Príbehy najväčších hitov

Príbehy najväčších hitov

David Gahan pre Entertainment Weekly o pozadí najväčších hitov Depeche Mode. Prekvapivo sa k nim už zaradil aj singel "Where's The Revolution" smile

"Just Can´t Get Enough" (1981)
Mal som 18, takmer už 19. Punková revolúcia dosiahla svoj koniec, ale stále bolo zopár ľudí, ktorí vymetali londýnske kluby a ktorí sa snažili hrať hudbu, na ktorú ste mohli tancovať trochu rezkejšie, ale nie násilne. "Just Can´t Get Enough" bola presne na to určená. Mal sme bandu priateľov, ktorí tieto kluby navštevovali, obliekali sa presne tak, ako my vo videu k tejto skladbe, do kože.

To bolo vaše skutočne prvé hudobné video? Ešte aj dnes sa totiž veľmi ťažko hodnotí, či v tom klipe vystupovali Vaše skutočné priateľky alebo dievčatá z kastingu.
Myslím, že to boli naše priateľky. Jedna z nich bolo dokonca priateľka Budgieho zo Siouxsie And The Banshees, niektoré boli modelky, a hlavne, boli od nás staršie, takže bolo celkom vzrušujúce, keď okolo nás tancovali. Viacmenej to bolo naše vytúžené video. Keď sa naň pozriem dnes, až zvolám "Môj ty Bože!" a zakryjem si oči. Ale vtedy sa jednoducho točili také videá, nízkorozpočtové. No tie niektoré pasáže, kde akože hráme, sú super. Samozrejme, herecké výkony absolútne príšerné.

Aký to bol pocit, keď GAP použili túto skladbu v reklamnej kampani, na konci 1990tych rokov?
Viete, autorom skladby je Vince Clarke, ktorý sa v kapele zdržal tak na 5 minút a neskôr založil Yazoo a Erasure. Lenže album "Speak & Spell" bol z väčšej časti práve jeho dielom, čiže vlastní autorské práve k tým skladbám a tak sa už objavili vo viacerých reklamných spotoch a pokračuje to. Spomínam si, ako sme raz mali stretnutie s vydavateľom, usadili nás a povedali. "Viete, Vince, ak títo budú stále tvoriť tím, budete jazdiť v Rolls Royce," a ukázali prstom na mňa, Martina a Fletcha. A ten človek mal zdá sa pravdu! Myslím, že tá skladba Vincemu zabezpečila cornfleksy na celé roky :)

"People Are People" (1984)
Toto bola naša prvá skladba, ktorou sme naozaj prerazili a dostali sa do rotácii v rádiách. Použili sme všetky tie páskové slučky, ktorými sme vytvorili rytmy a hoci moderné technológie už boli vcelku rozšírené, nebolo tomu tak, ako dnes, kedy už dokážete prakticky všetko. Prišli sme vtedy do štúdia a prvé, na čo sme sa spýtali, bolo, kde majú kuchyňu. Zaujímalo nás to len kvôli hrncom a panviciam, ktoré sme mohli hádzať dolu schodmi, nahrávať tie zvuky, vytvárať z nich slučky a následne rytmy.
Nie je to práve Martinova najobľúbenejšia skladba a ani neviem, či sme ju ešte niekedy, od polovice 1980tych rokov, hrali naživo. Bez preháňania je to veľmi popová skladba a objavila sa prakticky všade - spĺňala jednoducho všetko, čo dnes Martin nemá rád :) Ale táto skladba nás vtiahla do úplne nového vesmíru, v tom čase. Predskakovali sme na niekoľkých veľkých štadiónových koncertoch Eltona Johna. Dokonca aj Roda Stewarta, čo už bolo pekne bizardné, ale tá skladba sa stala No.1 hitom v mnohých európskych krajinách, čo nám umožnilo to stopnúť a tvoriť presne takú hudbu, akú sme chceli. Vyrástli sme a dialo sa to všetko pod svetlami reflektorov. Viete, mám syna, ktorý bude mať 30, ďalšieho, ktorý bude mať 24 a dcéru, ktorá má 18. A úplne sa mi zastaví myseľ, keď si spomeniem, ako veľmi mladí sme boli, keď sme už jazdili po svete a robili všetky tie veci, ktoré nám poskytli množstvo skvelej zábavy. Niekedy až príliš :)

"Enjoy The Silence" (1990)
Prvý veľký výstrel z albumu "Violator", z albumu, ktorý z Vás urobil superhviezdy.
Album "Music For The Masses" z nás urobil pekne arogantných ľudí. Samozrejme, že sme neprodukovali hudbu pre masy, no zrazu sme hrali vo vypredaných arénach v Texase, ako aj na ďalších čudných miestach, kde sme mali pocit, že ani nepredávame nahrávky. Doslova sa z nás stal kult. D.A. Pennebaker, ktorý natočil pre nás koncertný film, to prirovnal takmer k zážitkom s Grateful Dead. Ľudia doslova z Depeche Mode šaleli, ako svojho času fanúšikovia Greatful Dead zo svojej milovanej kapely. Oslovovali sme ľudí, ktorí sa považovali za iných, ktorí nosili výrazné očné linky, ktorých v škole, či cestou domov zo školy, šikanovali. Bolo to zvláštne ale prijali sme to, pretože presne takí sme boli, keď sme vyrastali, aj my.

V tom období sa zdalo, akoby ste začali betónovať Váš vzťah s Antonom Corbijnom, v tom čase hlavne hudobným režisérom a fotografom.
On stvoril vizuálnu stránku toho, čo sme robili. On bol vážne ponorený do hudby, vytváral je nový priestor, dával jej filmovú podobu, pridával temnotu a sexualitu.Všetko, čo sme do jeho príchodu natočili, to vyššie spomenuté postrádalo a dokonca sme neboli ani v pozícii, kedy sme my mohli určovať čo a ako.
Pri "Enjoy The Silence" prišiel Anton za mnou, viete, on je Holanďan, a povedal "Dave, mám nápad. Dáš si na hlavu kráľovskú korunu, budeš sa len prechádzať a vláčiť so sebou rozkladacei kreslo..." Teda, mne sa to vôbec nepozdávalo. Ale keď to začalo a ukázal mi zopár záberov, pochopil som, o čo mu išlo: Človek, ktorý má všetko, no v skutočnosti necíti nič. A tak sme sa ocitli na mnohých miestach, v Alpách som sa prechádzal po snehovom poli, v portugalskom Algarve som sedel na pláži, či v škótskom Balmoral, kde ste sa mohli prechádzať celé dni bez toho, aby ste niekoho stretli. Zábava bola inak už v štúdiu, keď Martin prišiel s demom k "Silence". Bola to len taká polovičná skladba. Len piáno a veľmi pomalý baladický rytmus, zopár veršov. A Alan s Floodom, ktorý produkoval album, prišli s nápadom to zrýchliť. Normálne nám povedali, "vypadnite zo štúdia a vráťte sa o dva dni." Keď sme sa vrátili, Flood povedal Martinovi, "Potrebujem, aby si tomu pridal gitarovú linku." A Martin začal hrať presne ten známy gitarový riff, no a bolo to. A mne Flood povedal, "Dave, spievaj!" A ja som poslúchol. V podstate sme to nahrali za pár dní. Lenže hneď potom sme ju začali špiniť, snažili sme sa jej dať viac, než už mala, pritom nič viac už nepotrebovala. Tak sme ju nechali radšej napokoji a myslím, že sme si všetci boli vedomí, že v nej je niečo výnimočné, no rozhodne sme netušili, že sa z nej stane taký obrovský hit.

"Policy Of Truth" (1990)
Je to pravda, že toto je jediný singel Depeche Mode, ktorému sa darilo viac v Spojených štátoch, než v UK?
Myslím, že áno. Anglicko je naša domovská krajina a pokračovali sme tam v úspechu, hoci to malo svoje limity. Mali sme tu a tam zopár hitov, dnes máme možno 50 top30-hitov, no nikdy sme v UK nedosiahli takú veľkosť ako U2, Coldplay, či Oasis.
Vždy sme boli viacmenej kultovou záležitosťou, hoci s touto nahrávkou sa to trochu zmenilo. Aj samotný album, "Violator", to dosť postihlo, ale myslím, že to bolo tým, že UK je krajina, kde sa skladby ako "Just Can´t Get Enough" zakorenili. A Briti samotní sú čudní, oni Vám nedokonalosti ranných čias nikdy v skutočnosti neodpustia :)

"Personal Jesus" (1990)
Od začiatku sa traduje, že Martin Gore získal názov skladby z pamätí Priscilly Presley. Je to len legenda?
Myslím, že konkrétna fráza bola inšpirované niečím, čo si Martin prečítal v jej knihe, kde označila Elvisa za "svojho osobného Ježiša", čo myslím v Martinovi zarezonovalo. Je to skvelá linka! Má v sebe dokonca aj humor, a nakoniec, v mnohých skladbách Depeche Mode je vždy skrytý ten čierny humor, ktorý ľudia postrádajú. Je to jemne ironické, rovnako veľmi britské, jednoducho to v tej skladbe.

John Lennon rozpútal svojho času to slávne "zemetrasenie", keď povedal, že The Beatles boli väčší, než Ježiš. Nezažili ste niečo podobné, keď ste, takpovediac, vyslovili meno Božie nadarmo?
Samozrejme, že boli sťažnosti, ale tak "popod fúz". Skôr si myslím, že toho bolo viac, keď sa objavilo video, ktoré sa točilo v takom "špagety-westernovom" meste, veľmi to pripomínalo ten film s Clintom Eastwoodom a s hudbou Ennia Morriconeho. Bol tam taký záber, kedy sa na obrazovke objaví konský chvost a zrazu aj jeho zadok. To sa objavili hlasy, "Toto tam dať nemôžete!" My na to, "To na čo myslíte? Vravíte, že sme čudní a že ten konský zadok má sexuálny podtón ..." :) Nechápem, na čo skutočne narážali a čo sa im honilo hlavou. Boli zábery, ktoré sme vystrihli, ale niektoré zostali.

Zmenili cover verzie Johnnyho Casha a Marilyna Mansona Váš prístup ku koncertnej prezentácii tejto skladby alebo ste dokonca začali túto skladbu chápať inak?
Nahrával som práve v štúdiu svoj sólový album, "Hourglass", keď mi Martin zavolal, pretože sa dopočul, že Johnny Cash by rád túto skladbu prespieval a Martin bol samé "ummm" a "ahh", či mu dať zvolenie. Ja na to, "Šibe ti? Veď to ako keby ťa žiadal o zvolenie Elvis!" A on zasa s tým mumlaním, "No veď héj, ja len že ...," jednoducho typický Martin. A nakoniec to bola skvelá verzia, fantastická! Odpálila tú skladbu do úplne inej dimenzie, rovnako ako Mansonova verzia. Naša verzia je jednoducho naša verzia, na koncertoch sa vždy trochu pozmení, je jednoducho ako na húpačke. Dá sa s ňou pracovať na mnoho spôsobov, pretože je to skvelá rock&rollová pesnička.

"Barrel Of A Gun" (1997)
To bolo pre mňa zložité obdobie. Počas nahrávania albumu "Ultra" som postrádal sebadôveru a dokonca som musel ísť na liečenie a dať sa dohromady. Dokonca som bol v tom čase zatknutý, pretože som to v Los Angeles prepískol a dostal sa tak do skutočne vážnych problémov. To bol taký začiatok môjho konca. Stále som koketoval s myšlienkou, že by som zvládal hrať tú hru aj naďalej, pokračoval v tom živote, ale blížil sa vrchol.
Bol som v podstate vďačný za zatknutie, ako aj sudcovi, ktorý mi sľúbil, že ak nebudem "čistý", tak sa môžem dostať do väzenia. Poslúchol som ho a niečo sa zlomilo. Po tých dvoch rokoch, kedy sme nahrávali album, som musel späť na súd a dokázať sudcovi, že naozaj fungujem bez drog a vtedy som si uvedomil, "Ja to dokážem, môžem sa vrátiť na svoju pôvodnú cestu a byť lepším. A ja tu rozhodne chcem byť."
Ale "Ultra" je jeden z mojich obľúbených albumom, "Barrel Of A Gun" obzvlášť, pretože si myslím, že aj Martin sa pohrával trochu s predstavivosťou, tak trochu na mňa ukazoval prstom. Keď dnes spievam tú skladbu, doslova opisuje to, čo som v tom čase prežíval: Kreatúra, ktorá sotva prežila, no stále mala pocit, že to nejako pôjde :) Martin sa s textom trafil. Ja síce neviem, či je tá skladba o mne, alebo pre mňa, či mala do mňa štuchnúť v zmysle, "Do prdele, už sa vzchop!" Ale zafungovalo to a mne sa to páčilo.
S albumom sme na turné nevyrazil, vďaka Bohu. To by som už asi zomrel. V tom období som sa snažil len spievať. Nedokázal by som sa postaviť za mikrofón ani na 10 minút, bez toho, aby som sa nezložil, taký som bol zoslabnutý. Ten čas som jednoducho využil na zotavenie a som dnes za to vďačný. Takisto som sa presťahoval do New Yorku, čo bola pre mňa akási očista a opäť som sa vrátil do života. V New Yorku nemôžete žiť bez toho, aby ste neboli jeho súčasťou.

"Dream On" (2001)
Cítil som sa omnoho zdravšie a keď sme nahrávali album "Exciter", bol som v dobrej forme. Takisto som už v tej dobe napísal množstvo skladieb, ktoré sa krátko po tom dostali na album "Paper Monsters". Mne bolo úplne jasné, že sa na album "Exciter" nedostanú a bol som s tým v pohode. V "Dream On" som veľa experimentoval s mojím hlasom, no takisto som sa v štúdiu priučil mnohým veciam.
Mark Bell, ktorý album produkoval, pred pár rokmi bohužiaľ zomrel, ma naučil niekoľko zaujímavých vecí ohľadne môjho hlasu, pretože on predtým pracoval s Björk a dokonca do štúdia priniesol niekoľko vecí, s ktorými v štúdiu pracoval s jej hlasom. Naučil som sa, ako spievať omnoho tichšie a velmi blízko mikrofónu, ako využiť všetko zvuk v mojom hlase a byť tak schopný stvoriť túto kreatúru, túto vec, a "Dream On" bola po textovej stránke jedna z tých skladieb, v ktorej sa zrodila moja nová osobnosť, čo dokáže fungovať aj bez všetkej tej mizérie. Dokážem do toho všetkého vstúpiť a rovnako vystúpiť.

Heaven (2013)
Bol to tanečný hit no.1, no skladba má skvelý text - "Strácam sa v pravde / bude s radosťou spievať / premením sa na prach" - cítiť z toho duchovno, takmer náboženskú extázu.
Je to skvelá fráza. Skutočne ma oslovuje. Je to presne o tom: užívaj si to, čo tu je. Nebudeš tu naveky, ale piesne večné zostanú. Pre mňa je táto piesen ako piesne Davida Bowieho - unášajú ma a pokračujú aj potom, čo tu už nie je.

Where´s The Revolution (2016)
Táto je doslova otvorene politická. Prihováraš sa k poslucháčom: "No tak ľudia, som z Vás sklamaný", a nazývaš ich "vlasteneckými maniakmi".
Žijeme úžasné, veľmi privilegované životy, sme šťastní a máme v živote šťastie, ale to neznamená, že sa o nič iné nezaujímame. Brexit a všetko, čo s ním súvisí, snaha Donalda Trumpa stať sa prezidentom, pýtali sme sa, "To sa naozaj deje? Nie, určite nie, to sa nikdy nestane." Tieto skladby boli napísané už dávnejšie, no boli napísané na pozadí všetkých tých vecí, ktoré sa udiali, a je nemožné, aby neboli ovplyvnené tých šialenstvom tohto sveta.
Zdá sa, že žijeme v zaujímavých časoch, časoch čudných zmien, hodnôt a volieb, ako aj otázok, "Kto v skutočnosti ste? Kde je revolúcia a aký ma pre Vás význam? Aké sú vaše voľby?" Viete, podľa mňa je Amerika vybudovaná na všetkých tých imigrantoch, každý z nich sem prišiel a prispel k tej "skvelej" Amerike, na ktorú sa odvoláva Donald Trump. A o tom je presne New York, veľký hlboký hrniec plný všetkých rás a náboženstiev. Spoločne žijeme na tom malom ostrove. Niekedy sa nám to darí bez problémov, väčšinou na tom treba pracovať, nie? Tak ja do pekla neviem, o čom vlastne Trump hovorí.
Takisto sa cítim trochu zahanbený. Zoberte si dnešné ráno, kedy som šiel do potravín, kde bola žena, ktorá sa trápila s taškami plných nákupov. Bola moslimka, no pozerala na mňa akosi vystračene, možno aj naháňam strach, som si tým istý :) Okamžite sklopila zrak. Mal som jej pomôcť? Samozrejme, že som jej pomohol a potom sa usmiala. Bol to len taký krátky moment, ale... cítil som sa zahanbene, hlavne preto, čo si predtým o mne mohla myslieť. Zažívam také chvíle aj v metre. Hanbím sa za to. A väčšina ľudí sa cíti rovnako. Obzvlášť New Yorkčania. Necítim priamo nenávisť, či rasové zastrašovanie. Ale treba to povedať tak, ako to je a neprezentovať to ako niečo iné.

Názory Devotees (28)

radoo

 1    25. marec 2017 o 09:29

na tej ultra party kto to hra na druhych klavesoch?


2FF Project

 2    25. marec 2017 o 09:56

Dave Clayton, klavesak a programator, pracoval aj s U2


Monghi

 3    25. marec 2017 o 10:59

inak, len taka kuriozitka, ako bola londynska hudobna scena na prelome 1970-1980tych rokov paradne prepojena ... tak ta zmienka, pri skladbe “Just Can´t Get Enough”, o priatelke Budgieho, zo Siouxsie and the Banshees… jej meno je Jeanette Landray, no a toto meno je viac nez zname fanusikom The Cure. Ona totiz naspievala vokaly na album “Blue Sunshine”, projektu The Glove, ktory zosnovali Robert Smith (The Cure) a Steven Severin, tiez z The Banshees. Robertove fungovane v The Banshees je zasa kapitola sama o sebe. Jeanette sa inak objavila aj v klipoch Tears For Fears a Duran Duran.


Roman

 4    25. marec 2017 o 11:20

Dik Monghi. ja som si vzdy myslel ze v JCGE vystupovali ich privatelky a vzdy som pri tom klipe rozmyslal ktora bola koho frajerka.


bel canto

 5    25. marec 2017 o 14:15

Adam je v prvom rade klavesak Simply Red, tak asi preto.
Bol som na nich 2x a oba razy som stal pod nim.
Myslel som na to, ako sedi v studiu s Gorem a srobuju Ultru.
Pri vsetkej ucte, tak ako krasne zapadol ku geniovi Hucknalovi do DM nezapadol.
Ultra je predsa len nieco ine ako Simply.


Analogrunner

 6    25. marec 2017 o 19:01

Haha,
celkom som sa zabavil ked som pozeral Barell… V porovnani so Spirit to ma stavu, depeche naboj, vsetko jak ma byt. Perfecto.


jozefst

 7    25. marec 2017 o 19:01

“Elton John rozpútal svojho času to slávne “zemetrasenie”, keď povedal, že The Beatles boli väčší, než Ježiš. Nezažili ste niečo podobné, keď ste, takpovediac, vyslovili meno Božie nadarmo?”

Inak mimochodom, nebol to Elton John, ale John Lenon, ktorý vyslovil ten známy výrok o tom, že The Beatles sú väčší ako Ježiš. Asi je tam chyba.


Monghi

 8    25. marec 2017 o 21:18

@jozefst ... jasne, Boze!!! preslap ako svina… opravene. Mimochodom, patral niekto alebo nebodaj aj niekto vie, kedy to predskakovali Eltonovi Johnovi a hlavne Rodovi Stewartovi? To uz musela byt totalna haluz!!!


kobino38

 9    25. marec 2017 o 21:23

Myslím si, že voči fanúšikom je to maximálne nefér, že na koncertoch nehrávajú ich najlepšiu skladbu akú kedy, aspoň teda pre mňa, zložili: PEOPLE ARE PEOPLE. Myslím si, že do konceptu Spirit Tour by sa hodila.


Monghi

 10    25. marec 2017 o 21:39

@kobino38: to by k nej Andy a Martin v prvom rade museli zmenit vztah. Nemaju ju radi.
@all: tak to “predskokanstvo” Eltonovi Johnovi a Rodovi Stewartovi Dave povedal trochu nespravne. Po spravnosti to malo byt tak, ze vystupovali pred nimi, na festivaloch (teda k informacii o tom, ze by boli na turne s E.Johnom som nenasiel a ani si nespominam, ze by sa tak niekedy stalo… David, senilnies? smile )

festival s Rodom Stewartom: https://www.depechemode-live.com/wiki/1983-05-28_Euro_Festival,_Vechtewiese,_Schüttorf,_Germany

s Eltonom Johnom: https://www.depechemode-live.com/wiki/1984-06-02_Suedwest_Stadium,_Ludwigshafen,_Germany


kobino38

 11    25. marec 2017 o 21:57

Je to škoda, myslím si, že práve takým počinom by mohli ukázať ako veľmi im záleží na fanúšikoch. Vždy, keď si pustím 101 - People Are People, tak zimomriavky od začiatku do konca, slzy sa mi tlačia do očí, rovnako ako, keď hral Alan Wilder Somebody v Royal Albert Hall v 2010.


jozefst

 12    25. marec 2017 o 22:19

Mohghi v poho, The Beatles sú ďalšou mojou hudobnou láskou a čosi som o nich prečítal a aj Teh Cure (prihrievam si polievočku, pokus o vtip, skôr taký sympatický). Proste každú dobrú kapelu mám rád a The Cure tam patria s veľkou cťou. Mimochodom, kdo by mal záujem a nepozná, tak nech si vypočuje Tomorrow never knows od The Beatles, skladba, ktorá je predchodcom samplingu, keďže sa skladá s niekoľkých magnetofónových smyčiek a ako je známe, sampling pozostáva z digitalizácie analógovégo zvuku. Vtedy však technológia nebola v takom štádiu, aby to dokázala emulovať elektronickou cestou, ako samplery, ktoré zvuk digitalizujú a uchovácajú v pamäti. Predchodcom niečoho takého bol Melotron, ktorý využíval prednatočené magnetofónové pásy. Tento nástroj používali The Beatles, tuším aj v skladbe Strawbery fields forever. Jedná sa o úvodný zvuk flauty v začiatku skladby, ak sa nemýlim. Tu je vidno, akými boli The Beatles vizionármi. U DM to už bolo jednoduchšie, keďže vývoj elektronyckých hudobných nástrojov v ich dobe už pokročil. Ak sme u The Beatles, tak oni použili syntenzátor Moog, v tej dobe novinku na ich veľdiele Abby road. Mimochodom, aby som nezabudol, tak zvuk akejsi gitarovej smyčky prehratej opačne mi v skladbe The sweetest condition od DM pripomína gitarové smyčky prehraté opačne od The Beatles v I’m only sleeping. Oni to riešili analógovým spôsobom, keď prehrali pás od zadu, u DM to stačilo vyriešiť softwérovo. Ešte perlička na záver, skupina Prúdy použila naspäť prehranú magnetofónovú smyčku v sklabe Zaklínač hadov, ktorá bola B-stranou singla Čierna ruža. Jej autorom je aj Peter Saler, gitarista, ktorý nahrával prvý album prúdov. Už nebohý a tým pádom to môžem priznať, že som sa s ním spoznal a bavili sme sa aj o hudbe a nahral som mu dve kazety skladieb od DM. Sám si vyžiadal nejaké nahrávky od DM, keďže som mu o DM niečo rozprával. Povedal, že Gahan mal hlas ako Bowie. Inak bolo to v období vydania albumu DM Exciter, ktorý som mu tuším na vypočutie požičal no a DM docela prijal. To len tak na okraj. Sám mal Then Beatles rád a aj táto generácia sa našej hudbe nebránila. Týmto chcem vzdať tomtu človeku na tomto fóre hold. Nech je mu zem ľahká. A hlavne, nech žije dobrá hudba, nech je akákoľvek.


Monghi

 13    25. marec 2017 o 23:12

@jozefst: uzasny koment!!!


jozefst

 14    25. marec 2017 o 23:31

Mohghi vďaka! Akurát som chcel dopniť časť môjho komentára “(prihrievam si polievočku, pokus o vtip, skôr taký sympatický)” o to, že the Cure máš rád. Dobrá hudba je proste dobrá. Čo sa týka DM, tak tí svoju stopu v historii popmusic poriadne zanechali napriek tomu, že často nehrali “ľúbivý” pop.


2FF Project

 15    25. marec 2017 o 23:35

@jozefst: Strawberry fields je podla mna najlepsia vec od Beatles, aj ked pri nich je to asi nemozne povedat, kedze skoro vsetky skladby maju dokonalu popovu melodiu. Ale v tejto sa im podarilo vdaka experimentom vytvorit velmi silnu atmosferu.

Hold treba vzdat aj M. Bellovi, kt. dokazal neskutocne veci s Bjork, a kt. pomohol Martinovi najst uplne inu, priam dream popovu polohu DM na Exciter. Ten album ma svoje caro, aj ked ho mnohi DM fanusikovia zatracuju. 

Pani, Dave Clayton, nie Adam…


jozefst

 16    26. marec 2017 o 00:17

Čo sa týka Starwbery fields forever, tak tam došlo k spojeniu dvoch verzí skladby. Tie verzie mali rôzne tempo a podarilo sa im to spojiť v jeden celok, ak si to pamätám. Niekde sa spomína tuším aj minutáž, kde by malo k tomu dôjsť. Pri vtedajších technických vymoženostiach klobúk dole. Je to beatlesácky majsterštyk. Je tam všetko, gitary, bicie, nástroje iných kultúr, orchester a aj pásy, aspoň tie tam počujem. Jednalo sa o dvoj á-čkový singel Penny lane a Strawbery fields forver, ktorý však žiaľ nedosiahol jednotku v anglickej hitparáde. Inak Martin spomenul v jednomm rozhovore biely album od The beatles. Tak to je iná šupa a zmeska od popu, cez rockové, jazové, folkové veci až k avantgarde Revolution 9.

Na Exciter nedám dopustiť. Myslím, že v tej dobe nahrali DM inovatívny album, aj keď mnohým fanúšikom nereže. Mne áno. U mňa DM zatiaľ blbosť nevydali a so Spiritom prekvapili. Možno na ďalšom albume sa dočkáme príjemného prekvapenia,


Meky

 17    26. marec 2017 o 10:35

To jozefst: S tým Sallerom si ma teda dostal. To Ti závidím, že si sa s ním poznal. Ja totiž zbožňujem Prúdy, Collegium Musicum, i Hammela. Myslím, že človek by mal mať otvorené hudobné obzory a vnímať hudbu ako takú. Sú samozrejme žánre, ktoré nemusím (ako country, folk a pod.), ale inak nemám vyhranený typ muziky, rád si vypočujem všetko, čo je dobré a čo sa mi páči (a DM je láska na celý život), i keď preferujem elektronickú hudbu (už od 80.rokov), ktorá ma cez EBM dostala až k industriálu, metalu alebo alterantívnemu rocku. Preto som príjemne prekvapený, že i pán Saller sa nebránil vypočuť si DM. Viem, že DM má rád aj Miro Žbirka (+ ešte zbožňuje The Cure!), L.Lučenič (tam to je jasné!), R. Muller, ale i nebohý Mejla Hlavsa (z Plastic People…) (to som kedysi čítal s ním rozhovor, kde priznal, že si v 90.rokoch kúpil ich singlové boxy!). Inak, aj Marián Varga sa nebránil vplyvom elektronickej muziky, už na albume Collegia Konvergencie z r.1971 je skladba Eufónia (part III.) = https://www.youtube.com/watch?v=Duv7fDG-o7E, kde sú úžasné kakofonické hrátky Vargu s Hammondami, ktoré znejú mocne elektronicky (že by vplyv Stockhausena a music concrete ?).


jozefst

 18    26. marec 2017 o 13:24

Zvonky zvonte, je slovenský Seržant. Prúdy mali Hammondky. Čo sa týka Petra Sallera, tak to, že hral v Prúdoch som sa nedozvedel hneď, čo som sa s ním spoznal ale až vo chvíli, keď som mu spomínal, že v skladbe Zaklínač hadov je použitá magnetofónová páska pustená od zadu a on sa priznal, že je autorom skladby, presnejšie spoluatorom. O beatlesáckej tvorbe som vtedy dosť čítal a zaujal ma ich prístup k hudbe, k tomu že sa hudobne posúvali a bol tam veľký progres. Od začiatku som ani nevedel, s kým mám tu česť. Patril skôr medzi tých hudobníkov, ktorí sa už aktívne hudbe nevenovali dlhé roky. Bol to sympatický chlapík, dosť sčítaný. Myslím, že tak nejak to bolo. Rozprával mi aj o Deep purple, ale tých som vtedy okrem Child in time a Smoke on the water nemusel. Dnes je tomu už inak. Človek sa vyvíja. Týmto mu aspoň takouto formou na tomto fóre vzdávam hold.


Meky

 19    26. marec 2017 o 13:33

Pre mňa bol ešte hudobným mágom Dežo Ursiny. Prvá platňa jeho Provisoria sa môže v pohode zrovnávať s art-rockovými albumami Pink Floyd alebo Genesis tej doby. A to, že z niektorých skladieb DM cítiť aj tých Pink Floyd, je myslím dobrá pocta a tiež v tom cítiť vývoj. Veď nakoniec Martin sa nikdy netajil inšpiráciou v hudbe 70.rokov (Heaven je toho zdárnym príkladom, alebo Studio Session verzia Come Back - tam tie Martinove backing vokály vo mne úplne vyvolávajú reminiscenciu The Beatles!), melodicky je to tak, akurát to “obaľuje” do elektronického moderného hávu


jozefst

 20    26. marec 2017 o 13:55

Ursíny, Varga, Frešo, Griglák a pod, tak to sú páni muzikanti. 70-te roky boli explóziou v hudbe. Hard rock, art rock, elektrinika, punk, funky, disco, fúzia jazzu s rockom tak týmito štýlmi sa vyznačujú sedemdesiate roky a mnoho v nich vznikalo. Ohľadom Heaven od DM, tak tá mi pripomína While my guitar gently weeps z beatlesáckeho bieleho albumu a pocitovo Mistreated od Deep purple z albumu Burn.


Jakub73

 21    26. marec 2017 o 15:08

Tohle kolektivní nenávidění Trumpa je trochu trapné. Who’s making your decisions you or your religion? Tenhle verš mi sedí spíše na náboženský fanatiky, což jsou kreténi, ale jen ty muslimský fanatici jsou i nebezpečný kreténi.


Jakub73

 22    26. marec 2017 o 15:23

S potěšením čtu, že fandové DM mají rádi The Beatles. Já na Beatles vyrostl, otec měl doma desky: kompilace 1962–1966 (“The Red Album”) a 1967–1970 (“The Blue Album”) a řadovky Abbey Road a Let It Be.  Otec jezdil ven, byl kormidelník ve veslování (OH 1972 a 1976) a domů si vozil LPíčka. Jako malýmu se mi líbily popěvky jako She Loves You a jejich pozdější tvorba mě nebavila. To se samozřejmě s věkem změnilo. Zbožňuju jejich tvorbu od alba Revolver až po Let It Be. Byli to géniové a je věčná škoda, že to jako kapela zabalili tak brzy. Byli to vizionáři a skvělí skladatelé. Osobně mám radši věci od Lennona. Za vrchol považuju The White Album. Ale jako skladba je podle mě nepřekonatelná A Day In The Life. Rád bych fandy Beatles a Monty Pythonů upozornil na projekt Erica Idleho z Pythonů, který paroduje a zároveň vzdává hold kapele - The Rutles. Celý film The Rutles All You Need Is Cash je zde: https://www.youtube.com/watch?v=TA7bYjCbfX4


Jakub73

 23    26. marec 2017 o 15:30

Je pravda, že Laco Lučenič je velkej fanda. Pracoval jsem u Warner Music, kde Laco vydal album Proudy: Tribute to Prúdy. Laco je úžasnej chlapík. Pamatuju, že se zajímal o všechno nové z elektronické hudby, vyprávěl o nahrávání Mekyho desek Nemoderný chalan a Chlapec z ulice, na kterejch jsem ulítával v 7. třídě. A lidi blízcí Lacovi mi říkali, že jeho manželka je z něj trošku na nervy, poněvač peníze jdou úplně mimo něj. Velkej fanda DM je taky Honza Muchow z The Ecstasy of Saint Theresa - hrozně skromnej kluk a velkej fanda fotbalu.


2FF Project

 24    26. marec 2017 o 16:06

Ad Meky: Heaven je pre mna typickou skladbou, kde je vidiet Martinovu genialitu. Silna skladba so silnym textom. Ako produkcia dokaze zabit skladbu je vidiet v Come back v albumovej verzii, kt. je jedinou skladbou, kt. som si nedokazal vypocut celu. Na bare verzii je to ako iny song.

Pre mna od Beatles je top St. Pepper, Abbey Road, Magical Mystery, White. Z rokovej sceny mam ale najradsej Floydov, kt. predstavovali psychedelic rock, progresivnu hudbu s mnozstvom experimentov a elektronikou. Deep Purple ma minuli. Folkova scena je inak velmi zaujimava, pretoze je zalozena na pesnickarstve. V podstate nieco ako bare sessions. Skaldba, kt. zafunguje v bare verzii, je skratka dobra skladba. Priklad Bob Dylan, Leonard Cohen, za ceskych bratov len namatkovo Nerez, neboha Navarova, Vlasta Redl, bratri Ebenove (synovia skladatela vaznej hudby).

Z heavy metalu za mna Iron Maiden, starsie albumy s Dickinsom. Nechem vidiet, co by sa stalo, keby DM opustil Gahan a namiesto neho by bol frontmanom niekto iny tak, ako sa to stalo v zeleznej lady, ked Dickinsa nahradil Blayley :D


jozefst

 25    26. marec 2017 o 21:17

U The Beatles som mal spočiatku radšej ich tvorbu od Revolvera, no v posledných rokoch sa to vyrovnalo. Dosť som obchádzal album Rubber soul, nie že by sa mi nepáčil, ale mal som od nich radšej iné albumy no a minulý rok som mu prišiel na chuť. Je to vlastne britské gitarové pesničkárstvo. U Pink floyd mám veľmi rád The Final cut, taký skôr v ich diskografii zastrčený album.


Amnon

 26    28. marec 2017 o 07:50

Jakub 73: nemáš úplně pravdu s těma muslimama, ale to je vedlejší. Souhlasím s tebou v tom, že mně taky to kolektivní plivání na Trumpa připadá trapné. Nebo ještě jinak: Trumpa podporuju, jsem pravičák (konzervativec).


bel canto

 27    28. marec 2017 o 22:18

Meky vies co je zvlastne ? Radek Pastrnak povedal, ze nechceli robit tak zlozitu hudbu ako Dezo, ze to uz je moc a chcu robit jednoduchsie veci. A to Buty povazujem za dost zlozitu produkciu. Toto je haluz.


Meky

 28    29. marec 2017 o 10:59

Dežo robil hudbu špecifickú (ak nepočítam beatlesácký rock v období The Beatmen a blues v obodbí The Soulmen + typický art-rock prvého albumu Provisoria), ktorá mala veľmi blízko jazzu (i keď viem, že on sám túto škatuľku neznášal). Ale v spojení so Štrpkovými atypickými textami, ktoré boli vlastne básne, to tvorilo unikát, ktorý nikdo nedokázal napodobiť (snáď len Andrej Šeban na albume Bezvetrie, ktoré bolo ale otvorenou poctou Dežovi, a nakoniec hral aj v jeho kapele, takže mal na to trochu i právo grin). Ale napríklad, mňa už ako dieťa uchvátil muzikál Neberte nám princeznú, ktorý Dežo zložil a nahral a dodnes je to klasika.


Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa