Black Celebration (1986)

Citát - Martin: “Taká “It Doesn´t Matter Two” je veľmi zúfalá. Doslova morbídna. Ale na albume je aj jedna veselá záležitosť, “Sometimes”, ktorá je o niekom, kto kladie otázky svojmu okoliu, až nakoniec skončí absolútne vyčerpaný a doslova sa za všetko kajá.”
Prvú pokladám za typickú depešácku, melancholickú perlu a milujem ju… A tá druhá spomínaná pieseň je taká krehká, krásna. Ale veselá? Keď sa človek kajá... Hm, to mi nejako nesedí.. Ale asi ide o ten Martinov povestný anglický humor…

V Shake The Disease je septani?

@bob3: nie, to myslel Dave, ze mal v studiu sluchatka, bola tam tma, takze pocul vsetko, co sa okolo neho dialo, aj ked niekto septal

BC pokladám za najkultovejší album. Spomínate seniori? Bol to prvý radový album potom čo sa etablovala depešácka scéna. Náš prvý nový album. A potom -samá čierna:). Druhý postreh- tento album je jediný album DM ktorý možno zaradit´ do kategórie gotika. Aj tá grafika obalu akoby evokovala gotickú architektúru. A samá černota a samá depresia. Gotiku mi pripomína aj zvuk alba. Oni síce hovoria o akomsi ,hansa efekte´ danom prostredím štúdia…na aj to je možné ale na CTA a SGR z tých istých štúdií ,hansa efekt´nepočuť. V každom prípade ja so svojím sluchom tam počujem časté používanie hall efektu,ktorý albu pridáva na gotickom duchu. A posledný postreh- zaujímavý rozpor vo vzťahu k peniazom medzi Andym a Davem. Na tej pasáži je dobré poznať ,že urobiť Andyho ,pokladníkom´skupiny bola dobrá voľba. Mať v skupine niekoho kto sa vyzná vo financiách je na nezaplatenie.

Jeden z opusov kapelky menom Depeche Mode - kde zaciatok a koniec dava zmysel

Atmosfericky jeden z najlepsich albumov od DM.. temnou atmosferou a textami je urcite dost goticky, na druhej strane stale popovy ako cela tvorba… a tento contrast je na nich tak zaujimavy..

Monghi: Aha , jsem si říkal, jinak šeptání pod vokály použili několikrát..

@Peteman: absolútny súhlas. Do roku 1985 sa DM postupne snažili posúvať imidž do serióznejšej polohy, ale stále pôsobili ako “kolotočári”. Až s nástupom “Black Celebration” to malo tie správne “gule”. To bola doslova imidžová kanonáda. Si pamätám tie fotografie, hlavne z Brava, ako medzi tými popíkovými idolmi pôsobili, v tej čiernej koži, ako päsť na oko, doslova vyrážali dych. Hlavne Gore so svojimi “bondage” lookom
Pre mňa osobne reprezentuje tento album, spolu so “Songs Of Faith And Devotion”, to najlepšie, s čím DM prišli. CTA a SGR, to bola len predohra, ale BC ... dodnes mám v pamäti august 1986, keď som v jednom petržalskom byte, u bratranca, začul z veľkých reprobední ten úvod albumu. Posadilo ma to na zem ... ale keďže som žiaden kazeťák nevlastnil, musel som si na to počkať ešte tak rok a pol No a potom, uprostred novembra, v tmavej izbe 13-ročný fagan totálne na prášky, hlavne z tých medzihier medzi jednotlivými skladbami ... niečo obdobné som potom zažil až so SOFAD ... tieto dva albumy majú fakt veľa veľa prienikov. Zmena štýlu hudby, razantná zmena imidžu, akási mystickosť, ktorou sa kapela zahalila, čo preniesla aj na koncertné pódia. Všetko predtým a potom bolo viac komerčné, masovo prístupné, ale pri DM a SOFAD mám dodnes pocit, že sú to veci určené len pre “vyvolených” Do roku 1998 mám rád od DM všetko, ale obdobie BC a SOFAD absolútne najviac. Aj Gahan sa dovtedy na pódiu prezentoval jedinečným štýlom. Od turné k Exciter je totiž len lacnou napodobeninou mixu Jaggera, Bowieho, Mercuryho, a v poslednej dobe viacmenej nepodarenou kópiou Nicka Cavea. Kto má v Caveovi prehľad vie, o čom píšem ... on sa proste až bytostne snaží vyrovnať tým najlepším a pritom zabúda, že stačí byť skutočne svojský a vtedy je to jedinečné.

Boli to krásne časy:

Pulzujúci pocit prázdnoty,
v duši černobyľský pocit ničoty.
V tom šedivom zajatí samoty
počuť kúsok elektronickej krásnoty.

Vraj nám nikdy nebolo lepšie,
dievčatá boli nevinnejšie, belšie.
V prírode príjemný pocit únavy,
za rohom jadrový nádych záhuby.

Na všetkom sme sa smiali,
nežného objatia nesmelo báli.
Boli sme bohatí, s kazetami aj spali. 
Ten pocit vzrušenia ešte i dnes príjemne páli.

Monghi super napisane a cista pravda.

@Monghi: Trefně napsané a nezbývá než souhlasit

Připíjím na tebe ty naše temná černá celebrito, pro mě zásadní album s perlou Stripped.
Černá oslava
Připíjím na ni
Černá oslava
Dnes v noci, dnes v noci ještě není Tvůj slavný den, počkáme si na ten velký den 17.3. a…
Uspořádejme černou oslavu
Černou oslavu
Dnes v noci
Abychom oslavili fakt,
že je za námi
další z černých dnů.

Album Black Celebration, mám ráda jako celek, nepřeskakuji zde jedinou skladbu, prakticky zde není žádné hluché místo, neslyším zde jedinou slabinu, je to úžasně ucelené album a vlastně jedním dechem poslouchatelné desky, to je čistě můj názor, moje vnímání hudby…
“Máme rádi všechny barvy hlavně, že jsou černý”
“Od dob co znám depeš, preferuji veteš” Od dob co znám depeš v mém šatníku převládá černá....stále v černém ♫

Here is the House je pecka, hrkoty a veľmi veľmi silná melódia no a ten záver tak nádherne vygradovany, stále sa k albumu Black Celebration rád vraciam. Perla medzi albumami Depeche mode. Začiatok temnoty, po 12ich rokoch koniec temnoty v podobe Ultry.

Depeshak [#14]:
Here is the House je pecka, hrkoty a veľmi veľmi silná melódia no a ten záver tak nádherne vygradovany, stále sa k albumu Black Celebration rád vraciam. Perla medzi albumami Depeche mode. Začiatok temnoty, po 12ich rokoch koniec temnoty v podobe Ultry.

Pardon, po 11 ich rokoch, keďže Ultra release bol v 1997.

@Monghi - plny suhlas - tak ako si to napisal.

Black celebration, čo k tomuto albumu dodať. Má svoju zvláštnu atmosféru. Singel Stripped / But not tonight z tohto albumu jeden z mojích najobľúbenejších DM singlov a vlastne aj tento album.