Daniel Miller pre Classic Pop (09/2023) - 1/2

Zakladateľ Mute Records, objaviteľ Depeche Mode, postava otca, neoficiálneho člena, spolupracovníka, producenta a syntezátorového donora, Daniel Miller, sa obzerá späť na neuveriteľné štyri dekády existencie kapely.

Pre kohokoľvek z rodiny Depeche Mode musí byť skutočne zložité pozrieť sa po štyroch dekádach na tú (stále trvajúcu) "jazdu" a nediviť sa tým mnohým odbočkám a obratom, či, v konečnom dôsledku, aj vzostupom doslova do stratosféry.

Daniel Miller bol pri tomto prítomný takmer po celý čas, teda mimo obdobia založenia a fungovania kapely v mládežníckom klube v Basildone. O niekoľko mesiacov neskôr bol však svedkom ich vystúpenia v malom pube a po viac ako 40 rokoch na to stále spomína.

Snažil sa pomenovať svoje najobľúbenejšie momenty z týchto dekách, no v záujme udržania Vašej pozornosti, Vám sľubujeme, že tak urobí aj tentokrát. Daniel totiž zdvorilým spôsobom potláčal podráždenie z toho, že mu boli opäť kladené otázky, na ktoré už minulosti mnohokrát odpovedal.

Zdá sa však, že dnes je Daniel so svojou úlohou a miestom v histórií Depeche Mode vyrovnanejší než kedykoľvek predtým. Ako sám priznal, s každým ďalším albumom je do diania kapely menej a menej zainteresovaný a toto platilo už pri niekoľkých predošlých albumoch. Určite je do diania zainteresovaný menej, ako keď pri prvých piatich štúdiových albumoch Depeche Mode dohliadal nielen na nahrávanie, ale aj samotnú produkciu.

Po albume "Black Celebration" sa totiž Daniel s kapelou rozhodli, že do ich práce zapoja iných producentov - Daveom Bascombem ("Music For The Masses") počnúc a Jamesom Fordom ("Memento Mori") končiac - čo bude v konečnom dôsledku prospešné pre všetkých, ktorých sa to týka, takže Daniel tak získal čas na sústredenie sa na ďalších umelcov zo stajne Mute, ale mohol sa tak venovať aj vlastnej hudbe a svojim starým syntetizátorom.

Z dnešného pohľadu tak získal nielen čas pre seba, ale dokázal tak oceniť to, čím sa Depeche Mode stali, rovnako aj to, čím a kým sa stali všetci tí, ktorí sa na úspechu kapely podieľali.

Narástla tak v ňom nesmiera hrdosť ("tých momentov bolo strašne veľa, bolo to jednoducho šialené") a dokonca zažil niekoľko chvíľ, kedy sa mu tisli slzy do očí - "keď na poslednom turné hrali niektoré zo starých skladieb, bolo to veľmi emotívne".

Aj po 40-tych rokov je tu však stále perspektíva a samozrejme, aj niekoľko tých fantastických momentov "pootvárania dverí". Chvíle v štýle "čo ak", náhodné príležitosti a momenty, ktoré posúvali kapelu a posilňovali štyri dekády trvajúce priateľstvá.

K tým "čo ak" patrí napr. premýšľanie v štýle, čo ak by sa Daniel nezúčastnil toho osudného koncertu v The Bridge House, po ktorom sa začal písať jeho príbeh s kapelou?

"Často mi vravia, že by takýmto spôsobom určite nepokračovali," povie Daniel na margo hypotetickej verzie Depeche Mode bez Millera. "Myslím, že ich skladby by mohli byť aj tak skvelé, takisto by tam mohli byť všetky tie prvky. Mali množstvo ponúk z veľkých vydavateľstiev, hneď po tom, čo sme začali spolupracovať, ktoré však oni odmietli."

"Bolo to úžasné, pretože oni im ponúkali skutočne veľa peňazí, no boli veľmi lojálni a v práci s Mute sa cítili komfortnejšie. V tých časoch mali vydavateľstvá väčšie slovo a určite by ich tlačili smerom, prečo neurobíte ďalší hit ako "Just Can't Get Enough" alebo vydajte ďalšiu "People Are People"."

"Práve "People Are People" bola pre nich zlomová, hlavne v Amerike. Ale k ďalšiemu singlu, "Master And Servant", som prizval Neila Ferrisa a Stuarta Coxheada, ktorý mal na starosti promo predaja, no a z toho, čo počuli, boli trochu zdesení, ani neviem prečo."

"Možno to bolo tým, že "Master ..." nebol práve najlepším pokračovaním po "People Are People", hoci v našom ponímaní bol! Ak by boli pod veľkým vydavateľstvom, určite by počuli, "Nie, musíte to prerobiť a nechať niekoho ako Trevon Horn, aby to zremixoval." Ale, ťažko povedať."

"Stále mali talent, o tom niet pochýb, Ide skôr o to, či ich niektorým smerom postrčil niekto iný. Ja osobne som sa nikdy nesnažil ich niekam tlačiť, takže všetko šlo vtedy prirodzene."

Produkčný vstup
Daniel dal možno kapele krídla, no skromne podceňuje vlastnú angažovanosť: veľkorysou nahrávacou zmluvou a podieľom na zisku počnúc a produkčným talentom končiac. Takisto od medzinárodnej propagácie až po zapožičanie jedného, či dvoch podivných syntetizátorov. Daniel bol pri každom ich kroku a dodnes má v nových materiáloch svoj podiel, aj keď už veľmi vzdialený.

Tvrdí, že súčasný status kapely je výsledkom skutočne prirodzeného vývoja v jeho vzťahu s Depeche Mode a všetko pramenilo v nevyhnutnom dištancovaní sa od nich, rovnako aj v štúdiu, po vydaní albumu "Black Celebration".

"Myslím, že to bolo vzájomné. Už chceli iného pilota a ku koncu nahrávania "Black Celebration" to nebolo najpríjemnejšie. Pre všekých to už bolo trochu frustrujúce. Chcel som sa sústrediť na vydavateľstvo, takže v tomto smere nastal ten správny čas. Pri dovtedy troch posledných albumoch som to bol ja, kapela a Gareth Jones ..." ("Construction Time Again", "Some Great Rewards" a "Black Celebration" - Daniel však dohliadal aj na nahrávanie debutu "Speak And Spell" a jeho nasledovníka "A Broken Frame").

"Prácu s nimi som si užíval. Myslím, že ku koncu, hlavne pri albume "Black Celebration", to už bolo ... myslím, že sme všetci jednoducho potrebovali pauzu ... odo mňa :) ! Istým spôsobom mi odvtedy chýbajú, no som takisto rád, že ma majú na dosah."

"Skvele sme sa bavili, bolo to úžasné, zažívali sme naozaj kreatívne obdobie a bola to čistá radosť, no boli tam aj dlhé obdobia, kedy som bol s nimi v štúdiu, celé mesiace, ako stratení v akcií, viete?"

"Spomínam si na tie dni veľmi rád, ale ku koncu sme až príliš upadali do rutiny spoločnej práce a rozhodne nadišiel čas zmeny."

Odkedy Dave Bascombe produkoval album "Music For The Masses", sa za mixážnym pultom vystriedalo množstvo talentov. Flood dohliadal na kapelu počas jej vrcholného obdobia, "Violator" a "Songs Of Faith And Devotion", zatiaľčo ľudia ako Tim Simenon ("Ultra"), Mark Bell ("Exciter"), Ben Hillier ("Playing The Angel", "Sounds Of The Universe" a "Delta Machine") previedli nás a kapelu mnohými vodami hudobných chutí.

Do čela produkčného tímu pri albumoch "Spirit" a "Memento Mori" sa postavil James Ford, pričom tento člen Simian Mobil Disco poskytol Martinovi politický priestor ("Spirit") a uvoľnil jeho potencionálne morbídnejšie sklony pri poslednom albume, "Memento Mori". Dokonca spolu produkujú, no Daniel sa vždy rád k tímu pripojí, keď je to potrebné.

Pekná spomienka
"Stále dostávam demá," povie. "Tentokrát to bol naozaj rýchly proces. Ku koncu nahrávania som zašiel za Jamesom Fordom, len si vypočuť nové veci, možno niečo malé navrhnúť, aj keď dnes už nie je nevyhnutné chodiť do štúdia, stačí len skritizovať mixy a ďalšie veci."

"Takže, nie som veľmi zainteresovaný do vecí a netrávil som s nimi veľa času. Tentokrát to celé urobili úplne iným spôsobom, takže sme vôbec neboli v dennom kontakte. Vlastne s nimi takto nefungujem už posledných pár albumov."

Vďaka tomu väčšiemu odstupu, možno ešte väčšiemu, než bol Daniel doteraz zvyknutý, získal novú perspektívu a s blížiacim sa termínom dokončenia bol neuveriteľne prekvapený výsledkami nahrávania.

"Myslím, že je to neuveriteľne silné, už od samotných demosnímkov, ktoré som počul už veľmi dávno. Premenilo sa to na naozaj skvelý album. Povedal som im, "Toto je ten najlepší album, aký ste vyprodukovali za posledných šesť rokov" ... lenže, oni za tých šesť rokov nevydali žiaden iný album. Znie to šialene, ale je to tak!"

"Medzitým sme tu mali Covid, predtým zasa dlhé turné a obdobie medzi albumami trvá zvyčajne štyri roky. "Memento Mori" považujem za naozaj silný album a pokiaľ ide o jeho dostupnosť, tak podľa mňa je množstvo fanúšikov kapely skutočne spokojných so smerovaním kapely, sú to skvelé skladby a skvelá produkcia."

"Je to trochu iné, keďže tie skladby sú viac priamočiarejšie. Texty sú super zaujímavé, no nie úplne zrejmé. Ale hudobne je to priamočiarejšie, hoc trochu obnažené a optimistickejšie, než pri posledných pár albumoch."

Možno by to mohlo trochu súvisieť s ďalšími autorskými kreditami na albume, za ktorými je Richard Butler z The Psychedelic. Ako k tejto spolupráci došlo?

"Myslím, že sa s Martinom poznali už dávnejšie," vysvetľuje Daniel. "Richard žije niekde na západnom pobreží USA a boli v sporadickom kontakte. Ale naozaj neviem, ako presne to začalo. Možno Richard navrhol niečo v zmysle, "mám túto skladbu, nechceš sa pridať?" a to sa pretransformovalo do vzťahu, kedy spolu zrazu písali viac a niektoré z tých skladieb skončili na albume."

... na pokračovanie