smútnkom. "Zrazu nás zamestnávali rozhovory a fotografovanie."

Tradične by sa na to dalo zareagovať otázkou: a čo čakal? Odpovedať by sa dalo asi tak, že Vince sa zameriaval skôr na hudobný biznis starej školy, kedy chcel "mať veci viac pod kontrolou" a dožadoval sa "hrania v menších priestoroch", proste všetky tie veci, po ktorých kedysi bažili The Police, kým si neuvedomili, že sú schopní vypredať Webley Arénu tri noci po sebe.

Dôvody sú zrejmé. Keď prišiel čas a z kultových hrdinov Basildonu sa stal verejný britský majetok, Vince sa jednoducho rozhodol, že na toto stavaný nie je. Proste sa zdvihol a odišiel. No na rozdiel od oficiálneho stanoviska Mute Records, on sa už nechcel podieľať ani na ďalších skladbách kapely.

Dnes už všetok svoj čas venuje 20-ročnej bluesovej speváčke menom Genevieve Alison Moyet, s ktorou spolupracuje na novom elektronickom projekte s názvom Yazoo.
"Stretol som ju," dodá nostalgicky, "počas plavby z Afganistanu, kde som ju počul spievať, no a tak sme založili kapelu... "

Tak týmto nás veľmi nepresvedčil. "No dobre, pochádza z Basildonu," uškrnie sa. Ak to teda niekomu pomôže, zbytok kapely ju prezýva "Alf".

Na druhej strane, úspech evidentne stále sedí na pleciach zostávajúceho tria a zdá sa, že s tým nemajú problém. Aktuálne vyrážajú na klubové turné po Spojených štátoch, ich album sa chytil v rebríčkoch ešte pred jeho oficiálnym vydaním, nedávno podpísali distribučnú zmluvu, takže sa ich album dostane úplne všade, vrátane Japonska, v UK vydali nový singel - "najlepší, aký doteraz mali," poznamená Vince skromne - Vinceho miesto na koncertom pódiu zastúpil Alan Wilder, v najbližších piatich mesiacoch im nehrozí jediný deň voľna - a na rovinu, im sa to tak skutočne páči. Tak kto si tu vlastne sťažuje?

Po niekoľkých pivách v pube, kdesi v Južnom Londýne, nebadať, že by na niekdajšie amatérske dni ich kariéry spomínali v prílišnou nostalgiou, tak ako Vince. "Pamätáte, keď celý náš svetelný park tvorila jedna neónový trubica v drevenej bedni?" Výbuch smiechu prehluší aj riadne hučiaci jukebox. No keď sa spomenie Vinceho odchod, okamžite sa na scénu vracia ticho. "Momentálne je to medzi nami nejaké zablokované... Je to taká situácia... on a my."

Veľmi skoro vyjde najavo, že si Vinceho zmenu všimli ku koncu posledného britského turné. Dokonca už aj po európskom turné zvykol "sedávať v dodávke vpredu a nič nevravieť." Nič to však nenaznačovalo a Martin akosi prirodzene začal prispievať vlastnou tvorbou, čo Andy zhodnotil slovami: "ešte viac sme sa tak cítili ako skutočná kapela. Predtým sme boli závislí na Vincentovi, dnes sa musíme viac snažiť. Bude to proste iné. Martin komponuje hudbu k hotovým textom, kdežto Vince najskôr skomponoval hudbu a k nej prispôsoboval texty."

Na tom predsa nie je nič zlé, hoci text "New Life" bol trochu "vyumelkovaný". Andy nedokáže udržať smiech. "Slová," vyhlási, "neboli nikdy Vinceho silnou stránkou. Faktom je, že niekedy sme boli z jeho textov mierne v rozpakoch! Väčšine jeho skladieb sme nerozumeli. Nikdy nám dokonca ani nepovedal, o čom boli!"

"Pamätám sa," rozhovorí sa Dave so značne skľúčeným výrazom v tvári, "ako som raz kráčal nočným Basildonom a všimol si, ako ma prenasledujú dve dievčatá. Boli mi jasné, že ma spoznali. Zrazu začali spievať, 'I stand still stepping on a shady street'... okamžite som pridal do kroku," zasmeje sa "a zrazu ma takto zdrapli a pokračovali 'And I watch that man to a stranger'. Pomyslel som si, 'no, nie... tak to je pekne trápne! Oni tomu textu rozumejú?' Možno áno, len my nie!"

"Po singly "New Life"," zoberie si slovo opäť Andy "si kopec ľudí myslelo, že Depeche Mode boli "milí", "zlatučkí" a podobne. Chceli sme im ukázať, že vieme byť aj iní. Na b-strane nového singla, v skladbe "Reason To Be" (pozn. pôvodný názov "Now This Is Fun") sa snažíme..." pauza, počas ktorej všetci vybuchnú smiechom... "sa snažíme znieť... seriózne... viete, čo myslím! Ale nefungovalo to," priznáva.

Možno časť z výčitiek týkajúcich sa trochu nesmelého imidžu kapely by mohla byť smerovaná aj na nedostatok pódiových vizuálov. Raketový štart z anonymity, kedy počas pár mesiacov ponúkli svetu tri poctivé single, sa odrazil na fakte, že na prípravu náležitých koncertov nezostávalo veľa času. A sami to priznávajú. Z Croc´s v Rayleigh skočili rovno do Lyceum Ballroom v Londýne. No napriek tomu žiadna scéna, žiaden film, či projekcie. Zopár klobúkov, oblekov a to bolo tak všetko. Všetko je to postavené hlavne na ich hudbe.

"Stále lepšie ako pred 15-timi mesiacmi," ozve sa vzdorovito Dave. "To ste nás mali vidieť! Andy zvykol nosiť tie pumpky, futbalové podkolienky a na nohách mal papuče. To bola sranda!" Kývne rukou na protestujúceho Andyho. "A Martin ma polovicu tváre namaľovanú na bielo. Vince zasa vyzeralo ako vietnamský utečenec - mal opálenú tvár, vlasy sfarbené na čierno a na hlave čelenku!"

"Odvtedy sme mali v tomto smere kopec nápadov, no k ich realizácii nedošlo. Jeden z nápadov bolo využiť mažoretky s bubnami na pódiu. Ďalší hovoril a použití nejakého operátora nad nami, ktorý by ovládal bábky v životnej veľkosti. Ide však o to," poznamená s poukázaním a iné syntezátorové kapely, "že nemôžete len tak použiť filmy, projekcie a podobné veci, pretože to už tu bolo a ľudia by si mohli povedať, 'no, nie je to až také dobré, aké to mali The Human League' alebo čosi podobné!"

No nič ich tak nerozhádže, ako označenie "novoromantici". Dave sa okamžite pustí do debaty. "Je zrejmé, že naše nahrávky si kupujú tí istí ľudia, ktorí si kupujú albumy Duran Duran alebo Spandau Ballet, no myslím si, že mi sa orientujeme na úplne iný trh. Na ten trochu starší. Dnes už v našom publiku nenájdete toľko novoromatikov ako kedysi. Už tam tých naberaných blúzok veľa nie je. V poslednej dobe sme poskytli asi 30 rozhovorov, hlavne v Európe, kde sa nás často pýtali, či patríme k futuristom a podobne, pričom kameru vždy zaostrili na moju náušnicu. Vždy to náležite poprieme, no následne sa dostanete k výtlačku a tam sa objavia tie príšerné fotografie z našich ranných čias! Všetky pochádzajú z nášho úplne prvého fotografovania a sú úplne hrozné! No objavujú sa doslova všade."

"A presne kvôli tomuto," dostanete sa konečne k slovu Martin, "nikdy nebudeme ako Duran Duran, pretože naše fotografie sú príšerné!"
Je to však úplne zanedbateľný fakt pre kapelu, ktorá sa zhodne na tom, že "boli v správnom čase na správnom mieste," hoci Andy sa na tento rok pozerá trochu opatrne.
"Je nám jasné, že rok 1982 je pre nás veľmi dôležitý. Buď sa chytíme alebo to zavesíme na klinec. A v čo dúfam?" zauvažuje "Dúfam, že pribudnú ďalšie hitové single a nahráme album, ktorý nebude prepadák."

"Hlavne chceme, aby nám fanúšikovia zostali verní," dodá Dave rozhodne. "Nebojte sa, tovar vám bude doručený... to by sa celkom hodilo ako motto k ďalším Vianociam!"
Nakoniec to bude "citát januára".

zdroj: dmtvarchives.com

Názory Devotees (2)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa