Ray Gun (1993): Andy Fletcher

Ray Gun - hudobný magazín, ktorý si v roku 1993 dohodol rozhovory s Martinom, Alanom a Fletchom. Jeden po druhom si postupne predstavíme a začneme vcelku zaujímavým rozhovorom s Fletchom, ktorý opäť viac osvetlí jeho úlohu v skupine.

Máš pod palcom mnoho administratívnych záležitostí skupiny...
Momentálne nemáme manažéra, tak manažujeme samých seba. Vlastne sme to tak robili vždy.

Je nejaký dôvod, že ste si žiadneho manažéra nenajali?
Žiaden mimoriadny. Stalo sa tak náhodou. Má to korene ešte v období nezávislej scény, keď v Anglicku koncom 1970-tych rokov začínali nazávislé labely, tesne po punkovej revolúcií, všetko bolo založené na filozofií "urob si sám". Keď sme zakladali skupiny, nikdy sme nepremýšľali o manažérovi. Mali sme pocit, že by to bol rušivý prvok. Mali sme šťastie, že sme natrafili na Mute Records, pretože úlohy nášho manažéra sa zhostil Daniel Miller, ktorý bol zároveň šéfom tohto labelu. Čím viac sa stávala skupina populárnejšou, tým viac som sa venoval viac veciam manažérskym ako hudobným.

Ako sa vlastne začalo vaše priateľstvo s Danielom Millerom?
Nahrali sme obligátne demopásky a prepadávali s nimi nahrávacie spoločnosti. Neskôr sme začali hrávať koncerty v Londýne a robili sme predkapelu Danielovmu projektu. Fakt sa nám páčil. Potom nás samozrejme začali oslovovať veľké spoločnosti, ale to už sme boli rozhodnutí ísť ďalej s Danielom. Bol asi jediný, ktorému sme vtedy naozaj dôverovali.

Je pochopiteľné, že ste neustále v kontakte s fanklubom. Čo všetko si to vyžaduje?
Som zainteresovaný do všetkých vecí, ktoré každý pokladá za nudné. Ale mne sa to páči. Hudba samotná je pre mňa čím ďalje, tým menej, zaujímavá. Na rozdiel od ostatných členov skupiny, pre ktorých je zaujímavejšia. Typickým príkladom je Alan, pre ktorého je hudba dôležitejšia ako čokoľvek ostatné. Musím priznať, že keď sme začínali, bol som viacmenej prinútený byť súčasťou skupiny. Potrebovali hráča na bassu a pritom mňa hranie vôbec nezaujímalo. Nebolo to to práve, čo by ma tešilo. Konečný výsledok sa mi samozrejme veľmi páčil, ale celý proces, ktorý tomu predchádzal vôbec nie.

Je to potom živé hranie alebo nahrávanie, ktoré nemáš rád?
Komponovanie hudby a nahrávanie. Ako som povedal, konečný výsledok sa mi páči, ale ten proces nie.

Koľko členov má váš fanklub?
Asi 10 000. Vydávame pravidelne aj fanzin.

Nemáš pocit, že má skupina väčšie zázemie v Amerike ako v Európe?
Nie ako v Európe, ale ako v Anglicku. Sme veľmi populárni v Nemecku, Francúzsku, Španielsku a v ďalších krajinách. Problém v Anglicku súvisí s veľlmi prelietavým hudobným trhom. Tu ľudia počúvajú vždy niečo iné ako inde vo svete. Ak už ste tuná niečim charakteristický, ste starým šlágrom, je ťažké si tuná udržať stálu pozornosť. Ale zdá sa, že určitú kapitolu sme tuná už uzavreli a začíname byť doma opäť akceptovaní.

Akým dielom si vlastne zapletený do nahrávania?
Pôsobím ako poradca. Každý z členov zastáva pri nahrávaní určitú rolu a ako roky plynú, tým sú tieto role presnejšie definované. V ranných nahrávkach, keď bolo treba pripraviť nejaké bassové party, tak som sa toho ujal, no neskôr to už začínalo byť smiešne. Ak to vie Alan urobiť lepšie, tak prečo by som tie party mal robiť ja?

Máte typický pracovný deň, od 9:00 do 17:00?
Ja musím denne vybaviť kopec telefonátov. Mojou úlohou je odbremeniť skupinu od rutinných a nudných vecí počas nahrávania. Hudobné skupiny sú prístupné obchodným stránkam vecí iba pokiaľ ide o dôležité záležitosti, akou je hudba. Naša predstava je taká, že ak sa chceme udržať, musíme sa v hudbe zlepšovať. A to nám na druhej strane pomáha udržiavať pri sebe našich fanúšikov. Princíp fungovania skupiny spočíva v udržaní väzieb medzi štyrmi osobnosťami. Nám sa to myslím celkom darí.

Aký význam má pre vás Sire Record v Amerika?
Pôsobia tam ako naša nahrávacia spoločnosť. Saymour Stein nás podporuje od samého začiatku. Bol tu ešte skôr ako Stevo (Some Bizzare) a Daniel. Prišiel sa na nás dokonca pozrieť keď sme začínali v malom klube v Basildone. Predstavte si prezidenta veľkej americkej spoločnosti, ktorý podpísal kontrakty s Talking Heads a The Pretenders v malom klube medzi 150-timi ľuďmi. Nemali sme tam ani šatňu. Stretli sme sa s ním na schodoch. Podpísal s nami kontrakt na prvý singel. Je to úžasný človek. V Amerike sú Warner Bros pre nás fakt vhodní.

zdroj: Ray Gun, 1993