Paper Monsters EPK

Vráťme sa späť v čase do roku 2003, kedy David Gahan odpálil kampaň k svojmu prvému sólovému počinu, albumu "Paper Monsters".

Čo ťa vlastne priviedlo k rozhodnutiu nahrať vlastný sólový album?
Úplne vážne som o tom začal uvažovať tak pred piatimi rokmi, kedy sme s Depeche Mode dokončili turné "Singles ´86-´98". Mal som zopár nápadov, čo sa týka skladieb, no a po návrate do New Yorku ma v tomto začala moja manželka úplne vážne povzbudzovať, vlastne mi bola po celý čas velkou oporou. Ja som tieto nápady nosil v sebe a vždy som nariekal, že nemám pri sebe niekoho, kto by ma dokopal k ich realizácii. Cítil som potrebu sa nejakým spôsobom vyjadriť. Chcel som skúsiť pracovať s niekým iným, vymieňať si s ním nápady, chcel som sa posunúť ďalej. Čo sme ukončili to spomenuté turné, tak som cítil, že je veľmi dôležité posunúť samého seba do oblastí, z ktorých som mal možno aj obavy, ale bolo to niečo, o čom som rozprával už dlhšie. Začal som o tom rozprávať už v období, keď som opäť skúsil žiť v Los Angeles, povzbudzovali ma v tom aj kamoši, ale v tom čase som na to nemal potrebnú guráž.

Na albume si veľmi úzko spolupracoval s Knoxom Chandlerom, ako k tomu došlo?
Celé to má na svedomí môj kamoš z Los Angeles, Victor, na albume hral bicie a bude s nami takisto hrať na turné. Ten mi navrhol, aby som zavolal nášmu spoločnému známemu - no a to bol Knox. Ja som ho poznal, ale nie až tak dobre, ako dnes. Jednoducho došlo k stretnutiu a tým sa všetko totálne zmenilo. Kráčal som k miestu stretnutia a on tam len tak posedával. V tej chvíli ma niečo ovládlo. Odrazu som neuveriteľne znervóznel, no podišiel som k nemu a povedal, "Ahoj, som Dave Gahan, počul som ťa hrať na gitaru, čelo a podobne. Mám zopár nápadov k piesňam a potrebujem niekoho, kto by mi pomohol ich spracovať." No a on jednoducho povedal, "Skvelé". Za tým dodal, "u mňa doma mám takú pracovnú miestnosť, zastav sa budúci týždeň". Samozrejme, že som o týždeň na to k nemu zašiel, dokonca už s jednou skladbou, ktorú sme aktuálne dokončili... volá sa "Closer" a pravdepodobne sa objaví ako b-strana singla. Zaspieval som mu tú skladbu, on začal hrať na gitare a úprimne, stali sa z toho pravidelné stretnutia, začali sme spolu pracovať a hlavne komponovať.

Ako ste vlastne s Knoxom pracovali?
Začali sme asi s piatimi nápadmi, mal som dostatok textov, v hlave zopár melódii, no a tým, že Knox mohol hrať, mi s vecami náramne pomohol. Hral veľmi náladové kúsky, veľa hral na čelo, nejaké tie bassové party, bolo to rozľahlé, veľmi atmosférické a ďaleko vzdialené tomu, k čomu sme sa dopracovali dnes. Veľmi ma to inšpirovalo. Bolo to o zvukoch a spôsobe hry, vďaka čomu som zo seba začal doslova chrliť texty a ďalšie nápady, no a my sme nahrávali doslova všetko. To sme sa už schádzali aj dvakrát týždenne, posedávali, pili množstvo kávy, rozprávali sa, potom hodinu pracovali, no vždy som mal pocit, že pracujeme s niečím konkrétnym. Mal som pocit, že niečo budujem, bol som z toho nadšený, niečo podobné som necítil už veľmi veľmi dlho a uvedomil som si, že presne toto je to, čo potrebujem. Po niekoľkých mesiacoch takejto práce sme si uvedomili, že sme vlastne spolu skomponovali niekoľko piesní.

To si na vlastnom materiáli pracoval aj počas nahrávania posledného albumu Depeche Mode?
No, dokonca aj počas dní voľna v období nahrávania albumu "Exciter" som pracoval na svojich nápadoch a čo to nahral v štúdiu v Santa Barbare. Prítomní štúdiový inžinier mi bol vždy ochotný pomôcť, takže nahraté veci som posielal Knoxovi a on mi ich doplnené o nápady vlastné poslal späť. Takže aj takto vznikali niektoré skladby.

Diskutoval si niekedy o vlastných nápadoch a skladbách s niekým v rámci Depeche Mode?
Jediný raz, kedy som k tomu nabral odvahu, to bolo počas nahrávania albumu "Ultra". Mal som k dispozícii skladbu, neskôr nazvanú "The Ocean Song" a prehral som ju Martinovi, bolo to veľmi surové demo, vlastne to bola len nahrávka, kde som vytlieskaval a vydupával melódiu a odspieval zopár veršov. Martinovi sa to páčilo. Lenže neskôr, s postupom nahrávania, mi z nejakého dôvodu bolo prezentované, že tá moja skladba nepasuje témovo ku skladbám albumu, tak som sa s mojimi nápadmi stiahol do úzadia. Ale to už mi bolo jedno, pretože objavovanie môjho vnútra bolo naplno spustené.

Vnímaš svoj spevácky štýl dnes inak, keď spievaš vlastné texty?
Absolútne, dokonca som si ani nemyslel, že... bolo to zaujímavé, pretože keď som začal s písaním, uvedomil som si, že upravujem vlastné slová a piesne spôsobom, na aký som bol zvyknutý. Keď som spieval, bol som sám voči sebe tým najtvrdším odporcom, pretože som sa vlastne tým veciam pokúšal dávať tvar alebo štýl nevedomky spôsobom, ktorý mi bol veľmi známy, a vlastne šlo o spôsob, akým som pracoval s Depeche Mode. Knox ma však povzbudzoval v tom, aby som veci skúsil trochu inak, aby som sa uvoľnil hlavne hlasovo a nedržal sa nejakých zaužívaných pravidiel. V momente, ako som v tomto smere nadobudol presvedčenie už šli veci veľmi hladko. Popravde, bolo to celkom prirodzené, bolo to ako niečo, čo prirodzene prechádzalo mojim telom bez donútenia určitého smerovania.

Aký to bol vlastne pocit po takom dlhom čase práce v skupine zrazu v štúdiu robiť na vlastných veciach?
Akoby zrazu niekto odhodil tú knihu s pravidlami a ja som si uvedomil, že môžem pracovať s úplne inými nápadmi a vecami, ktoré možno neustále meniť a v momente, ako sa začalo nahrávať a niečo prestalo fungovať, prípadne som mal pocit, že sa to dá urobiť lepšie, tak som to jednoducho prepísal a začal všetko odznova. Lenže viete, tieto skladby po určitom čase, počas nahrávania albumu v New Yorku, začali... Po tom čo sme nahrali zopár skladieb, akoby začali žiť úplne vlastným životom a to bolo niečo, čo som nepocítil od čias nahrávania albumu "Violator" s Depeche Mode, kde to bolo presne také. Jednoducho sa tie skladby sami ubrali smerom, o akom som ani nesníval a mne sa to jednoducho páčilo.

Bol odlišný aj celý nahrávací proces v porovnaní s tým, na čo si bol dovtedy zvyknutý?
V podstate úplne všetko bolo nahrávané iným spôsobom, všetko bolo spracované naraz, ako celok, nič nebolo delené na časti. Aj v tomto smere mi to prišlo úplne prirodzené a čím viac sme sa blížili koncu, tým veci dostávali jasnejší zmysel, cítim jednoducho, že som v tom dobrý a to, čo som sa za tie roky naučil, to bolo vystupovanie: takže asi aj vy viete, kde sú moje silné stránky a v čom sa cítim úplne prirodzene. Je skvelé byť v štúdiu, byť otvorený voči interpretáciám mojich nápadov inými ľuďmi, hoci mi chvíľu trvalo, kým si získali moju dôveru. Ale aby som bol úprimný, stále tým ľudom trochu nedôverujem (smiech).

Tvoj album produkoval Ken Thomas, ktorý je známy hlavne vďaka albumu Sigur Ros (pozn. "Ágætis Byrjun"). Mal si pri výbere, čo by bolo v tomto smere pre teba najlepšie, na mysli práve tento fakt?
Dosť dobrá otázka, pretože keď som si vypočul album od Sigur Ros po prvýkrát, zanechalo to vo mne veľmi dobrý dojem. Síce neviem prečo, ale je to tak. Aj ich albumy ma inšpirovali v tom, čo teraz robím a posúvali ma vpred. Ten album bol pre mňa v čase pred nahrávaním a v jeho počiatočnej fáze niečo ako Biblia, počúval som ho všade, mal v sebe niečo pre mňa veľmi príťažlivé, oni sa zbavili všetkých pravidiel a Kena som ako producenta navrhol ja. Daniel sa priznal, že ho z minulosti poznal, tak mu zavolal, stretli sa, Daniel mu pustil zopár skladieb, myslím, že to boli "Dirty Sticky Floors", "A Little Piece" a "Black And Blue Again" a následne sme sa všetci stretli cez telekonferenciu. Spýtal som sa Kena na jeho názor a odpoveď znela asi nasledovne: "mám z tvojich skladieb dobrý pocit, rád by som na nich pracoval". A presne takéto niečo som chcel, jednoducho chcem, aby z toho albumu mali ľudia dobrý pocit.

Vychádzal si pri komponovaní albumu z nejakých konkrétnych hudobných ovplyvnení?
V tom, čo robím, cítiť množstvo rôznych vplyvov a bude to cítiť aj na albume... dostal som v tomto smere množstvo lekcií od niekoho, koho absolútne rešpektujem a kto je podľa mňa jeden z najlepších skladateľov mojej doby - samozrejme myslím Martina - takže je jasné, že sa toho na mňa dosť nalepilo (smiech). Chcel som to spracovať, samozrejme slobodnejšie, no jednoznačne v mojich skladbách cítiť silné ovplyvnenie bluesom, potom hudbou, na ktorej som vyrastal, ako T-Rex, David Bowie a Slade, no a v konečnom dôsledku tam cítiť všetko z tej "príjemnej" hudby sveta. Viete, to nie je rock. Nič také, čo by som mohol nazvať "raaak". Tieto veci mnou hýbu, je to niečo, čo vás chytí, už keď som tie skladby písal a prvýkrát s nimi pracoval, tak som cítil, že som pre ich prezentáciu jednoducho stvorený a čím viac sme s nimi pracovali, tým viac som bol schopnejší si v mysli predstaviť, ako ich prezentujem publiku, jednoducho mal som z toho po celý čas dobrý pocit.

A čo ťa inšpirovalo ako skladateľa?
Väčšina textov vychádza z mojich pocitov zo života a ľudí, ktorí ma obklopujú, jednoducho som do nich vložil samého seba, ako vnímam seba samého, sú o cestách, ktorými som sa v živote uberal. Nejde o nejaké umelecké texty, teda až na pár záležitostí z môjho temného obdobia, z prehistorických časov! Všetky tie texty jednoducho vychádzajú zo života, sú o tom, aký môže byť život pekný, cez tie texty na to všetko znova nazerám a znova to prežívam. V dnešnom svete je plno temnoty. Vládne v ňom ohromné množstvo strachu a pre mňa jediný spôsob, ako voči nemu bojovať, je uchovať si v sebe pocit nádeje a viery a presne o to sa dnes snažím.

Takže sú na albume nejaké skladby, ktoré reflektujú na temné obdobie tvojho života?
Celý svoj vtedajší život som zhrnul do skladby "Dirty Sticky Floors". Celé to klišé rockovej hviezdy. Niekedy to bola vážne skvelá zábava, lenže postupne sa to stratilo. Takže "Dirty Sticky Floors" je povstanie z popola, strieľam si v nej zo samého seba a celej tej očarujúcej stránky slávy, ktorá až tak očarujúca v skutočnosti nebola. Celá tá "kultúra" rock´n´rollovej hviezdy, ktorá človeka opíja, omamuje, vynáša do výšin a potomho šmarí tvárou o zem a skončí niekde na špinavej lepkavej podlahe, jedno či vašej alebo niekoho iného, jednoducho som do toho chcel vdýchnuť trochu zábavy, aby to nebola iba skladba o bolesti zo závislosti. Bolí to, ale ak máte šťastie dostať sa z toho na druhú stranu, tak ako som mal ja, máte dostatok perspektívy a priestoru na realizáciu, tak potom poznáte, aké je to celé smiešne, hlavne keď na to nájdete odvahu. A ja som ju našiel.

zdroj: Mute