koncert Depeche Mode v Bratislave

Návrat Depeche Mode

Návrat Depeche Mode

Ak existuje niečo, čo je pre Depeche Mode charakteristické, tak je to schopnosť zostávať pri sile a zároveň schopnosť balancovať medzi pádmi a chvíľami slávy. Nie náhodou nesie ich posledný album názov "Spirit".

S poradovým číslom 14, od ich debutu v roku 1981, sa doslova zadriapli do chaosu a agónie, do ktorých ľudstvo opäť raz upadlo. Aby sme si to ujasnili, určite stavili na pocit "tu a teraz" - či už z hľadiska ľudstva ako takého alebo na osobnej úrovni - a tým obnovili vlastné nápady. "Tu totiž nejde len o objavovanie nových dostupných technológii, ako aj techník audio, či video nahrávania. Ide o skúsenosti, pokiaľ ide o aktuálnu prítomnosť, doslova prežívať každý jeden okamih, čo človeku umožňuje byť vlastne v centre samého seba. Tým pádom je človek vnímavý aj pokiaľ ide o dianie vo svete ľudí," zareaguje Martin Gore.

Klávesák, gitarista, a dokonca aj spevák, je takisto hlavným skladateľom kapely, ktorá počas svojej kariéry predala, celosvetovo, viac ako 120 miliónov nosičov. A celé to začalo len ako obyčajná zábava, takmer dvadsiatnikov, spolu s Davidom Gahanom a Andym Fletcherom, v britskom Basildone. Samozrejme, nik z nich v tej dobe nepredpokladal, že sa z nich raz stane najúspešnejšia elektronická kapela na svete. "Keď sa raz dostanete do umeleckej branže, zrazu sa ocitnete uprostred síl, ktoré Vás neuveriteľne priťahujú. Netýka sa to vyslovene len hudby, bavíme sa tu o kreativite, ktorá generuje niečo, čo je založené na vašej viere a pocitoch. Niekedy to môže byť maľovanie, niekedy niečo výnimočne radostné, jednoducho zdieľate so svetom svoje radosti, ale aj smútok. Paradoxne tá temná stránka ponúka vskutku množstvo zaujímavých inšpirácii. Je preto veľmi dôležité, aby ste tomu neprepadli, nájsť v tom správnu rovnováhu," dodá Dave Gahan, hlavný vokalista kapely a "tanečník od prírody", ako o ňom zvykne vravieť Andy Fletcher. "Viete, je to vlastne konštatný stav mysle a musíte pritom dávať pozor na vaše fyzické zdravie," dodá umelec, ktorý sa narodil v roku 1962. "To, čo vidíte na povrchu môže súvisieť s tým, čo poznáte pod pojmom "sláva", čo však nie je nič iné, len záležitosť médii. Práve to vás však dokáže zničiť, ak Vás média prinútia uveriť, že ste vlastne dosiahli už všetko. Iné je to však s publikom, ktoré, okrem Vášho osobného života, pozorne sleduje to, čo robíte po hudobnej stránke. Ak podľahnete pocitu slávy a začnete robiť chyby, tak môžu prísť obavy, strach, ktorý Vás doslova vykoľají a môže dôjsť k akémusi bloku."

Keď začali Depeche Mode vyčnievať z radu, hlavne vďaka chytľavým skladbám postaveným na syntezátoroch a bicích automatoch, tak nastal, zo strany nadnárodných vydavateľstiev, o nich veľký záujem. Oni však zostali verní nezávislej značke Mute Records, čím sa vyhli komerčným pravidlám a riadili sa vlastnými, vďaka ktorým dodnes zostali v hre.
"Viete, v 1980tych rokoch ste museli o to, aby ste sa dostali do rádii, skutočne bojovať, to boli neskutočné tlaky, ale my sme boli v podstate rebelmi, pretože sme chceli pokračovať a hlavne sa pritom baviť, bez pretvárky a bez skladieb plných práznych sloganov, so zárukou budúcich hitov," povie Martin Gore pri poukázaní na tak osobné, a do určitej miery nepochopené, albumy ako "Black Celebration" (1986), či "Music For The Masses" (1987), s ktorými sa viac zviditeľnili mimo Veľkej Británie. Takto pokračovali do ďalšej dekády, kedy sa im podarilo otvoriť omnoho viac dverí, než sami očakávali, a to hlavne albumom "Violator" (1990), ktorý obsahoval dnes už klasické hity "Personal Jesus" a "Enjoy The Silence". Práve vtedy ich dobehla, a zároveň prekvapila, celosvetová sláva, čo zo sebou prinieslo nielen vzostupy a pády, ale aj drogovú závislosť speváka, ktorú však nakoniec prekonal. Zvyšok, až do dosiahnutia bodu stability, je už dnes história a kapela pokračuje v nahrávaní novej hudby a v koncertných maratónoch.

Kde sa berie tá chuť neustále pokračovať ďalej?
Martin: V akejsi podivnej sérii impulzov a potrieb. Existuje také úslovie, "tvoja biografia je tvoja biológia", takže verím, že komponovanie piesní odráža túžbu neupadnúť do zabudnutia. Na druhej strane je tam určite tá potreba dobrého pocitu. V našom prípade by sa asi patrilo povedať, že našou biografiou je naša diskografia. Hoci, samozrejme to neznamená, že všetko, o čom píšeme, sme skutočne sami prežili, ale je to skôr o podobných skúsenostiach. Vždy sa niečo udeje, čo nás ovplyvní a rovnako provokuje.

Dave: Takisto pobaví, keď si uvedomíš, že to má veľmi blízko k zdieľaniu samého seba, tvojich myšlienok, pocitov. V osobnom pohľade je to trochu sebecké, ale z umeleckoho pohľadu ten zdanlivý egoizmus akoby sa vyvinul v niečo iné. Hudba nám pomáha nazerať na samých seba, na veci, ktoré nás obklopujú, na to, kde žijeme a je to všetko akási jedinečná evolúcia prezentujúca nové podoby koexistencie. Takisto sa z toho stáva akási pozvánka ku kolektívnemu rozjímaniu a k osobnej interpretácii zároveň. Zároveň ide o akýsi tréning, kedy chceme, aby nás rytmus a melódia neprekvapovali. Hľadáme estetický prejav, ktorý je postavený na výkladovej forme a je zároveň pozadím odkazu. Čiže nie je to len o tom niečo povedať, ale zároveň je to spôsob, ktorý nás láska a chápeme ho ako prvok, ktorý nás definuje.

Kreatívna práca funguje najlepšie, keď človeka nič neobmedzuje, ale v živote to takto nie vždy funguje ...
Dave: Svojim spôsobom sú tie obmedzenia potrebné. Verím tomu, že ani tvorivá práca sa nezaobíde bez disciplíny. Ide o to, že my sami si vymedzujeme náš vlastný priestor. Sloboda je pre kreativitu veľmi potrebná, ale na druhej strane potrebujeme pieseň aj dokončiť, nahrať, sprodukovať a prezentovať ju na turné ... aj tie najskvelejšie nahrávky sa nezaobišli bez momentov rozptýlenia, straty koncentrácie, dnes však všetci vieme, ako pracovať tak, aby sme dosiahli výsledok, aký požadujeme.

Martin: Práve 1990-te roky boli v tomto smere veľmi turbolentné, pretože sme čelili novým situáciám, ktoré sme nevedeli správne uchopiť. Kapela má veci pod kontrolou práve vtedy, keď sa zhodnete vo všetkých smeroch. Nejde len o zhodu ohľadne zvukovej estetiky, tu ide o množstvo delikátnych vecí v pozadí, ktoré vychádzajú z citového rozpoloženia každého z nás. Myslím si, že ide vždy o veľmi dôležité obmedzenia, na ktoré treba brať ohľad, aby sme mohli pokračovať ďalej ako tím.

Máš pocit, že sa kapela dala v tej dobe strhnúť akýmsi rýchlym tempom doby?
Dave: Ak porovnám spôsob môjho vnímania života dnes a pred niekoľkými rokmi, tak vidím obrovský rozdiel. Verím, že vtedy som žil presne tak, ako dnes žije polovica tohto sveta, uponáhlane. A nie je to o tom, že by som dnes všetko bral s ohromným kľudom, skôr som pochopil, že nemá cenu snažiť sa žiť tak rýchlo, s pocitom strachu a podobnými nezmyslami. Snažia sa nám natlačiť pocit absolútnej konzumácie, chcú, aby sme udržiavali večné tempo, udržiavali sa neustále v obraze, mali stále nové veci a toto všetko neopúšťali. Ale prečo vlastne? Jednoducho, to, na čom záleží, je mimo vás. Ak si uvedomíte, že vnútornú prázdnotu nevyplníte konzumom, tak prídete na to, že existujú ďaleko lepšie možnosti.

Bolo zložité nájsť spôsob, ako zostať vo forme po všetkých stránkach?
Dave: Až čas vám dá odpovede na to, ako správe rozpoznať úspechy a pády. Nadhodnotené víťazstvá môžu byť nebezpečné a pády zasa cennou lekciou, ak ich pozorujete zo správnej vzdialenosti. Nie som si istý, či je zasa v tom až taký veľký rozdiel, pretože nakoniec ide iba o to, ako si uvedomujete prítomnosť. Niet pochýb o tom, že život môže byť jednoduchší, ak sa zameráme na to, na čom skutočne záleží. Moment, kedy sa zameriate na úspech vás môže doviesť do extrémov. "Úspech" je niečo relatívne a osobné, no koľkokrát ho spájame s hodnotami, ktoré môžu nakoniec narušiť pravdivý obraz o nás samotných. Koncept rockovej hviezdy začína byť veľmi nebezpečný vo chvíli, keď sa životný štýl stretne s výstrednosťou. Neexistuje návod, ako sa s tým vysporiadať, na tej ceste sa stretávate iba s výstrahami.

Zanechanie všetkého je súčasťou neustálej obnovy, ktorú vaša kapela dosiahla ...
Martin: Myslím, že je to prirodzená súčasť napredovania samotného života. Keď sa povie, že jediná istota v živote je smrť, tak si môžeme myslieť, že zárukou by mohol byť úmysel vlastnej obrody ako súčasť nevyhnutného procesu. Starnutie má výhodu v objavovaní, v lepšom chápaní a tak si dokážete skutočne užiť to, čo máte.

Pri viacerých príležitostiach ste sa zmienili, že na začiatku vašej kariéry to nebolo o žiadnych ambíciách ...
Martin: Slovo "ambícia" nemám veľmi rád, pretože vo mne evokuje niečo, čo vás privedie k niečomu zlému. Ako každá kapela, aj my sme mali sen, ktorí sme snívali s našimi priateľmi. Očakávania tam ale neboli prakticky žiadne.

Dave: Mne to príde dnes tak, že tam dokonca nebola ani žiadna túžba byť slávny alebo podobne. Viedla nás vpred len prirodzená zvedavosť. Až keď tá zvedavosť dostala konkrétnu podobu, až vtedy nás to začalo poháňať vpred. Vynaliezavosť nám veľmi pomáhala vyhábať sa frustrácii. Na druhej strane, všetko nás prekvapovalo.

Vylúčením pojmov ako "chamtivosť" alebo "očakávania" ... to asi uľahčuje vývoj nápadov, nie?
Martin: Nielen to, ale vyhnete sa tým mnohým problémom. Tak ako v každom biznise, aj v tom hudobnom je lepšie udržiavať si finančné a emočné zdravie. Bez ohľadu na poradie sú oba aspekty zásadné.

Aké by to bolo byť dnes rebelom?
Martin: Viete, tým že čas dnes delím medzi cestovaním po svete a pobytom doma, sa taký pocit už ani neobjaví. Samozrejme, existujú spôsoby, ako sa vyrovnať s umiernenou rebéliou. To ale závisí od toho, ako sa chcete pohrať so systémom. Ako hudobníci vieme využiť priestor na to, aby sme vyjadrili, čo sa nám na súčasnosti nepáči a rovnako dokážeme hovoriť o zmenách, po ktorých túžime. Okrem našich osobných príbehov sa naša hudba sociálnemu aspektu prakticky nikdy nevzdialila.

A ako sa vám darí vyhýbať nutkaniu niekdajšej slávy?
Martin: Ja to celé vnímam ako taký kútik s trofejami, ktoré máte doma. Tie medaily Vám už nik nevezme. Pri komponovaní albumu, akým je "Spirit", sa podvedome snažíme vyhýbať opakovaniu. Dokonca sa snažíme na koncertoch staré klasiky hrať na každom turné vždy inak. Jednoducho musíte povzbudzovať samého seba, aby ste pri procese tvorby neuviazli. Preto máme v podstate radi tie pauzy medzi nahrávaním a koncertovaním, kde na ničom inom, ako na osobných životoch, nezáleží. Vtedy sa jeden od druhého odlúčime a keď sa opätovne dáme dohromady, akoby sme začínali úplne od bodu 0. To odmlčanie vždy zintenzívni následné stretnutia a štruktúru štartovacej línie.

A ako sa vyrovnávate so životom, keď nie ste na turné?
Dave: Tá prázdnota a absencia publika, ktorá nastane, keď ukončíme turné, býva veľmi intenzívna. Ide o jedinečnú energiu, ktorá sa Vám, ako umelcovi, od publika dostáva, v tých chvíľach sa cítim doslova vyvoleným. Spočiatku som sa s tým vyrovnával trochu ťažšie, ale dnes je to iné. Rodinné zázemie to všetko nielen kompenzuje, ale dokonca prispieva k rovnováhe, ktorá je potrebná na uskutočnenie ďalších vecí v živote. Je totiž potrebné si všetko správne rozložiť, prispôsobiť sa realite a spolunažívaniu. Ja cítim na javisku neuveriteľnú radosť a všímam si, že ľudia sú v hľadisku takisto šťastní. Vnímam to tak, že si domov prinesiem najcennejšiu trofej v podobe tých najlepších pocitov z pódia.

zdroj: The Red Bulletin, dmtvarchives.com

Názory Devotees (3)

DM-80

 1    21. február 2018 o 16:40

Martin je proste v dobrom slova zmysle hudobný workoholik. Ten bude komponovať možno až kým neodíde z tohto sveta…a ak nie komponovať tak určite len tak brnkať na gitare ako 80 ročný starý pán vo svojom kresle na verande. smile Dave je z môjho pohľadu podobný, ten sa bude raz lúčiť s pódiom veľmi ťažko, možno ešte ťažšie ako Martin. Nech im to vydrží ako sa najviac bude dať, ich sila a vplyv sa nedá porovnať ani s jednou kapelou na svete. Tak to proste malo byť...Dave+Martin=DM, vyšlo to fakt krásne podľa písmen. smile

morena.jea

 2    23. február 2018 o 07:53

@DM-80 [#1]: veľmi pekne povedané...

Andy

 3    23. február 2018 o 17:20

ako pekne napisane atd, atd, ale nejak to je v rozpore co hlavne Fletch rozprava ( tusim od ‘97) takmer po kazdom vydanom ” najlepsom albume ich karieri ” ze nechu byt ako Rolling Stones a ze treba skoncit v ” najlepsom “... myslim ze zopar ludi ktory skoncily v najlepsom i ked nutene boj Johnny Cash a David Bowie, tie albumy vydane kratko pred ich smrtou su perfektne a Cashova verzia Hurt si myslim ze je najlepsi cover poslednych par rokov vratane videa, to tomu dava len este lepsiu atmosferu ..

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa