Kapela krajnej pravice?

Po legendárnom obviňovaní Depeche Mode zo sympatií k fašizmu, v roku 1988, tu máme opäť niečo "nové". Tentoraz sú chalani spájaní s krajnou pravicou, chvalabohu len jej predstaviteľmi.

Richard Spencer, nacionalista a neoficálny vodca americkej krajnej pravice, ktorého predošlé spojenie s hudbou spočívalo v opakovanom vyzdvihovaní rôznych piesní, sa možno nevedomky, po utorkovom výročnom zhromaždení strany CPAC, pustil do súboja s Depeche Mode.

Stalo sa tak po tom, čo mu známa newyorkská politická komentátorka a novinárka, Olivia Nuzzi, položila otázku, ako je to s jeho vzťahom k rockovej hudbe. Spencer v tom momente zažartoval, "Depeche Mode sú oficiálnou kapelou krajnej pravice." Tento "dlhoročný fanúšik Depeche Mode" neskôr pre Rolling Stones vyhlásil, "Rozhodne som to nemyslel vážne".
Tento 38-ročný hovorca-provokatér sa následne vyznal zo svojej lásky ku kapele a zároveň okamžite vyvrátil pochybnosti o jej ľavicovej orientácii.

"Depeche Mode nie sú typickou rockovou kapelou, hlavne pokiaľ ide o texty a ostatné veci," povedal pre Rolling Stone. "Je to kapela existencionálnej úzkosti, bolesti, sadizmu, horroru, temna a podobne. Nejde o žiadny žuvačkový pop, so spevákom spievajúcim o "láske" a cukríkových zázrakoch. Nakoniec, veď z ich ranných albumov, obzvlášť "A Broken Frame" (1982) cítiť estetiku komunizmu, rovnako ako z iných, ako napr. "Music For The Masses", no potom sú tu takisto aj prvky fašizmu. Samozrejme to je všetko dvojzmyselné a tak ako v umení všeobecne, aj v ich prípade to má všetko viac úrovní, rozporuplnosť a nevyhranenosť."

Keď toto vyhlásenie preniklo na verejnosť, zástupca kapely poslal do redakcie Rolling Stone nasledujúce vyhlásenie: "Depeche Mode nie sú nijakým spôsobom prepojení s Richardom Spencerom alebo krajnou pravicou a dokonca nijakým spôsobom toto hnutie nepodporujú."

Na rozdiel od Spencera, ktorý počas kampane k prezidentským voľbám otvorene podporoval Trumpa, Depeche Mode otvorene nového prezidenta, a jeho politiku, kritizovali. "Rétorika, ktorou sa prezentuje, je veľmi podobní tej, akú sme počuli v roku 1935," vyhlásil v októbri pre talianske média spevák Dave Gahan. "Už vtedy to nedopadlo dobre. To, čo hovorí je kruté, bezcitné a vyvoláva strach."

Začiatkom tohto mesiaca vyjadril Gahan, v rozhovore pre Rolling Stone, obavy o budúcnosť Ameriky, kde žije už viac ako 25 rokov. "Čím som starší, tým ma udalosti vo svete viac zasahujú," povedal. "Premýšľam o svojich deťoch, do akého sveta to dospievajú. Moju dcéru, Rosie, minuloročné voľby veľmi zasiahli ... jednoducho sa rozplakala a ja som sa zmohol iba na "fíha"."

Mnohé zo skladieb nadchádzajúceho albumu kapely, "Spirit", otvorene prezentujú pocity z udalostí ako Brexit a americké prezidentské voľby. Gahan spieva o fanatikoch, "vráťte nám našu históriu", v skladbe "Backwards" a volá po zmene v skladbe "Where´s The Revolution?" ("Kto vlastne za vás rozhoduje," spieva, "vy alebo vaše náboženstvo?")

"Ak chceme veci zmeniť, ak chcem revolúciu, je potrebné sa o tom zhovárať a brať ohľad na to, čo sa vo svete deje," povie Gahan.
"Môžeme sa zhovárať o čomkoľvek, kým nám nezmodrie tvár, ale nakoniec musíme niečo skutočne urobiť, hoci niekedy nemáme tušenia, čo to spôsobí," dodáva v skladbe "Worst Crime". "Ja osobe verím, že ľudia sú vo svojej podstate dobrí, no sme deformovaní informáciami, ktoré sa k nám dostávajú a náš postoj je často postavený na strachu vyvolanom informáciou."

Aj napriek tomu, že sa kapela dlhé roky prezentovala progresívnou politikou - v skladbe "Everything Counts" obviňujú korporácie z chamtivosti a prebytku, zatiaľ čo v "People Are People" otvorene tvrdia, "Sme ľudia rôznych farieb pleti, vyznávame rôzne náboženstvá a rôzni ľudia majú rôzne potreby, je však očividné, že ma nenávidíš, hoci som neurobil nič zlé ..." - Spencer tu vidí podobnosť medzi kapelou a krajnou pravicou.
"V tej syntezátorovej nostalgii bolo vždy cítiť atmosféru krajnej pravice, myslím z hľadiska estetiky," prehlásil. Na otázku, aby objasnil "syntezátorovú nostalgiu", odpovedal, "Musí to byť niečo generačné. Moji rovesníci frflú na naše detstvo, pritom mladšie decká po pomyselnom detstve doslova bažia. Aj v Trumpovi cítiť závan "1980tych rokov". Jednoducho ho to desaťročie definovalo. Možno to bolo posledné obdobie, kedy sme poznali Bielu Ameriku (alebo v prípade Depeche Mode, Bielu Britániu)."