Kredibilita popu - 1988

Depeche Mode sú umelecká kapela, ktorá sa stáva populárna ako medzi pubertiakmi, tak aj ostatnými "náladovými" ľuďmi. Kde sa vlastne vzali?

Po zhliadnutí koncertu Depeche Mode v Rose Bowl sa kaderníci zo salónu Sal´s Hair Magic na Hollywoold Boulevard zhodli na tom, že DM sú len padavky, ktorí ani nevedia ako sa hrá futbal.
Autobusáci z International House of Pancase na Route 28 si zasa mysleli, že Depeche Mode sú len francúzskym pojmom pre "uponáhľanú módu". Doktori z Mayo Clinic sú zasa presvedčení, že Depeche Mode priťahujú celé hordy mladých dievčat. Nakoniec, tieto dievčatá nájdete iba v prvých radoch, ale veď aj takéto dievčatá sú skvelé. Tie boli prvými fanynkami Elvisa, The Beatles, Stounov a ďalších legiend.
Pacienti z tretieho poschodia Upstate Correctional Facility majú pre zmenu problém pochopiť, prečo Depeche Mode, napriek tomu, že prakticky nie sú v rebríčkoch a sotva sa dostanú do Top10, hrajú v takých istých halách ako Fleetwood Mac, ktorí predávajú albumy v miliónových nákladoch.
V krematóriu na okraji floridského Boca Raton vám zasa povedia, že Depeche Mode nie sú skutočnou kapelou, nakoľko nemajú ako bicmena, tak ani gitaristu a používajú len elektroniku a pásky.
No a poslíček z Atomic Couriers zasa odsúdil Depeche Mode, pretože sú popovou kapelou.

Depeche Mode: Jednou z našich snáh je opäť vrátiť kredibilitu popu. V Anglicku nerobia rozdiely medzi rockom a popom, no v Amerike áno. V Amerike je "pop" niečo ako nadávka, takže množstvo ľudí je tu anti-Top40, zatiaľ čo v Británii nie je nič zlé na tom, keď prerazíte do Top 30. Môžete byť aj v Top 5-ke a stále budete dobrý, stále si udržíte fanúšikov. Problém popových kapiel tkvie však v tom, že sú veľmi často nedocenené a keď, tak možno po desiatich rokoch úspešného fungovania. Gary Glitter, T.Rex a kopec glamových kapiel, v ranných 70-tych rokov prakticky na jedno použitie, sú práve dnes veľmi vychytené, zatiaľ čo rockové kapely ako U2 majú tendeciu byť okamžite akceptované.

V hoteli s výhľadom na park

Dave Gahan: Nemám žiadnych hrdinov, či vzory. Mám skôr kapely, ktoré obdivujem, množstvo kapiel zo 60-tych rokov ako The Doors a The Rolling Stones, ale Stones len z určitých období. Napr. "Beggar´s Banquet" je jedným z mojich najobľúbenejších albumov. Definitívne by som radšej pôsobil v Rolling Stones, než v The Beatles. Medzi moje najobľúbenejšie fotografie patria fotografie Stounov zo 60-tych rokov. Doma mám zarámovanú fotografiu Keitha Richardsa, kde vyzerá akoby sa opätovne vracal z pekla. Takisto mám rád film "Gimme Shelter", kde Brian Jones vyzerá totálne "v prdeli" a niet mu pomoci. Dnes sa už také filmy nerobia. Dnes keď vidíte rockové video, tak je totálne nablýskané. "Gimme Shelter" je jednoducho koncert a to je všetko. Všetky tie kapely dnes majú svoju silu a všetky svoje peniaze dnes míňajú na rôzne veci, no dnes si môžete kúpiť množstvo áut a jácht. Kde zostalo srdce a duša? Všetko je to už dnes o modeloch na móle.

Je vôbec nejaká kapela dnes, v ktorej by si dokázal pôsobiť?
New Order, The Smith a možno The Cure. Možno sa o tom nikto z nás v rozhovoroch nikdy nezmienil, ale myslím, že tie kapely majú s Depeche Mode niečo spoločné, obzvlášť New Order. Často čítam s nimi rozhovory a Hooky sa vyjadruje často v zmysle, že sú vlastne jedna z posledných preživších punkových kapiel. To je presne to, čo sa mi páči. To isté platí aj o The Cure. Hoci už dnes prakticky patria k hlavnému prúdu a vydávajú pod veľkým labelom, ešte stále majú punkový imidž, hlavne v tom, že nepočúvajú nikoho iného, než seba.

A ako je to vo vašom prípade?
Naše pódiové predstavenie je dosť odlišné. Používame syntezátory, pásky a podobne, s čím sa kopec ľudí nevie stotožniť. Chcú vidieť bubeníka, pobehovať gitaristov po pódiu, to z ľudí robí horenosov. Nechápem to, pretože nakoniec tou najdôležitejšou vecou sú predsa piesne. Ak nemáte skladby, tak už na ničom inom nezáleží, a práve piesne sú najsilnejšou zbraňou Depeche Mode.

Nad šálkou čaju

David: Som rád v stave napätia a únavy. Nerád pred koncertom spím alebo jem. Chcel ísť naplno a chcem, aby to publikum cítilo tak isto.

Čo iné koncerty?
V malých priestoroch sa cítim stiesnene. Tento druh intenzity veľmi nemusím. Niekedy to rozpálite tak, až prepadnete pocitu, že by ste najradšej niekoho zabili, len pre ten pocit energie alebo pochopiť, aké to je. Ale ak by k tomu malo dôjsť, neviem, či by som to urobil, ale nemám obavy z toho, že by som mal zabiť sám seba.

Ako blízko si už bol k smrti?
Pred pár rokmi som šiel autom do štúdia, bolo to moje prvé auto, čierny Ford Escort z roku 1983. Šiel som asi 80 mil/hod. a zrazu sa niekto predo mnou objavil. Šliapol som bleskovo na brzdu, lenže auto nezastavovalo, dostalo šmyk, začalo sa točiť a už som nič nevidel. Potom si už len pamätám rinčanie skla a vrhlo ma to na predné sklo. A pamätám si, že som vtedy počúval The Doors veľmi hlasno.

Čo to bolo za skladbu?
Myslím, že "L.A. Woman". Keď auto konečne zastavilo, bolo doslova na šrot, ale páska hrala ďalej. Hralo to fakt veľmi nahlas. Pokúšal som sa dostať von z auta, ale dvere boli zaseknuté. Z auta sa dymilo a videl som, ako sa nejaká tekutina vylieva na cestu. Ďalšie tri autá boli do toho zapletené. Konečne sa mi podarilo z auta dostať, okamžite som spadol na trávu, pretože som nedokázal hýbať kolenami, obe som mal rozbité. Hneď som začal plakať. Nie od bolesti, ale zo šoku. Všimol som si chlapíka na druhej strane cesty, ktorý mal parádne zranenú nohu, váľal sa po zemi a kričal o pomoc. Všetko, na čo som sa zmohol, bol iba plač.

Aké bolo tvoje ďalšie auto?
Porsche 944. Teraz mám ale 911 Turbo, ktoré je omnoho rýchlejšie.

Náhodou začuté vo výťahu

Prečo DM priťahujú toľko mladých dievčat?
Andrew Fletcher: To je nezmysel. V Európe tvoria 80% nášho publika muži, no a tu v Amerike to sú z nejakého dôvodu mladé dievčatá, zopár gayov a normálnych ľudí.

Alan Wilder: Ale keď začnú povzbudzovať, tak to znie, akoby tam bolo veľa dievčat, možno preto, že jačia hlavne baby.

Recenzia koncertu v miestnych novinách

"Ak môže mať kapela nulovú pódiovú prezentáciu, tak Depeche Mode ju určite majú. Na samom dne akýsi mekot a na povrchu milá zvonkohra, ale nik z kapely sa žiadneho nástroja ani nedotkol.

V parku, pod stromom

Alan: Značná časť hudby je robená pomocou samplov. Sampling je niečo, ako nahratý zvuk, podobá sa to kazeťáku, no na rozdiel od kazety používate digitálne dáta. Zoberiete si časť zvuku, zvyšok môžete zahodiť, a tento môžete spomaliť alebo zrýchliť, čím získate úplne iný zvuk v porovnaní s originálom. Keď máte potom zvuk v syntezátore, potom, čo ste ho tam preniesli, tak už len stláčate klávesu, ako keď zapínate kazeťák alebo štartujete motor. Zoberiete nahrávku toho najkrajšieho a najčistejšieho hlasu na svete, bláznivo ho zdigitalizujete až sa z neho stane diabolsky monsteriózny zvuk alebo si nahráte prd losa a vytvoríte z neho čosi krásne.

A môžete aj navrstviť zvuk ako sendvič?
Alan: Prakticky áno. Pred začatím nahrávania trávime 4-5 dní samplovaním a vytvárame si tak zvukovú knižnicu, ktorú potom využívame pri hľadaní správnych zvukov a melódii. A ak sa stane, že to, čo sme použili, nakoniec v skladne nesedí, tak sa po niečom obzrieme a nasamplujeme to.

Kam chodíte obyčajne loviť zvuky?
Alan: Na miestne šrotovisko.
Martin: Ale jedno z najzaujímavejších miest na samplovanie je bežná kuchyňa v domácnosti. Taniere, poháre, otvárač na konzervy, hrnce a panvice - porcelán a príbory - to všetko vydáva skvelé zvuky pri údere.

Alan: Ide o to skúsiť veci laterálne, nie priamo. Ak použijeme vysávač, resp. jeho zvuk, tak po samplovaní to ako vysávanie znieť nebude, ale to bude zvuk, akoby ste fúkali do rúry a bude to parádne bassové.

Aj ste niekedy ten bassový zvuk použili?
Alan: Prakticky v každej skladbe na každom albume.

Aké ďalšie "nástroje" ste použili?
Alan: "Bicí" zvuk v "Stripped" je v podstate zvuk motorky, riadne spomalený až do bodu, kedy to znelo ako obrovský traktor alebo generátor.

Už sa ti stalo, že si sa niekde vybral zbierať zvuky a stretol si sa s inou kapelou, čo robila to isté?
Andrew: Také niečo sa bežne nevidí. Na ulici stretnete milión hip hopperov, ale len málo z nich sa pustí do niečoho neprebádaného. Samplujeme aj z iných zdrojov, napr. iných nahrávok, ale stále využívame množstvo syntezátorov a kombinovaných zvukov, ako napr. zvuk dverí auta so zvukom šmyku.

Alan: Nahrávali sme trpaslíka, ktorý plače, ale výsledný zvuk nemal s trpaslíkom nič spoločné. Takisto používame syntezátory a tie sú symbolom niečoho umelého. Tie len reprodukujú zvuky, nejde o zvuk ako taký.

Obliekate sa do umelých vecí?
Alan: Nie, neznášam nylon a polyester.
Martin: Ja užívam ženšen, no nie vitamíny.
Alan: Tak tých beriem teda dosť.

V zákulisí
Martin: S Alanom a Andym sa radi schovávame v tieni. Nerád sa na koncertoch staviam do popredia pódia, hoci len na pár skladieb. Sme takí zákulisní hráči.

A do akých tieňov sa staviaš najradšej?
Alan: Nie je to tieň v pravom slova zmysle. Nakoniec, strom na púšti vytvorí omnoho silnejší tieň, než strom v parku.

A v akom zákulisí by ste boli najradšej?
Andrew: Chcel by som byť muchou v berlínskom bunkry v posledných dňoch, tesne pred príchodom Rusov.
Alan: Ale v tom bunkry bolo viacero miestností, niektoré parádne utajené.

V skrýši pred búrkou

Čoho sa neviete nabažiť?
Andrew: Slnka a vzduchu.

A čoho už máte až priveľa?
Alan: Uznania a peňazí - zaobišli by sme sa aj bez menej peňazí.

Späť v hoteli

Ktorá kapela má reputáciu ako najviac neoblomná?
David: Myslíte takú, čo sa za veci aj pobije? Je kopec kapiel, ktoré neradno nahnevať, Killing Joke k nim rozhodne patrí.

Kedy si sa naposledy zaplietol do bitky?
David: To bolo s taxikárom počas jazdy. Šiel 90 míľ/hod, rezal zákruty, prechádzal na červenú. Nechcel spomaliť, tak som doňho začal strkať. Na konci jazdy som už doslova visel na dverách. Z auta vystúpil obrovský tučný chlapík a fakt sa rozčúlil. Myslel som, že je po mne, lenže jemu zrazu spadli nohavice, on totiž nemal opasok, takže aj tak by ma nedobehol alebo podobne. Takže sa na to vykašlal.

zdroj: Spin magazine 08/1988