Martin: Sme ako bratia

Martin: Sme ako bratia

Úvodný preslov Martina Goreho pre letnú edíciu Uncut Ultimate Guide, ktorá bola venovaná práve Depeche Mode.

Je vcelku úžasné pretrvať dekádu, a v našom prípade ide už o dekády tri - je potom vcelku neuveriteľné, keď spolu musíte zostaviť setlist koncertu. Na aktuálnom turné hráme na pódiu dve hodiny a stále máme k dispozícii množstvo skladieb, ktoré by sme pravdepodobne mali zahrať, no nedeje sa tak. Napriek tomu ide o skvelú prezentáciu našej kariéry.

Náš vývoj mal prirodzený priebeh. Celé sme to odštartovali v Basildone, čo nie je práve najumeleckejšie miesto na svete, ale myslím, že čím sme viac dospievali, tým sa viac otváralo. V našom prípade to malo prirodzený priebeh: počúvali sme blues, gospel, elektroniku a nakoniec sami prídete s niečím, čo má punc zvláštnosti. Myslím, že v Anglicku sme sa dostali do menších treníc s médiami, pretože s prvými albumami sme sa prezentovali v popovom štýle a oni si nás tak navždy zafixovali.

Odjakživa tvrdím, že náš debutový album mi príde ako produkt úplne inej kapely - a že to bola naozaj iná kapela, ktorej šéfoval Vince Clarke a bol autorom prakticky všetkých vtedajších skladieb. Boli sme mladí a ako kompletne syntezátorová kapela sme práve v elektronike videli budúcnosť hudby. Boli to vzrušujúce časy plné zábavy, pretože sme robili veci skutočne jedinečným spôsobom.

Boli sme anti-gitaroví. Bol to náš étos: estetická záležitosť a pritom pekne ironická, pretože mojim prvým nástrojom bola práve gitara, na ktorej som začal hrať ako 13-ročný a až do 16-tich som sa na syntezátor ani len nepozrel. Dnes používame gitaru v značnom rozsahu, no stále sme prevažne elektronickou skupinou a stále sa držíme hesla: chceme vyčnievať z radu a byť moderní. Nikdy sme nechceli zniesť "staro". A hoci náš posledný album nesie názov "Delta Machine" a odkazuje na blues, je to v globále stále elektronická nahrávka.

Pre mňa a Davida, a pravdepodobne aj pre Andyho, bol najväčším hrdinom David Bowie - on bol najlepší. Celé glam rockové hnutie bolo dôležité: a dnešná doba mi v tom dáva za pravdu. Ak sa venujeme nejakým promo záležitostiam alebo vystupujeme v TV, tak si oblečiem niečo bežné, no ak vystupujeme na pódiu kdekoľvek inde, rozhodne budem mať na sebe niečo strieborné alebo trblietavé. Hrdinovia našej mladosti boli bežnému svetu vzdialení a myslím, že práve v tom sa skrývala akási krása. Keď som mal 10, tak rock&roll v sebe ukrýval niečo záhadné, skrytú sexualitu - možno som tomu v tom veku ešte nerozumel, ale tá záhadnosť pokračovala aj s glam rockom, no tomu už kraľovala hermafrodita. Jednoducho, tričko a rifle mi veľmi nesedia.

Myslím, že keď nás Vince opustil, tak sme o tom veľmi nepremýšľali. Povedali sme si, "Vince odchádza, asi by bolo lepšie zaliezť do štúdia a nahrať zopár nových skladieb..." Ostatní vedeli, že som písal skladby už od 13-tich, takže som mohol prebrať opraty. Z novej situácie sme nespanikárili, jednoducho sme si to nasmerovali do štúdia. Trochu sme dospeli - boli sme si všetkého vedomí.

Prvá vec, ktorú som po opustení Basildonu urobil, bolo presťahovanie do Berlína. V tom čase bol stále uprostred Východného Nemecka a stále bol napáchnutý Bowieho aurou. Keď sme tam začali s nahrávaním (album "Construction Time Again"), udomácnili sme sa v Hansa štúdiách. Akonáhle sme sa na nahrávaní zišli všetci, boli sme ako správny gang. Spolu sme popíjali, oslavovali, chodili každý večer von - každý album bol dobrodružstvom. Trochu som posmutnel, keď vydal Bowie singel, "Where Are We Now", zo svojho nového albumu, pretože v ňom spomínal Dschungel - a to ma vrátilo v spomienkach späť, bolo to veľmi nostalgické. Vtedy v Berlíne som mal pocit, akoby od čias, kedy tam nahrával Bowie, prešla celá večnosť, lenže čím ste starší, tak si uvedomíte, že rozdiel medzi naším a jeho pobytom v Berlíne bolo len zopár rokov.

Mám pocit, že Alanov odchod v roku 1995 pre nás predstavoval omnoho väčší problém. Opustil nás po nahrávaní albumu "Songs Of Faith And Devotion" a následnom dlhom turné. Pamätám sa na to stretnutie v Londýne, kde nám oznámil svoj zámer. Cestou domov ma napadlo, "to by mohol byť definitívny koniec kapely". Nakoniec, aj to tak mohlo byť, bolo by to prirodzené, veď nás to turné všetkých takmer zabilo. Lenže v tej dobe som už začal komponovať skladby pre nový album a päť z nich som už mal hotových. Takže sme pokračovali.

Médiá sú v každej krajine iné. Kamkoľvek v Strednej Európe zavítame, tam sa pri vstupe do miestnosti, kde sa koná interview, novinári doslova trasú nervozitou. Niekedy sú to ľudia, ktorí zrazu stratia reč a po skončení rozhovorov sa dožadujú spoločných fotografii a autogramov. Je to tak trochu zvláštne, no rozhodne lepšie, ako keď v miestnosti cítiť pohŕdanie.

Na náš odkaz sme hrdí. Zvláštne, ani neviem, ako sme sa k tomu dopracovali, možno niekedy v 1990-tych rokoch. Album, s ktorým sme definitívne prerazili bol "Violator" a pravdepodobne z dobrého dôvodu, ale v tom čase sa veci krásne vyvíjali. Po celých Spojených štátoch sme sa dostali do hlavného vysielacieho času, nakoľko sme organizovali autogramiádu v jednom z obchodov v Los Angeles a dorazilo tam 15 000 fanúšikov. Začalo to byť nebezpečné, pretože celý obchod bol presklený, takže to polícia rozpustila. To fanúšikov priviedlo k zúrivosti. Mám pocit, že ľudia, čo to sledovali z Alabami, či z Arkansasu, sa pýtali, "Čo je to za skupinu?". A tak si len zo zvedavosti kúpili náš album.

Prežili sme. Sme hudbe veľmi oddaní. Nemyslím si, že ak by ste nám dali na výber, že by sme si vybrali niečo iné. Mentalita gangu vychádza z osláv a popíjania - v určitom zmysle ide o falošné zbližovanie, pretože to len vyrazíte von a valcujete mesto, na to nie je nič skutočné. Odvtedy sme sa však zmenili, máme rodiny, no z času na čas si na turné niekam predsalen vyrazíme. Samozrejme, už to nie je každú noc, ako kedysi. Sme však ako jedna veľká rodina, ako bratia. Jeden druhého dokonale poznáme.

Martin Gore, Uncut, Jún 2013

Názory Devotees (6)

chmelko

 1    29. november 2013 o 22:05

Martin - the king!!
až nostalgická slzička ukápla..

Night

 2    30. november 2013 o 08:45

..mám veľmi rada týchto chlapcov… díky Monghi za pekný rozhovor smile

giggs11

 3    30. november 2013 o 15:20

skoda len,ze raz to bude musiet prist:-(((

mani

 4    9. december 2013 o 15:44

Pekne,dost uprimne…
Inak trosku mimo..Dnes sa mi s Matinom snivalo.Bolo to v Grecku-hmm neviem preco.Rozpravali sme sa a opytal sa ma kedy sa uvidime a ja, ze na koncerte…Potom isiel s niekym na prechadzku ,uz ani neviem kam a hovoril po nemecky…Nechapem.Ja som ostala stat a pozerat ako idu dalej.Potom som sa zobudila a zalial ma uzasny pocit ze som sa s nim rozpravala,nie som fanaticky fanusik DM ale sledujem ich.Asi v skutocnom zivote tu moznost mat nebudem no toto bolo ako naozaj.Mozno raz…
Pekny vecer vsetkym.
M.

Tomasito

 5    11. december 2013 o 09:50

To priznanie “sme ako bratia” - to je skvele priznanie. Ani ja nemusim byt s mojim brachom kazdy den, alebo si kazdy den volat, ale vieme o sebe, ze sme tu pre seba ak by sa nieco stalo. A tiez si z casu na cas niekde spolu sadneme a je to velmi prijemne, ale zase to netreba prehanat, lebo sme sami sebou tak ovplyvneni, ze by to po case nerobilo dobrotu - a toto je presne to co preziva tato kapela medzi sebou - aspon tomu chcem verit.
Ak je to tak - tak je to parada.
Super rozhovor.
PS: Glam rock - velka stopa na hudobnom nebi.

kmotor

 6    17. december 2013 o 21:10

Ale vraj Andy podla poslednych clankov je nevlastny :(

Depeche Mode FanShop

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa