Piaty člen Depeche Mode (06/2023)

Umelecký riaditeľ Depeche Mode, Anton Corbijn, porozprával o hudbe, fotografiách a dlhoročnej spolupráci s gitaristom Martinom Gorem.

"Som síce trochu rozhádzaný z časového posunu, ale pripravený na zajtrajší večer," povie gitarista, hlavný skladateľ a občasný vokalista Depeche Mode, Martin Gore. Pripravuje sa na koncert kapely v amsterdamskom Ziggo Dome, čím sa mu naskytla šanca navštíviť domáce štúdio jeho priateľa, holandského fotografa a režiséra Antona Corbijna. Miesto je to útulné a dominuje mu červený jukebox v rohu, s ponukou od The Everly Brothers po Arentu Franklin.

61-ročný Martin, oblečený v čiernom a typicky "kalifornsky" opálený, sa ocitol v Amsterdame vďaka európskemu "memento mori" turné kapely, ktoré slúžil na podporu rovnomenného štúdiového albumu Depeche Mode a na štadióny láka obrovské davy. Je to taký horko-sladký moment v 43-ročnej kariére kapely - ich prvé turné bez Andyho Fletchera, ktorý náhle skonal v minulom roku. Aktuálny album "Memento Mori" je vlastne venovaný Andymu, "Fletchovi", jednému z legendárnej basildonskej štvorky (patril do nej kedysi aj Vince Clarke z Erasure), ktorá pred viac ako 40 rokmi sformovala v Basildone dnes už svetoznámu kapelu.

Anton Corbijn (68) je už dlhodobo akýmsi "piatym členom kapely". Tento dlhoročný kreatívny šéf kapely sa na najbližší rok stáva súčasťou víru, ktorý aktuálne ovláda životy členov Depeche Mode. Je takisto známy ako tvorca niektorých z najznámejších čierno-bielych portrétov na svete: okrem práce s Depeche Mode sa totiž preslávil aj fotografiami Joy Division a U2.

Vo vedľajšej miestosti sú umiestnené posledné krabice s prácami určenými na jeho najnovšiu výstavu "Artists & More Artists", ktorá prebieha súbežne s júnovým festivalom "Rencontres d’Arles photography" v Château La Coste. Vystavených bude 40 veľkorozmerových fotografií hudobníkov s ich nástrojmi, z ktorých niektoré doteraz neboli publikované, iné boli prezentované len veľmi vzácne. "Vždy som mal pocit, že je až príliš priamočiare fotografovať gitaristu s jeho gitarou. Existuje však niekoľko výnimiek: Elvis Costello a Johnny Cash ..." povie Anton s holandským prízvukom.

Ku Corbijnovým "ulovkom" patria zábery niektorých z najznámejších osobností panteónu hudby, no osobne sa nepovažuje za "rockového fotografa". "Snažil som sa, aby sa v mojom živote skúsenosti neopakovali. Pracoval som s mnohými hudobníkmi, ale aj s mnohými ľuďmi z inej branže. Veľmi rád napr. fotografujem maliarov, pretože v hĺbke svojej duše som vždy maliarom túžil byť. Plátno ma veľmi priťahuje, ako aj to, ako sa z ničoho stane niečo."

Počas tých dlhých rokov sa Corbijnova práca uberala mnohými smermi: najskôr to boli hudobné videá (Depeche Mode, Nirvana, Coldplay, The Killers), neskôr sa vrhol na film. Medzi tie kritikou najviac hodnotené patrí film "Control" (2007) o Ianovi Curtisovi z Joy Division. Anton, tento hanblivý typ človeka, si nikdy nemyslel, že "by mohol byť súčasťou filmovania s 50 ľuďmi. Lenže toto bol jediný scenár, ku ktorého realizácií som sa odhodlal, nakoľko som Iana osobne poznal a bol som jeho fanúšikom."

S úspechom filmi "Control" prišli ponuky z Hollywoodu. Odvtedy Anton režíroval snímky "The American" (2010) z Georgeom Clooneym a "A Most Wanted man" (2014). V Spojených štátoch bol aktuálne publikovaný jeho dokument "Squaring the Circle (The Story of Hipgnosis)", ktorým nahliadol do pozadia obalov ikonických hudobných albumov z dizajnérskeho štúdia Hipgnosis. Ku koncu roka začne vo Švajčiarsku pracovať s Helen Mirren na filme, ktorej scenár napísala spisovateľka Patricia Highsmith ("The Talented Mr. Ripley").

Martin s Antonom prešli spoločne dlhú hudobnú cestu a obaja si stále pamätajú na ich spoločnú prvú skúsenosť s gitarou a kamerou. "Hudba ma fascinovala od mojich 11-tich rokov, pretože ponúkala slobodu a liberálny spôsob života, ktorý som v náboženskej rodine nepoznal," povie Anton. Spomína si, ako si požičal otcov fotoaparát, aby nafotil niekoľko miestnych kapiel a veril, že by mu fotoaparát dodal viac guráže priblížiť sa k pódiu. "Každý z našej rodiny bol miništrantom, čo ma vôbec nelákalo. Premýšľal som, že sa stanem misionárom, aby som mohol aspoň cestovať. Lenže ako 12-ročný som čítal v novinách, že v Nove Guinei zjedli kanibali dvoch misionárov a tak môj sen skončil." V tom momente Anton a Martin vybuchnú smiechom. Anton totiž neustále vtipkuje.

Nove ašpirácie prinieslo uverejnenie niektorých jeho fotografií v holandskom magazíne. "Vtedy som zistil, čo chcem v živote robiť," povie Anton. V období, keď sa s Martinom a s Depeche Mode stretol po prvýkrát, v roku 1981, pôsobil ako oficiálny fotograf magazínu NME.

A bol to zasa iný magazín, Disco 45, ktorý povzbudil 13-ročného Martina, aby začal písať piesne. "Niekto ma naučil zopár akordov na gitare a ja som si kúpil práve tento magazín, pretože obsahoval kompletné texty skladieb. V izbe som strávil celé hodiny a učil sa tie skladby hrať. Skvelý systém vzdelávania, pokiaľ šlo o komponovanie," zaspomína Martin. Rovnako poučné bolo aj objavenie hudobnej zbierky jeho matky. "Mala staré rock'n'rollové nahrávky Elvisa a Chucka Berryho, k tomu nejaké doo-wop záležitosti, ktoré som si do nekonečne prehrával. Bude to asi podobné ako u Antona. Keď sa v živote obzriem späť, vidím tam iba jedinú vášeň: hudbu."

A práve táto vášeň pomohla sformovať Depeche Mode - jednu z kapiel, ktoré definovali pop-elektronickú hudbu. "Myslím, že sme po hudobnej stránke predbehli dobu," poznamená Martin skromne, keď sa pýtame na nadčasovosť piesní kapely, o ktorých Anton poznamenal, že sú neustále obnovované. "Vtedy, najmä v rokoch 1983 - 1990, to bolo pre mňa skutočným zosobnením alternatívy, než sa naša hudba začala viac komercionalizovať," povie Martin, ktorému podobne, ako Corbijnovi, pomáha hudba prekonávať hanblivosť. "So vzťahmi som neustále zápasil, takže písanie bolo pre mňa jednoduchšie, než niečo skutočne urobiť."

Možno to niekoho prekvapí, ale v začiatkoch kariéry Depeche Mode nebol Anton k ich tvorbe naklonený. "Samozrejme, ono sa to časom zmenilo, ale v tých časoch som si nahováral, že sa venujem skutočnej hudbe a myslel si, že Depeche Mode sú pre mňa príliš populárni."

Martin dodal: "Pre mňa boli Depeche Mode v tom čase až príliš populárni!"

Ani Martin nebol vždy ochotným účastníkom Antonových natáčaní. "V ranných časoch sme to doslova nenávideli, ale postupom času sme si uvedomili, že tie veci majú serióznejší základ."

Anton prikývne, "Vyžadovalo si to čas. Dave bol vždy prirodzený herec, čo bolo skvelé, nakoľko všetky tie príbehy sa dali vyrozprávať cez neho. Martin hral takú nenápadnejšiu rolu."

Martin súhlasí. "Áno. David je skvelý frontman. Na pódiu to má celé pod palcom, jednoducho vie rozhýbať dac. Vidíte to na našich koncertoch, z ktorých sa nakoniec stali masové oslavy."

Dlhovekosť kapely pripisuje Anton transmutatívnemu mixu Martinovho skladateľstva a Davidoho šoumanstva. V tejto alchýmií však pripúšťa aj svoj podiel. "Keď sme po roku 1986 začali točiť ďalšie videá, tak sme si uvedomili, že ich hudba a moje vizuálne prvky skvele fungujú. Mali sme k veciam podobný prístup. Myslím, že moje zábery priniesli podstatný rozdiel, keďže som ich zachytával ako oduševnelú kapelu."

Antonov jedinečný vzťah s kapelou, po kreatívnej stránke má voľné ruky, sa premieta do jeho fotografie a stal sa postupne kronikárom rôznych hudobných skupín. "To, čo som si vybudoval s Depeche Mode a U2 je skutočne zaujímavé, nakoľko ľudí fotografujem už veľmi dlho. Vskutku zaujímavé, pretože ide o rovnakú tému, no spracovávam ich inak."

A čo si o Antonovej fotografií myslí Martin? "Samozrejme, väčšina Antonových prác sa mi páči," uškrnie sa a Anton sa zasmeje. "No ďakujem. Teda vlastne, no poď ... John Lee Hooker ..." a Martin prikývne. "Áno, John Lee Hooker, Tom Waits, Ian Curtis, John Lydon."

Jedna fotografia, ktorá však nad ostatnými vyniká, je portrét Nelsona Mandelu. "Zriedkavo fotím ľudí, ktorí sa usmievajú, ale on sa smiechom naozaj zmenil," hovorí o výraze dnes už zosnulého juhoafrického prezidenta, ktorý je doslova radostnou anomáliou v jeho inak náladovom grafickom repertoári. "Vždy som chcel, aby ma brali ako seriózneho fotografa a súčasťou mojho vyjadrovania sú aj fotografie v skutočne temných farbách. Vždy som mal pocit, že ľudský smiech je len dočasný stav." Tieto jeho slová mi pripomenulo Martinovo vyjadrenie z minulosti, že šťastná hudba je falošná a neskutočná.

Johnny Cash bol pre Antona skutočnou výzvou. "Spomínam si, ako som raz ležal na posteli v hoteli, v New Yorku, keď zrazu zazvonil telefón a v ňom sa ozvalo, 'Čau, tu je Johnny Cash'" Country spevák ho pozval do svojho domu, aby pre neho natočil video. "Počas obeda som si uvedomil, že vstupujem do jeho domu, kde jeho jamajský šéfkuchár pripravoval kura. Bol som vegetarián, ale povedal som si, že nebudem posedávať doma u Johnnyho Casha a nejesť kura." Martin, rovnako vegetarián, vybuchol smiechom. "Bol to skvelý, skvelý človek." dodal Anton. "Dokonca naspieval jednu z Martinových piesní."

Martin sa uškrnie. "No áno, keď mi niekto zavolal a povedal, že práve počul Johnnyho Casha spievať v rádiu "Personal Jesus", tak som mu neveril. Samozrejme, niekto ako Johnny Cash Vás nemusí žiadať o povolenie, ale prišlo mi to skvelé."

No a potom sú tu ešte ďalší ľudia, s ktorými by radi títo dvaja spolupracovali. "So skladbou "Ghosts Again" som mal vlastne šťastie, pretože ma oslovil Richard Butler z The Psychedelic Furs a fungovalo to medzi nami naozaj dobre," povie Martin. "Spýtal som sa ho, či má nejaké texty. Tak mi nejaké poslal, ja som ich zhudobnil a poslal mu to späť. Tam tá spolupráca vznikla."

Anton by pre zmenu ešte raz rád spolupracoval s Bobom Dylanom. "No áno, mohol by mi zaklopať na dvere ... Rád by som si myslel, že dokážem vytvoriť lepší záber Boba Dylana. Už som ho v minulosti fotografoval, ale boli to len dva zábery o druhej, či tretej ráno na parkovisku v Clevelande."

Ale inak by nemal Anton zábery žiadne. "Tak to chodí. Máte k dispozícií pár minút v hotelovej izbe, tak to musíte využiť. Vo využívaní nemožných priestorov vo svoj prospech som sa naozaj zdokonalil," pokrčí plecami. "Je fájn, keď musíte pracovať chrbtom opretý o stenu. Rýchle rozhodnutia sú zvyčajne tie najkreatívnejšie ..."