Black Celebration (1986)

Black Celebration (1986)

Krátky pohľad na históriu jedného z najtemnejších albumov Depeche Mode, "Black Celebration", ktorým si kapela vytvorila ten správny imidž, ktorý sa teší veľkej obľube u fanúšikov až do dnešných čias.

Dave: "V Anglicku som už viac pracovať nedokázal. V Nemecku je to zábavné. Štúdio stojí priamo pri Berlínskom múre, no nik z nás na Východe nebol. Martin sa raz o vstup do Východného Berlína pokúšal, ale ten mu odmietli. Nepozdávalo sa im, ako bol oblečený. Považovali ho za chuligána. Ľudia si inak myslia, že v Berlíne pracujeme preto, že je to tu fantastické a skutočne drsné, ale ja to tak necítim. Pripomína to tu skôr predmestie. Západný Berlín je ako Brixton.
Inak, pivnice Hansa štúdii sú trochu divné. Keď sme tu boli naposledy, bolo to trochu desivé, pretože tam dolu sme nahrávali vokály k "Shake The Disease", a v absolútnej tme. Všetky zvuky som mal vyvedené do sluchátok, vrátane šeptania. A teraz si predstavte, že sa k tomu mihne nejaký tieň technika. To štúdio je doslova strašidelné.
Do Berlína sme sa vrátili hlavne preto, že sme leniví hľadať nové štúdio. Ale vedeli sme, že keď sa sem vrátime, bude to v pohode. Nakoniec, Hansa štúdia patria k tým najlepším na svete. V Londýne sa pracuje obtiažne, pretože sa tam na Vás chodí pozerať príliš veľa ľudí. A manažéra, či niekoho podobného, stále nemáme. My štyria sme vlastne manažéri."

Práce v štúdiu si napriek tomu nezaoblišli bez konfliktov, a to aj napriek tomu, že jednotlivé role v kapele boli presnejšie definované.
Andy: "Martin je skladateľ, na ňom je vlastne postavená kreativita kapely. Alan je hlavný hudobník, najlepší v kapele. Dave je samozrejme frontmanon. Mnohým sa jeho pódiová prezentácia nepáči, ale on si naozaj dokáže publikum podmaniť, takže tie námietky môžete ignorovať. Do vystupovania vkladá ohromné množstvo energie, svoj spev neustále zdokonaluje a myslím, že pracuje skutočne skvele. Ja mám na starosti organizačné veci, nakoľko nemáme skutočného manažéra, tak jeho úlohy mám pod palcom ja. Takisto vnímam sám seba ako morálnu autoritu; snažím sa držať kapelu pohromade a dohliadam na ďalšie veci, čo je podľa mňa veľmi dôležité. Každá kapela má medzi sebou takúto persónu."

Alan: "V podstate, hudobnú stránku kapely máme pod palcom ja s Martinom, v tomto smere sa celkom dobre dopĺňame. On sa viac sústredí na komponovanie a melódie, ja sa zasa orientujem na rytmiky a celkovú produkciu. Martina práve tieto veci dokážu veľmi rýchlo unudiť."

Alana však tu a tam trápilo, že Martin sa o produkciu veľmi nezaujímal, čo mu zasa zároveň dávalo viac priestoru pre veci, ktoré si dokázal užívať. Na druhej strane sa tým začalo vytvárať podhubie pre budúce problémy, pretože pre týchto dvoch bolo vcelku zložité spolu pracovať a niekedy sa u nich dokonca prejavovali rozdiely v hudobnej oblasti. Albumu "Black Celebration" sa to však zväčša netýkalo.

Alan: "Dokonca máme v kapele teóriu, že Martin je lenivec, ktorý dokáže napísať celý album za jedno popoludnie, no predstiera, že to tak nie je a musí celú večnosť premýšľať aj o iných veciach a pritom nič nerobiť. Magazín NME však poznamenal, že nie sme dosť odvážni. Tvrdia, že by sme boli schopní dostať zo seba viac, ale sme momentálne trochu leniví. To je aj v podstate pravda, lenže problém je v demokracii, ktorá v kapele vládne, vďaka ktorej skončíme vždy v akomsi kompromise medzi tou odvážnou a konzervatívnou stránkou kapely."

Tú konzervatívnu stránku zrejme reprezentovali Martin s Andym, Alan a Dave boli na tej odvážnej strane. Jediná možnosť, ako sa pri rozhodnutiach pohnúť ďalej, bol inštitút "nezávislej arbitráže", ktorý reprezentovali ľudia ako Daniel Miller, Flood, Jonathan Kessler a pod., ktorých názory kapela najviac rešpektovala.

Prvým výsledkom tejto spolupráce, kompromisov a pnutí bol singel "Stripped / But Not Tonight", ktorý sa na trhu objavil 10.februára 1986.

Martin: "Americká nahrávacia spoločnosť nás považovala za disco kapelu a tak vydali singel "But Not Tonight". "Stripped" sme šperkovali celé tri týždne, pričom "But Not Tonight" bola taká jednodňová záležitosť."

Alan: "Americký trh je jednoducho, v porovnaní s Európou, či zvyškom sveta, niečo úplne iné. Nepredstieram, že tomu úplne rozumiem, no kedykoľvek sme niečo vydali, oni to chceli úplne inak, aby to "pasovalo ich trhu". Ich bežný argument znel, "my nášmu trhu rozumieme lepšie, nechajte to na nás" - a možno mali pravdu. K tomu, rádio v USA je také podivné zvieratko, ktoré určuje, ako firmy predávajú svoj produkt. V tomto prípade sa Sire Records rozhodli použiť skladbu "But Not Tonight" na soundtrack k filmu "Modern Girls" a preto ho vydali aj ako singel. Dokonca k nemu vzniklo aj alternatívne video, ktoré režírovala Tamra Davis. Bolo dostupné v niekoľkých verziách.

Chrbtovou kosťou skladby "Stripped" bol dovtedy nevyužitý zvuk motocykla vygenerovaný z originálneho Emulatora - preset 1, ako aj bassový hukot, ktorý bol myslím prehnaný cez Laslie cabinet. Ďalšie zvuky, ako napr. štart Davidovho Porsche 911, či ohňostroje (nahraté počas Guy Fawkes Night), boli nahraté Garethom, na parkovisku štúdia, s použitím jeho nezvyčajných mikrofónov. Tie umiestnil v rôznych vzdialenostiach a výškach. Ohňostroje boli odpalované pôd rôznymi uhlami, vďaka čomu získal plný stereofónny efekt. Na recepcii Westside štúdia, kde sa nahrávalo pred odchodom do Berlína, sme rozložili prenajatú biciu súpravu, z ktorej sme samplovali jednotlivé zvuky, hlavne tie charakteristické tomy, s ich výnimočmou atmosférou."

"Stripped" bola nespočetnekrát mylne interpretovaná. Hlavne nemecké mládežnícke magazíny k nemu často dodávali, "snívajú o nahých dievčatách".

Dave: "Tá skladba nie je o sexe. Je to skôr o tom, ako nemáte nič, len samého seba."

Fletch: "Podstata tej skladby je o odpútaní sa od technológii, či civilizácie, aspoň na jeden jediný deň a vrátiť sa k prírode. Je to o dvoch ľuďoch, ktorí sa "obnažia" a tak sa dopracujú k základným pocitom. Vo videu demolujeme auto, ničíme telku … je to symbolika."

S nápadom na videoklip prišiel Peter Care a samotné video sa filmovalo v Berlíne, na rohu ulice, kde sídlia Hansa štúdia.

Alan: "Bolo to úžasné, naozaj. Už len preto, že sme tam demolovali autá. Briti totiž neradi vidia, keď sa niečo doslova bezbožne ničí. Dostalo sa k nám, v tomto smere, veľa sťažností. Prišlo nám to, akoby sme nafilmovali niekoho, kto si strelil do hlavy a dali sme to do správ."

Album "Black Celebration" vyšiel 17.marca 1986. Je to jediný z ich albumov, ktorý nesie názov titulnej skladby. Hlas v úvode skladby a albumu patrí Danielovi Millerovi, ktorý hovorí "A brief period of rejoicing". O obal sa postaral fotograf Brian Griffin.
Niektoré zo skladieb obsahujú až šesť, či osem spolu fungujúcich melódii, v akejsi techno-fúge, čo skladbám dodalo úplne nový pocit.

Alan: "Niektoré melódie sme použili z pôvodných demosnímkov, iné vznikli v štúdiu. S Danielom sme mali často pocit, že tam bolo až priveľa proti-melódii a pre samotnú hudbu zostávalo málo priestoru. Asi najnezvyčajnejší zvuk, ktorý sme samplovali, bol Danielov hlas, ktorý veľmi rýchlo opakoval slovo "horse". Použili sme to vo "Fly On The Windscreen"."

Dave: "Skladba "Black Celebration" vyznieva trochu morbídne, ale na druhej strane ide o normálnu vec. Na konci každého pracovného dňa vypadnete niekde von a v poháriku utopíte svoje trápenia, nehľadiac na to, ako blbo sa cítite alebo ako bezútešne vyzerajú vaše vyhliadky na budúcnosť."

Martin: "Taká "It Doesn´t Matter Two" je veľmi zúfalá. Doslova morbídna. Ale na albume je aj jedna veselá záležitosť, "Sometimes", ktorá je o niekom, kto kladie otázky svojmu okoliu, až nakoniec skončí absolútne vyčerpaný a doslova sa za všetko kajá."

Druhý singel z albumu, "A Question Of Lust / Christmas Island", vyšiel 14.apríla 1986. V tomto prípade šlo o raritnú záležitosť, keďže singlovú skladbu naspieval Martin Gore.
Alan: "V podstate bolo jednoduché predpokladať, koho hlas sa k tejto skladbe hodil. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že Martinov hlas sedí k baladám a Davidov zasa k tým drsnejším.

V úvode videoklipu k tomuto singlu sa pred kamerou mihne Martin úplne nahý.
Alan: "Boli sme v nejakom klube a ako obykle sa Martin rozhodol kompletne vyzliecť. Režisér Clive Richardson sa rozhodol so sebou vtedy vziať kameru a tak sa mu to podarilo zachytiť."

Albumovú, singlovú trilógiu uzatvorila skladba "A Question Of Time", ktorá sa objavila na singly spolu s albumovou verziou skladby "Black Celebration", 11.augusta 1986. Samotná skladba "A Question Of Time" bola vo väčšej miere nahratá v štúdiách Hansa a ako povedal Alan, "jedinečná atmostéra týchto štúdií sa odrazila práve v tejto skladbe."
Alan: "Síce je zložité povedať, aký efekt týchto štúdii sa konkrétne odrazil vo výsledku, ale atmosféra skladby jednoznačne zodpovedá Hanse. A hoci sme väčšinou pracovali na najvyššom poschodí, v štúdiu 4, mali sme v prenájme aj nahrávaciu miestnosť Štúdia 2 a jednotlivé zvuky boli vylepšené zostavou 2K PA systému, vďaka ktorej sme získali aj atmosféru toho priestoru. Treba dodať, že majiteľ kaviarne v Hansa štúdiách si musel riadne užiť, keďže mu to nad hlavou riadne dunelo po celé tri dni. Dalo by sa to prirovnať k situácii, kedy vám zbíjačka vrčí 6 cm od ucha. Boh vie, čo nám, na odplatu, pridával do jedla a nápojov ..."

Videoklip k singlu "A Question Of Time" je vlastne prvou filmovou spoluprácou režiséra Antona Corbijna s kapelou. Ten sa zároveň postaral doslova o drastickú zmenu imidžu Depeche Mode.

Martin: "My sme sa o spoluprácu s Antonom už nejaký čas snažili, ale on nejavil záujem, pretože mal z nás pocit, že sme až príliš popoví a ani sa mu naša produkcia nepáčila. Naším tretím pokusom bolo zaslanie singla "A Question Of Time" jeho produkčnému tímu a zároveň sme sa ho spýtali, či by nemal záujem natočiť k tomu video. A jemu sa konečne niečo z našej tvorby zapáčilo."

Dave: "Video zasa nebolo oblasťou, kde by sme sa cítili poholdne. Väčšinou sme sa držali v úzadí a keď sme si pozreli výsledok, len sme skonštatovali, že to vyzerá hrozne. Lenže v momente, ako sme si sadli s Antonom a začali rozoberať jednotlivé nápady, bolo jasné, že sa stáva členom nášho tímu."

Fletch: "V minulosti to bola čistá lotéria, ako ktoré video dopadne. Bolo to trochu frustrujúce, pretože sme mali pocit, že to nemáme pod kontrolou. Fakt je, že do momentu, keď sme sa stretli s Antonom, sme niekedy na videu vyzerali dobre a niekedy úplne príšerne. Nemali sme žiaden zjednotený imidž. Dokonca sme nepôsobili ako jednotná kapela. V momente, ako sme začali pracovať s Antonom sme začali pôsobiť ako super kapela."

No nakoniec bola táto prvá spolupráca vlastne zameraná na Alana: "Nepamätám si na všetky okolnosti, ale je možné, že to bolo tým, že som bol jediný pripravený vstať skoro ráno. Miesto nahrávania bolo totiž situované dve hodiny cesty z Los Angeles a myslím, že sa filmovalo hneď ráno po večernom koncerte. Režiséri väčšinou vždy, ako naschvál, naplánujú začiatok filmovania na piatu hodinu ráno. Neskôr sme už museli "zápasiť" s kočíkmi, celé hodiny čakať, kým bábätká urobili, čo bolo potrebné a podobne. Boli tam matky, plienky, kojenecké fľaše, hračky, čiže absolútny chaos."

Martina sa v tom čase spýtali, koho myslel tým "15-ročným, či 15-ročnou, v skladbe "A Question Of Time" ...
Martin: "Hmm, no áno, je to o konkrétnej osobe. Stop, bez komentára!" :)

V roku 1986 poskytla kapela aj niekoľko nevydarených rozhovorov, či dokonca takých, kedy sa chalani rozhodli vôbec neodpovedať na kladené otázky, ale rozprávali o čom sami chceli ...

Dave: "Ja myslím, že keď máte peniaze, tak nie je správne sa cítiť vinný pri ich utrácaní. Vždy som minul všetko, čo som mal, či už to bolo 5 alebo 500 libier."
Fletch: "To je smiešny postoj. Musia byť nejaké hodnoty Dave a takisto musia byť nejaké hranice. Napr. Martin nedávno minul šialené peniaze za nový gauč, čo mi príde úplne hlúpe.
Dave: "Ale Fletch, život si treba užívať."
Fletch: "Ja si ho užívam."
Dave: "Viem, ale žijeme len raz a je pochabé držať peniaze v banke."
Fletch: "Áno Dave, ale pre teba má všetko svoju cenu."
Dave: "Často na cenu ani nehľadím."
Fletch: "No jasné ..."

zdroj: depechemodebiographie.de

Názory Devotees (17)

tomy

 1    18. október 2019 o 12:09

Citát - Martin: “Taká “It Doesn´t Matter Two” je veľmi zúfalá. Doslova morbídna. Ale na albume je aj jedna veselá záležitosť, “Sometimes”, ktorá je o niekom, kto kladie otázky svojmu okoliu, až nakoniec skončí absolútne vyčerpaný a doslova sa za všetko kajá.”
Prvú pokladám za typickú depešácku, melancholickú perlu a milujem ju… A tá druhá spomínaná pieseň je taká krehká, krásna. Ale veselá? Keď sa človek kajá... Hm, to mi nejako nesedí.. Ale asi ide o ten Martinov povestný anglický humor…

bob3

 2    18. október 2019 o 13:38

V Shake The Disease je septani?

Monghi

 3    18. október 2019 o 14:39

@bob3: nie, to myslel Dave, ze mal v studiu sluchatka, bola tam tma, takze pocul vsetko, co sa okolo neho dialo, aj ked niekto septal smile

Peteman

 4    18. október 2019 o 16:02

BC pokladám za najkultovejší album. Spomínate seniori? Bol to prvý radový album potom čo sa etablovala depešácka scéna. Náš prvý nový album. A potom -samá čierna:). Druhý postreh- tento album je jediný album DM ktorý možno zaradit´ do kategórie gotika. Aj tá grafika obalu akoby evokovala gotickú architektúru. A samá černota a samá depresia. Gotiku mi pripomína aj zvuk alba. Oni síce hovoria o akomsi ,hansa efekte´ danom prostredím štúdia…na aj to je možné ale na CTA a SGR z tých istých štúdií ,hansa efekt´nepočuť. V každom prípade ja so svojím sluchom tam počujem časté používanie hall efektu,ktorý albu pridáva na gotickom duchu. A posledný postreh- zaujímavý rozpor vo vzťahu k peniazom medzi Andym a Davem. Na tej pasáži je dobré poznať ,že urobiť Andyho ,pokladníkom´skupiny bola dobrá voľba. Mať v skupine niekoho kto sa vyzná vo financiách je na nezaplatenie.

Tomasito

 5    18. október 2019 o 16:11

Jeden z opusov kapelky menom Depeche Mode - kde zaciatok a koniec dava zmysel

ViolateYou

 6    18. október 2019 o 16:42

Atmosfericky jeden z najlepsich albumov od DM.. temnou atmosferou a textami je urcite dost goticky, na druhej strane stale popovy ako cela tvorba… a tento contrast je na nich tak zaujimavy..

bob3

 7    18. október 2019 o 21:48

Monghi: Aha smile , jsem si říkal, jinak šeptání pod vokály použili několikrát..

Monghi

 8    19. október 2019 o 19:02

@Peteman: absolútny súhlas. Do roku 1985 sa DM postupne snažili posúvať imidž do serióznejšej polohy, ale stále pôsobili ako “kolotočári”. Až s nástupom “Black Celebration” to malo tie správne “gule”. To bola doslova imidžová kanonáda. Si pamätám tie fotografie, hlavne z Brava, ako medzi tými popíkovými idolmi pôsobili, v tej čiernej koži, ako päsť na oko, doslova vyrážali dych. Hlavne Gore so svojimi “bondage” lookom smile
Pre mňa osobne reprezentuje tento album, spolu so “Songs Of Faith And Devotion”, to najlepšie, s čím DM prišli. CTA a SGR, to bola len predohra, ale BC ... dodnes mám v pamäti august 1986, keď som v jednom petržalskom byte, u bratranca, začul z veľkých reprobední ten úvod albumu. Posadilo ma to na zem ... ale keďže som žiaden kazeťák nevlastnil, musel som si na to počkať ešte tak rok a pol smile No a potom, uprostred novembra, v tmavej izbe 13-ročný fagan totálne na prášky, hlavne z tých medzihier medzi jednotlivými skladbami ... niečo obdobné som potom zažil až so SOFAD ... tieto dva albumy majú fakt veľa veľa prienikov. Zmena štýlu hudby, razantná zmena imidžu, akási mystickosť, ktorou sa kapela zahalila, čo preniesla aj na koncertné pódia. Všetko predtým a potom bolo viac komerčné, masovo prístupné, ale pri DM a SOFAD mám dodnes pocit, že sú to veci určené len pre “vyvolených” smile Do roku 1998 mám rád od DM všetko, ale obdobie BC a SOFAD absolútne najviac. Aj Gahan sa dovtedy na pódiu prezentoval jedinečným štýlom. Od turné k Exciter je totiž len lacnou napodobeninou mixu Jaggera, Bowieho, Mercuryho, a v poslednej dobe viacmenej nepodarenou kópiou Nicka Cavea. Kto má v Caveovi prehľad vie, o čom píšem ... on sa proste až bytostne snaží vyrovnať tým najlepším a pritom zabúda, že stačí byť skutočne svojský a vtedy je to jedinečné.

sequen

 9    20. október 2019 o 00:23

njn, Antonkove ” čierne” kapely… A obzvlášť Corbijn&DM;... smile

tomy

 10    20. október 2019 o 08:45

Boli to krásne časy:

Pulzujúci pocit prázdnoty,
v duši černobyľský pocit ničoty.
V tom šedivom zajatí samoty
počuť kúsok elektronickej krásnoty.

Vraj nám nikdy nebolo lepšie,
dievčatá boli nevinnejšie, belšie.
V prírode príjemný pocit únavy,
za rohom jadrový nádych záhuby.

Na všetkom sme sa smiali,
nežného objatia nesmelo báli.
Boli sme bohatí, s kazetami aj spali. 
Ten pocit vzrušenia ešte i dnes príjemne páli.

Notik

 11    20. október 2019 o 08:46

Monghi super napisane a cista pravda.

Michaela 146

 12    20. október 2019 o 09:43

@Monghi: Trefně napsané a nezbývá než souhlasit smile

Připíjím na tebe ty naše temná černá celebrito, pro mě zásadní album s perlou Stripped.
Černá oslava
Připíjím na ni
Černá oslava
Dnes v noci, dnes v noci ještě není Tvůj slavný den, počkáme si na ten velký den 17.3. a…
Uspořádejme černou oslavu
Černou oslavu
Dnes v noci
Abychom oslavili fakt,
že je za námi
další z černých dnů.

Michaela 146

 13    20. október 2019 o 09:49

Album Black Celebration, mám ráda jako celek, nepřeskakuji zde jedinou skladbu, prakticky zde není žádné hluché místo, neslyším zde jedinou slabinu, je to úžasně ucelené album a vlastně jedním dechem poslouchatelné desky, to je čistě můj názor, moje vnímání hudby…
“Máme rádi všechny barvy hlavně, že jsou černý”
“Od dob co znám depeš, preferuji veteš” Od dob co znám depeš v mém šatníku převládá černá....stále v černém ♫ smile

Depeshak

 14    20. október 2019 o 19:33

Here is the House je pecka, hrkoty a veľmi veľmi silná melódia no a ten záver tak nádherne vygradovany, stále sa k albumu Black Celebration rád vraciam. Perla medzi albumami Depeche mode. Začiatok temnoty, po 12ich rokoch koniec temnoty v podobe Ultry.

Depeshak

 15    20. október 2019 o 19:44

Depeshak [#14]:
Here is the House je pecka, hrkoty a veľmi veľmi silná melódia no a ten záver tak nádherne vygradovany, stále sa k albumu Black Celebration rád vraciam. Perla medzi albumami Depeche mode. Začiatok temnoty, po 12ich rokoch koniec temnoty v podobe Ultry.

Pardon, po 11 ich rokoch, keďže Ultra release bol v 1997.

Tomasito

 16    21. október 2019 o 10:06

@Monghi - plny suhlas - tak ako si to napisal.

jozefst

 17    22. október 2019 o 15:38

Black celebration, čo k tomuto albumu dodať. Má svoju zvláštnu atmosféru. Singel Stripped / But not tonight z tohto albumu jeden z mojích najobľúbenejších DM singlov a vlastne aj tento album.

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa