Martin pre rádio WLIR (1986)

Rozhovor s Martinom Gorem, z roku 1986, ktorý vznikol v New Yorku, kde kapela odohrala tri koncerty v rámci Black Celebration turné.

Ahojte, vitajte na frekvencii WLIR 92.7, som Denis McNamara a mám veľkú radosť, že hosťom nášho programu je Martin Gore. Martin, vitaj.
Ahojte.

Ako sme už spomínali, ste tu kvôli trom Vašim koncertom v Radio City Music Hall a do naše oblasti sa opäť vrátite o týždeň, kedy odohráte koncert v otvorenom Jones Beach Theatre. To všetko v rámci amerického turné, ktorým propagujete Váš posledný album - "Black Celebration". Radi koncertujete v Amerike?
Momentálne sa tuná pre nás veci vyvíjajú viac než priaznivo. Vypredali sme tri noci v Radio City, tak to je vážne skvelé. Rovnako dobre sa nám darí aj na Západnom pobreží. Ale takto to samozrejme nie je všade, stále je to pre nás veľká výzva. V predajoch sa pohybujeme stále niekde v strede. Darí sa nám, ale nie je to nič výnimočné, neustále sa snažíme veci zdokonaľovať. Takže, je to fajn a vzrušujúce zároveň, no ako som spomenul, veľká výzva zároveň.

Teraz, keď ste na turné, čomu zodpovedá aj skutočnosť, že ste veľmi populárni v mnohých krajinách po celom svete, tak si viem predstaviť, že na turné musíte asi stráviť veľmi dlhý čas.
Toto je asi najdlhšie turné, aké sme kedy podstúpili, vcelku trvá asi 5 mesiacov. A je pekne ucelené, veď medzi americkým a európskym turné sme mali voľno len 4 dni, čo nie je veľa, hľavne pokiaľ ide o zotavenie.

No to si viem predstaviť. Poďme k hudbe a vráťme sa k Vašim začiakom. Depeche Mode mali podľa mňa dve obdobia: s Vincem Clarkem a po jeho odchode. Ono je to síce dosť nejasný pohľad do histórie, nakoľko po jeho odchode do Yazoo, a teraz Erasure, vzniklo v dielni Depeche Mode ohromné množstvo skvelej hudby. Ako si dnes spomínaš na Vaše ranné obdobie s Clarkem?
No, my vlastne pochádzame všetci z toho istého mesta. Vince s Andym sa poznajú z kostola a z fungovania v chlapčenskej brigáde, už asi od 10-tich. Ja zasa poznám Andyho zo školy, asi od 11-tich. Dave žil na opačnej strane mesta, v podstate sme ho nepoznali, kým sme nemali 16, či 17. Vince s Andym sa rozhodli založiť kapelu, mali iba bassgitaru a rytmickú gitaru, no a ja som si kúpil syntetizér. Ten v tom čase nemal len tak hocikto, myslím, že práve to bol dôvod, prečo ma vzali do kapely. No a tak sme začali. Veľmi skoro si uvedomili potenciál syntetizéra a tak sa rozhodli gitary odložiť. Naverbovali sme Davida, ako speváka a to už začína príbeh Depeche Mode.

Spomenul som to už pred začiatkom relácie, vaša kapela bola už 10krát našim "Výkrikom týždňa". Prvýkrát ste sa tam prepracovali už so skladbou "Just Can´t Get Enough", ktorá je jedným z tých kľúčových popových hitov, to bez debaty. Čo nám môžeš o tej skladbe povedať?
Môžem Vám akurát povedať, že sme z nej už chorí. Ona je jedna z tých obľúbených, jedna z tých, ktoré publikum miluje, takže prakticky cítime to ako povinnosť, zaradiť ju do setlistu. Ani Vám neviem povedať, koľkokrát sme ju už, za tých šesť rokov, zahrali, ale odznie aj dnes večer, takže sa nemusíte báť, že by sme ju na tomto turné vynechali.

Na jednom z Vašich 12" singlov sa nachádza jej skvelá live verzia. Neviem, či bola vydaná aj v našej krajine, my ju máme medzi importovanými nahrávkami. Myslíš, že by ten maxisingel mohol byť vydaný aj u nás?
Ak sa tak ešte nestalo, tak v súčasnosti sa tak asi nestane.

Takže nemáte zatiaľ v pláne vydať žiaden live album?
Možnosť tu je. Ak by sme však do toho šli, určite by sme nahrali aktuálnu live verziu spomenutej skladby. Inak, aj tak je to dosť divné, pretože práve "Just Can´t Get Enough" bola vlastne len bonusová skladba tej špeciálnej, 12" edície, no v Holandsku sa toho chytili a začalo to rotovať v éteri. A v tom momente to v rebríčkoch vyletelo na prvé priečky. Zrazu nás tam začali volať do televízie, ale... ako môžete vystúpiť v TV so živou verziou skladby? Záznam zachytáva atmosféru veľkého davu a teraz si predstavte vystúpenie v TV, ako tam ľudia sedia a hľadia na Vás ... (smiech)

Takže, Vince Clarke kapelu opustil. Mám dojem, že do jeho odchodu bol on hnacím motorom kapely a samozrejme tvoril veľmi dôležitú časť kapely, bol dokonca jej zakladateľ. Po jeho odchode si skladateľskú štafetu prevzal ty. Venoval si sa skladateľstvu, v úzadí, aj predtým, než k tomu všetkému došlo? Môžeš nám priblížiť, ako sa to vlastne celé vyvíjalo?
Ja som písal skladby vždy, dokonca aj vtedy, keď bol Vince v kapele. On bol však skutočnou hlacou silou v kapele, on bol ten, kto disponoval entuziazmom, my ostatní sme mali tendenciu držať sa v úzadí. Jeho odchod nás samozrejme vystrašil, no zároveň skvelá príležitosť pre nás ostatných participovať na smerované kapely. Ja som v podstate okamžite prišiel so skladbami, ktoré som už mal dávno napísané a od tohto som sa následne odrazil, len som jednoducho pokračoval v písaní.

"See You" bol vašim prvým singlom po jeho odchode?
Presne tak.

A predpokladám, že to bol vôbec tvoj prvý singel, ktorého si autorom.
Áno, v podstate to bola už stará skladba, ktorú som, myslím, napísal v sedemnástich. Ale skúsili sme to s ňou... Vždy sme mali pocit, že množstvo našich skladieb nezapadalo do spôsobu nášho komponovania, to preto, že náš prvý album bol vlastne v štýle electro-disco a značná časť mojich skladieb do tohto štýlu nepasovala. To aj vysvetľuje ten priepastný rozdiel medzi prvými dvoma albumami.

Pri pohľade späť na jednotlivé skladby, ktoré prerástli do albumu, ktoré z nich ti však utkveli v pamäti najviac?
Myslím, že obdobie albumu "Construction Time Again" bolo pre nás veľmi dôležité, so singlom "Everything Counts". Vtedy sme definitívne prevzali kontrolu nad tým, čo robíme. Dovtedy sme boli, podľa mňa, veľmi naivní a album "A Broken Frame" je len akýsi miš-maš skladieb bez konkrétneho smerovania. Až s albumom "Construction Time Again" sme našli našu vlastnú cestu.

V tom spomenutom období som si povšimol aj posun v tvojom písaní. Myslím, že dokonca v dvoch odlišných smeroch, nie, že by v tom bolo cítiť limity. Ten prvý bol politický, no politický z ľudského pohľadu. A ten druhý zasa veľmi romantický. Hodnotím to správne?
Áno, podľa mňa si to vystihol, pretože ak niekto označí skladby za politické, je to ... to označenie sa mi nepáči. Samozrejme, niektoré z mojich skladieb sa zaoberajú politikou, no po hudobnej stránke sa v podstate nič nemení... aj keď hudba... keď je hudba .. teda, čo som chcel vlastne povedať? (smiech) Každopádne sa mi označenie "politický" nepáči, vôbec to v sebe neodzrkadľuje hudobnú podstatu, o čom vlastne tá hudba je.

Zdá sa, že máš celkom dobrý prehľad. Nemáš bojový pohľad na vec, ale všímaš si život ako taký, jeho dobré, ale aj zlé stránky.
To je myslím pravda. My sa nesnažíme veci meniť. Ako som povedal, hudba nič nezmení. Len pozorujeme a zážitky vkladáme do hudby.

Dovoľ mi rozobrať s tebou ešte zopár skladieb, keďže sme limitovaní časom a vy, čo nás počúvate a počujete v pozadí štrngot fliaš, je to preto, že sedíme v hotelovej reštaurácii. Ak si odmyslíme rozhlasové stanice ako WLIR a ľudí, ktorí majú prehľad o undergroundovej a tanečnej scéne, tak ľuďom, ktorí o vás nemali ani potuchy, ste sa v Amerike predstavili až skladbou "People Are People". Ako tá skladba vlastne vznikla? Teda, ak si to ešte pamätáš ...
No, vznikla ako väčšina ostatných: sedel som v izbe, mal pri sebe 4-track, gitaru a niekoľko syntezátorov. Spočiatku pripomínala také nemastné-neslané disco. Ale v tom zvuku sme zacítili potenciál a tak sme sa pokúsili dať tomu celému viac zmysel, pridali niekoľko kovových zvukov a podobných vecí, no a s výsledkom sme boli viac než spokojní, pretože to na konci do seba všetko skvele zapadalo.

Tá skladba má skutočne úderný zvuk, akoby na pozadí naustále zdôrazňovala to "ľudia sú ľudia". Som si istý, že ide o mix perkusii a syntetizérov. To celé vzniklo náhodou alebo ste po tej sile pátrali?
V podstate sme experimentovali s ohromným množstvo zvukov, ako ... neviem násť to správne slovo... jednoducho sme navrstvili množstvo zvukov, aby tak vznikli skutočne silné veci.

Spomínal si, že skladby zvyknes komponovať doma, v izbe, s gitarou. Nedá mi si nemyslieť, že takto vzniklo nespočetné množstvo skladieb, ktoré sme dodnes nepočuli. Píšeš nepretržite alebo ako to vlastnu funguje v tvojom tvorivom procese?
Síce som zistil, že písanie na cestách je pre mňa zložité, ale obyčajne získavam inšpiráciu práce z toho, čo na cestách vidím, s kým sa stretávam... tieto zážitky z ciest si zvyknem zaznamenávať. Obyčajne, po skončení turné, máme asi mesiac dva vyhradené na písanie a práve ten čas trávim doma a spracovávam tie zážitky a nápady. Niečo z toho zafunguje, niečo nie.

Skúsme ešte spomenúť zopár obľúbených skladieb, napr. "Master And Servant". Čo nám môžeš o nej povedať?
Všetci o nej radi hovoria a ja nechápem prečo (smiech). Dostalo sa nám za ňu množstvo ostrej kritiky, a v podstate ... teda, zákaz v rádiách nedostala, ale aj tak sa v rádiách nehrá, pretože majú pocit, že je až príliš sexuálne orientovaná, myslím, že sme v tomto smere celkovo utrpeli, čo sa týka hrani našich skladieb v éteri. Skladba však rozhodne o sexe nie je, ani o sexuálnom zneužívaní. Tak ako väčšina našich skladieb, je o živote.

Myslím, že v "Master And Servant" je zachytená tá večná téma. Ale čo vlastne vyjadruje tá krátka inštrumentálna časť na konci?
Netreba za tým hľadať nič perverzné! Andy v tom čase zvykol nosiť bermudy, no a my sme mali pravítko, ktorým sme ho plieskali. Doslova sme číhali na moment, kedy bol chvíľu nepozorný a my sme ho tým pravítkom plesli po nohách. Takže v tej inštrumentálnej časti je vlastne nasamplovaný zvuk plesnutia pravítkom po jeho nohách a samozrejme jeho zvresknutie od bolesti. A celé je to poskladané do slučky. Je to vlastne pocta Andymu, za to, že nevedel, že svojou bolesťou sa postaral o dobrý zvuk pre kapelu.

Jednu vec si ľudia určite všimli a to skutočnosť, že nový album je, v porovnaní s tými predošlými, očividne temnejší, či už po textovej stránke, tak aj tej hudobnej, ktorá je aj náročnejšia. Ako to vlastne vnímaš ty? Ide aj o to, že na pozadí tej temnosti a náročnosti sa vynárajú niektoré veľmi pozitívne texty.
Je to presne tak. Za tie roky sme sa postupne vyprofilovali týmto smerom. Myslím, že prechodom od debutového albumu k druhému, je ten posun, do tejto oblasti, viacmenej nepatrný, no rokmi to postupne silnelo. A kto vie, čo sa stane na budúci rok?

Veľmi obľúbenou skladbou je "Blasphemous Rumours", ktorú si ľudia, ktorí nepočúvajú pozorne slová, často mylne vysvetľujú. Ako vznikla táto skladba?
Inšpirácia k tejto skladbe pochádza z našich ranných čias, či dokonca z obdobia, kedy kapela ešte neexistovala a Andy s Vincem chodili pravidelne do kostola. Ja, keďže sme sa kamarátili, som tam s nimi z času na čas zašiel takisto. Prišlo mi to celkom zaujímavé. Nikdy som kresťanskú vieru nepraktizoval, ale oni áno. No a keď ste v tom nie zainteresovaný, tak sa nedá nevšimnúť to pokrytectvo, ako aj vtipnú stránku toho všetkého. Jedna z vecí, na ktorú som často poukazoval, je niečo ako "zoznam modlitieb": každý týždeň sa zišli a modlili sa za vážne chorých ľudí a pritom bolo jasné, že väčšina z tých, za ktorých sa modlili, zomrú. Ale oni to brali pozitívne, v zmysle "Boh dá" a "Určite sa im polepší". Ono to z diaľky, keď nie ste toho súčasťou, vyznieval veľmi komicky a vtipne. Je mi jasné, že veľa ľudí v tomto so mnou nebude súhlasiť.

zdroj: depechemode-live.com