Konštrukcia času – 1997

Konštrukcia času – 1997

Je fajn, že niektoré kapely využivajú analógovú technológiu, ale nie sú jedinečné a ani zaujímavé..., prehlásil Andy Fletch po albume "Ultra"

Štyri roky po monumentálnom albume "Songs Of Faith And Devotion" je "fantastický štvorka" z Basildonu späť v plnej sile s novým albumom "Ultra", no bez Alana Wildera, ktorý kapelu opustil v roku 1995. Tento album je pozitívom aj vďaka talentu Tima "bomb the bass" Simenona, ktorého zostávajúce trio poverilo produkciou. Všetko ostatné nám už ozrejmia Martin Gore a Andy "Fletch" Fletcher. Martin, mohol by si nám zosumarizovať všetky problémy, ktorým ste musel v poslednom období čeliť? Martin: Prvým problémom bola "strata" člena kapely, Alana Wildera, ktorý sa vzhľadom na rozdiely medzi nami, s ktorými sa nevedel vysporiadať, rozhodol kapelu pár mesiacov od konca posledného turné opustiť. Takže sme urgentne potrebovali skutočne dobrého producenta so spoľahlivým tímom. Takisto David bojoval so svojimi osobnými problémami, ale tomu sa už dostatočne venovali aj média. S tým súviselo aj množstvo problémov, ktoré ovplyvnili dokončenie albumu; Dave si totiž v jednom momente uvedomil, že vďaka svojmu "zdevastovanému" telu už nemôže viac spievať. Chvalabohu o šesť mesiacov bol už "čistý", zdravý a dnes dokonca už ani nepije. Od toho momentu sa práce na albume skutočne pohli. S prácami na albume "Ultra" sme začali už v novembri 1995, no v tej dobe som nemal prakticky nič skomponované. Komponoval som počas samotných nahrávacích sedení. Ovplyvnilo toto problémové obdobie samotný album? Martin: Ja osobne verím, že človek je až osudovo inšpirovaný všetkým, čo sa okolo neho deje, ako aj prostredím, v ktorom sa pohybuje. No nemyslím si, že album je nasiaknutý depresívnymi náladami. Má v sebe podľa mňa pozitívny podtón. Nemyslím si, že minulé udalosti boli primárnou inšpiráciou.. Andy: Ja neviem... podľa mňa to kapelu totálne ovplyvnilo, a hlavne nasmerovalo na cieľ urobiť niečo dobré. Tie udalosti nás do momentu, kedy sa David uzdravil, prinútili koncentrovať sa na hudbu samotnú. Aj Alanov odchod bol veľmi dôležitým faktorom, naviac musel byť niekým nahradený. Stalo sa tak príchodom Tima Simenona a jeho tímu - Dave Claytona (klávesy) a ich programátora a zvukového inžiniera. Myslím, že to zohralo omnoho väčšiu úlohu, než Davidove problémy. Keď sa s nimi vysporiadal, spieval omnoho lepšie, takže vzhľadom na všetky tie problémy je konečný výsledok skutočne pozitívny. To by sme potom mohli tento album považovať za takých "Construction Time Again 2"... Andy: Dosť vážne a relevantné tvrdenie... v určitom zmysle pravdivé, album "Construction Time Again" totiž prišiel po albume "A Broken Frame", ktorý bol zrejme našim najhorším. Na druhej strane album "Ultra" prišiel po dvoch našich najlepších albumoch, "Violator" a "Songs Of Faith And Devotion", takže je to úplne iná situácia. Nič nemôže byť horšie ako "A Broken Frame", prípadne "Speak And Spell". Takže "Ultra" nemal práve najlepšie štartovacie podmienky. Ale je mnoho ľudí, ktoré vaše dva prvé albumy milujú! Martin: Verím tomu, že v období "A Broken Frame" to s nami až také zlé nebolo. Vince Clarke opustil kapelu, takže som sa musel chopiť skladateľstva. Aby som to zvládol, použil som skladby, ktoré som napísal už v 16-tich a tie sme v štúdiu totálne prepracovali. Výsledkom toho bol akýsi mix vychádzajúci z popových vecí albumu "Speak And Spell" obdobia a skladieb, ktorého smerovali k albumu "Construction Time Again", ktorý následne jasne predznamenal budúcnosť našej práce. Je fakt, že zostava, trojica, z toho obdobia sa dnes opäť "našla", ale album "Ultra" je jednoznačne lepší než "A Broken Frame" (smiech)! Môžeme teda Tima považovať za štvrtého člena Depeche Mode? Andy: Nie, no ak by sme si dnes mali niekoho vybrať, Tim by bol pre nás absolútne dokonalý. Dokonca jemu sa tá myšlienka spolupatričnosti ku kapele veľmi páči. Lenže Depeche Mode fungujú lepšie v trojici. Martin: Kapela už štvrtého člena má, je ním Anton Corbijn, ktorého úloha je veľmi dôležitá. Má čo dočinenia s našou vizuálnou stránkou. Spolupracuje s Vami od albumu "Music For The Masses"... Andy: A potom je tu ešte Daniel Miller, ktorý je často označovaný za piateho člena Depeche Mode (smiech)! Keď už ste spomenuli Daniela, je ako šéf ochotný akceptovať fakt, že na dokončenie albumu potrebujete tri, či štyri roky? Andy: S tým už mi nič neurobíme... Verím tomu, že by bol najradšej, keby sme album vydávali každý rok, no na druhej strane veľmi dobre rozumie celému procesu tvorby a hlavne vie, ako to celé funguje. Myslím, že je šťastný, že sa nám podarilo dokončiť tento album. Martin: Výhodou fungovania v Mute je absencia akéhokoľvek tlaku zo strany labelu. Daniel je predovšetkým priateľ a bol ním ešte predtým, než sa stal skutočným manažérom nahrávacej spoločnosti. Neverím, že by bol ma vôbec niekedy snahu nás nútiť a presviedčať k niečomu, čo by sme sami nechceli. Akými novými hudobnými smermi sa uberá album "Ultra" Andy: Blues, country... Martin: Myslím, že vplyvy prichádzajú ku nám odvšadiaľ. Čo tvrdí Fletch je v podstate pravda, ale ide o omnoho väčšiu rozmanitosť štýlov, ktoré vo výsledku jednoducho nesie poznateľnú značku Depeche Mode. Andy: Keď začal Martin komponovať nové skladby a my sme si k spolupráci vybrali Tima (jedným z dôvodov bol aj fakt, že sa venuje pomalejším tempám), tak sme počúvali veľa trip hopu a pomalej hudby. A práve preto sme siahli aj po Timovi. Martin: On všetkým tým pomalým tempám a rytmickým prvkom vdýchol život. Trip hopová scéna ma veľmi zaujíma a podľa mňa je produkcia v tejto oblasti dnes evidentne tá najlepšia. Keď zoberiem mená ako Jaki Liebezeit a tím Tima Simenona, tak sa nemôžem ubrániť sentimentu, že oni vlastne reprezentujú dva extrémy, ktoré zlučujú práve Depeche Mode: Jakiho experimentátorstvo a skúsenosti proti technike a mladosti Tima. Váš názor? Andy: Ich stretnutie bolo z našej strany absolútne plánované. Martin: V určitom zmysle je to pravda. S každým z nich sme chceli pracovať, no zakaždým z iného dôvodu. K externým spolupracovníkom sme mali vždy blízko, no dnes je pre nás doslova pôžitkom, keď môžeme prizvať k nahrávaniu aj iných hudobníkov. Je teda možné tvrdiť, že "Ultra" je omnoho experimentálnejším albumom než jeho predchodcovia? Hlavne narážam na tie krátke inštrumentálne kúsky... Andy: Na každom albume sme sa snažili využiť iné skúsenosti, no nie vždy s úspechom; nie sme experimentálnou skupinou v pravom slova zmysle. Martin: Vždy sme nejakým spôsobom experimentovali a tento aspekt je pre nás veľmi dôležitý od čias "Construction Time Again". Andy: Obzvlášť si v tomto smere cením ten malé inštrumentálne kúsky, ktoré skomponoval Martin vo veľmi krátkom čase. Keď som si album neskôr vypočul celý, tak mi to vôbec nepripadalo urobené narýchlo. Znejú veľmi "sviežo". Martin: Možno sme ich tam mali umiestniť lepšie... Andy: Počuli ste ten inštrumentálny kúsok na konci albumu? Je to vyňaté zo skladby "Painkiller", ktorá bola vybratá ako b-strana singla "Barell Of A Gun". Večná škoda a chyba, že sme ju nezaradili na album. Obrázok Čiže ste technicky zmenili spôsob vašej práce? Martin: Pokiaľ ide o úroveň komponovania, tam sa nezmenilo nič: Skladám na gitare, prípadne na piáne a tým vlastne pokladám základy skladieb. Následne prichádzajú na rad texty, akordy... Potom už prichádza na rad práca v našom štúdiu, kde mám množstvo syntezátorov, počítačov, tam vlastne dostávajú skladby definitívnu podobu. Lenže pri albume "Ultra" bola tá druhá fáza kompletne zmenená, pretože sme mali k dispozícii nový tím - programátora, hudobníka a zvukového inžiniera, s ktorými Tim vždy spolupracuje. Niekedy sme pracovali na troch, štyroch veciach naraz. Doslova môžeme hovoriť o tímovej práci. Aké nástroje a vybavenie ste mali k dispozícii? Martin: Dave Clayton mal k dispozícii neuveriteľnú zostavu kláves! Po nástupe do štúdia sa zvykol niekedy na pár dní úplne stratiť a my sme nevedeli, že bol po celý ten čas vlastne v štúdiu. Verím, že každý má nejaký ten svoj problém, ten Davidov bol v tom, že jednoducho nevedel prestať nakupovať syntezátori (smiech)! Stále u vás prevládajú Emulatori? Martin: Nie, tie už dávno nepoužívame. V oblasti samplovania pracujeme výhradne s Akai produktami - teda na tomto poslednom albume. Na koncertoch využívame Emax-y, pretože sú stále použiteľné... Ale v "Uselink" počuť analógové zvuky... Martin: Áno, autorom toho kúsku je totiž Daniel Miller! Ako vnímate jeho návrat k analógom? Andy: Ak je potrebný nejaký radikálny postoj (ako napr. v prípade Vinceho Clarka, ktorý v Erasure využíva čisto analógový zvuk a odmieta samplovanie a MIDI), v takom prípade vravím nie! To ako keď povieme, že chceme viac gitár! Našou povahou je využívať vhodné zvuky a profitovať z nich. Metódy, ktoré aplikujeme korešpondujú s tou ktorou piesňou. Je fajn, že niektoré kapely využivajú analógovú technológiu, ale nie sú jedinečné a ani zaujímavé. A akú úlohu zohrávajú akustické zvuky? Martin: Na albume sú skutočné gitarové party, dokonca aj steel pedal gitara a zopár harmonických akordov. A to je myslím tak všetko. Andy: Ale snažíme sa vyvodiť akustický dojem u všetkých skladieb. Ako reagujete na množstvo umelcov a dj-ov technoscény, ktorí si myslia, že vynašli niečo, s čím ste prakticky prišli vy už veľmi dávno, spolu s Kraftwerk a podobnými kapelami? Andy: V podstate mi prídu smiešni. Martin: Je príjemné sledovať, ako je dnes elektronická scéna populárna, ale nám to nijako nepomáha, pretože tá scéna je dnes až príliš lobistická. No je zároveň nepopierateľné, že sa udialo aj niečo zvláštne. Na scéne, hlavne vo Francúzsku, sa objavilo množstvo zaujímavých kapiel, ako napr. Daft Punk, Motorbass alebo Air... Prečo ste si pre remixy vybrali práve ľudí ako Plastikman, Underworld alebo DJ Shadow-a? Martin: Hľadali sme zaujímavých ľudí, takých, ktorých práce sa nám páčia. Aby sa dosiahol z tej ohromnej remixovej kolekcie aj nejaký ten benefit. No na druhej strane netreba zabúdať na fakt, že remixér sa na vašu právu pozerá z úplne inej perspektívy! Práca DJ Shadowa je dobrá, no na malý okamih sme z nej boli trochu vykoľajení, je tam až príliš veľa samplov. Veľmi sme chceli napr. Daft Punk, no tí mali zasa veľa práce s ich albumom. Škoda... ale čo je fajn, tak to je fakt, že kedykoľvek niekoho požiadame o remix, tak odpoveď je jednoznačná: "Áno. Sme fanúšikovia!" To poteší... Nemáte obavy, že zlé jazyky, v súvislosti s remixami od Underworld a Plastikmana, o vás rozšíria, že sa snažíte vzchopiť pomocou aktuálne známych mien súčasnej scény? Andy: Vybrali sme si len tých, ktorí si nás vážia, čo iné máme povedať? To sme si mali vybrať niekoho, kto sa nám nepáči? Martin: To nie je o tom, že by sme sliedili po skutočne najžiadanejších umelcoch. Takmer nik nikdy nič nepočul o United alebo One Inch Punch, ktorí remixovali "Barrel Of A Gun" Andy: Takže nás nik nemôže obviniť, že sa snažím prispôsobiť módnym trendom. Martin: Pretože my sme "módny trend"! (smiech) Andy: A zasa taký Adrian Sherwood... ten pre nás remixoval už v časoch "Some Great Rewards"... Vy ste už pracovali aj s ľuďmi ako John Fryer, Gareth Jones, Rico Conning... ten zoznam je pridlhý. Ako vnímate posledný album Davida Bowieho "Earthling", zaujíma vás vôbec jungle, drum´n´bass a všetky tie elementy, ktoré on do svojej tvorby integroval? Andy: Vôbec neviem, čo ho k tomu viedlo. Pre nás je dôležitá kvalita skladieb, je jedno, či už sú rockové alebo drum´n´bassové. Ak sú dobré, koho zaujíma, v akom sú štýle? Ten jeho posledný album nemám rád! Martin: Ja zasa nie som jeho náruživý fanúšik, ale príde mi absolútne brilantný a má svoj význam. On je dobrým príkladom úspechu a muzikantskej šikovnosti. Ale na druhej strane som trochu smutný, že sa nechal inšpirovať "súčasnou" scénou. Andy: Ak by tie skladby boli dobré, tak by fungovali! Možno sám seba stále pokladá za undergroundového umelca. Martin: Nezabúdaj, že už má 50! Andy: Teraz žije vo Švajčiarsku. Bol lepší, keď bol v spojení s Berlínom. Ďalší singel po "Barrel Of A Gun"? Martin: Tým ďalším bude "It´s No Good". Andy: Na tom treťom sme sa ešte stále nezhodli, buď to bude "Useless", "Home" alebo "Insight"... Martin: Ale určite nepôjdu všetky skladby na singel, rozhodne nechceme kariéru v štýle Michaela alebo Janet Jackson! Turné? Martin: To posledné bolo príliš dlhé. Tentoraz chceme profitovať zo skutočnosti, že sme dokončili album bez potreby s ním vyraziť na cesty. Ale istotne budeme koncertovať na budúci rok. Bude to ľahšie a menej stresujúce. Okrem toho som už skomponoval tri skladby pre sólový album, lenže pobyt v štúdiu bol dlhý a dosť otravný! Tentoraz si užijeme voľno. zdroj: Keyboard Magazine, FR, 06/1997

Názory Devotees (4)

ROBOTER

 1    25. máj 2010 o 16:36

Ultra je asi mým nejoblíbenějším albem. Je zajímavé vidět, že uvažovali i o Insight jako o singlu… každopádně Sister of Night je moje srdcovka.

recoil

 2    25. máj 2010 o 21:08

Ultra je nejlepší album powilderovské éry, písničky jsou krásně melodické..a smyčce ve skladbě Home jsou exelentně aranžované, ikdyž je pro ně dělal někdo jiný

Jakub73

 3    10. august 2010 o 19:46

Myslím, že v tomto rozhovoru zmínka o Insight, pakliže to skutečně tak řekli, nebyla jen plácnutí do vody. Rozhovor se dělal v době, kdy nebylo očividně jisté, jaký bude 2. singl z alba, a DM odpovídají v podstatě popravdě. Já třeba nesnášel, jak v období okolo Exciteru Dave v každém rozhovoru zdůrazňoval vždy dvě stejné skladby - When the Body Speaks a Goodnight Lovers.
Ale v tomhle případě mám fakt pocit, že se o Insight alespoň uvažovalo. Pro mě je ta skladba perlou druhé strany desky, ostatně poslední věci na albech DM patřili na přelomu 80. -90. let často mezi mé oblíbené - Clean nebo Higher Love…
Mám Ultra rád, ale právě onoho country je tam místy až moc. Síla DM byla vždy hlavně v “up-tempo” singlech…od Useless je Ultra utahané a 2 věci - Freestate a Sister of Night - nejsou vůbec můj šálek čaje. Dovedu si na jejich míste představit Surrender a Only When I Lose Myself…sice to nejsou našláplý songy, ale skladatelsky jsou na jiný úrovni. Naštěstí po těch dvou “brrrrr věcech” končí deska dvěma věcma, který považuju za skvělý - The Bottom Line a právě Insight - pokud nepočítám závěrečnou instrumentálku. A propos, 3 instrumentálky jsou na jedno album až moc. Závěrečnej Junior Painkiller je vlastně blbost. Mám dojem, že DM jakoby za každou cenu stáli o to, aby album mělo aspon 60 minut… v té době to byla skoro až nutnost. Pamatuju, že spousta desek byla strašně dlouhá. Jaký osvěžení přinesli taková The Strokes se svejma půlhodinovejma deskama

Depeshak

 4    30. marec 2013 o 11:08

Ultra - jediny postwilderovsky album, ktory dokazem pocuvat cely, v jednom slede, co skladba, to skvost.

After Party, Roxy, Praha

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa