David pre Illinois Entertainer (2021) - 2.časť

David pre Illinois Entertainer (2021) - 2.časť

"S týmto albumom sme museli jednoducho počkať, kvôli Covid-u. Nemohli sme cestovať, ani ho vydať, či urobiť čokoľvek zmysluplné, čo by s albumom súviselo. Jednoducho to bolo nemožné."

Počúvanie albumu "Imposter" mi pripomína kontinuitu skutočne skvelej skladby. Jedna z mojich navždy obľúbených skladieb je "Baby Blue" od Badfinger. A potom, z ničoho nič - bez akejkoľvek slovnej hračky - príde jej vzkriesenie v záverečnej scéne finálnej časti série "Breaking Bad". Nechcelo sa mi veriť. A samozrejme, hneď na druhý deň sa z toho stala najsťahovanejšia skladba, po 50-tich rokoch!
A v tom je krása tohto albumu, podľa mňa. Popri Markovi Laneganovi ("Strange Religion") a PJ Harvey ("Desperate Kingdom Of Love"), na ňom nájdete takých interpretov ako James Carr ("The Dark End of the Street"), Gene Clark ("Where My Love Lies Asleep"), Elvis ("Always On My Mind", pôvodne ju spopularizovala Gwen McCrae v roku 1972), Neil Young ("A Man Needs a Maid") a Cat Power (ich prvý singel "Metal Heart"). Výber je skutočne pestrý, no pre mňa sú to piesne a umelci, ktorí sú stále aktuálni z pohľadu, čomu sa venujem dnes. Oni ma sprevádzali rôznymi obdobiami môjho života a zdalo sa, že ma o niečom informujú. Takže poradie skladieb na albume sa stalo dosť dôležitým.

A ďalšia poznámka pod čiarou. Nedávno som robil rozhovor s Elijakom Hewsonom, z írskej kapely Inhaler, ktorá je značne ovplyvnená tvorbou Joy Division. Áno, zhodou okolností je to Bonov syn, ale z celej pandémie bol práve on najviac hrdý na to, že konečne pochopil Boba Dylana. A podarilo sa mu to vďaka obdobiu skladby "Not Dark Yet", ktorú produkoval Daniel Lanois a dodal, že je to zároveň obľúbená pieseň jeho mamy. A zrazu tu máme tú skladbu znova, na albume "Imposter". Trochu desivé.
Som veľkým zástancom teórie, že náhody neexistujú a keď je v priestore hudby, či skladby niečo, čo človekom pohne, tak sa to určite objaví. Je to akési spojenie. A pre mňa osobne, konkrétne táto skladba z albumu "Time Out Of Mind", čo je podľa jeden z vôbec najlepších Dylanových albumov, zosobňuje v sebe akúsi dlhovekosť a múdrosť a mal som pocit, že do nej môžem vniesť zmysel pre spravodlivosť.

Do skladby "The Dark End Of The Street" sa Ti podarilo skutočne ponoriť, no existuje aj iná skvelá verzia tejto piesne, ktorá sa objavila vo filme "The Commitments" Alana Parkera. Cítil si vždy v sebe akési spojenie s hudbou z minulých čias?
Na ten film si vôbec neviem spomenúť. Zaujímavá informácia. Ale s hudbou spojenie samozrejme cítim. V časoch, keď som žil v Los Angeles, sme skúšali kadejaké hókusy-pókusy, veci patriace do tej oblasti. Skúšali sme všemožné spôsoby kontaktu s ľuďmi, ktorí už nie sú medzi nami a to prostredníctvom takýchto podivných vecí. Takže, aj takýmito vecami som si prešiel, no nakoniec mi to prišlo trochu divné a znepokojujúce. Ale pokiaľ ide o hudbu, tam som vždy mal pocit, že je v nej niečo, čo ma informuje o tom, čo sa v mojom živote deje, kam kráčam, kde som bol, čo nerobím, či naopak čo robím. Je to akoby som sprostredkovane žil prostredníctvom piesne. A určite mám pri tom často pocit, že to, o čom sa v piesni pojednáva, som už prežil. Je to v tom akási identifikácia. A spievanie týchto piesní, teda tých, ktoré sa dostali na album "Imposter" - a ako som povedal, hlavne v tom poradí - mi dáva pocit, akoby som prezentoval určitý príbeh.

Niektoré skladby, ako napr. "Shut Me Down" a "Where My Love Lies Asleep", majú v sebe niečo Nick-Cave-ovsky temné, akoby v podstate pojednávali o smrti. A ty si k smrti už tiež mal raz veľmi blízko.
A nie raz. A je tu niečo, v čom sa rád vŕtam, akoby som sa ponáral do temnoty, no nakonci z nej vyplával. Niečo na tej ceste mi príde veľmi známe, s čím som stotožnený. Nedávno som sa o tom rozprával mojou manželkou Jennifer, debatili sme o živote po smrti, ako to ľudia vnímajú, ako o tom premýšľajú, píšu. A ja som povedal, "tak Ti neviem, moja jediná skúsenosť v tomto smere je absolútna temnota a ten strach, ktorý som cítil, bol príšerný." Ja neviem, čo to teda bolo. Čakanie na nič? Nevidel som tam žiadne svetlo, ktoré by ma k sebe lákalo. Možno bolo niekde za ďalším rohom, neviem. Ja som ale nič také nevidel.

Čiže niečo ako "vezmite si svoje číslo!" A ty sa pozrieš a máš 456! Nezomrel si a zrazu sa ocitneš v Squid Game!
Presne! Tiež to aktuálne sledujem. Paradoxne ma k tomu pritiahla dcéra a to som najskôr skonštatoval, "Nieee, tak túto sračku vidieť nechcem!" Ale teraz to má svoju hĺbku. Je to dosť ťažké na pozeranie.

Predpokladám, že za tie roky si mal veľa príležitostí stretnúť sa so svojimi hudobnými idolmi a podebatiť s nimi o Tvojich obľúbených skladbách. Mám pravdu?
Áno, s niektorými. Roky, roky dozadu, niekedy na začiatku 1990tych rokov, som sa raz stretol s Neilom Youngom - posedával som s ním a s jeho vtedajšou manželkou Peggy. Boli sme na nejakej párty, ale už si nespomeniem presne. Niečo na spôsob skladby "Don´t Ask Me Where". Ale on pre mňa vtedy reprezentoval niečo ... teda, možno som mal v sebe už pár drinkov, ale aj tak som si k nemu prisadol, chvíľu s ním debatil a cítil som sa skvele. Na jeho spôsobe spevu je niečo zvláštne a už v prvej chvíli, ako som ho počul, som si pomyslel, "tohto chlapíka jednoducho potrebujem počúvať". A niečo podobné som pocítil aj pri iných umelcoch z tohto albumu. Jednoducho, v momente, ako som ich prvýkrát počul, som im uveril. A to neplatilo len v prípade Lanegana, či Cat Power, ale aj v prípade Jamesa Carra, The Quiet Byrd, Gene Clark ...

Je inak zaujímavé, že niektorí z tých, čo spievajú o tých najtemnejších a najdesivejších veciach, sem by som kľudne zaradil aj Váš album "Black Celebration", majú v skutočnosti ten najpovznášajúcejší pohľad na život.
Cítim to rovnako. Vnímam život ako niečo prekrásne, ako úžasnú vec. Len je v ňom niekedy zložité sa orientovať. Ale keď sa mi podarí dostať na tieto miesta, keď svoje duchovno dokážem vložiť do týchto piesní, tak sa mi podarí uvoľniť tú časť zo mňa, ktorá až príliš často prebýva v temnote.

Je nejaká skladba, o ktorej naspievanie si sa pokúšal, no usúdil si, že to nezvládneš? Alebo skladba, ktorú sa doslova bojíš vyskúšať?
No, bola taká skladba, ktorú sme chceli zahrať ... od Jeffreyho Lee Piercea a The Gun Club. Bola to skladba "Mother Of Earth". Trochu sme sa s tým s Richom ešte pre nahrávaním pohrávali, ale nevedel som si v nej nájsť svoje miesto. Takže sme ju nakoniec nenahrali. Ale celkom nedávno sa ku mne táto skladba vrátila, vďaka projektu Susie Stampleton, Austrálčanka žijúce v Brightone, a jej projektu The Jeffrey Lee Pierce Sessions. Spýtala sa, či by som s ňou nenaspieval nejakú skladbu. Pár mesiacov dozadu jej vravím, "No, čírou náhodou som pracoval na skladbe "Mother Of Earth" pre môj album. Nedáme to?" Tak mi poslala nejaké party a skončilo to tak, že by sa tá nahrávka mala objaviť niekedy v budúcom roku. Zvláštne, ako sa niektoré veci dejú. Ako ste povedali, jednoducho sa niektoré veci stanú. Raz sa ten nápad zrodí a potom, kto vie? Dostalo sa mi do uší, že Chan, alebo Cat Power, chystá na budú rok album coverov, na ktorých tiež pracovala. Takže, v podstate sme sa v rovnakom čase venovali rovnakým veciam.

Názory Devotees (1)

tomy

 1    6. november 2021 o 18:58

Jedna z mála pozitívnych vecí, ktoré mi toto obdobie “vážne dobrých článkov o pochybnom albume” prinieslo, bolo objavenie skupiny “The Gun Club”. Vážne skvelá hudba. “Mother Of Earth” mohla byť najlepšia vec na tom čudnom albume, ale niekto to opäť raz asi nedotiahol do želaného výsledku. Ale nechcem predbiehať.
Včera som si chtiac nechtiac vyrazil z mesta do hlbokého, nikým neobývaného územia, nado mnou len temná obloha prežiarená hviezdami, a v autorádiu objavené “stratené” CD “MG”. Tá chladná elektronika ale “písala”. Album, okolo ktorého nebolo toľko humbugu a ako dobre sa pritom počúva…
Pri ňom som pochopil, že DM v určitom období museli ísť s kvalitou dole (môj subjektívny pohľad), aby sa mali kam vrátiť... Lebo, keď si raz na vrchole, kam sa posunieš? Dobrá taktika…
Malá poznámka: Zo spätného pohľadu som si uvedomil, že som to ich “obdobie tápania a hľadania sa” mohol využiť inak. Ale aj o tom je život.  Každý máme svoje…
Jeden odsek ma tu vážne zaujal a jedna otvorená odpoveď fakt prekvapila. A možno až tak nie. V podstate potvrdila niečo, nad čím som si dlho “lámal hlavu”... Ale každý máme svoje tajomstvá...

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa