Krajina sa mení

The Landscape Is Changig – názov skvelej skladby, z albumu "Contruction Time Again", poslúžil reportérovi z magazínu Billboard ako sumár vydareného rozhovoru s Davidom Gahanom

Mohli by sme začať otázkou ohľadne Richarda Spencera a viac sa k nej nevracať? Očividne nehovorí za Vás, ale zaujíma ma ... je to niečo, čo sa za tie roky už Depeche Mode stalo, kedy bola Vaša hudba, ako aj odkaz, mylne interpretovaná, či vytrhávaná z kontextu a použitá za účelom, ktorý ste si ani nevedeli predstaviť?
Ale áno. Viete, tomuto chlapíkovi sa dostáva až príliš veľkej publicity. Čo je však na takýchto ľuďoch, ako Richard Spencer, nebezpečné... on je v prvom rade k***t, a veľmi vzdelaný k***t, a to je na tom všetkom najdesivejšie. Za tie roky sa nám stalo nespočetne veľa krát, že veci okolo nás boli nesprávne interpretované, buď to spôsobila naša predstavivosť alebo fakt, že ľudia nie často čítajú medzi riadkami.

Viete, keď už nič iné, tak v tom, čo robíme, je cítiť viac príslušnosť k robotníckej triede, cítiť v tom akúsi industriálno-zvukovú estetičnosť. To súvisí s tým, odkiaľ pochádzame. Pochádzame z Essexu, čo je taká diera vzdialená asi 30 minút jazdy východne od Londýna, kde uviazli prakticky všetci v časoch, keď bol na konci 1960tych rokov Londýn preľudnený. Takže, to, čo tvrdí on, neberiem.

Je to jedna z tých vecí, ktorú vypustil z nejakého konkrétneho dôvodu. Ale zasa on nie je z toho radu ľudí ako Milo [Yiannopoulos], ktorý vyhľadáva publicitu na každom kroku, čo už je trochu šialené. Videl som Mila v programe Billa Mahera a napadlo ma, "fúha, on je čistý blázon." Takýto ľudia mi nebezpeční neprídu, ale zo Spencera mám väčšie obavy. Mne sa to nepáči a hlavne, on nemá absolútne právo ... no, samozrejme, že právo má. Žije v slobodnej krajine a môže povedať, čo sa mu zachce. No na druhej strane, bolo to trochu znepokojivé. Toľko telefonátov a textových správ od ľudí som nikdy nedostal, ako práve po tejto udalosti - priatelia tu v meste, ale aj iní hudobníci, boli šokovaní, v štýle, "čo to malo znamenať?"

Nevydesí ťa takáto vec v zmysle, "Pane Bože, teraz tomu chlapíkovi ľudia uveria a budú nás na základe toho súdiť?"
No, môj syn Jimmy, má 24, tým bol skutočne šokovaný ... bol jeden z prvých, ktorý povedal, "Na toto by ste mali okamžite reagovať." Pretože, čo si budeme navrávať, ľudia čítajú často hlúposti a okamžite si ich vysvetľujú ako skutočnosť. V dnešných časoch je to skutočne ťažké, pretože musíte dávať veľký pozor, čo čítate a z akého zdroja tieto informácie pochádzajú.

Stále čítam, každý deň, The New York Times, no môj syn mi zaplatil predplatné The Atlantic s dodatkom, že by som mal čítať aj tento zdroj ... na druhej strane, sledujem veľa televíziu, hlavne správy a často som šokovaný, aké neprístojnosti sa tam prezentujú. Príčina a následok akoby nehrali rolu, sledujete program Billa O´Reillyho a za tých 30 minúť povie veci, ktoré dávajú zmysel, no potom zrazu ... ja neviem. Majú veľkú zodpovednosť, veľkú silu. A teraz tu máme prezidenta, ktorý na tieto veci reaguje a tweetuje o nich. Je to úplné šialenstvo, myslím svet, v ktorom aktuálne žijeme.

Myslíš, že práve zažívame tu najbláznivejšiu politickú klímu, myslím z tých, na ktoré si dokážeme spomenúť?
Ani nie. Vcelku by som to prirovnal v situácii, keď sa k moci dostala Margaret Thatcherová, vtedy som bol pubertiak. Bolo to obdobie, kedy som hlboko prenikol do hudby a bola pre mňa dôležitejšia, než všetko, čo som počul v škole. Preto som vtedy, v 15tich, pustil školu k vode a nasledoval The Clash a The Damned po celej krajine. Presne to som urobil, s partiou kamošov, jazdili sme hore dole po krajine, aby sme skončili v tých mestách dúfajúc, že nejakú z tých kapiel tam zastihneme. The Clash, The Damned, Siouxsie And Tha Banshees ...

Hudba ma oslovila ako 14-15 ročného chalana, ktorému v škole povedali, že z neho v podstate nič nebude. Tak som zo školy odišiel ... požiadali ma o to, tak som to urobil. Bola to hudba, ktorá mi zachránila život.

A máš pocit, že dnešná hudobná klíma ti pripomína obdobie, ktoré si práve spomenul?
Nie. Dnes majú médiá ďaleko väčšiu silu. Dokonca verím tomu, že média sú silnejšie, než hudba, z čoho som trochu smutný. Stále sa spolieham na hudbu, že mi poskytne informácie. Nemám na mysli nutne textovú stránku, ale poskytne mi informáciu o tom, ako sa cítim.

Média sú skutočne silné a to prináša aj veľkú zodpovednosť. Čo je však dnes zaujímavé ... novinári tam vonku, ktorí nesú svoju kožu na trh, pretože oni informujú o dianí na politickej scéne a "kŕmia" nás nimi ... oni majú skutočne veľkú zodpovednosť, no zároveň veľkú príležitost objavovať a vyzdvihovať pravdu. Hovoriť pravdu, podávať ju svojim spôsobom a mali by sa uistiť, že si to prečítame, vypočujeme a hlavne, že máme možnosť si to vypočuť. Pretože pravda je informáciami rozmazaná a väčšinou sú to všetko pekné sr**ky.

Sám som sa pristihol, ako sledujem telku, správy a podobne, a stal sa zo mna akýsi televízny zombie. Doslova otupiete. Keď precitnete, pýtate sa, "Prečo sa na to, do šlaka, pozerám? Prečo to čítam? Kto to vlastne napísal? Z akého zdroja to pochádza?" Tak začnem pátrať po tom novinárovi, zisťujem, odkiaľ pochádza, či je nezávislý, pre koho písal v minulosti. Dnes sledujem zdroje, pretože musím, pretože tomu nedôverujem. Je to smutné. Musíte ale veriť vlastným inštinktom. To je to jediné, čo naozaj máte.

Dnes ráno som šiel do potravín a bola tam jedna pani, ktorá zápasila s taškami s nákupom. Podľa mňa to bola Indka, mala vo vlasoch tie ozdoby... o pozerala na mňa s takým pohľadom, akoby chcela odo mňa pomôcť, a pritom sa na mňa vlastne ani nechcela pozrieť. Samozrejme, že som jej pomohol. Asi som pôsobil odstrašujúco. Potom sa na mňa usmiala a z jej úsmevu bolo cítiť úľavu ... a potom ma prepadol príšerný pocit hanby a viny. Ona sa v podstate trochu bála a teraz myslím na to množstvo ľudí v tomto meste, v tomto svete, ktorí sa práve teraz cítia rovnako.

Vyrastal som v 1970tych rokoch v Londýne, v období, kedy IRA vo veľkom vyčíňala, spôsobila veľké škody a dostávala sa do správ každý večer. Bomby v balíkoch, to boli celkom bežné záležitosti. Takže, s týmto som vyrastal, v čase Thatcherizmu a konzervatizmu, kedy bola pracujúca trieda vytláčaná na okraj. Bola to veľmi podobná atmosféra strachu, akú cítiť dnes, no rovnako plná hnevu ... Dnes sa tak v tejto krajine cíti veľmi veľa ľudí.

Som si istý, že väčšinu albumu ste skomponovali a nahrali ešte pred voľbami ...
Bolo to omnoho skôr. Nahrávali sme počas kampane. Nahrávali sme v čase, keď došlo k Brexitu a k nám sa tie informácie konečne dostali. Bolo to množstvo zmien, množstvo "to vážne??" udalostí. Ale, deje sa to všade vo svete, ako aj tá separácia v štýle, "Chránim si svoje, uhnite mi z cesty", a všetko to, čo sme po celé tie roky počúvali, ako ... "Kedy sa už újde čosi aj nám?". To všetko sa dostalo na náš album, do skladby "Poorman".

Je to album, v ktorom sa odráža táto doma. Prezentuje to však veľmi spoločenským spôsobom. Nepremýšľam o tých skladbách v politickom zmysle.

Podobným spôsobom si sa vyjadril v rozhovore pre Rolling Stone, kde si povedal, že nepočúvas hudbu v politickom zmysle. Chcel som sa spýtať, čo si tým vlastne myslel.
Bol som nesprávne citovaný, tak trochu. Samozrejme, že niektoré skladby na albume "Spirit" majú textovo politický obsah, ale týmto spôsobom hudbu nepočúvam. Hudba ma informuje. Takže, ak Vás hudba informuje o tom, že by ste mali niečo urobiť alebo vo vás vyvoláva otázky, prípadne sa pozreli na vlastnú pozíciu, pokiaľ ide o pocity z niečoho, je to skvelé. Na druhej strane, je to hudba a je tu, aby vás bavila.

Takže nie je úplne nutné podať ňou nejaký odkaz, aby si si ju užil?
Môžete si hudbu intepretovať akokoľvek sa Vám páči. Na albume sú však aj skladby bez prikrášlenia. Napr. taká "Scum", ktorej nahrávanie bola skutočná zábava, ako aj jej naspievanie. Má skvelý text. No ja som si ho osvojil. "Héj, ty nikto, čo si to kedy pre niekoho urobil?" Okamžite som si tú otázku položil sám sebe. A takto tú sklabu aj prezentujem, skutočne, vychádza z môjho vlastného strachu, v štýle, "Čo som ja, do zadku, kedy urobil? A čo vlastne robím? Pomáham skutočne tým, okolo mňa, ktorí toľko šťastia nemajú? Naozaj mám o nich starosť?" Neviem.

Myslíš, že album by nadobudol úplne iný význam, ak by sa situácie v novembri vyvinula inak?
Podľa mňa rozhodne. Okamžite, ako vyšla "Where´s The Revolution", mi zavolalo zopár ľudí, "Takže vy vo veľkom podporujete Bernieho?" alebo "Tá skladba je jednoznačne o Trumpovi, nie?" Nie, nemyslím si, že bola napísaná o Trumpovi. Ale ak si ju chcete takto interpretovať, smelo do toho, nech sa páči. Pre mňa je revolúcia kladenie otázky, v prvom rade. Môžete sa pýtať sám seba, ľudí okolo Vás alebo sveta. "Čo robíš na tejto planéte? Prečo ignoruješ, čo sa zjavne deje v životnom prostredí?" A všetky tie veci.

John Lennom o tomto hovoril už dávno, spolu s Beatles, v skladbe "Revolution". Bol sarkastický, pretože sa to malo diať v ľuďoch samotných, malo to v prvom rade vychádzať z nás. Bol sarkastický, pretože sa to dialo jemu a on bol plný lásky a mieru. Samozrejme, že je to to, čo všetci chceme, vnútorne po tom túžime všetci, po oboch tých veciach. Chceme v sebe cítiť mier a byť milovaný.

Samozrejme, že Depeche Mode nie sú otvorene politickou kapelou, no produkujete hudbu, ktorá vo vašich fanúšikoch vyvoláva pocit, že hovoríte za nich. Zaujímalo by ma, kedy ste po prvýkrát vo vašej kariére nadobudli pocit, "Tieto decká sa v nás vidia, majú pocit, že hovoríme v ich mene?"
Boli tu skladby ako "People Are People", z roku 1984, a práve táto bola veľmi politická. Takisto sme nahrali skladby na album "Construction Time Again" (1983), ktorý bol zasa veľmi sociálne orientovaný, takmer komunisticky, hlavne obsahovo, v momentoch ako "Všetko je zrátané vo veľkých sumách. Lapajúce ruky zhrabú všetko, čo môžu." Ale pre nás bolo zaujímavé, a vždy bude, dostať to do popového formátu, urobiť to prijateľným, aby si to ľudia pospevovali. Nemusí to byť vždy pochmúrne. Niekedy je väčšina politického obsahu skrytá.

Myslíš si, že rocková alebo popová hudba nesie zodpovednosť za odraz doby, v ktorej vznikla?
Myslím, že práve takto to funguje. Ak tvoríte dobré umenie, tak v sebe odráža to, čo sa okolo vás deje. Ja jednoducho premýšľam s hudbou, je to tak ľahšie.