Private lives - The Depeche Mode Story - I.

Pred dvadsiatimi rokmi ponúkol britský magazín No.1 svetu štyri príbehy Depeche Mode v podaní samotných členov skupiny. Vráťme sa teda do roku 1985 a pozrime sa na "spoveď" Davida Gahana, ktorý mal už v tom čase za sebou bohatú "históriu" plnú zážitkov.

Depeche Mode - z časti undergroundový kult, z časti popové hviezdy. Aj napriek dosiahnutému úspechu zostali verní Mute, malému nezávislému labelu, a odmietajú tak kompromis hudobného biznisu. Štyri osobnosti sa vyhýbajú pohľadu bulváru, ktorý sa vyslovene sústredí na popové hviezdy. V našej exkluzívnej sérií však na rovinu rozprávajú o silách, ktoré formujú ich životy a hudbu. A takisto odkrývajú stránku Depeche Mode, ktorá je úplne odlišná od tej, ktorá je dostupná širokej verejnosti... [b]Dave Gahan - Divoch[/b] "Narodil som sa v Chigwell, bohužiaľ, ešte keď som bol malý sa moji rodičia rozviedli, takže moja mama sa s nami - s mojou sestrou Sue a bratmi Petrom a Philipom - presťahovala do Basildonu. Znova sa tam vydala a ja som sa celý čas domnieval, že môj otčim bol môj skutočný otec. Zomrel, keď som mal sedem rokov. Až neskôr som si uvedomil, čo všetko tieto udalosti v mojom ďalšom živote spôsobili. Nedalo sa mi pomôcť, stále som bol namočený v nejakých problémoch. V škole (Bastaple) mi to nešlo. Nedokázal som pracovať pod neustálou kontrolou a tlakom. Človek tam bol kategorizovaný do vedomostných stupňov, takže som voči tým šikovnejším začal pociťovať odpor, začal som chodiť poza školu a mať problémy so zákonom. Zo školy som bol vylúčený a trikrát som sa ocitol v polepšovni za veci ako krádež motoriek, podpaľačstvo a sprejovanie po múroch. Štúdia som ukončil hneď, ako to bolo možné, v šestnástich. Moja kvalifikácia v umeleckom a technickom kreslení mi bola v podstate na nič." [b]Vyvrheľ[/b] "Môj najlepší kamoš sa volal Mark. Všetko sme robili spolu - a takisto sme spolu lietali v problémoch, spolu balili baby, medzi sebou si ich "vymieňali". Vystriedal som veľa pracovných miest. Za osem mesiacov som ich vystriedal dvadsať, počnúc továrňou na parfémy Yardley, až po poskoka v klube labouristov v Salisbury. Domov som však nosil celkom slušné zárobky, niečo som dal mame a ostatné utrácal v pube, platil aj iným, hral som sa na pracháča. Krátko na to som si uvedomil, že som bez kariéry, tak som sa uchádzal o miesto učna medzi inštalatérmi v North Thames Gas. Môj sociálny kurátok sa ku mne na pohovore choval férovo, povedal, že mám v trestnom registry nejaké záznamy, ale že som sa polepšil... bla bla bla. Aj vďaka tomu som tú prácu nedostal. Vzalo mi to dosť zo sebadôvery, hlavne absolvovanie mnohých IQ testov, kde som sa dostal vždy len do užšieho výberu kandidátov. Vždy som sa opil, vrátil sa do miestnosti pre čakateľov na prácu a urobil tam bordel. Bol som fakt pekne divoký. Zbožňoval som to vzrušenie z kradnutia motoriek a z naháňačiek s policajtmi. A potom to skrývanie sa za múrmi, kedy ti srdce bije o stošesť a myslíš len na jediné - Dostanú ťa? Nakoniec som zakotvil v Southern Art College. Výtvarníctvo ma v škole vždy bavilo. Učiteľ bol správny chlapík, nechal nás na hodinách v pohode fajčiť. Po troch rokoch som získal diplom British Display Society, čo znamenalo, že som mohol navrhovať výklady vo veľkých obchodných domoch. To bolo v období punku, v roku 1977. Skvelé časy. V škole sa mi páčilo, kamošom som navrhoval oblečenie, chodil na koncerty Generation X a The Dammed. Mal som originálne oblečenie zo sex shopu. Maľovali sme si nechty a posedávali v londýnskych kluboch ako Studio 21. Do Southendu zvykli zavítať ľudia ako John Lydon (The Sex Pistols) a George O'Dowd (Culture Club). George robil často modela a kradol šaty. Mal z toho neskôr pekné problémy. Boli to nápadití ľudia, ako napr. Steven Linnard (dnes veľmi úspešný dizajnér), bola to pre mňa po tých všetkých prúseroch, veľká šanca. Stále som bol hulvát, ale umelec. Naša banda sa len potĺkala, žili sme len pre víkendy, prachy šetrili len na povzbudzováky, niekedy sme kvôli tomu nevečerali celý týždeň. Celú noc sme potom cestovali do Londýna, skončili na nejakej párty a potom sa ponáhľali na ranný vlak z Liverpool Street do Billericay. Bola to píšerne dlhá cesta domov. Chvíľu to bolo naozaj úžasné, ale začalo ma to nudiť. Žil som dva životy, ktoré zahŕňali moju bandu na umeleckej škole a cesty domov do Basildonu. Keď som chodil do krčmi, dával som si mejkap, ale keďže ma miestni pivári a povaľači poznali, bolo to v pohode." [b]Vznik Depeche Mode[/b] "Vince Clarka som raz stretol pred pubom v centre mesta. Čumel na mňa, pretože bol celý vystrašený zo skinheadov a punkáčov. Jeho kamoši radšej zostávali doma. Mal skupinu, The French Look, spolu s Martinom a Robom Marlowom, ktorý im vlastne robil len zvukára. Krátko na to sa Vince dal dokopy s Martinom a Andym a vznikli Composition Of Sound. Obe tieto skupiny sa rozpadli vlastne kvôli Martinovi. Typické, jednoducho to nefungovalo podľa neho, teda tak, aby sa páčili všetkým. Raz sa ma Vince spýtal, či by som s nimi na ich skúškach nechcel spievať. Trochu som sa hanbil, ale malo to niečo do seba. To bol vlastne začiatok Depeche Mode. Ako elektronická skupina sme sa stali rezidentmi klubu Crocs v Rayleigh, chodili sa na nás pozerať ľudia až z Londýna (po nás sa v Crocs dali dokopy aj Culture Club). Rusty Egan (miestny parketový lev a neskôr bubeník Visage) bol jedným z "miestnych" vplyvných. Predstavil nás Stevovi (mentor Some Bizzare), ktorý bol elektronickou scénou totálne posadnutý. Po našom prvom koncerte vo Venue (New Romantic package night) sa skupina stretla s Danielom Millerom z Mute Records. Krátko po skladbe pre Some Bizzard nám vydal náš prvý singel. Kopec spoločností na nás mávalo šekovými knižkami a sľubovali raj na zemi, ale Daniel sa ku nám choval čestne. Predložil nám jasnú ponuku (deľbu zo zisku). Všetko sme si delili fifty-fifty. Ani dodnes nemáme žiadnu oficiálnu dohodu, či podpísaný kontrakt. Všetky výdavky si platíme sami a takisto si kontrolujeme vlastné zisky a hlavne, nemáme žiaden agresívny marketing. [b]Sebakontrola[/b] "Mať všetko pod kontrolou je dôležité nielen pre nás, ale aj pre Mute. Máme pod drobnohľadom všetko od našich úplných začiatkov. Máme veľmi silnú základňu fanúšikov, takže naše single majú tendenciu bodovať v rebríčkoch aj bez mediálnej podpory. Získané peniaze tak investujeme na zvýšenie kvality naši pódiových vystúpení a nahrávania. O nejaké budovanie nášho imidžu sa veľmi nezaujímam. Depeche Mode nikdy nemali záujem umiestniť fotografie skupiny na obaly albumov. Preferujeme symboliku a vizuálne obrazy. Obraz štyroch chlapíkov, ktorí stoja proti múru oblečení v šialených oblekoch, to ma skutočne nenadchýna. Nie je to vôbec nadčasové. Dozreli sme a vytvorili si vlastný štýl práce. V čase vydania "Speak&Spell" sme boli mladučkí a naivní. Priam sme zapredávali sami seba, pretože sme vôbec nevedeli, ako to všetko funguje. A aj keď sme o niečom vedeli, veľa sme k tomu povedať nemohli, ale fanúšikovia stáli na našej strane. Sme im vďační za veľa, pretože sa nikdy nedali ovplyvniť vyjadreniami kritiky, ani Vinceho odchodom. Čo sa týka skupiny, náš pôvod v robotníckej triede nám udržuje chladnú hlavu a odstup od hlupákov, ktorí sa topia v peniazoch. Stále sa snažíme zlepšovať a ja sa veľmi teším na budúcnosť, ktorú máme pred sebou. Depeche Mode sú v prvom rade skupina s dobrými nápadmi, ako len zoskupenie obyčajných hudobníkov. Stále sa máme čo učiť. Osobne mám aj iné ambície, ako napr. skladanie piesní. Nejaké pokusy už boli, lenže Martin je v tomto až príliš dobrý a bolo by pochabé predkladať skupine druhoradý materiál. Prakticky sme spolu už päť rokov, takže po takom čase hneď poznáte, keď sa niekomu nepáči to, čo robíte. Takže sa budem naďalej koncertovať na spev. V tom som myslím celok dobrý." [b]Nabudúce:[/b] Martin Gore zdroj: No1 Magazine, 04/05/1985 autor: John Stoddart

Názory Devotees (6)

chmelko

 1    12. júl 2005 o 15:14

Až sa človeku chce závidiet, žiadna nuda v jeho živote. Ale nakoniec to všetko ukočíroval len tak, tak :D

Ináč díky Monghi za pekné počítaničko

jankadM

 2    12. júl 2005 o 18:46

and I thank you…! :D NADHERA!!!

aries

 3    14. júl 2005 o 10:45

nenormáááál…WOOOOOW :eek:  dik smile

to put in words
to write it down

tomy

 4    15. júl 2005 o 10:28

názov tejto série by sa mi páčil ako názov nového albumu. Myslím, že Dave dosť /ne/priamo naznačil o veciach, o ktorých sme vtedy ani netušili..,ale to obdobie private lives bolo fajn. Pôsobil ako skutočný gentleman. Nemožno ho až tak zatracovať, že neskôr dal dosť hlasno najavo, ako sa mu nepáči diktatúra v skupine. Každá zmena niečo nové prinesie a ja verím, že tá zmena bude pozitívna.
Ako vždy, tak aj teraz sa už neviem dočkať na
pokračovanie. Ideme ďalej, nie?

chmelko

 5    15. júl 2005 o 10:55

Dave si uvedomuje svoju pozíciu v skupine a chce ju plne využíť-čo je uplne prirodzené. Myslím, že s textov bude jasne patrné kto čo napísal.Mne osobne to nevadí a som si istý, že raz k tomu aj tak muselo dojst wink
Budúci album bude chciet možno koprodukovat Fletch a zase sa všetko zmení :D
Ale zase na druhu stranu, tažko by začali nejaké zmeny, ak by Alan neopustil kapelu. Myslím, že až potom Mart pochopil, že asi všetko nefunguje tak ako ma v normalnej kapele..

Roman

 6    16. júl 2005 o 00:59

Ja si zasa nemyslim ze Martin pochopil ze vsetko nefunguje tak ko ma az po Alanovom odchode. Ved Dave ponukol svoju skladbu uz pocas nahravania Ultry a bol zamietnuty. Ale teraz bol asi pritlaceny “bud aj Daveho texty alebo Daveho odchod”.

After Party, Roxy, Praha

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa