Daniel Miller o “Black Celebration” (2007)

"Black Celebration" je dodnes obľúbeným albumom u fanúšikov Depeche Mode a veľmi dôležitý, pokiaľ išlo o ich kultový status. No zároveň to bol album, ktorý sa rodil zrejme najťažšie.

Ešte pred týmto albumom sme nahrali dve samostatné skladby, "Shake The Disease" a "It´s Called A Heart", a hoci tá druhá spomenutá bola v podstate jednoduchá, mali sme problém ju uchopiť a všetkých nás to trochu deprimovalo. Obe sme nahrali uprostred prebiehajúceho turné, takže kapela musela opustiť štúdio ešte pred ich dokončením a o zbytok sme sa postarali spolu s Garethom Jonesom. Bola to "ťažká písomka" a hoci sa to výsledku obe vydarili, určili náladu neskoršieho nahrávania albumu "Black Celebration".

Ku koncu roka sme mali zarazervované veľmi dlhé nahrávanie v Londýne a v Berlíne, čo len zvýšilo napätie a klaustrofóbiu v kapele. Bol to tretí album tímu ja, Gareth a kapela a opantal nás postupne pocit, ako keď musíte ráno vstávať do práce. Z nahrávania sa kompletne vytratilo nadšenie. Od samého začiatku bolo zjavné, že sme sa všemožne snažili získať nejaké popové single. Martin však chcel písať komplikovanejšie, temnejšie a pochmúrnejšie skladby, a hoci si nemyslím, že by to niekomu nejak veľmi vadilo, stále tu boli akési prirodzené tlaky vo vnútri kapely. Na jednej strane tvrdili "srať na to! Najhrávajme skladby také, aké chceme", no na druhej strane chceli takisto hitové single. Boli tlačení dvoma smermi naraz - nielen, že "bojovali" jednotliví členovia medzi sebou, ale oni bojovali aj sami so sebou.

S nahrávaním albumu sme začali v londýnskych Westside Studios, kúsok od Ladbroke Grove. Snažil som sa im navrhnúť, aby sme to skúsil trochu inak, napríklad nastaviť najskôr všetky nástroje v štúdiu a až potom v kontrolnej miestnosti, ale keď som videl tie prázdne výrazy v ich tvárach, vrátili sme sa k zaužívaným postupom. Ale vo Westside sme vyskúšali aj zopár zaujímavých vecí. Pre skladbu "Stripped" sme nasamplovali množstvo pekných zvukov z reálneho sveta, napr. rachot Davidovho Porsche, ktorý môžete počuť v úvode. Celá skladba bola vystavaná na spomalenom sampli zvuku motorky, ktorý sa objavil už v demosnímku a malo to takú silnú atmosféru, že vydržala po celú dobu nahrávania. Keď sme potrebovali monotónny rachot, tak sme naštartovali Davide auto a nechali ho bežať na voľnobeh. V sampleri sme to vždy nastavili inak a vytvorili tak skvelý zvuk.

"Stripped" sme nahrávali aj počas sviatku Guy Fawkes Night, takže v 12" remixe môžete počuť aj ohňostroj, ktorý sme nahrali vonku na parkovisku pred štúdiom. Novinkou v tom období bol fakt, že vzniklo hneď niekoľko remixov "Stripped". Skladbu sme zrýchlili, prepracovali a vydali na b-strane ako "Breathing In Fumes". Tešil som sa skutočnosti, že Depeche Mode stále dokázali experimentovať.

Napätie však bolo cítiť aj v štúdiu, obzvlášť, keď sme sa z Londýna presunili do Hansa štúdii v Berlíne. Bol to v poradí piaty štúdiový album kapely a bol tam tlak, aby sa opäť zvukovo posunuli ďalej. Niekedy som mal pocit, že to cítim omnoho viac, než samotná kapela. Nebolo to však o tom, že zavládla akási nespokojnosť, skôr som mal pocit, že sú zo samotného sveta už trochu unavení. Vo veľmi krátkom období už nahrávali tretí album, mali za sebou množstvo koncertov a ešte sa potrebovali niekam ďalej posunúť. Alan Wilder už bol v značnej miere začlenený do štúdiových prác, dôveroval si v prezentácii svojich nápadov a možno aj vďaka tomu sa s ostatnými ešte viac zblížil.

Ako vždy sme začali so všetkým neuveriteľne meškať a celý proces trval 2x dlhšie proti pôvodnému plánu. Samozrejme, kapela si k pôvodne stanovenému termínu dokončenia naplánovala dovolenky, takže jeden po druhom sa začali zo štúdia vytrácať, teda okrem Alana, ktorý zostal až do samotného konca.

Album "Black Celebration" zaznamenal menší prepad v predajnosti, a to aj napriek tomu, že sa umiestnil v albumovom rebríčku na treťom mieste, ich najvyššom do tej doby. Je to veľmi temný a experimentálny album, žiaden pop, čiže neobsahuje žiadne popové single. Samozrejme, že "A Question Of Time", "Stripped" (absolútny hymnus) a "A Question Of Lust" sú skvelé skladby, no nie sú to bežné "depešácke" single. Ale pre absolútnych fanúšikov kapely to bol práve tento album, viac než ktorýkoľvek iný, ktorý upevnil ich kultový status. Podľa nich nahrala kapela album bez komerčeného nádychu, čo je z časti naozaj pravda. Vytvorili niečo, čo vytvoriť chceli a ľudí to veľmi oslovilo. Bol to album pre "outsiderov".

V tej dobe počúvali Depeche Mode ľudia, ktorí mali v školskej triede alebo medzi kamarátmi status "čudák". Tí, čo mali radi hlavný prúd inklinovali skôr ku kapelám ako Duran Duran, ale "Black Celebration" bol album pre čudákov, ktorí nosili čierny mejkap a plánovali vraždu svojho učiteľa. Aj napriek všetkým tým problémom, s ktorými sme sa borili, sa stal "Black Celebration" kľúčovým albumom Depeche Mode.

Daniel Miller
zdroj: Black Celebration, SACD Release, 26/03/2007