Black Celebration (1986)

Krátky pohľad na históriu jedného z najtemnejších albumov Depeche Mode, "Black Celebration", ktorým si kapela vytvorila ten správny imidž, ktorý sa teší veľkej obľube u fanúšikov až do dnešných čias.

Dave: "V Anglicku som už viac pracovať nedokázal. V Nemecku je to zábavné. Štúdio stojí priamo pri Berlínskom múre, no nik z nás na Východe nebol. Martin sa raz o vstup do Východného Berlína pokúšal, ale ten mu odmietli. Nepozdávalo sa im, ako bol oblečený. Považovali ho za chuligána. Ľudia si inak myslia, že v Berlíne pracujeme preto, že je to tu fantastické a skutočne drsné, ale ja to tak necítim. Pripomína to tu skôr predmestie. Západný Berlín je ako Brixton.
Inak, pivnice Hansa štúdii sú trochu divné. Keď sme tu boli naposledy, bolo to trochu desivé, pretože tam dolu sme nahrávali vokály k "Shake The Disease", a v absolútnej tme. Všetky zvuky som mal vyvedené do sluchátok, vrátane šeptania. A teraz si predstavte, že sa k tomu mihne nejaký tieň technika. To štúdio je doslova strašidelné.
Do Berlína sme sa vrátili hlavne preto, že sme leniví hľadať nové štúdio. Ale vedeli sme, že keď sa sem vrátime, bude to v pohode. Nakoniec, Hansa štúdia patria k tým najlepším na svete. V Londýne sa pracuje obtiažne, pretože sa tam na Vás chodí pozerať príliš veľa ľudí. A manažéra, či niekoho podobného, stále nemáme. My štyria sme vlastne manažéri."

Práce v štúdiu si napriek tomu nezaoblišli bez konfliktov, a to aj napriek tomu, že jednotlivé role v kapele boli presnejšie definované.
Andy: "Martin je skladateľ, na ňom je vlastne postavená kreativita kapely. Alan je hlavný hudobník, najlepší v kapele. Dave je samozrejme frontmanon. Mnohým sa jeho pódiová prezentácia nepáči, ale on si naozaj dokáže publikum podmaniť, takže tie námietky môžete ignorovať. Do vystupovania vkladá ohromné množstvo energie, svoj spev neustále zdokonaluje a myslím, že pracuje skutočne skvele. Ja mám na starosti organizačné veci, nakoľko nemáme skutočného manažéra, tak jeho úlohy mám pod palcom ja. Takisto vnímam sám seba ako morálnu autoritu; snažím sa držať kapelu pohromade a dohliadam na ďalšie veci, čo je podľa mňa veľmi dôležité. Každá kapela má medzi sebou takúto persónu."

Alan: "V podstate, hudobnú stránku kapely máme pod palcom ja s Martinom, v tomto smere sa celkom dobre dopĺňame. On sa viac sústredí na komponovanie a melódie, ja sa zasa orientujem na rytmiky a celkovú produkciu. Martina práve tieto veci dokážu veľmi rýchlo unudiť."

Alana však tu a tam trápilo, že Martin sa o produkciu veľmi nezaujímal, čo mu zasa zároveň dávalo viac priestoru pre veci, ktoré si dokázal užívať. Na druhej strane sa tým začalo vytvárať podhubie pre budúce problémy, pretože pre týchto dvoch bolo vcelku zložité spolu pracovať a niekedy sa u nich dokonca prejavovali rozdiely v hudobnej oblasti. Albumu "Black Celebration" sa to však zväčša netýkalo.

Alan: "Dokonca máme v kapele teóriu, že Martin je lenivec, ktorý dokáže napísať celý album za jedno popoludnie, no predstiera, že to tak nie je a musí celú večnosť premýšľať aj o iných veciach a pritom nič nerobiť. Magazín NME však poznamenal, že nie sme dosť odvážni. Tvrdia, že by sme boli schopní dostať zo seba viac, ale sme momentálne trochu leniví. To je aj v podstate pravda, lenže problém je v demokracii, ktorá v kapele vládne, vďaka ktorej skončíme vždy v akomsi kompromise medzi tou odvážnou a konzervatívnou stránkou kapely."

Tú konzervatívnu stránku zrejme reprezentovali Martin s Andym, Alan a Dave boli na tej odvážnej strane. Jediná možnosť, ako sa pri rozhodnutiach pohnúť ďalej, bol inštitút "nezávislej arbitráže", ktorý reprezentovali ľudia ako Daniel Miller, Flood, Jonathan Kessler a pod., ktorých názory kapela najviac rešpektovala.

Prvým výsledkom tejto spolupráce, kompromisov a pnutí bol singel "Stripped / But Not Tonight", ktorý sa na trhu objavil 10.februára 1986.

Martin: "Americká nahrávacia spoločnosť nás považovala za disco kapelu a tak vydali singel "But Not Tonight". "Stripped" sme šperkovali celé tri týždne, pričom "But Not Tonight" bola taká jednodňová záležitosť."

Alan: "Americký trh je jednoducho, v porovnaní s Európou, či zvyškom sveta, niečo úplne iné. Nepredstieram, že tomu úplne rozumiem, no kedykoľvek sme niečo vydali, oni to chceli úplne inak, aby to "pasovalo ich trhu". Ich bežný argument znel, "my nášmu trhu rozumieme lepšie, nechajte to na nás" - a možno mali pravdu. K tomu, rádio v USA je také podivné zvieratko, ktoré určuje, ako firmy predávajú svoj produkt. V tomto prípade sa Sire Records rozhodli použiť skladbu "But Not Tonight" na soundtrack k filmu "Modern Girls" a preto ho vydali aj ako singel. Dokonca k nemu vzniklo aj alternatívne video, ktoré režírovala Tamra Davis. Bolo dostupné v niekoľkých verziách.

Chrbtovou kosťou skladby "Stripped" bol dovtedy nevyužitý zvuk motocykla vygenerovaný z originálneho Emulatora - preset 1, ako aj bassový hukot, ktorý bol myslím prehnaný cez Laslie cabinet. Ďalšie zvuky, ako napr. štart Davidovho Porsche 911, či ohňostroje (nahraté počas Guy Fawkes Night), boli nahraté Garethom, na parkovisku štúdia, s použitím jeho nezvyčajných mikrofónov. Tie umiestnil v rôznych vzdialenostiach a výškach. Ohňostroje boli odpalované pôd rôznymi uhlami, vďaka čomu získal plný stereofónny efekt. Na recepcii Westside štúdia, kde sa nahrávalo pred odchodom do Berlína, sme rozložili prenajatú biciu súpravu, z ktorej sme samplovali jednotlivé zvuky, hlavne tie charakteristické tomy, s ich výnimočmou atmosférou."

"Stripped" bola nespočetnekrát mylne interpretovaná. Hlavne nemecké mládežnícke magazíny k nemu často dodávali, "snívajú o nahých dievčatách".

Dave: "Tá skladba nie je o sexe. Je to skôr o tom, ako nemáte nič, len samého seba."

Fletch: "Podstata tej skladby je o odpútaní sa od technológii, či civilizácie, aspoň na jeden jediný deň a vrátiť sa k prírode. Je to o dvoch ľuďoch, ktorí sa "obnažia" a tak sa dopracujú k základným pocitom. Vo videu demolujeme auto, ničíme telku … je to symbolika."

S nápadom na videoklip prišiel Peter Care a samotné video sa filmovalo v Berlíne, na rohu ulice, kde sídlia Hansa štúdia.

Alan: "Bolo to úžasné, naozaj. Už len preto, že sme tam demolovali autá. Briti totiž neradi vidia, keď sa niečo doslova bezbožne ničí. Dostalo sa k nám, v tomto smere, veľa sťažností. Prišlo nám to, akoby sme nafilmovali niekoho, kto si strelil do hlavy a dali sme to do správ."

Album "Black Celebration" vyšiel 17.marca 1986. Je to jediný z ich albumov, ktorý nesie názov titulnej skladby. Hlas v úvode skladby a albumu patrí Danielovi Millerovi, ktorý hovorí "A brief period of rejoicing". O obal sa postaral fotograf Brian Griffin.
Niektoré zo skladieb obsahujú až šesť, či osem spolu fungujúcich melódii, v akejsi techno-fúge, čo skladbám dodalo úplne nový pocit.

Alan: "Niektoré melódie sme použili z pôvodných demosnímkov, iné vznikli v štúdiu. S Danielom sme mali často pocit, že tam bolo až priveľa proti-melódii a pre samotnú hudbu zostávalo málo priestoru. Asi najnezvyčajnejší zvuk, ktorý sme samplovali, bol Danielov hlas, ktorý veľmi rýchlo opakoval slovo "horse". Použili sme to vo "Fly On The Windscreen"."

Dave: "Skladba "Black Celebration" vyznieva trochu morbídne, ale na druhej strane ide o normálnu vec. Na konci každého pracovného dňa vypadnete niekde von a v poháriku utopíte svoje trápenia, nehľadiac na to, ako blbo sa cítite alebo ako bezútešne vyzerajú vaše vyhliadky na budúcnosť."

Martin: "Taká "It Doesn´t Matter Two" je veľmi zúfalá. Doslova morbídna. Ale na albume je aj jedna veselá záležitosť, "Sometimes", ktorá je o niekom, kto kladie otázky svojmu okoliu, až nakoniec skončí absolútne vyčerpaný a doslova sa za všetko kajá."

Druhý singel z albumu, "A Question Of Lust / Christmas Island", vyšiel 14.apríla 1986. V tomto prípade šlo o raritnú záležitosť, keďže singlovú skladbu naspieval Martin Gore.
Alan: "V podstate bolo jednoduché predpokladať, koho hlas sa k tejto skladbe hodil. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že Martinov hlas sedí k baladám a Davidov zasa k tým drsnejším.

V úvode videoklipu k tomuto singlu sa pred kamerou mihne Martin úplne nahý.
Alan: "Boli sme v nejakom klube a ako obykle sa Martin rozhodol kompletne vyzliecť. Režisér Clive Richardson sa rozhodol so sebou vtedy vziať kameru a tak sa mu to podarilo zachytiť."

Albumovú, singlovú trilógiu uzatvorila skladba "A Question Of Time", ktorá sa objavila na singly spolu s albumovou verziou skladby "Black Celebration", 11.augusta 1986. Samotná skladba "A Question Of Time" bola vo väčšej miere nahratá v štúdiách Hansa a ako povedal Alan, "jedinečná atmostéra týchto štúdií sa odrazila práve v tejto skladbe."
Alan: "Síce je zložité povedať, aký efekt týchto štúdii sa konkrétne odrazil vo výsledku, ale atmosféra skladby jednoznačne zodpovedá Hanse. A hoci sme väčšinou pracovali na najvyššom poschodí, v štúdiu 4, mali sme v prenájme aj nahrávaciu miestnosť Štúdia 2 a jednotlivé zvuky boli vylepšené zostavou 2K PA systému, vďaka ktorej sme získali aj atmosféru toho priestoru. Treba dodať, že majiteľ kaviarne v Hansa štúdiách si musel riadne užiť, keďže mu to nad hlavou riadne dunelo po celé tri dni. Dalo by sa to prirovnať k situácii, kedy vám zbíjačka vrčí 6 cm od ucha. Boh vie, čo nám, na odplatu, pridával do jedla a nápojov ..."

Videoklip k singlu "A Question Of Time" je vlastne prvou filmovou spoluprácou režiséra Antona Corbijna s kapelou. Ten sa zároveň postaral doslova o drastickú zmenu imidžu Depeche Mode.

Martin: "My sme sa o spoluprácu s Antonom už nejaký čas snažili, ale on nejavil záujem, pretože mal z nás pocit, že sme až príliš popoví a ani sa mu naša produkcia nepáčila. Naším tretím pokusom bolo zaslanie singla "A Question Of Time" jeho produkčnému tímu a zároveň sme sa ho spýtali, či by nemal záujem natočiť k tomu video. A jemu sa konečne niečo z našej tvorby zapáčilo."

Dave: "Video zasa nebolo oblasťou, kde by sme sa cítili poholdne. Väčšinou sme sa držali v úzadí a keď sme si pozreli výsledok, len sme skonštatovali, že to vyzerá hrozne. Lenže v momente, ako sme si sadli s Antonom a začali rozoberať jednotlivé nápady, bolo jasné, že sa stáva členom nášho tímu."

Fletch: "V minulosti to bola čistá lotéria, ako ktoré video dopadne. Bolo to trochu frustrujúce, pretože sme mali pocit, že to nemáme pod kontrolou. Fakt je, že do momentu, keď sme sa stretli s Antonom, sme niekedy na videu vyzerali dobre a niekedy úplne príšerne. Nemali sme žiaden zjednotený imidž. Dokonca sme nepôsobili ako jednotná kapela. V momente, ako sme začali pracovať s Antonom sme začali pôsobiť ako super kapela."

No nakoniec bola táto prvá spolupráca vlastne zameraná na Alana: "Nepamätám si na všetky okolnosti, ale je možné, že to bolo tým, že som bol jediný pripravený vstať skoro ráno. Miesto nahrávania bolo totiž situované dve hodiny cesty z Los Angeles a myslím, že sa filmovalo hneď ráno po večernom koncerte. Režiséri väčšinou vždy, ako naschvál, naplánujú začiatok filmovania na piatu hodinu ráno. Neskôr sme už museli "zápasiť" s kočíkmi, celé hodiny čakať, kým bábätká urobili, čo bolo potrebné a podobne. Boli tam matky, plienky, kojenecké fľaše, hračky, čiže absolútny chaos."

Martina sa v tom čase spýtali, koho myslel tým "15-ročným, či 15-ročnou, v skladbe "A Question Of Time" ...
Martin: "Hmm, no áno, je to o konkrétnej osobe. Stop, bez komentára!" :)

V roku 1986 poskytla kapela aj niekoľko nevydarených rozhovorov, či dokonca takých, kedy sa chalani rozhodli vôbec neodpovedať na kladené otázky, ale rozprávali o čom sami chceli ...

Dave: "Ja myslím, že keď máte peniaze, tak nie je správne sa cítiť vinný pri ich utrácaní. Vždy som minul všetko, čo som mal, či už to bolo 5 alebo 500 libier."
Fletch: "To je smiešny postoj. Musia byť nejaké hodnoty Dave a takisto musia byť nejaké hranice. Napr. Martin nedávno minul šialené peniaze za nový gauč, čo mi príde úplne hlúpe.
Dave: "Ale Fletch, život si treba užívať."
Fletch: "Ja si ho užívam."
Dave: "Viem, ale žijeme len raz a je pochabé držať peniaze v banke."
Fletch: "Áno Dave, ale pre teba má všetko svoju cenu."
Dave: "Často na cenu ani nehľadím."
Fletch: "No jasné ..."

zdroj: depechemodebiographie.de