Albumové klasiky - Violator
V aprílovom vydaní britského magazínu Long Live Vinyl, sa v pravidelnej rubrike "Classic Album", zamerali autori práve na kľúčový album v histórii Depeche Mode, na ktorý nedá dopustiť nik z fanúšikov kapely - "Violator"
Na konci 1980tych rokov mali Depeche Mode v Spojených štátoch výnimočnú pozíciu. Ak sa niekde objavili, mohlo to spustiť výtržnosti, a zároveň dokázali dostať do varu 70 000-ový dav. Ale, ako sa mohli po šestich rôznorodých albumoch, vydaných počas jednej dekády, posunúť ešte vyššie? Privítajte album "Violator" ...
Staršie ročníky by dnes prisúdili Depeche Mode rovnakú dôležitosť, ako kedysi The Beatles. Kapela dnes pôsobí na hudobnej scéne už štyri dekády - áno, skutočne - no v tých časoch už naplno rozvinuli význam slova "synth", začali paktovať s rockom, predávali milióny albumov a singlov, a stali sa akousi elektronickou verziou Rolling Stones. Rolling Stones však už niekoľko rokov neprodukujú tak skvelé albumy, akými sa môžu vo svojej kariére pýšiť, Depeche Mode ich však majú stále mnoho. A tým najlepším je zrejme "Violator" ... bol to ich vlastný "Revolver", vrchol ich kreativity, kedy so svojim typickým syntezátorovým zvukom vpálili do sveta rockovej hudby.
Predošlé albumy zachytávali Depeche Mode v procese vývoja od popu (debut "Speak & Spell" (1981) a hlavne jeho nasledovník, "A Broken Frame"), cez industriálne samplovo ladený "Construction Time Again" (1983), k trojici temných a hĺbavých albumov "Some Great Reward" (1984), "Black Celebration" (1986) a "Music For The Masses" (1987). Práve tým posledným sa vo veľkom štýle predstavili v Amerike, čo nakoniec viedlo k skvele zdokumentovanému turné po Spojených štátoch, film "101", ktoré ukončili epickým koncertom v Pasadene, na štadióne Rose Bowl, pred zrakmi 70 000 fanúšikov.
Takže so šiestimi albumami vydanými v 1980tych rokoch kapela absolútne zdokonalila svoj zvuk, mala za sebou väčšie množstvo nasledovníkov z radov fanúšikov, než ktorákoľvek iná kapela na svete ... čím by teda mohli Depeche Mode uzavrieť tak úspešnú dekádu? Jedinou možnosťou bolo nahrať ich, dovtedy, najlepší album ...
Album "Violator" vznikal v štúdiách v Miláne a v Dánsku. O finálny mix sa v Londýne postaral François Kevorkian, ktorý si urobil skvelé meno s predošlou prácou na albume "Electric Café" od Kraftwerk. Celý tento proces môže vyznievať komplikovane, no kapela mala úplne jasný zámer: urobiť to všetko čo najjednoduchšie, ako to len bolo možné. A to od samého počiatku ...
"S týmto albumom sme sa chceli vydať úplne novým smerom, ale v skladbách samotných sme chceli ísť omnoho priamejším smerom a nebyť až natoľko puntičkárski," povedal Gahan krátko po skončení nahrávania v dánskych Puk Studios, kde album skompletizovali pred finálnym mixom v Londýne. "Nechceli sme byť príliš kritickí a pri nahrávaní sme sa snažili zachytiť čo najviac energie, nie sa zbytočne dlho hrať s jednotlivými zvukmi, ako to bolo kedysi u nás, počas nahrávania, zvykom. To sa potom stávalo, že sme úplne zabudli na pôvodné smerovanie tej ktorej skladby. Takže tentoraz sme chceli pracovať omnoho rýchlejšie, no skutočnosti nám to trvalo dlhšie, keďže sme museli viac experimentovať, kým sme našli pre skladbu ten správny smer! Ale vo výsledku znejú skladby tvrdšie, nemyslím rockovejšie, ale majú v sebe akúsi zvukovú ostrosť a pocit nervozity."
"Nechceli sme byť už takí rušiví, chceli sme byť priamejší," zopakoval neskôr, v roku 1990, v rozhovore pre MTV. "Pracovali sme s Floodom, teda Markom Ellisom, ktorý nám v tomto veľmi pomohol. Viedol nás presne tým smerom, ktorý sme hľadali, ale sami sme pri tom nevedeli, čo vlastne hľadáme. Pomohol nám rozpracovať skladby do niečoho, s čím sme nikdy predtým nepracovali."
V skutočnosti sa vstupy Flooda a dlhoročného člena kapely, Alana Wildera, nedajú nevšimnúť. Títo dvaja počas nahrávania albumu neúnavne pracovali a vystavali tak atmosferický základ, do ktorého skladby Martina Goreho dokonale sadli. Je tu však aj ďalší faktor, ktorý albumu dopomohol k úspechu, no nie je pritom veľmi známy. Ako uviedol Kevin May, autor knihy "Halo", ktorá sa zaoberá práve albumom "Violator": "Martin Gore, v tom čase stále výhradný autor v kapele, sa po rokoch nechal počuť, že "Violator" bol asi posledným albumom, pri ktorom bolo nahrávanie pre kapelu zábavou. Zachytáva tak žiarivú náladu kapely v tom období, ako aj nadšenie, ktoré vzniklo príchodom nového producenta, Flooda, ako aj celkovým prístupom k celému procesu. On totiž videl v spojení syntezátorového jadra kapely s tradičnými nástrojmi veľkú príležitosť, doslova do tej pozície kapelu tlačil, naliehal na Goreho, aby svoje demá priniesol v tej najzákladnejšej podobe, čím sa nimi dalo počas nahrávania omnoho viac manipulovať - v podstate tak umožnil Alanovi Wilderovi a Floodovi pridať skladbám atmosféry, melódie, perkusie a kopec ďalších prvkov."
"Mal som pocit, že to potrebuje ďalšiu perspektívu," povedal majiteľ Mute Records a mentor kapely, Daniel Miller, v rozhovore pre Electronic Beats, keď došlo na tému producenta albumu. "Flood je po technickej stránke veľmi zdatný, veľmi muzikálny a hlavne otvorený. On nie je z tých, čo tvrdia, 'Takto by to malo byť'. Pracuje viac v štýle, 'Ako by sme to mohli urobiť inak?' On sa jednoducho zosynchronizoval s mentalitou kapely, rovnako aj s mojou."
Nový prístup k technickému vybaveniu takisto ponúkol každému novú perspektívu, hlavne pokiaľ šlo o kombináciu elektroniky s tradičnými zvukmi. A zdá sa, že pokiaľ ide o spojenie týchto dvoch elementov, sa Flood javil ako dokonalý producent. Martin Gore, skladateľský architekt albumu, však svoj talent, ako vždy, bagatelizoval, obzvlášť v rozhovore s nudným reportérom MTV, ktorému, v roku 1990, na adresu skladieb albumu povedal: "Tu nejde o nejaký prirodzený proces. Ja si jednoducho sadnem a napíšem skladbu. Slová sa objavia, objaví sa melódia a je to."
Violator versus SOFAD
Je obtiažne hovoriť o albume "Violator" bez zmienky o turné, ktoré mu predchádzalo - spolu so záverečným koncertom v Passadene - a zároveň o albume práve po období "Violator", "Songs Of Faith And Devotion", ktorý už nemohol mať odlišnejší zvuk, plný prvkov gospelu, soulu, rocku, elektroniky a skladieb ako "Condemnation". Už jeho úvodné nahrávanie bolo peklom, úplný protiklad k zdanlivému šťastiu, ktoré presakovalo z nahrávacích sedení k albumu "Violator". Irónoiou osudu je však album SOFAD oslavovaný ako ďalšie majstrovské dielo skupiny, hoci ju takmer pochoval, nakoľko egá, kŕmené úspechom, drogami a rock´n´rollom ich takmer požrali.
"Počas obdobia "Violator" si kapela stále dávala pozor a stála nohami pevne na zemi," povie May. "A aj keď veľmi rýchlo pochopili, že vytvorili niečo dôležité, jedinečné, z čoho sa nakoniec stal dôležitý album pre fanúšikov a dokonca ho prijala aj kritika, boli stále, slovami mnohých z tábora kapely, až extrémne pripútaní k zemi a často mali problém pochopiť, aká veľká kapela sa z nich stala. Je možno ťažké tomu uveriť, vzhľadom na úspech predošlých albumov a turné ... Boli stále mladí (najstarší Alan mal krátko po 30tke) a, aspoň navonok, sa vyhýbali všetkým tým pozlátkam slávy."
Po skončení nahrávania albumu "Violator" sa začala tá najzložitejšia časť procesu - finálna mixáž, o ktorú sa postaral François Kevorkian. "On je jedným z najnáruživejších ľudí, akých som kedy poznal," povedal Daniel Miller pre Electronic Beats. "Dokázal pracovať aj 18 hodín denne a myslím, že za ten čas sa pri ňom vystriedali traja štúdioví inžinieri, keďže jeho tempu nestačili. Vie byť doslova posadnutý, no zároveň brilantný a z albumu "Violator" urobil skvelú nahrávku."
Miller zohral dôležitú úlohu pri záverečnom nahrávaní, kedy si zobral rannú verziu "Enjoy The Silence", ktorá nebola prijatá s veľkým nadšením, a spolu so štúdiovým inžinierom, Philom Leggom, ju zremixoval. "Myslím, že na konci nahrávania už boli parádne vyhorení, už to trvalo príliš dlho, tak mi len povedali, "dobre, nech je po tvojom," a použili práve moju verziu." Tá sa dostala na singel a dopomohla samotnému albumu k celkovému úspechu. A že to bol úspech! Všetky štyri single bodovali v rebríčkoch po celom svete, samotný album sa dokonca predral na 2.pozíciu v albumovom rebríčku UK - Briti si konečne začali vážiť vlastnú kapelu.
Následky
Krátko po vydaní albumu kapela odštartovala turné, najbláznivejšie a najväčšie, aké dovtedy podnikli. Viac ako 88 vystúpení, ktoré dohromady zhliadlo 1,2 milióna ľudí. Táto skúsenosť kapelu na krátku dobu vyradila z prevádzky a trvalo takmer dva roky, než opäť nabrala dych a pustila sa do nahrávania albumu "Songs Of Faith And Devotion". "Po skončení turné k albumu sa toho v osobných životoch jednotlivých členov udialo veľmi veľa," povedal Miller pre Electronic Beats. "Ako ľudia sa nikdy nezmenili, vždy stáli nohami pevne na zemi, ale boli povýšení na superhviezdy a to sa na ľuďoch prejaví."
Kevin May dodáva: "Gahan sa presťahoval do Los Angeles, kde svoj život obohatil o závislosť na heroíne, a rovnako prepadol vzmáhajúcej sa grunge scéne. K tomu je potrebné spomenúť ten očividný fakt, že Flood a Wilder chceli posunúť nový hudobný štýl albumu "Violator" ešte ďalej, s využitím plného rozsahu živého hrania práve v nahrávaní." To všetko, čo hralo do karát albumu "Violator", sa v prípade albumu SOFAD totálne rozpadlo. A hoci samotný album sa tešil obrovskému komerčnému úspechu, bez skúseností získaných pri albumu "Violator" by sa tak určite nestalo. Tieto dva spomenuté albumy sú vnútorne veľmi späté, aj keď štýlovo a spôsobom nahrávania sú veľmi odlišné ...
"Album "Violator" však položil základy niečoho, čo sa začalo vyvíjať veľmi zle," súhlasne povie May, "ale toto sa bežne stáva v dôležitých historických momentoch každej kapely, ktorá si nájde svoje miesto a veci sa začnú vyjasňovať. Fanúšikovia Depeche Mode vedú nekonečné diskusie o význame albumu, či všetkého, čo kedy kapela vyprodukovala, no nik albumu neupiera kľúčovú úlohu v evolúcii kapely, ako aj odkazu, ktorý zanechal."
Po albume "Songs Of Faith And Devotion" kapelu opustil Alan Wilder, ale jeho dôvody mali počiatky už v prvej spolupráci s Floodom. "Jednoducho som mal už všetkého akurát dosť, mal som pocit, že viac už jednoducho urobiť nemôžem," nechal sa počuť v roku 1997. "Začali medzi nami prevládať rozdiely a zlyhávala aj vzájomná komunikácia. Myslím, že ostatní v kapele boli znudení množstvom tej detailnej práce, takže väčšinou mali tendenciu zdúchnuť a nechali ma v tom samého s Floodom."
Odvtedy však Depeche Mode vydali niekoľko ďalších albumov, a samozrejme Gahan sa opäť vrátil do normálneho života a je "čistejší, než kedykoľvek predtým". Žiaden z tých albumov sa však albumu "Violator" nevyrovná - to bol skutočne zvuk našlapenej kapely v špičkovej forme. Album, ktorý z tých štyroch dekád reprezentuje jedinečnú kreatívnu fázu Depeche Mode.
zdroj: dmtvarchives.com
Názory Devotees (28)
In Your Memory
1 29. december 2017 o 12:25
Krasne obdobia obidvoch albumov. Vzdy som mal vsak problem s tym, ako si umiestnit albumy Violator a Songs of Faith and Devotion vo svojom sukromnom rebricku. Na jednej strane ma album Violator dostaval do kolien svojou uzasnou zvukovou a kreativnou rozmanitostou, na druhej strane, ked by sa dalo povedat ze DM uz to nedokazu vystavat este vyssie, prichadza na scenu album Songs of Faith and Devotion, ktory podla slov Alana nedotiahli tam kam chceli. A aj napriek tomu je SOFAD vynimocne dielo, ktore ma dostalo v mojom zivote niekam, kde som este nikdy nebol
Album SOFAD a obdobie okolo neho som prezil do posledneho detailu… Dakujem.
Monghi
2 29. december 2017 o 12:52
pre mna je Violator taka K-2 ... fenomenalne dielo, ktore dodnes objavujem ... ale SOFAD, to je absolutny Everest DM ... tiez som ho prezil do spiku kosti, hltal som kazdy ton, kazdy vokal, nema slabe miesto, je to to najemotivnejsie, co kedy DM zo seba dostali. Vsetko predtym bolo len stupanie zo zakladneho tabora, dosahovanie jednotlivych met, s Violator-om sa dostali do sedla pod vrcholom, aby potom, sic s kyslikovymi maskami a neskutocnym sebazaprenim, siahli na absolutny vrchol, kde skoro nechali svoje zivoty ... odvtedy pomalicky zostupuju a kochaju sa vyhladmi ...
pamatam si na jedno vydanie ceskeho magazinu Rock&Pop;, v roku 1991, vtedy este v novinovom formate, venovane Depeche Mode… a tam popri tych odach na album Violator jasne napisali, ze Depeche Mode maju svoj najlepsi album este len pred sebou ... nemylili sa
In Your Memory
3 29. december 2017 o 13:08
@Monghi:
Monghi
4 29. december 2017 o 13:19
@In Your Memory: to mi je jasne, hlavne tu cakam jeden tradicny komentar na SOFAD :D
dvestotri
5 29. december 2017 o 14:12
SOFAD ma naucil vnimat hudbu ovela hlbsie. Doteraz ma ten album neomrzel a dokazem ho pocuvat celé dni. Keby som to mal k niecomu prirovnat tak : MFTM - chutné predjedlo, Violator - silná polievka, co zahriala dusu, SOFAD - uzasne hlavne jedlo ...... a na dezert stale cakam
Michaela 146
6 29. december 2017 o 16:10
@dvestotri: Krásně si to pojal, hotový gurmánský zážitek kde si užijí především chuťové buňky, ale zároveň je to i nádherná hudební pastva pro sluchové buňky ♫ Na svůj malý dezert již dávno nečekám, jelikož já ho vychutnala v podobě alba Ultra
Michaela 146
7 29. december 2017 o 17:00
Asi zde budu jediná, ale jedná se čistě o můj názor…nerada se opakuji, ale pro mě je to Violator, klenot elektronické hudby…
Miluji růže, zejména ty rudé. Miluji vůni nerozvité růže, vůni francouzského venkova z jara. Miluj růže Violator symbol DM…
Hudební klenot “Violator” je Mount Everest synth popu a vše co bylo před ním a po něm se jen krčí před tímto úžasným veledílem.
Andy
8 29. december 2017 o 18:37
... jeden nemenovany klasik ( Martin Gore ) sa nechal na nedavnej tlacovke k prezentacii albumu Spirit pri otazke ktory album by doporucoval si vypocut ako prvy pre cloveka ktory nepozna DM sa nechal pocut ze ” jednoznacne Violator ” ... kto vie preco
) Violator a SOFAD vo mne stale zvadza boj o prvenstvo…. nemyslim len co sa tyka albumov DM ale albumov ” mojej oblubenej hudby ” ako celok.. stale sa neviem rozhodnut kto by to mal prve miesto obsadit…
ViolateYou
9 29. december 2017 o 19:57
ano Violator je genialny plus b-strany z tohto obdobia su genialne, ale ked pocuvam SOFAD tak som jednoducho uneseny a viac omameny… atmosfericke, temne, melodicke, mysteriozne a hlavne krasne ked to pocuvam som stastny a smutny zaroven… neviem to poriadne vyjadrit ten album je ako keby tragicky, osudovy a vo svojej podstate velmi temny.. pri pocuvani sa mi vynaraju otazky smrtelnosti, osudu a predurcenosti a zaroven lasky, nadeje, spomienok na tie najsilnejsie chvile v zivote (aj tie krasne aj tie smutne), je to taky mix pocitov.. ta konstelacia tych skladieb je dokonala..
Analogrunner
10 29. december 2017 o 20:09
ja by svoj interny dm rebricek oznacil ako “mnohostran”, kde je kazda strana jeden album, niektore su vzadu, ine vpredu, poradie je menne a su na nom vsetky. niektore su na vacsej ploche (hlasnejsie), ine na mensej (naprikad Sotu a Spirit). cely mnohostran je na prvej priecke, ziadnu inu priecku rebricek ani nema.
martinpk
11 29. december 2017 o 20:11
Violator, SOFAD, Ultra najlepšie albumy.
Andy
12 30. december 2017 o 00:26
Martinpk: da sa povedat ze Violator je ” ticho pred burkou “, SOFAD je totalna burka, uragan, vsetko mozne, chaos a tak a Ultra je pre tych, co to prezily
taka oddychovka po burke 
Hammersmith Odeon
13 30. december 2017 o 01:55
@ to all: Vaše postrehy sú veľmi zaujímavé. V podstate ste vystihli tie momenty, ktorými si nás DM omotali, a zároveň momenty, ktoré nemá žiadna iná kapela (interpret) -s najväčšou pravdepodobnosťou ani mať nebude- na celom svete. Oni nevystrelili medzi hviezdy ako kométa, proste šli krok za krokom, prichádzali vždy s niečim výnimočným, zlepšovali sa, albumom za albumom rástli, postupne získavali punc jedinečnosti, až s VIOLATORom dosiahli dospelosti a zmaturovali a SOFADom dozreli. Dosiahli absolútnu hranicu hviezdneho neba. Už asi naozaj nebolo kam ďalej. ULTRA to celé upokojila, akoby vzdala hold celej tvorbe DM a dala za celým tým šialenstvom dôstojnú bodku. Všetko ostatné, až do dnešnej doby pôsobí prezreto, niekedy s kyslou, inokedy trpkou príchuťou…
Michaela 146
14 30. december 2017 o 18:17
Vážení fanoušci, přátelé dobré hudby a dobré pohody. Pánové, vřelé díky i za další vaše skvělé postřehy. Od alb SGR až po album Ultra jsou to úžasná alba, kde nepřeskakuji žádnou ze skladeb, jsou to ucelená alba např. Album Black Celebration, mám ráda jako celek, nepřeskakuji zde jedinou skladbu, prakticky zde není žádné hluché místo, neslyším zde jedinou slabinu, je to úžasně ucelené album a vlastně jedním dechem poslouchatelné desky…
Co se týče skladby Dressed In Black tam je prostě kouzelné to tajemno, napětí, ponurá atmosféra… vhodná třeba jako hudební podkres k filmovému žánru Drama / Mysteriózní / Thriller.
Až po Ultra jsou to geniální alba
jozefst
15 30. december 2017 o 19:52
Tak ako a spomína v článku, Violator bol u DM to, čo u The Beatles album Revolver. U DM Violator predchádzal albumu SOFAD a u The Beatles ich Revolver predchádzal najklasickejšiemu a najvyzdvyhovanejšiemu beatlesáckemu albumu Sgt. Pepper’s lonely hearts club band. Obe kapely na týchto albumoch dosť vo svojom hudobnom vývoji poskočili. Albumy SOFAD a Sgt. Pepper’s lonely hearts club band sa prihlásili s obrovskou inováciou vo zvuku oboch kapiel a mnhoými iným hudobnými nástrojmi, ktoré boli pre obe kapely skôr netypické. Zvuková pestrosť sa však už nachádza u albumových predchodcov. Ale naspäť v albumu Violator. Na ňom hudba DM viac sfarebnela, už to nebola tá čiernobiela čo vidno aj v klipoch. Album obsahuje dva obrovské hity kapely a voľba singla Personal Jesus predznamenala zmenu. Ako tu už bolo spomenuté, silné boli aj b-strany ako napríklad Sea of sin, Happiest Girl a ani Dangerous by sa nestratila. Geniálna je aj inštrumentálka Sibeling. Progresívne sú tiež remixy, najmä na singli World in my eyes. To už neboli remixy v štýle pridaného intra ku skladbe, zvýraznených pasáží skladby pri zachovaní jej aranžmánov. Čo k tomu všetkému dodať. Violator ukázal silu kapely a ešte väčšiu silu v tom, že jeho nasledovník bol namiesto Violatora 2 úplne o niečom inom.
DM-80
16 30. december 2017 o 21:20
U mňa jednoznačne vyhráva Violator, prečo? Ide podľa mňa o najdokonalejší súlad melódií, úžasný celok z ktorého po vypočutí má človek ešte aspoň hodinu zimomriavky, jednoducho tá najlepšia definícia toho, ako má znieť album. Tá najlepšia definícia hudobnej kreativity. Má tiež najväčší počet hitov, aj keď to neberiem ako najpodstatnejší argument, keď sa bavíme o tom, ktorý album je lepší. Ale samozrejme to pridáva na výnimočnosti albumu. 6 veľkých hitov nemá ani jeden album DM - ETS, PJ, POT, WIME, Halo, WFTN - meganálož, ktorú dopĺňajú tiež skvelé Clean, SP a BD. Violator je pravým symbolom DM. Všetka úcta megadielu SOFAD, muzikantsky premakanej pecke Ultra a iným albumom…no ruža na čiernom pozadí bude vo mne navždy evokovať ten pocit najdokonalejšej geniality tejto legendárnej kapely.
Monghi
17 31. december 2017 o 10:33
pre mna su spomenute dva albumy vynimocne jednym pozorovatelnym detailom. Co skladba, to grandiozne finale. Pustite si ktorukolvek a cakajte na zaver, skoro vzdy absolutna explozia emocii. Niekedy idem doslova do kolien. Uz som to spomenul neraz, taka “Mercy In You”, mnohymi zaznavana, ale v jej zavere je zhrnute vsetko zo SOFAD obdobia… som z toho vzdy uplne na prasky a vedel by som si to dat do slucky a navzdy sa v tom utopit. Ale aj na Violator albume ... WIME, finale na odstrel, PJ, ETS ... to aj ked ide v radiu, tak sa dodnes tesim na ten prekrasny zaver, ako to zanika do ticha ... Policy, vsak v zavere je ta skladba najkrajsia, Blue Dress, Clean ... a vzdy je tam doraz na detail ... dokonca ked sa zapocuvate do I Feel You, je tam akysi bassovy zvuk, pocas celej skladby, ktory v zavere ide mierne do popredia. WIMS, Condemnation, spomenuta MIY, IYR!!! vsak to je absolutne sialenstvo!!! ... Higher Love ... toto sa chalani prvu dekadu ucili a ze najdeme kopec prikladov z albumov predtym, kde su fenomentlane outrá ... uz na ULTRA tato sila chyba a odvtedy uz to zo skladieb DM uplne vymizlo. Nebudem komentovat, preco ... jednoducho Violator a SOFAD su majstrovske diela.
Ono to ma ale co docinenia s vekom. Spomente si na svoje obdobie 28 - 32, vsak, hlavne pre slobodneho cloveka, bez zavazkov, je to to najsilnejsie obdobie zivota. Vtedy slo vsetko na maximum, po kazdej stranke, aj tej sexualnej :D Rovnako to bolo aj u chalanov z DM ... a tak to na tych albumoch aj citit. Vdaka Bohu za taketo diela, ktorymi sa na malu chvilu, v momentoch, ktore mame len pre seba, mozeme vratit v case spat a na chvilocku tu citovu intenzitu znova prezit ...
Fido
18 31. december 2017 o 22:51
Super clanok, super debata genialne albumy. Jaj ako som si zaspominal. SOFAD vo mne viac hra, ale Violator tiez
)) Je to radost.
Michaela 146
19 1. január 2018 o 12:21
Jako první jsem si koupila na burze singl Personal Jesus/Dangerous vzpomínám si jak jsem nechápala proč jsou tam jen tyhle dvě skladby, stále jsem to přehrávala na MC kazetě, ale přiznám se, že se mi vždy více líbila skladba Dangerous, nežli Personal Jesus, byl to můj první singl, který jsem vlastnila, až později jsem sehnala celé album Violator @}->—–
Depeche Mode jsou pro mě dodnes velkou srdeční záležitostí, ale tenkrát bych za ně i dýchala a právě o prázdninách roku 1989, jsem si kvůli DM nechala ostříhat své dlouhé blond vlasy, sehnala černý baret a byla jsem považovaná za rebelku a to nemluvně o tom kolikrát jsem byla kontrolovaná tehdejší VB, pokaždé s dotazem slečno máte občanský průkaz?
@cold_case: Vážně škoda, že se k takovým hudebním skvostům již nevracíš
Je štěstí užívat si melodie, zaposlouchat se do kvalitních textů a nechat se nést na vlnách líbivé hudby. Poslouchám alba při práci, relaxaci, na cestách, ke spaní, k milování a vůbec. Emoce se dostaví vždy, dokáží mě dostat do dobré i smutné nálady…..rozehrává v naší mysli noty štěstí, lásky i nostalgie 
jozefst
20 2. január 2018 o 00:28
Ohľadom Sea of sin sa divím, že miesto tejto skladby nebolo na albume a aj v jej remixovej podobe. Voľakedy tu na tejto stránke bolo v nejakom článku o skladbách DM spomenuté, že Sea of sin a Happiest girl boli vydané v originálnych verziách, aj keď majú označenie mix. Ktovie, či by sa potencionálny album po Violatore neniesol v takomto tanečnejšom duchu, ak by sa história kapely uberala iným smerom. U Happiest girl vždy čakám na ten geniálny refrén a škoda, že sa v skladbe vyskytuje iba raz.
Tomasito
21 2. január 2018 o 12:16
Ani som to cele nedocital (myslim, Vase komentare) a musim reagovat - dakujem Vam vsetkym za Vase komentare - urobili moj den opat krajsim. Davam Violator do usi, chystam sa hned na to na SOFAD, sedim v praci za kompom a idem si vlastny vnutorny zivot - aj vdaka Vam a Vasim komentarom.
Pre mna tiez velmi tazko povedat ci SOFAD alebo Violator - ale asi trosicku viac SOFAD, kedze su na nej moje naj skladby Walking.. a Higher Love a bol to moj prvy koncert co som od DM videl nazivo.
Oba albumy su DM opusy.
Jedine mi je luto, ze som nemal sancu vidiet Violator tour nazivo - ked vidim videa z tohoto turne - tak mam zimomriavky na tele - hudba spojena s ponurym javiskom a bodove svetla - parada…
Ja tiez stale cakam na svoj dezert od DM - stale verim, ze sa ho dockam.
insight
22 2. január 2018 o 13:42
90-te roky boli jednoznacne najlepsie. Pre mna Violator zaciatok niecoho uzasneho, SOFAD to posunul a Ultra je veldielo.
Peteman
23 2. január 2018 o 16:40
Pamätám si na jeden zaujímavý moment- absolútnu istotu ktorú som pred vydaním Violatoru mal, že totiž to bude ďalšia samozrejmá pecka. To sme asi vtedy mali všetci. Nikto z depešákov sa vtedy ešte neobával a ani nepripúšťal možnosť že vyjde nejaký priemerný album.
bob3
24 2. január 2018 o 22:21
Mě Violator ze začátku moc nebral, na rozdíl od předešlých alb, které jsem poznával zpětně..dokonce ani Enjoy The Silence, přišel mi hodně odlišný, až moc melodický, nebylo tam to temno, ale sbírku ETS remixů jsem žral..
Něco jiného bylo Policy Of Truth a Kaleid plus remixy, paráda..
berco
25 3. január 2018 o 17:49
Long Play Kings….Violator a Songs, Ultra a predošlé albumy boli melodicky, zvukovo a vokálmi tak zladené, že nič tam nekričalo, len aby to bolo povšimnutia hodné.Na posledných radovkách sú vokály ohodne vpredšie až miestami ukričané, akoby to malo zámerne poslucháča odlákať od strohých zvukov a minimálneho mixu zvukov.Aj Mart kedysi vedel napísať krásne a melodické songy….dnes tie staré a krásne vie aspoň zaspievať....I love their shadow of the past
Tomasito
26 4. január 2018 o 12:27
BERCO - s tymi vokalmi - uplny suhlas
Ak si porovnas starsie albumy a vokaly na nich - tak su skor doplnkom. Na tych poslednych albumoch su ovela viac vytiahnute a v popredi.
Davnejsie niekto napisal (tiez s tym plne suhlasim), ze stare albumy boli o melodii a a hladani zaujimavych zvukov, ale posledne albumy su cisto o speve. Das spev prec a vela tam toho nezostane…
luban
27 5. január 2018 o 13:14
Violator možno nepochybne označiť za vrcholné dielo DM, doslova mienkotvorný album syntipopu. Vďaka zaň.
bel canto
28 11. január 2018 o 09:45
Gahan : nie sa zbytočne dlho hrať s jednotlivými zvukmi, ako to bolo kedysi u nás, počas nahrávania, zvykom.
Podla Davida bolo hranie sa so zvukmi ZBYTOCNE, nevadilo mu vsak asi, ze vdaka tomu tie albumy boli spickove.
A teraz mu nevadi, ze sa so zvukmi po odchode Alana uz nema chut kto hrat a albumy su PRIEMERNE.