Prinútení ku zmene (03/2023)

Dave Gahan a Martin Gore sa vracajú na scénu s 15. štúdiovým albumom. No po tom, čo minulý rok navždy stratili kolegu z kapely, Andyho Fletchera, nebol ich návrat úplne istý.

Martin Gore dnes tvorí polovicu Depeche Mode a pracuje vo svojom domácom štúdiu, na kopčeku neďaleko Santa Barbary, obklopenom zelenými stromami a voňavými kríkmi.

V jedno utorkové januárové ráno sedel za konzolou uprostred kontrolnej miestnosti, priestrannej, usporiadanej, zaliatej zimným kalifornským slnkom. Je to čisté, skvele osvetlené miesto, vhodné pre piesne o sile, túžbe, viere a o svete točiacom sa okolo svojej osi.

Martin bol oblečený v čiernom, obutý vo vyleštených čiernych čižmách. Pôsobil ako Angličan, ktorý strávil v Kalifornií už niekoľko dekád - žiarivo opálený, vyrovnané biele zuby. Na hlave má účes, ktorý Vám vytvorí na požiadanie každý skúsený holič, keď ho požiadate, aby Vás ostrihal na "Martina Gorea": vystrihať čo najvyššie, na krátko a navrchu niekoľkocentimetrový chumáč vlasov.

Dve letá dozadu Martin oslávil 60-tku a bola to "poriadna facka do tváre", povedal s morbídnym úškrnom. "Nemám pocit, že mám 60, ale tak, človek musí akceptovať fakty. Len, je to pocit, akoby ste už jednou nohou boli v hrobe."

V piatok, 24. marca 2023, vydávajú Depeche Mode svoj 15. štúdiový album, väčšinou nahrávaný v tomto štúdiu, v "pandemickej" zostave: Martin, Dave Gahan, producent James Ford a ko-producentka / inžinierka Marta Salogni. Ako vždy, zvuk je zlovestný a uhladený, cynický a oduševnelý - hudba pre milovníkov v čiernej koži odetých pasažierov rýchlovlaku uháňajúceho do zlovestných končín.

Album nesie názov "Memento Mori" a jeho dominantnou témou je smrteľnosť - čo samo o sebe neznamená odchod. Pred rokmi už Martin napísal, že "smrť je všade", v skladbe "Fly On The Windscreen", ktorej rozprávač ďalej pobádal, "Poď ku mne, ihneď ma pobozkaj," pretože nikdy nevieš.

"Memento Mori" je však presiaknutý smrťou aj na zabehnuté štandardy Depeche Mode, s textami plných duchov, anjelov a pohrebných kvetov. Martin poznamenal, že pri písaní textov, v roku 2020, mal na mysli skôr vlastnú pominuteľnosť , spolu s vírusom Covid-19, ktorý neustále prerieďoval rady svetovej populácie.

Martinovi je však jasné, že album a jeho názov je predurčený k tomu, aby sa dal vnímať aj inou optikou. V máji 2022 zomrel Andy Flecher, známy ako Fletch, náhle, vo veku 60 rokov. Andy bol jedným zo zakladajúcich členov kapely a s Martinom sa priatelili už od základnej školy.

Označovaný za klávesáka, no Fletchova skutočná pozícia v kapele bola dosť nejasná, no zároveň duchovne nenahraditeľná - niečo medzi manažérom, kontrolórom kvality a superfanúšikom.

"Bez Andyho už viac Depeche Mode nebudú," povedal dlhoročný rozhlasový moderátor a fanúšik Depeche Mode, Richard Blade, v jednom z videorozhovorov. "Nebol tým, kto komponoval hudbu, no bol tým, čo ich držal pohromade."

Naposledy sa Martin s Fletchom videli osobne v roku 2019, na svadbe v Anglicku. Zomrel pár týždňov pred plánovaným začatím nahrávania "Memento Mori". Navždy tak zostane prvou kolekciou nových skladieb Depeche Mode, ktoré si už nikdy nevypočuje.

Martin a Dave svorne tvrdia, že sa obaja sami seba pýtali, že by mohli a mali pokračovať aj bez Andyho. Veď už aj v minulosti Depeche Mode prekonali udalosti, ktoré mohli potencionálne ukončiť ich kariéru - začalo to odchodom Vince Clarkea, zakladateľa kapely, ktorý kapelu opustil po vydaní debutového albumu "Speak & Spell", na ktorom sa podieľal ako hlavný skladateľ.

V 1990-tych rokoch kapela úspešne zvládla vzostup grunge štýlu, ktorý zo syntezátorov a bicích automatov urobil dočasne tabu, ako aj odchod klávesáka Alana Wildera, či závislosť na heroíne Davida Gahana. Na posmech britskej rockovej tlače sa Depeche Mode podarilo preraziť v Amerike, najmä v Južnej Karolínií, kde ich pretláčali nadšenci kapely, vrátane Bladea, vtedy vplyvného dj-a rádia KROQ. Ich prelom na americkom kontinente prišiel ruka v ruke s albumom "Some Great Reward" (1984) a singlom "People Are People", atypickým, no prenikavým nárekom proti predsudkom, kotrý sa stal hitom popových rádií, no takisto gay klubov.

Gay komunita bola len jednou z nesúrodých subkultúr, z ktorých si Depeche Mode vybudovali svoju fanúšikovskú základňu. Ako povedal Blade, na Západnom pobreží sa kapela votrela medzi "biele decká, ktoré radi surfovali", no takisto oslovila latinských poslucháčov, ktorí nešťastných hymusoch Depeche Mode začuli odraz svojich vlastných skúseností. "Mohli byť treťou generáciou Američanov, no mnohí sa na nich pozreli a skonštatovali, "no, vy nie ste ako my," dodal Blade.

Martin súhlasí s tvrdení, že kapela sa stala spoločným priestorom tých, ktorí mali pocit, že sem nepatria. "Myslím, že ľuďstvo má vo svojich radoch množstvo outsiderov a aj to je jeden z dôvodov, prečo sa nám tak darí."

V roku 1988 bola kapela dostatočne známa na to, aby odohrala skvele zdokumentovaný koncert v Rose Bowl, v Pasadene, ktorý natočil režisér D.A. Pennebaker, výsledkom čoho bol dokument "Depeche Mode 101". Nasledoval triple-platinový album "Violator", vydaný o dva roky neskôr, a priniesol single ako "Personal Jesus" a "Enjoy The Silence", ktoré síce mali pulz techna, no po prvýkrát posunuli do popredia gitary.

To bol absolútny komerčný vrchol kapely na americkom kontinentne a odhliadnuc ok singlovej kolekcie, z roku 2006, žiaden ďalší album, za posledných 22 rokov, nezískal v Spojených štátoch "gold" certifikát. No kým budú na svet prichádzať budúci tínejdžeri, tým budú vždy existovať noví fanúšikovia Depeche Mode, pripravení reagovať na texty ako "všetko je také hlúpe a núti ma to vzdať sa / ale prečo sa toho vzdávať, keď je to všetko také hlúpe?"

A ako poznamenáva Martin, fanúšikovia kapely nepatria k tým, ktorí "dovŕšia 30-tku a následne si povedia, 'už sa mi to nepáči'" Ak ste mali 15, či 17, cítili sa ako cudzinec a vychutnávali si vlastný smútok, tak časť z Vás nikdy takáto byť neprestane; nikto, kto prešiel fázou Depeche Mode, sa jej úplne nestrasie.

To znamená, že kapela zostáva silným magnetom; jej najnovšie svetové turné štartuje vo štvrtok 23.marca. Napriek všetkým očakávaniam sa Martinova a Davidova kapela stala dedičnou záležitosťou a ovplyvnila hudobníkov, ktorí sa sami prepracovali do kategórie veteránov.

To je aj prípad cithodnej alternatívno-metalovej kapely zo Sacramenta, Deftones, známej aj svojimi verziami piesní Depeche Mode, napr. "Sweetest Perfection" a "To Have And To Hold", ktorej frontman Chino Moreno sa, so svojim bočným projektom Crosses, otvorene hlási k pochnúrnemu štýlu svojich hrdinov. V jednom z rozhovorov si Moreno zaspomínal na svoj prvý koncert Depeche Mode - v roku 1988, na vtedajšom amfiteátri Cal Expo v Sacramente - ako na moment, ktorý mu zmenil život.

"Moje dospievanie bolo dosť klaustrofobické," povedal, "ale dokázal som sa cez všetky tie pocity prebojovať a dostať sa na čelo barikády. A oni spoza nej vyšli a ja som bol nimi uchvátený. Najmä Davidovom, už len jeho prítomnosťou na pódiu. Môžem dnes otvorene priznať, že vďaka tomu som chcel byť v kapele, spievať, komponovať hudbu. Bolo to pre mňa väčšie, než život samotný."

Ešte aj v seriály HBO, "The Last Of Us", ľudia stále počúvajú Depeche Mode, aj po tom, čo prepuknutie epidémie pleseň ľudí vyzabíjala alebo zombizovala. Preživší si posielajú signály aj cez skladby ako "Never Let Me Down Again". Vzhľadom na ich životnosť v reálnom živote sa myšlienka, že Depeche Mode pretrvávajú aj po apokalypse a stále pomáhajú ľuďom zvládať osamelosť, sa nezdá táto myšlienka úplne nepravdepodobná.

Dave Gahan však priznal, že ešte pre náhlym úmrtím Andyho Fletchera si nebol úplne istý, či sa niekedy podujme pracovať na ďalšom albume Depeche Mode.

V rozhovore z New Yorku, kde žije od konca 1990-tych rokov, sa objavil s pozadím v podobe čierno-zamatovej steny. Pripomínalo to výstelok rakvy, čo len podnietilo otázky ohľadne povery, že počas legendárneho Devotional turné (1993) spával v rakve. (Ako David priznal, nie je to pravda, hoci v tom období vlastnil posteľ v tvare rakvy a raz si v zákulisí zdriemol v skutočnej rakve, ktorú tam nechal akýsi tesár. Ale bolo to iba raz.)

David v roku 2019 nahral, s kolegami z kapely Soulsavers, album "Imposter", kolekciu dvanástich dramatických coververzií piesní slávnych umelcov ako Nat King Cole a Cat Power, ktoré David predstavil spôsobom evokujúcim Toma Jonesa a Nicka Cavea. Kvôli pandémií bolo vydanie albumu posunuté a nakoniec sa na trhu objavil v novembri 2021. Mesiac na to predstavil tieto skladby naživo v Európe, čo vyvolávalo pocit akéhosi konca; nasledujúce Vianoce strávil premýšľaním, či vôbec bude s hudbou pokračovať.

Ako povedal, počas covidovej pandémie sa mu páčilo byť doma, obklopený rodinou a priateľmi a veľa času strávil vo svojom dovolenkovom sídle v Montauku, ktorý dovtedy nemal čas využívať. "V zime sa tam môžem prechádzať po pláži a nestretnúť pri tom živú dušu. Trávim tam čas vonku a púšťam si nahrávky The Rolling Stones. Vravím si, 'Teraz si život fakt užívam, tak prečo by som mal chcieť to rušiť a vhupnúť do ďalšieho albumu Depeche Mode, ktorý ma z tohto vytrhne na ďalšie tri roky?'"

Nahrávanie predošlého albumu "Spirit" bolo totiž dosť sporné. Od odchodu Vince Clarka bola deľba práce v kapele dosť jednoznačná. Martin napísal prakticky všetky texty a David jeho slová interpretoval. Ale začiatkom nového tisícročia začal David nahrávať sólové albumy a rovnako začal prispievať do tvorby Depeche Mode vlastnými skladbami.

David to vnímal tak, že vždy to bol práve on, kto posúval Depeche Mode mimo ich komfortnej zóny. Po tom, čo začiatkom 1990-tych rokov vypuklo šialenstvo okolo kapely Nirvana to bol práve Dave, kto sa na nahrávanie albumu "Songs Of Faith And Devotion" s dlhými vlasmi a dožadoval sa odvážnejšieho zvuku. Bez neho by ste možno nikdy nepočuli v skladbách Depeche Mode živé bicie a gospelové zbory. "Všetky tieto veci boli vždy vnímané ako hrozby," dodal David.

No keď Dave tlačil, bol to práve Fletch, kto vyvíjal protitlak. "Vždy sa zastal Martina," povedal Dave. "Ak by sa hlasovalo, bol by som prehral." Na sedeniach k albumu "Spirit", v roku 2016, však napätie v kapele dosiahlo bodu, ktorý Dave označil ako "bod varu".

"Martin naozaj nejavil záujem o niektoré Davidove piesne," poznamenal producent albumu, James Ford, "a Dave sa ich umiestnenia na album naopak dožadoval. Bolo to veľmi, veľmi zložité."

James dodal, že od manažmentu kapely obdržal odkaz, že nahrávanie albumu je ohrozené. Jediným riešením bolo vyhodiť zo štúdia všetkých, okrem Martina a Davida, vrátane Fletcha, tradičného "nárazníka".
"Fletch sa bránil," spomína Dave. "Myslím, že náš manažér, Jonathan, ho musel, doslova fyzicky, dostať von."

James Ford dodal, že nasledujúci deň pripomínal skôr manželskú paradňu, než nahrávanie. David priznal, že konfrontácia "bola naozaj zložitá. Po všetkých tých rokoch som povedal určité nevypovedané veci."

Napokon vzduch dostatočne vyčistili a album "Spirit" sa v roku 2017 dočkal vydania. A David dodal, že všetky pochybnosti, súvisiace s nahrávaním ďalšieho albumu, sa rozplynuli v momente, ako počul Martinove demo ku skladbe "Ghosts Again". "Doslova som si povedal, 'Nemôžem sa dočkať, kedy tú skladbu naspievam'." A potom prišiel osudný máj a Fletch bol mŕtvy.

"Okamžite som pocítil potrebu Martina podporiť," povie Dave. "Niečo ako, 'musím sa o neho postarať, je to pre neho ťažšie, než pre mňa'."

Rozhodli sa však okamžite vrhnúť na album "Memento Mori" a podľa Martina a Davida, Fletchova smrť podnietila intimitu, ktorú ako kolegovia nezažili celých 40 rokov. "Každé rozhodnutie, ktoré je potrebné urobiť, musíme teraz urobiť my dvaja," povie Martin. "A keď dôjde k nesúhlasu, musí prísť rozhovor. Nespomínam si, že by som niekedy predtým mal s Davidom rozhovor cez FaceTime. Dnes je to pre náš bežné."

Dave prezradil, že súkromne mu Martin ich dynamiku opísal trochu hlbšie. "V určitom momente, ale to som celý ja, vždy toho veľa narozprávam a potom to ľutujem, mi Martin povedal: 'Akoby sme boli dlho odlúčení bratia, čo povieš?'"

Marta Salogni bola vzácnosťou na tejto veľmi mmužskej obežnej dráhe, no priznala, že byť svedkom prekvitajúceho priateľstva s tým vyvolanej tvorivosti Martina a Davida, bolo niečo úžasné. "Andy bol filter, ktorý jeho skonom zmizol. Opona zrazu spadla a ocitli sa tvárou tvár k sebe. Do popredia sa zrazu dostala úprimnosť a vtedy čelíte tomu, čomu ste dovtedy nečelili."

Nálada samotných štúdiových sedení bola, podľa Jamesa, "veľmi pochmúrna". No bolo tam veľa spomienok na Fletchove príbehy, ktoré rozprával počas dlhých obedov. "Úprimne, bol to naozaj krásny, krásny zážitok", dodal.

David na záver dodal, že Depeche Mode prežili vždy vďaka vývoju. "Niekedy došlo k zmene prirodzene a niekedy sme boli ku zmene prinútení. A myslím, že to je presne to, čo sa teraz deje. Stratili sme integrálnu súčasť kapely, ktorá je nenahraditeľná. Okolnosti nás prinútili, aby sme boli iní, prinútili nás myslieť jeden na druhého iným spôsobom. Potrebujeme sa navzájom iným spôsobom."