All you need is love (1993) - I.

All you need is love (1993) - I.

Rok 1993 bol pre mnohých fanúšikov absolútnym šokom. Drastická zmena imidžu kapely, rockovejší zvuk, duchovnejší rozmer textov ... hlavne vďaka týmto faktorom mnohí na kapelu zanevreli, no ich miesta nahradili fanúšikovia noví a Depeche Mode si začali získavať uznanie aj v rockovom svete.

V tábore kapely však začal rok zvesela. Fletch, ktorý sa zotavoval z depresii, sa 16.januára oženil so svojou dlhoročnou priateľkou Grainne. No medové týždne príliš dlho netrvali, nakoľko o mesiac neskôr, presnejšie 15.februára 1993, sa začal kolotoč promo akcii, návštev a rozhovorov. Depeche Mode totiž na trh hodili dlhoočakávaný singel, ktorý spôsobil porádny šok a poprask - "I Feel You". V rodnej Británii sa vyšplhal na 8.miesto, no v mnohých krajinách si vydobil v hitparádach tú najvyššiu pozíciu, čo možno ani samotná kapela nečakala. Okrem klasickej, 7", verzie singla sa tradične objavili aj remixové edície, o ktoré sa postarali ľudia ako Mark Stent, John Crossley, Brian Eno, či Danny Briottet. Hudobný svet však zaujala práve 7" verzia, nakoľko b-strana obsahovala ďalšiu novú skladbu, "One Caress", ktorou Depeche Mode takisto prekvapili. Málokto čakal, že by sa Depeche Mode prezentovali v symfonickej podobe.

A singel zaujal ďalšou vecou - grafikou. Na obale, o ktorý sa postaral Anton Corbijn, sa objavili štyri symboly, z ktorých každý prezentoval jedného z členov kapely. Horný vľavo reprezentoval Alana, horný vpravo Davida, spodný vľavo Martina a posledný symbol, dolný vpravo patril Fletchovi.

Alan: "Samozrejme nastala klasická situácia. Americká nahrávacia spoločnosť sa dožadovala iného vydania. Chceli vydať singel "One Caress". Takže kvôli tomuto nápadu sme museli celý deň mrznúť v chladnom počasí a natočiť video k tejto skladbe, ktorú nakoniec aj tak nevydali."
Video sa natáčalo v okolí Chicaga a režisér Kevin Kerslake sa rozhodol pre netradičný komparz - zvieratá a hmyz.
Alan: "Jedinou zábavnou vecou na celom projekte bol moment, kedy sa polovica tých príšer rozliezla po okolitých stromoch a štáb zabil zvyšok nocí ich odchytom."
O videoklip k singlu "I Feel You" sa samozrejme postaral Anton Corbijn.

Album "Songs Of Faith And Devotion" sa na trhu objavil 22.marca a nasledoval ho singel "Walking In My Shoes", ktorý vyšiel 16.apríla 1993. Singlová verzia skladby bola oproti tej albumovej editovaná a o remixy sa postarali Johnny Dollar spolu s Portishead, Mark Stent, William Orbit a Spirit Feel. Na b-strane 7" singla sa objavila jediná nealbumová skladba z toho obdobia, "My Joy". Samozrejme, nesmel chýbať ani remix, pod ktorý sa podpísali Steve Lyon spolu so samotnými Depeche Mode. Je však viac než pravdepodobné, že kapelu zastupoval iba Alan Wilder.
O videoklip k "Walking In My Shoes" sa opäť postaral Anton Corbijn a ani v tomto prípade nechýba zaujímavosť. V originálnej verzii klipu sa na začiatku druhej slohy objaví záber s Martinom, Fletchom a Alanom, v ktorom každému z nich sedí na kolenách nahá žena. MTV sa v Spojených štátoch samozrejme postaralo o cenzúru a tak americká verzia klipu obsahuje namiesto nevhodnej scény záber na troch stojacich členov kapely.

Alan: "V tom období šlo o skutočne zložitý album, o tom niet žiadnych pochýb. Rozhodne však nesúhlasím s tvrdením, že SOFAD je temný album, podľa mňa je to jediný album Depeche Mode, ktorý vo Vás zanechá povznášajúci pocit. Stačí spomenúť skladby ako "I Feel You", "Higher Love", či "Rush", všetky sa nesú na vlnách optimizmu. Pokiaľ si spomínam, tak všetci sa zhodli na tom, aby bola skladba "I Feel You" pilotným singlom k albumu. Tá skladba reprezentovala akýsi jasný postoj a hlavne bola radikálne odlišná od všetkého, čo sme predtým vydali. Dúfali sme, že ľudí prekvapí, šokuje a budú zvedaví na zvyšok albumu. Pre mňa osobne je "Songs Of Faith And Devotion" komplexným albumom. Jeho zrod, to bola cesta peklom. Samozrejme, počas vzniku nič také nevidíte. Dokonca si ani nedokážete predstaviť, že by v situácii, kedy sa všetko vyvíja nesprávnym smerom, kedy jeden nenávidí toho druhého, mohla vzniknúť skvelá hudba. Vtedy je pre Vás všetko "v prdeli" a každý Vás "serie". To všetko si uvedomíte až spätne."

Dave: "Stále patrí k mojim najobľúbenejším albumom. Vyvolávam vo mne pocit, akoby sme sa zúfalo snažili sami zmeniť a prelomiť všetko, čo sme dosiahli s albumom "Violator", na ktorom bolo všetko prísne kontrolované, uhladené a čisté. Jednoducho to bol dokonalý popový album. Chceli sme to všetko vyhodiť do vzduchu."

S výtvarnou stránkou albumu bol Alan celkovo spokojný, no k samotnému obalu mal veľké výhrady. "Musím súhlasiť, že ten obal rozhodne nepatrí k našim najlepším, no nikto nechcel zraniť Antona tým, že by jeho praci naznačil iný umelecký smer. Jedným z jeho problémov je skutočnosť, že ak už dostane nejaký nápad, tak je v podstate neústupčivý. Pokiaľ šlo o obaly albumov, tak som mal vždy pocit, že sa mal Anton sústrediť výlučne na svoje fotografie, čo mu ide skutočne najlepšie, a grafiku, fonty a podobne mal nechať na iných."

Martin: "Anton nám navrhol, že keď už sa naša hudba stáva ľudskejšou, že by sme mali na obal albumu použiť naše fotografie. Neboli sme si tým veľmi istí, no povedali sme mu, že ak príde s dobrým nápadom, tak nad tým pouvažujeme. Tak nám predstavil návrh, v ktorom použil naše tváre, no dostatočne zamaskované tak, aby sa nám to páčilo."

Alan: "Video k "Walking In My Shoes" hodnotím ako jednu z najsureálnejších Antonových prác a samotné filmovanie bola pre nás dosť podivná skúsenosť. Spomínam si, že bolo veľmi čudné byť obklopený tými ľuďmi so snáď všetkými formami deformácie, hlavne v časoch občerstvenia. Dobre som sa zasmial, keď som stál vedľa hrbáča, oblečeného v kostýme gothickej nočnej mory, ako sa spýtal dievčat z cateringu: "nemáš nejaký kečup, zlatko?""

Napriek komplikovanému nahrávaniu sa kapela rozhodla podstúpiť dlhé turné. To rozhodnutie bolo skutočne divné, keďže sa všetko zmietalo v chaose. Možno bolo o tom všetko rozhodnuté už dávno (Alan sa už v apríli 1992 zmienil v rozhlasovom interview, že kapela bude koncertovať celý rok). A možno si vôbec neuvedomovali, čo to s nimi urobí, možno si mysleli, že na turné sa to všetko vráti do normálu. Vždy si predsa turné užívali, spoločne vyrážali do ulíc a možno dúfali, že sa vzťahy opäť skonsolidujú. Jediné, čím si neboli istí, bol Dave. Váhali, či to celé zvládne.

Alan: "Mali sme niekoľko pracovných stretnutí, na ktorých sa vytiahla Davidova závislosť na drogách. Doslova sa mu povedalo, že ak sa v tomto smere nedá dohromady, tak by sme také dlhé turné podstupovať nemali. On súhlasil a tvrdil, že to zvládne."

Verili mu, hoci dnes to vyznieva naivne. V hudobnom priemysle sú však drogy niečím normálnym a na druhej strane, s feťákom nemala kapela žiadne reálne skúsenosti. Pred samotným začiatkom turné sa Dave vyjadril nasledovne: "Chcel by som žiť mimo rocku. Zároveň som v tom všetkom až po krk a som rozhodnutý v tom pokračovať. U mojej manželky mám však 100% podporu, aj keď budeme po väčšinu turné odlúčení. To, čo je však medzi nami, to je omnoho silnejšie a zvládneme to."

Alan: "S manželkou sme spolu už veľmi dlho a odlúčenie počas turné už berieme ako normálnu súčasť života. Jej ani nepríde divné, keď odídem koncertovať."

Práve Alanovo manželstvo však počas turné utrpelo najviac. Alan si totiž padol do oka s jeho neskoršou druhou manželkou, Hepzibah Sessa, huslistkou kapely Miranda Sexgarden, ktorá predskakovala Depeche Mode na turné "Devotional". Na turné však bol s Depeche Mode aj Alanov nevlastný syn, Jason, ktorého "vyženil" s Jeri Young. Jason bol spevákom kapely Parallax, ktorá otvárala koncert Depeche Mode vo francúzskom Liévin.

Alan: "Parallax vydali zopár singlov pod značkou Mute, ešte predtým, ako sa premenovali na Hoodwink a vydali ďalší singel, či dva. Album však nevydali nikdy a dokonca už nefungujú ani pod Mute."

Dave: "Na turné fungujete v akomsi malom zábavnom svete, v ktorom môžete čokoľvek kedykoľvek. Postupne z toho začnete až šalieť. Absolútne tomu podľahnete. Ste ako taký gang a máte k dispozícii podporný tím ... to sa potom ťažko vracia do normálu, kedy sa zrazu prebudíte a musíte sám zájsť na nákup do obchodu a podobne."

Martin: "Po turné sa musíte vrátiť do reality a vrátiť sa k normálnym veciam, čo býva dosť obtiažne."

Alan: "Na turné sa postupne dostaneš do stavu, kedy sa len poflakuješ večer po miestnosti a doslova nenávidíš moment, kedy musíš s niekým komunikovať. Potom si uvedomíš, že dôvodom toho stavu je skutočnosť, že musíš ísť na pódium."

Nie všetci hudobní publicisti si uvedomovali napätie vo vnútri kapely. Namiesto toho sa sústredili na nekonečné a tie isté otázky, hlavne ohľadne Martina, či je gay alebo len tak trochu, či obľubuje SM praktiky, bondage alebo pornografiu. Na druhej strane, v tých časoch robiť rozhovor s kapelou, to bol naozaj tvrdý oriešok. Vo vyjadreniach boli veľmi opatrní a navonok predstierali, že s kapelou je všetko v absolútnom poriadku.

Martin: "Vždy som sa snažil písať o veciach tak, ako ich vnímam ja. Nič z toho, o čom som písal, nevnímam ako niečo perverzné. Vlastne, predstava SM sa mi celkom pozdáva, myslím hlavne pokiaľ ide o kluby a oblečenie, no rozhodne to neglorifikujem. A to je takisto jedna z tém tohto albumu. Nedávno sme mali s jedným chlapíkom debatu práve o týchto veciach a následne sme mu prehrali štyri, či päť skladieb z nášho albumu. A potom došlo na "One Caress", ktorá začína slovami, "Opäť kľačím na kolenách" ... jasné, že si to ten chlapík povšimol a bolo mu hneď všetko jasné :) Myslím, že 70% našich skladieb sa nejakým spôsobom dotýka sexu a vecí podobných. Mne osobne príde sex ako veľmi dôležitá vec. S úžasom pri rozhovoroch s ľuďmi zisťujem, že pre väčšinu z nich je sex nejakou sekundárnou záležitosťou v živote. No mne veľmi sekundárny teda nepríde. Možno som naivný, ale mojim jediným náboženstvom je láska. Ja v lásku verím. Preto sa moje skladby dotýkajú lásky, sexu a náboženstva; pre mňa reprezentujú jednu a tú istú vec. Samozrejme, že si dokážem predstaviť, ako pri čítaní mojich textov vzniká dojem, že som temný, náladový, či tak trochu perverzný. Keď sa v mojich skladbách objavujú odkazy na BDSM praktiky, tak je jasné, že sa o to nejakým spôsobom zaujímam, ale či to aj praktizujem, to už je čisto moja osobná vec. Ak je napr. aj taká pornografia podaná s vkusom, tak sa mi páči. Skôr ma vždy prekvapí, ako je pornografia podávaná úplne hrozným spôsobom. Ale ak je podaná s vkusom ... Viete, tu treba vážiť slová, pretože je to vždy prechádzka po tenkom ľade. Myslím, že sa mi páči predstava androgýnnosti. Možno to má všetko dočinenia s tým, že normálnosť ma vôbec neláka. Akýsi "macho" imidž mi prišiel vždy nudný. Množstvo ľudí ma považuje za gaya, čo ma na druhej strane ani trochu neuráža. Ľudia si môžu myslieť čo len chcú."

A tu je niekoľko Martinových odpovedí, ktoré z dnešného pohľadu vyznievajú skôr vtipne alebo zaujímavo:

Nie si niekedy Depeche Mode už presýtený?
Martin: "Áno".

Ako by si zareagoval, keby niektorý z ostatných členov kapely ohlasíl odchod?
Martin: "Vzdal by som toho tiež."

Zniesol by si, keby aj ostatní komponovali pre kapelu tak, ako ty?
Martin: "Rád udávam v hudbe takt a mám veci pod kontrolou."

Bez akých vecí by si sa v živote nezaobišiel?
Martin: "Bez dvoch určite: bez sexu a alkoholu."

A ešte zo tri zaujímavosti:
Martin: "V živote nemám pre nič väčšiu vášeň, než pre hudbu. S hudbou dokážem mojich kamarátov unudiť na smrť! Často k sebe pozývam priateľov, popíjame spolu a potom im začnem prehrávať moje obľúbené nahrávky. Postupne sa všetci vytratia a ja za nimi ešte stále volám, "Ale ešte ste si nevypočuli toto!""

Fletch: "Myslím, že o väčšinu naivného nadšenia sme už prišli. Získavate skúsenosti, no strácate entuziazmus. Z tohto dôvodu toho, v najbližšej dekáde, asi veľa nenahráme. A kvôli tejto strate asi ani nebudeme veľa koncertovať."

Niektorí novinári predsalen zaregistrovali, že sa niečo deje a objavovali sa otázky, či sa jednotliví členovia kapely medzi sebou stále znášajú.
Alan: "Myslím, že tie najúspešnejšie kapely spája niečo jedinečné, povedzme, že je medzi nimi nejaká chémia. Som si istý, že medzi nami vládne niečo podobné, ale na druhej strane máme aj problémy, na ktoré narážate. Len ste o nich ešte nepočuli. V každom kolektíve sa vyskytnú hádky; vždy sú nejaké vnútorné problémy. Neexistuje kapela, ktorá by takéto veci neriešila, v tomto smere nie sme iní. Len máme tendenciu to riešiť súkromne, to sú veci, ktoré sa týkajú nás, nikoho iného."

Martin: "Myslím ... samozrejme, že sa vyskytnú aj nedorozumenia, po trinástich rokoch sa každý zmenil aj po osobnej stránke, ale poznáme sa už tak dlho, že takýmto prípadom dokážeme aj predchádzať. Myslím, že to po toľkých rokoch stále zvládame ... čo síce nevyznieva veľmi presvedčivo, ale momentálne to medzi nami funguje."

Dave: "Aby som bol úprimný, skôr mi je smutno z toho, že nemám tak blízko k ľuďom, s ktorými spolupracujem, a hlavne s nimi pracujem už veľmi dlho. Rád by som niektoré veci zmenil ... viete, pre mňa sú naše vzájomné vzťahy veľmi dôležité, ako aj to, čo je medzi nami, vrátane atmosféry, ktorú Depeche Mode dokážu vytvoriť, keď sú spolu v jednej miestnosti ... niekedy to ako nenávidím, tak až doslova zbožňujem. A každého jedného z nich mám veľmi rád."

Dave bol v niektorých rozhovoroch ďaleko úprimnejší, než ostatní z kapely, ktorí sa snažili problémy v kapele pred verejnosťou skrývať. Dave takisto priznal, že jeho manžestvo s Jo bolo od začiatku plné problémov.
"Za tie roky sa zo mňa stala vcelku neznesiteľná osobnosť. S mojou ex-manželkou, Joanne, sme boli už veľmi dlho, boli z nás skvelí priatelia no postupne to začalo upadať. Z 90% to bola moja chyba. Dnes mi je však jasné, že to tak muselo skončiť. Je veľký rozdiel medzi tým, v čo veríte, že je láska, a tým, čo Vás, ako skutočná láska, zasiahne."

Dodal, že s Theresou sa cíti absolútne nadšený, no chvíľu na to sa jeho myšlienky sústredili na syna, ktorého opustil.
"Hovorí sa mi o to ťažko, pretože som sa cez to ešte nepreniesol, myslím to, že som otec vždy len na určitý čas. A nech by som to chcel akokoľvek inak, je jasné, že to život môjho syna ovplyvní a ja preto nemôžem veľa urobiť. Môj otec opustil mňa a moju sestru keď sme boli veľmi malí, absolútne bezbranní a ja som teraz urobil to isté môjmu synovi. Bolí ma z toho srdce. Chcem ho usmerňovať, vychovávať, ale v skutočnosti pri ňom nie som. Nechcem, aby vyrastal s rovnakými pocitmi, ako ja, keď mi zomrel môj otčim a ja som hľadal odpovede, ako to bolo s mojím otcom naozaj. Chcem, aby Jack vedel, že otca má. Som rozhodnutý, nech by sa mu to akokoľvek mohlo nepáčiť, ho vychovávať. Na budúci týždeň s ním budem. Chystám sa zájsť do jeho školy, porozprávať sa s učiteľmi a podobne. Joanne je mi v tomto nápomocná, chápe, ako je pre mňa dôležité s ním byť, aby Jack mal vôbec možnosť ma vidieť. Fakt mi v tomto smere vychádza v ústrety. V čo dúfam, a to myslím vážne, že raz stretne niekoho, do koho sa zaľúbi a podarí sa jej vybudovať všetko to, čo sa nám nepodarilo. To by bolo aj pre mňa to najlepšie, pretože by som sa tak zbavil množstva viny, ktorú teraz cítim."

Samozrejme sa novinári pýtali Davida aj na jeho predošlé skúsenosti s alkoholom a drogami, no stačil pohľad na jeho telo, aby bolo jasné, že minulosť sa s vtedajšou prítomnosťou nedala porovnať.
Dave (samozrejme, vtedy počul len to, čo počuť chcel): "Alkohol? Jasné. Keď fungujete v kapele, tak ste akoby v gangu. A keď niekam spolu vyrazíte, tak to rozbehnete. Doslova si chcete podmaniť mesto. Myslím, na turné. Do všetkých klubov máte dvere otvorené, môžete si vziať všetko, po čom zatúžite. A vy si to zoberiete."

Na otázku, či bol v minulosti závislí na drogách, odpovedal: "Hmm, ani nie. Nie, nie. Veľa som pil, to je fakt, ale myslím, že v určitom veku tak činí väčšina ľudí."

V čase vrcholu promo kampane k albumu "Songs Of Faith And Devotion" už Alan so Steve Lyonom pracovali na páskach pre nadchádzajúce turné. Pracovali na nich len oni dvaja, bez ostatných z kapely. S prácami začali v londýnskych Olympic Studios a neskôr sa presunuli do Alanovho The Thin Line štúdia.

Alan: "Skladby na predošlých turné obsahovali do určitej miery recyklované prvky, no v prípade tohto turné, ale už aj na turné "World Violation", sme začali tracky budovať od nuly. Všetky live tracky som rekonštruoval ja sám, hoci tracklist bol spoločným dielom všetkých. Je to veľa práce, vyžaduje si to veľkú predstavivosť, kedy musíte myseľ oslobodiť od albumových verzii skladieb. No takisto je to veľká zábava. V podstate sme vychádzali z predstavy, že ak už máme tie staršie skladby hrať celých 18 mesiacov, čo budeme na turné, tak ich musíme obnoviť spôsobom, aby sme ich hrali s radosťou. Bohužiaľ sa ukázalo, že zostavovanie šou Devotional si vyžiadalo viac práce, než sme si so Stevom mysleli. Nebolo to totiž len o vylepšovaní jednotlivých skladieb.
Je potrebné vyriešit milión ďalších vecí, napr. to, čo pôjde z pások a čo sa bude hrať naživo, alebo to, kto bude ktoré party hrať, čo zasa má vplyv na programovanie jednotlivých syntezátorov (čo je samo o sebe nočná mora). Potom sú to otázky o poradí skladieb a rôznych verzíí setlistov - bolo to príšerne dlhé turné a hrať každý večer úplne to isté, to by bolo doslova utrpením.

Takisto musíte brať do úvahy jednotlivé krajiny, pretože každé publikum reaguje inak, preferuje iné skladby, ktoré sú pre ich teritórium špecifické. Výsledkom toho všetkého boli nakoniec štyri setlisty - červený, zelený, žltý a modrý – so spoločným základom, no s odlišnosťami, hlavne pokiaľ šlo o balady a prídavky. Od samého začiatku prípravných prác nám bolo jasné, že čas, ako veličinu, pod kontrolou nemáme, a veľa problémov nám narobil aj Roland sekvencer, ktoré sa objavovali permanentne.

Vytrvali sme však a keď už sme boli prakticky hotoví, prišla katastrofa. Stroj nezvládol plné zaťaženie a prevádzku, ktorú sme od neho vyžadovali, a tak sa jedného dňa porúčal - prišli sme o všetko. Tri a pol mesiaca práce. Našťastie sme mali všetku hudobnú časť odzálohovanú na multitrackoch, bohužiaľ editačné práce boli stratené."

Bol to práve Steve Lyon, ktorý prišiel s nápadom všetku hudbu zálohovať. "S Alanom sme dokončili práce v Olympic Studios, no stále sme mali pred sebou toho ešte veľmi veľa. Alan chcel dokonca hrať naživo na bicie, takže sme sa presunuli do jeho domu. Spomínam si na náš posledný večer v Olympic Studios, kedy sme si povedali, "hotovo, ide sa na pivo!" Ale v tom som zvolal, "Moment, ešte odzálohujme Roland samplery na 32 MItsubishi". Tak som to nastavil, spustil a šli sme na to pivo. Vďaka Bohu! Bola to naša záchrana, keďže týždeň na to sa celý systém porúčal a boli by sme stratili dva mesiace práce."

Do začiatku turné zostávali dva týždne a oni boli, napriek tomu, nútení pracovať dňom i nocou ...

na pokračovanie ...

Názory Devotees (4)

Michaela 146

 1    4. január 2020 o 16:18

Krásný titulek jedné z nejslavnějších písní od Beatles vůbec smile
Přiznám se, že ani já jsem ve svém životě neprožívala nejšťastnější rok, smutný a plačtivý rok. Jediná záchrana byl koncert DM, který jsem si vážně užila! Děkuji. Jejich 3 starší písně mě zachránily, když mně bylo nejhůř. Thanks. Skladbu Strangelove posílám tam nahoru k andělům…Tvá nejoblíbenější.

Letos jsem SOFAD poslouchala při výstupu na Sněžku Jednou z nejobtížnější cest, zřejmě ale jednou z nejkrásnějších, je ta přes Obří důl. Řekla bych, že tohle album je hnací motor, běhala jsem po horách jako kamzík. Hudba je lék.

tomy

 2    4. január 2020 o 20:22

Dá sa tento úžasný článok precítiť triezvy? Nie, jedine v štýle “devotional times”... smile Čo odpoveď, to báseň... Ale to, že ostatní členovia skupiny videli v akom stave je Dave a išli s ním na “nekonečné” turné, tak to nepochopím… Že Alan?

Monghi

 3    5. január 2020 o 15:23

Alan je strojcom celeho obdobia SOFAD, takmer v kazdom detaile sa nesie jeho rukopis ... pre Martina sa prace na tomto albume skoncili v momente, ako ostatnym predstavil demá ... od toho momentu prebral opraty Alan a drzal ich az do konca Summer tour 1994 ... druha cast uz zajtra, na Troch kralov smile

Peteman

 4    5. január 2020 o 17:48

Tak veru Monghi…All what DM need is Alan.

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa