Recenzia albumu “Spirit” magazínu The Quietus

Pre tých, ktorým sa nechce čakať do 17.marca, tu máme track-by-track recenziu albumu "Spirit", uverejnenú na stránkach magazínu The Quietus. O preklad sa postaral Ogrik.

Going Backwards
Stredné tempo, dva akordy. Zlovestný podtext a pocit hrôzy sa prehlbuje Gahanovým spevom: “Neuznávame nič / Stratili sme kontrolu.” Skladba otvára album a vskutku predznamenáva náladu ďalších 11 kompozícií na albume Spirit. Pieseň sa pomaly rozvíja, pridáva sa kopák, nasledovaný malým bubnom, pričom sa na povrch derie skákavý, cik-cak riff. “Ideme späť” spieva Gahan hrozivým hlasom bez radosti, “k mentalite jaskynného človeka”, napokon opakuje “vnútri nič necítime”, znova a znova.

Where’s The Revolution
Utvrdzujúc tému albumu, a naznačujúc, kam nás Depeche Mode zoberú, nasleduje ‘Where’s The Revolution’. Tak ako ‘Going Backwards’, ide o pieseň v strednom tempe, ktorá sa oddáva techno čľapkanici, ktorú vystrieda slide gitara (špec. spôsob hrania na gitaru pomocou valčeka, tzv. bottleneck - hrdla fľaše, pozn. prekl.), mocné beaty a hutná basa. Text skladby je z politickej oblasti, ktorá bola hlavne pre ranú tvorbu DM blízka, ako napr. v “Everything Counts”, alebo “Master and Servant”. Je to skladba, ktorá zachytáva náladu doby: “Bolo ti klamané / Bol si kŕmený pravdami”.

The Worst Crime
Očividne sa nálada tak skoro nevylepší. Táto pieseň je baladou, nie o láske, ale plačom nad stavom sveta. Zefektovanému brnkaniu na gitare sekundujú neprerušené a prenikavé akordy na synťáku, znejúce ako nejaké ohavné zlé znamenie, ako varovanie pred príšernými vecami, ktoré by sa mohli stať. Pieseň je presiaknutá obrazmi smrti a pochmúrne naladený Dave Gahan spieva “Mali sme toľko času / Ako sme sa dopustili najhoršieho zločinu?”

Scum
Je možné, že Martinova spolupráca s bývalým kolegom na zločinne prehliadanom projekte VCMG ovplyvnila súčasné Depeche Mode? V tejto skladbe je indícia, že to tak je, ale kto čaká peckovú tancovačku, bude sklamaný. Tempo je stále poriadne v strednom tempe, aj keď takto znie house music na steroidoch. Perkusie tvorí akoby tlieskanie a hra na claves (kubánsky perkusný nástroj, v podstate dve paličky búchajúce o seba, pozn. prekl.) a pri týchto zvukoch zatúžite po Rolande TR-808. Zvuky starožitných synťákov útočia na skladbu ako supy.

You Move
Môže to znieť smiešne, ale toto by neznelo veľmi od veci na chutne dekadentnom albume Nightclubbing od Grace Jones. Zvonivé klávesy pulzujú na spodných frekvenciách, tu a ta prepichované čľapkavými zvukmi. Je to očividne skladba na sex, aj keď je ťažké sa zbaviť mentálneho obrazu krúžiaceho Alana Partridga v kožených tangáčoch.

Cover Me
Ďalšia divná balada riadená rozmáchlymi a stálymi akordmi. Basa pulzuje ako tlkot srdca, tempo sa ustavične zvyšuje, ale ostáva rozvážne a nezlomné. Akonáhle sa vám zdá, že ste to celé obsiahli, všetko sa zintenzívni - hutnejšie bicie, viac pomalých, ľadovcových rozmachov a rytmov, ktoré pripomínajú “Autobahn” od Kraftwerku, líšia sa však tempom.

Eternal
Najkratšia skladba na albume, máte pocit, že zmizne, ledva začala. Obrovské polyfonické akordy evokujú kostol, našťastie všetko sa končí skôr, ako príde na rad zvonček na milodary.

Poison Heart
Aj keď sila zvuku sa zvyšuje vďaka zvonivej gitare a bicím, ktoré zaváňajú výrobnou linkou na automobily v Detroite, tempo sa drží v strednej časti tachometra. Očividne, toto je Vážna Skladba, podporená vokálmi, ktoré evokujú rad trestancov na reťaziach. Veľkolepé sláčiky vám pripomínajú, že tento album je teda kus práce.

So Much Love
To je ono! V skutočnosti ste čakali na toto. Tempo konečne preradí z dvojky vyššie, zošliapne pedál a odfrčí na poriadnu diskotéku. Hneď zo začiatku to pulzuje ako metronóm a klasicky znejúce bicie sú úchvatným výletom do rokov osemdesiatych. “So Much Love” je takým silným kontrastom k tomu, čo predchádzalo, že je nemožné zostať sedieť. Nepochybne parádna vecička.

Poorman
A vraciame sa do stredného tempa, ktoré dominuje albumu Spirit. Intro, tak ako spomínaná “Cover Me”, zdraví koženou čapicou album Man Machine od Kraftwerk. Hrozivá basová linka, tlieskanie a bicie znova odkazujú k začiatku 80tych rokov a je ťažké nespomenúť si na “Everything Counts” vďaka textu “Korporácie to majú ľahké / a všetko, čo dostanú, si aj nechajú.”

No More (This Is The Last Time)
Mohutná, hutná basová linka nás uvádza do - áno - ďalšej skladby v strednom tempe. Arpeggio, mihotavé, blikajúce a rozsypané synťáky postupne silnejú do crescenda, aby sa znova a znova stiahli naspäť. “Toto je posledná jazda”, varuje nás text.

Fail
Zatiaľ čo premýšľate o vážnosti a hĺbke 14-teho albumu Depeche Mode, prichádza táto vec. Hlboký, dvojnotový pulz tejto plačlivej balady vystriedajú pevné a vintage znejúce bicie. Takmer akoby sa Depeche Mode chceli napojiť na nevinnejšie staré časy, ale uvedomili si, že čo nechali v minulosti, tam aj zostáva. Na túto skladbu tak skoro nebudete skákať a tancovať, keď vôbec, aj keď mám podozrenie, že to ani nebolo zámerom. Ako spieval jeden múdry muž: “Toto nie je žiadna party. Žiadne disko. Žiadne srandičky.” Tie časy sú preč.

preklad: Ogrik - ĎAKUJEME!!!