Posrali sme to

Posrali sme to

Neuveriteľne príjemný, miestami veľmi úprimný, rozhovor s Davidom a Martinom pre britský denník The Sun. Británia je konečne na svoju kapelu aspoň trochu hrdá.

Depeche Mode sú aktuálne zaneprázdnení, pretože pripravujú návrat na scénu, s novým albumom "Spirit". Kapela, známa svojím deprimujúcim electro-rockom, ponúka na svojom 14-tom albume mimoriadne temné nálady, podporované pocitom z rozčarovania nad súčasným stavom sveta.

Ide o skutočne pôsobivý návrat jednej z našich najlepších a najväčších kapiel, ktorá vydaním albumu s jasným zámerom opäť posilnila. "Na albume cítiť pocit naliehavosti, no zároveň pocit neuveriteľného sklamania a dezilúzie, jednoducho by sme v týchto časoch mali ťahať za jeden povraz," povie spevák Dave Gahan.

Klávesák a gitarista Martin Gore dodáva: "Album "Spirit" súvisí so všetkým, čo sa práve vo svete odohráva. A hoci bola väčšina skladieb skomponovaná ešte pred Brexitom a víťazstvom Donalda Trumpa, aj tak je v ňom cítiť, že svet je v jednom veľkom chaose. Nedokázal by som dnes napísať album bez toho, aby som na to nepoukázal. Ak by som písal o iných veciach, mal by som z toho zlý pocit. Dokonca posledná skladba, "Fail", pojednáva o strate nášho ducha, ako sme, ako ľudia, zlyhali... a obsahuje môj obľúbený verš, 'We are fucked'."

S Gahanom (54) a Gorem (55) som sa stretla v New Yorku, kde som s nimi absolvovala dva separátne rozhovory v luxusnom prostredí hotela Madison Avenue.

"Od tých permanetných zlyhaní jednoducho utiecť nedokážete," pokračuje Gore. "Máme tu krízu v Sýrii, otázky týkajúce sa gay, lesbickej a transrodovej komunity, a dokonca bolo obdobie, kedy som nemohol pozerať správy bez toho, aby neinformovali o ďalšej, políciou zastrelenej osobe tmavej pleti. Celé tie "preteky" v Amerike sú absolútne šialené. Od čias, kedy sa bojovalo za ľudské práva tu takýto chaos nebol. Čo sa nimi potom vlastne dosiahlo?"

Gore dodáva, že album "Spirit" je "akýmsi pokusom ukázať ľuďom, že sme zišli z cesty," no zároveň je "pre nich povzbudením, aby premýšľali a skúsili veci zmeniť, aby sa pokúsili nájsť cestu späť a pokračovať."
"Preto sa mi páči názov albumu. Pýta sa, kam zmizol náš duch? Musíme ho jednoducho znovu objaviť."

Desivá úvodná skladba, "Going Backwards" dokonca obsahuje text "Vraciame sa späť, ignorujeme skutočnosti. Vraciame sa späť, rátate vôbec všetky obete?". Skladba "Scum", so svojim "čvachtavým" tempom, je ďalším výstavným kúskom, zatiaľ čo singel "Where´s The Revolution" doslova povoláva do zbrane.

Gore vysvetľuje: "Rozhodne nenabádam ľudí aby vyšli so zbraňami do ulíc a vyvolali tak násilie. Amerika je však dnes prakticky rozdelená na dva tábory a masové protesty, zdá sa, budú prebiehať vo všetkých veľkých mestách."

Ako som si sadla k rozhovoru s Gahanom, varoval ma, že sa asi bude musieť trochu držať na uzde. V nedávnom rozhovore pre magazín Billboard totiž nazval bieleho nacionalistu, Richarda Spencera, ko**tom, v reakcii na jeho verejné vyhlásenie, v ktorom Depeche Mode považuje za "oficiálnu kapelu krajnej pravice". Gahan, ktorý dnes absolvuje pravidelné prehliadky, súvisiace s odstránením nádoru na močovom mechúre, v roku 2009, však pôsobí v šedých okuliaroch a čiernom koženom kabáte zdravo a elegantne. Gore, ten tichší, je takisto v dobrej nálade, nakoľko očakáva narodenie svojho piateho potomka.

V spoločnosti týchto electro-rockových legiend trávim už druhý deň. V predošlý večer, v Sony Music Studios, v Manhattane, privítala kapela (Gahan, Gore a klávesák Andy "Fletch" Fletcher) niekoľko vybraných novinárov, aby si vypočuli naživo ich najväčšie hity, vrátane "Everything Counts" a "Personal Jesus". Takisto odohrali krátky set pre fanúšikov a víťazov súťaže. "Aby som bol úprimný, bolo to trochu desivé," zaspomína Gore. "Bolo to absolútne odlišné od toho, na čo sme zvyknutí a mal som pocit, akoby sme boli pod mikroskopom. Bolo to vlastne prvýkrát po veľmi dlhej dobe, kedy sme hrali naživo pred zástupom ľudí."

Gahan dodáva: "Boli sme veľmi obozretní, nakoľko to bol náš posledný deň skúšok v New Yorku. V prvom momente sme na tento nápad povedali jednoznačné "Nie". No nakoniec to bolo naozaj skvelé. V polovici toho vystúpenia som si uvedomil, ako milujem spievanie pred publikom. Doslova som zabudol na to, ako to k životu potrebujem." Ich návrat sa stretol s nefalšovaným vzrušením.

V budúcu nedeľu vystúpia v glasgowskej hale Barrowland Ballroom, v rámci festivalu 6 Music, kde vystupovali naposledy v roku 1984. Otec troch detí, David Gahan, hovorí: "Na ten koncert v Glasgowe sa skutočne tešíme a práve pracujeme na filmových pódiových projekciách. Počul som, že nás tam čaká úplne nová generácia fanúšikov. Inak sa mi veľmi páči myšlienka, že ľudia, ktorí nás dnes počujú po prvýkrát sa postupne prepracujú až k našim ranným nahrávkam. Takto to fungovalo aj v mojej mladosti, keď som spoznával jednotlivých umelcov."

Jeden z Goreho a Gahanových hrdinov je David Bowie a na vystúpení, v predošlom dni, zahrala kapela aj svoju verziu jeho klasiky z roku 1977 - "Heroes".

"Momentálne je to moja najvýnimočnejšia skladba," pochváli sa Gahan. "Strata Bowieho mi takmer zlomila srdce, bol taký mladý. Vedel som, že bol na tom zle, ale dúfal som, že až také zlé to nebude. Obaja sme newyorkčania a príležitostne sme na seba v meste narazili. Naše dcéry navštevovali niekoľko rokov rovnakú školu, takže sme sa vídali, vždy sa pozdravili a prehodili zopár slov. Bol to vcelku uzavretý človek a ja som to rešpektoval. V škole sme boli jednoducho iba dvaja otcovia. Neviedli sme žiadne rozsiahle rozhovory. Dnes však myslím na to, že som mu aspoň raz mohol povedať, čo pre mňa znamená."

Zahratím "Heroes" vlastne vzdali Bowiemu poctu. "Je jeden z tých umelcov, ktorým som verný od rannej mladosti. Albumy "Station To Station", "Love", "Heroes" a živák "Stage" ma odjakživa sprevádzajú na turné."

Na albume "Spirit" sa kapela po prvýkrát spojila s producentom Jamesom Fordom, ktorý si vybudoval skvelú reputáciu produkciou albumov pre Arctic Monkeys a Florence and The Machine.

Gahan: "James bol skvelý. Úprimne, mám pocit, že bol našim fanúšikom, takže si so sebou priniesol skutočný entuziazmus a neuveriteľnú hudobnú profesionalitu. Dokonca ma prinútil trochu sa popasovať s Martinom, v štúdiu nás posadil proti sebe a prinútil nás ku komunikácii. Raz nás takto posadil a povedal, že to všetko zo seba musíme dostať von."

Na albume sa Gahan opäť spolupodieľal aj autorsky, v skladbách "Cover Me", "Poison Heart" a "No More (This Is The Last Time)". Ako dodáva: "So skladateľstvom som začal pomerne neskoro, no dnes je pre mňa veľmi dôležité. V jedno ráno, počas nahrávania, keď Martin do štúdia neprišiel, bolo to veľmi nepríjemné. Bol som dokonca pripravený hodiť do ringu uterák, nechápal som, čo sa deje. Narazil jednoducho na stenu. Nahrali sme množstvo Martinových skladieb, zopár mojich a ja som bol vnútorne tlačený, aby tých mojich bolo trochu viac. James však vybral len 12 skladieb, o ktorých mal pocit, že sú pre album potrebné, takže sme museli nájsť riešenie."

Gore dodáva: "Musím priznať, že je to pre mňa zložité. Odkedy odišiel z kapely Vince Clarke, v roku 1982, mal som kontrolu nad všetkými skladbami. A potom, v roku 2005, zrazu Dave začal komponovať vlastné skladby (na album "Playing The Angel"), takže to bolo ťažké. Odvtedy je ich viac a viac, ale niekedy ma v štúdiu opäť prepadne pocit, že je to moja práca a chcem prevziať nad tým kontrolu. Samozrejme, že mám z Davida a jeho skladieb ohromnú radosť, ako aj z toho, že ich máme na albume. Ja to však robím už veľmi dlho a mohol by to trochu rešpektovať. James to však medzi nami ukočíroval a tak sme na tom zapracovali. Nakoniec, "Poison Heart" je to najlepšie, čo Dave doteraz napísal."

Gahan: "Myslím, že to albumu len prospelo, vyčistil sa tým vzduch. Som šťastný, že som v dnešnej pozícii. Síce náš manažér nemá rád, keď to hovorím, ale vlastne sedím na lavičke. Mám na albume zopár dobrých skladieb a keď sa z nich niekoľko aj zahrá, tak to bude skvelé. Ono je to tak, že v určitých momentoch urobím zopár užitočných vecí, ale Martin je v hre po celý čas. On je tu teraz šéf, takto to u nás chodí, koniec koncov, zaslúži si to. Tvrdo na tom pracoval."

V júni odohrajú Depeche Mode londýnsky koncert, v Olympic Park. Bude to ich prvé anglické štadiónové vystúpenie od koncertu v Crystal Palace, v roku 1993. A napriek tomu, že kapela si evidentne užíva svoje najväčšie úspechy v zahraničí, sú na návrat domov pripravení.

Gore: "Zdá sa, že po vystúpeniach v O2 Aréne, v roku 2013, nastal ten správny čas. Naše povedomie v UK sa zvyšuje, dnes nás ľudia doma berú omnoho vážnejšie. Ale pokiaľ ide o to spomenuté vystúpenie v Crystal Palace, viac si spomínam na párty po koncerte, ktorá bola šialená."

Gahan súhlasí: "Z toho vystúpenia si veľa nepamätám. Bol to pred 24 rokmi a ja som mal inú príťaž (tým myslel svoju drogovú závislosť). Dnes som však slobodný a naše piesne si užívam. Nechám ich prechádzať mojim telom a vedú ma tak, kam chcú. Toto milujem a bude skvelé vystúpiť opäť v Londýne naživo."

Album "Spirit" je na trhu. Depeche Mode odhrajú vystúpenie v Glasgove (26/03) a Londýne (03/06/2017)

Názory Devotees (9)

radoo

 1    17. marec 2017 o 08:57

Nahrali sme množstvo Martinových skladieb, zopár mojich a ja som bol vnútorne tlačený, aby tých mojich bolo trochu viac. James však vybral len 12 skladieb, o ktorých mal pocit, že sú pre album potrebné, takže sme museli nájsť riešenie.”

tak preco ste ich nedali ako bonus namiesto tych remixov,alebo k nim!ak bolo vobec co.

Flexible

 2    17. marec 2017 o 09:38

Diky Monghi za preklad paradneho rozhovoru. Zasa nam pootvorili trochu dvere do ich “kuchyne”. Celkom zive obrazy som mal pri citani o tom nahravani. Je vobec obdivuhodne, ze su este vsetci spolu a nejde si kazdy uz len svojou vlastnou umeleckou cestou, ale to by samozrejme Fletch zostal bez roboty…pardon prijmu smile

Monghi

 3    17. marec 2017 o 10:00

uz idu rozhovory ako na beziacom pase… vonku je celkom fajn rozhovor s Gahanom pre nemecky Bild. Sice otazky, akoby ich kladol clovek, kedy uz na ne dopredu pozna odpovede, ale ok ... uz je prelozeny, ale pustim ho von az popoludni :D

monocells

 4    17. marec 2017 o 12:11

Dík za preklad.

Krásne to Martin priznal, o čom som písal nedávno v súvislosti s Wilderom a producentami ich albumov…
Jeho skladby sú jeho “deti” a v súvislosti s tým sa správa veľmi ješitne a úskostlivo, čo chápem…

A súhlasím s ním, že Poison Heart je Daveho najlepšia skladba. Je výborná.

jose1975

 5    17. marec 2017 o 13:00

Už len kôli takýmto článkom sa sem na DM.sk oplati chodiť.dakujem.skvelé

DM-80

 6    17. marec 2017 o 13:17

Tak teda album mám vypočutý a rád by som zdelil svoje pocity.

Začiatok je impozantný, Going backwards je proste parádička, to bude šlapať na koncertoch, brutál energia, super song.
Where´s the revolution samozrejme už poznáme, napíšem iba toľko, pre mňa najlepšia vec zo Spirit, takto má vyzerať hit.
The worst crime sa mi páči, tá gitara je super, výborne vyjadruje svetovú situáciu, pekný song, za mňa palec hore.
Scum má perfektný úvod, no potom mi to príde trošičku rozpačité, akoby by som tam volil trochu iný spev, ale je to vcelku ok, spokojnosť.
You move, Cover me a Eternal ma nechytili hudobne za srdce, uvidím ďalej, keď si album pustím viackrát. Z týchto troch ešte možno prídem najviac na chuť skladbe Cover me, ale pre mňa slabšia pasáž tracky 5, 6 a 7. Eternal podľa mňa sklamanie, mohol sa s tým Martin viac pohrať, či už hudobne, minutážou…pôsobí to trochu chaoticky. Predstavoval som si niečo lepšie emocionálne spracované, keď to Martin písal pre svoje dieťa.
Poison heart môže byť, nič svetoborné ale ani na zahodenie, tento track asi nebudem prepínať. Celkom chytľavá gitara, ktorá drží človeka v pocite spokojnosti. Celkom dobrá atmosféra.
Toľko chválená So much love…no príde mi lepšia ako Poison heart, no tiež som z nej nepadol na zadok. Avšak určite si myslím patrí k tým lepším na Spirit. Aj vám príde ten rytmus ako A question of time?
Poorman mi príde nudná, bez toho správneho feelingu. Skoro vôbec ma to nechytilo.
No more (this is the last time)...áno vydarená vec, dal by som ju asi na 3. miesto po WTR a GB. Super vecička, veľká spokojnosť.
Fail…mám z toho vcelku dobrý pocit, určite omnoho lepšia Martinova sólo vec ako Eternal. Myslím si, že dobrá bodka albumu Spirit.

Tak toľko moje prvotné pocity z prvého posluchu 14. kúsku Depešákov. Možno sa ešte budú niektoré pocity a názory meniť po viacerých posluchoch. Čo do mňa jednoznačne ako prvé udrelo počas posluchu a aj keď dohrala Fail, je to album plný rozčúlenia, smútku a pesimizmu, ale na druhej strane je to jasný odkaz, aby sme našli ten správny spirit a možno aj vyjadrenie nádeje, že sa to bude uberať tou lepšou cestou na svete. Je samozrejme na každom či si to vezmeme k srdcu alebo budeme naďalej ignorovať ten správny smer. Dávam Depešákom vysoko palec hore, že vytvorili tematicky takýto album. Keby som mal ohodnotiť album po hudobnej stránke číslami od 1 do 10, tak asi dávam Spiritu 6-7/10. Uvidíme ako to bude znieť na koncertoch. Teším sa dnes na berlínske vystúpenie. Som spokojný, DM navždy!!!


cvengo

 7    17. marec 2017 o 21:58

co to ma znamenat, ze martin neprisiel do studia? ze sa pohadali?

Roman

 8    17. marec 2017 o 22:56

Bowieho album ‘Love’. Snad ‘Low’, nie? Inak diky za clanok Monghi.

Night

 9    21. marec 2017 o 22:13

Skvelý článok. Ďakujem pekne.

After Party, Roxy, Praha

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa