Berlínsky koncert si pozriete v budúcom roku

Anton Corbijn poskytol britskému magazínu NME rozhovor nielen z príležitosti uvedenia filmu "Spirits In The Forest" do kín, ale v tomto období uplynulo 40 rokov od momentu, čo Anton prišiel po prvýkrát do Veľkej Británie.

Čim je britská hudba výnimočná, že tak skvele pasuje k Tvojmu štýlu fotografie?
Neviem. Nemal som v tomto smere žiadne veľké plány, aby sem moja práca zapadla. Ešte menej ma zaujímalo, či je niekto rocker, mod alebo niečo z tých štýlov. Nezaujímalo ma, ako sa ľudia obliekali alebo čo sa práve nosilo - ja som spočiatku o takých veciach ani nevedel. Mňa skôr zaujímalo "využitie" danej osoby vo vizualizácii hudby. Tak som jednoducho pristupoval k práci. Hľadal som človeka v konkrétnom prostredí, takže veľmi často pôsobil daný človek na fotografii stratene.

Ale 1970tych rokoch doslova viselo niečo vo vzduchu, nie?
V čase môjho príchodu do Británie vládli doslova zlaté časy. The Specials práve vydali svoj debutový album, Public Image Ltd vydali "Metal Box", The Clash zasa "London Calling". Môj prvý britský mesiac bol jednoducho "wow".

Čo osobnosti umelov, s ktorými si pracoval? Mali niečo spoločné?
Stotožňoval som sa s umelcami, pri ktorých som mal pocit, že dávajú do hudbu úplne všetko, vrátane samých seba. Viete, v štýle, "Ak do toho nedám úplne všetko, skončím späť v malom nájomnom byte." Záchranných poistiek v tomto smere veľa nebolo a tak išli do toho naplno. Bol som na tom rovnako. Nemal som čo iné na práci, len fotografovanie. Žil som tu ako squater. Žiaden luxus, ale robil som všetko preto, aby som tu zostal a fotografoval. Cítil som spojenie s ľuďmi, ktorí rovnakým spôsobom nazerali na dôležitosť vlastnej práce.

Čo si pamätáš z Tvojho prvého stretnutia s Depeche Mode?
Bolo to v roku 1981, vtedy predskakovali kapele Fad Gagdet. To bolo ich novoromantické obdobie. V tom roku som ich fotografoval na obálku letného vydania magazínu NME. Vtedy boli veľmi popovou kapelou a veľa pozornosti som im nevenoval. Mute Records ma následne požiadali, či by som ich opäť nefotografoval, no odmietol som. O niekoľko rokov sa ma na to spýtali opäť, no opäť som odmietol. Viac ma zaujímala hudba Echo And The Bunnymen a podobne. Až v roku 1986, kedy ma požiadali o natočenie videa, som prikývol. Následne prišlo ďalšie video a to sa už vyvíjalo akosi prirodzene. Začal som si uvedomovať, že moje vizuály a ich hudba nejakým spôsobom spolu fungujú. Nasledovalo fotografovanie koncertov, čo vyústilo k návrhu kompletnej koncertnej scény. To som pre nich do roku 1993 nerobil.

Ako sa vlastne zrodil nápad k Tvojmu novému filmu?
Ide vlastne o iným uhol pohľadu na koncertný film, skutočne. Ja vlastne koncertné filmy nemusím, ale s Depeche Mode vznikla v tomto smere akási potreba, pretože ja som pre ich turné navrhol všetko a chcel som to celé zdokumentovať. Ich len zaujímalo, či pôjde o iný uhol pohľadu, tak sme sa teda zamerali na dôvod, prečo ich popularita stále rastie. Sú najväčšou kultovou kapelou na svete a majú obrovské množstvo fanúšikov. Je to neuveriteľné. Hrajú na tých istých miestach ako U2 a posledné turné bolo v ich histórii najúspešnejšie.

Akým spôsobom ste vybrali tých šiestich fanúšikov?
Kapela vie, prečo ich fanúšikovia milujú, keďže tí im stále píšu množstvo listov. Oni si tie listy odkladajú. Ja som mal možnosť do nich nazrieť a objavil tak týchto šesť ľudí. Od filmu D.A. Pennebakera, "101", uplynulo už 30 rokov. Ten zachytáva fanúšikov na ceste naprieč Spojenými štátmi na ich prvý koncert Depeche Mode. Kapela má spojenie s fanúšikmi doslova vo svojej DNA. Je na tom niečo nezvyčajné a fanúšikovia cestujú na koncerty z veľkých diaľok. Film "101" bol hlavne o mladých fanúšikoch, odetých v koži, s mejkapom, ale tento film ide viac do hĺbky, pokiaľ ide o dôvody, prečo sú tak spojení s kapelou. Ide o veľmi emotívne, často až život zachraňujúce dôvody. A takisto omnoho rozmanitejšie. Ich hudba dokáže osloviť ľudí vo veľmi odlišných kútoch sveta.

Aké to bolo, zamerať sa na osobné príbehy fanúšikov, než umelcov?
Vybrali sme takých, u ktorých kapela cítila potrebu na nich upozorniť. Tie časti s fanúšikmi filmoval niekto iný. Ten materiál bol následne posunutý ku mne a ja som k tomu pridal všetko ostatné z berlínskeho koncertu. Podarilo sa zachytiť nádherné momenty zo života tých ľudí v ich domovskom prostredí. Veľmi sa mi to páči.

Vo filme sa Ti podarilo veľmi silne prepojiť príbehy fanúšilov so skladbami Depeche Mode, ako si vlastne k tejto fúzii pristupoval?
Natočili sme celý koncert, ktorý budete mať možnosť vidieť v budúcom roku, a ten sme zostrihali pre potreby filmu. Sústredili sme sa na to, o čom tí ľudia rozprávajú a tak sme mohli nájsť spojitosť s tým, čo kapela robila na pódiu. Vo výsledku došlo dokonca k akémusi pomernému rozdeleniu, kedy na jednej strane sledujete fanúšikov a na strane druhej koncert. Základ, v podobe ich príbehov, bol však veľmi dôležitý.

Milujem ich cover Bowieho "Heroes". To je takisto akýsi kľúčový moment ...
To som v tom filme naozaj chcel mať, pretože tú skladbu zasa nehrali každý večer. Pre nich samotných bolo odohratie tej skladby práve v Berlíne takisto niečim výnimočným. Množstvo hudobníkov Bowieho smrť zasiahla. Bol jednoducho veľmi obľúbený."

Čo robí hudbu Depeche Mode doslova univerzálnou?
Texty. Sú v podstate o živote, smrti, sexe, viere ... Množstvo ľudí, ktorí sa dostali do rôznych životných situácii, sa v nich nájde. Depeche Mode veľa rozhovorov nesposkytujú, hovorí za nich hudba a tá to celé drží pri živote. Davidovo vystupovanie je takisto úžasné. Dnes je z neho zrelý 50tnik. Film zachytáva posledné vystúpenie 14-mesačného turné a on pritom pôsobí, akoby ešte len turné začínalo! Je to neuveriteľné. V 1990-tych rokoch prekonal klinickú smrť, takže sa mu zle rozhodne nevodí. A potom sa pozrite, ako sa pohybuje - je to muž, macho, je teatrálny, má v sebe Jaggera, a to všetko dohromady a naraz."

Dave na pódiu, v podstate, nemá zábrany.
Nie, má pocit, že pódium je jeho miesto. Práve tam je rozdiel, v porovnaní s filmom "101", spred 30 rokov. Vtedy to bolo vlastne po prvýkrát, čo hrali pre tak veľké publikum. Dnes je to pre nich štandard. Dnes je tam citeľné sebavedomie, ktoré v 1980tych rokoch evidentné nebolo.

Prečo nie sú, podľa Teba, tak známi ako U2?
Keď sa pozriete na publikum DM, tak si všimnete, že ľudia na ich koncerty berú svoje deti a ich deti neskôr prinesú svoje deti. Publikum rastie, no oni samotní nie. U2, to je zavedená značka, ale oni samotní sú hlučnejší. Toto Depeche Mode nerobia, oni nechajú hudbu, nech si ide svojou cestou. To som si na nich všimol v momente, ako som si nimi začal spolupracovať. Oni nemajú radi stretnutia, U2 stretnutia milujú. Ak Depeche Mode spolu nepracujú, tak medzi sebou nekomunikujú.

Takže, keď to vezmene do úvahy, máš pocit, že svet Depeche Mode nie vždy ocení, hoc si to zaslúžia?
Skôr chcem povedať, že je až šialené, že stále neboli uvedení do rock´n´rollovej Siene slávy. To nedokážem pochopiť. Na druhej strane, nemyslím si, že by ich to trápilo. Sú ako The Cure, robia si veci po svojom. Obe tieto kapely majú spoločnú ideológiu, pokiaľ ide o vystupovanie. Videl som ten krátky rozhovor s Robertom Smithom pred ich uvedením do Siene slávy, to bolo veľmi zábavné!

Mal si s kapelou aj nejaké rozhovory o tom, čo plánujú ďalej, o novom albume?
V tomto smere nemám ani poňatia. Dúfam, že nové skladby už existujú, že budúci rok budú zamestnaní komponovaním a nahrávaním a za tým bude nasledovať rok koncertovania. Pracujem na knihe o Depeche Mode, ktorá vyjde v budúcom roku. Bude to ich kompletný príbeh, od mojej prvej fotografie kapely z roku 1981. Fotografoval som s nimi veľmi veľa a mal pod palcom všetok ich dizajn. Toho materiálu je neskutočne veľa.

Režíroval si aj brilantnú biografiu Iana Curtisa, "Control". Natočíš niekedy film aj o Depeche Mode?
Neviem. Nemal by som byť tou osobou, pretože ich poznám až príliš dobre. Ak už film o Depeche Mode, tak z obdobia 1980 - 1981 a ďalej už neísť, tam to ukončiť. Zachytiť tak teatrálnosť a šialenstvo Essexu.

Zvažoval si natočiť biografický film ešte o niekom inom?
Ja s hudobníkmi veľmi nepracujem. Film mi príde ako dobrodružstvo, preto ho mám rád. Rád fotografujem ľudí. Nechcem sa v živote opakovať, netúžím naháňať mladé kapely, ako keď som mal 18. Na scéne je množstvo iných fotografov a hlavne, hudobný svet je už dnes iný. Nemyslím si, že má dnes taký význam, ako keď som bol mladý. Nemusím sa za ním hnať, ako kedysi a myslím, že tak to má jednoducho byť. Vo svete hudobnej fotografie k veľkému posunu nedošlo. Zaujímavé fotografie vznikajú práve vo svete módy.