Albumové klasiky - Violator

V aprílovom vydaní britského magazínu Long Live Vinyl, sa v pravidelnej rubrike "Classic Album", zamerali autori práve na kľúčový album v histórii Depeche Mode, na ktorý nedá dopustiť nik z fanúšikov kapely - "Violator"

Na konci 1980tych rokov mali Depeche Mode v Spojených štátoch výnimočnú pozíciu. Ak sa niekde objavili, mohlo to spustiť výtržnosti, a zároveň dokázali dostať do varu 70 000-ový dav. Ale, ako sa mohli po šestich rôznorodých albumoch, vydaných počas jednej dekády, posunúť ešte vyššie? Privítajte album "Violator" ...

Staršie ročníky by dnes prisúdili Depeche Mode rovnakú dôležitosť, ako kedysi The Beatles. Kapela dnes pôsobí na hudobnej scéne už štyri dekády - áno, skutočne - no v tých časoch už naplno rozvinuli význam slova "synth", začali paktovať s rockom, predávali milióny albumov a singlov, a stali sa akousi elektronickou verziou Rolling Stones. Rolling Stones však už niekoľko rokov neprodukujú tak skvelé albumy, akými sa môžu vo svojej kariére pýšiť, Depeche Mode ich však majú stále mnoho. A tým najlepším je zrejme "Violator" ... bol to ich vlastný "Revolver", vrchol ich kreativity, kedy so svojim typickým syntezátorovým zvukom vpálili do sveta rockovej hudby.

Predošlé albumy zachytávali Depeche Mode v procese vývoja od popu (debut "Speak & Spell" (1981) a hlavne jeho nasledovník, "A Broken Frame"), cez industriálne samplovo ladený "Construction Time Again" (1983), k trojici temných a hĺbavých albumov "Some Great Reward" (1984), "Black Celebration" (1986) a "Music For The Masses" (1987). Práve tým posledným sa vo veľkom štýle predstavili v Amerike, čo nakoniec viedlo k skvele zdokumentovanému turné po Spojených štátoch, film "101", ktoré ukončili epickým koncertom v Pasadene, na štadióne Rose Bowl, pred zrakmi 70 000 fanúšikov.

Takže so šiestimi albumami vydanými v 1980tych rokoch kapela absolútne zdokonalila svoj zvuk, mala za sebou väčšie množstvo nasledovníkov z radov fanúšikov, než ktorákoľvek iná kapela na svete ... čím by teda mohli Depeche Mode uzavrieť tak úspešnú dekádu? Jedinou možnosťou bolo nahrať ich, dovtedy, najlepší album ...

Album "Violator" vznikal v štúdiách v Miláne a v Dánsku. O finálny mix sa v Londýne postaral François Kevorkian, ktorý si urobil skvelé meno s predošlou prácou na albume "Electric Café" od Kraftwerk. Celý tento proces môže vyznievať komplikovane, no kapela mala úplne jasný zámer: urobiť to všetko čo najjednoduchšie, ako to len bolo možné. A to od samého počiatku ...

"S týmto albumom sme sa chceli vydať úplne novým smerom, ale v skladbách samotných sme chceli ísť omnoho priamejším smerom a nebyť až natoľko puntičkárski," povedal Gahan krátko po skončení nahrávania v dánskych Puk Studios, kde album skompletizovali pred finálnym mixom v Londýne. "Nechceli sme byť príliš kritickí a pri nahrávaní sme sa snažili zachytiť čo najviac energie, nie sa zbytočne dlho hrať s jednotlivými zvukmi, ako to bolo kedysi u nás, počas nahrávania, zvykom. To sa potom stávalo, že sme úplne zabudli na pôvodné smerovanie tej ktorej skladby. Takže tentoraz sme chceli pracovať omnoho rýchlejšie, no skutočnosti nám to trvalo dlhšie, keďže sme museli viac experimentovať, kým sme našli pre skladbu ten správny smer! Ale vo výsledku znejú skladby tvrdšie, nemyslím rockovejšie, ale majú v sebe akúsi zvukovú ostrosť a pocit nervozity."

"Nechceli sme byť už takí rušiví, chceli sme byť priamejší," zopakoval neskôr, v roku 1990, v rozhovore pre MTV. "Pracovali sme s Floodom, teda Markom Ellisom, ktorý nám v tomto veľmi pomohol. Viedol nás presne tým smerom, ktorý sme hľadali, ale sami sme pri tom nevedeli, čo vlastne hľadáme. Pomohol nám rozpracovať skladby do niečoho, s čím sme nikdy predtým nepracovali."

V skutočnosti sa vstupy Flooda a dlhoročného člena kapely, Alana Wildera, nedajú nevšimnúť. Títo dvaja počas nahrávania albumu neúnavne pracovali a vystavali tak atmosferický základ, do ktorého skladby Martina Goreho dokonale sadli. Je tu však aj ďalší faktor, ktorý albumu dopomohol k úspechu, no nie je pritom veľmi známy. Ako uviedol Kevin May, autor knihy "Halo", ktorá sa zaoberá práve albumom "Violator": "Martin Gore, v tom čase stále výhradný autor v kapele, sa po rokoch nechal počuť, že "Violator" bol asi posledným albumom, pri ktorom bolo nahrávanie pre kapelu zábavou. Zachytáva tak žiarivú náladu kapely v tom období, ako aj nadšenie, ktoré vzniklo príchodom nového producenta, Flooda, ako aj celkovým prístupom k celému procesu. On totiž videl v spojení syntezátorového jadra kapely s tradičnými nástrojmi veľkú príležitosť, doslova do tej pozície kapelu tlačil, naliehal na Goreho, aby svoje demá priniesol v tej najzákladnejšej podobe, čím sa nimi dalo počas nahrávania omnoho viac manipulovať - v podstate tak umožnil Alanovi Wilderovi a Floodovi pridať skladbám atmosféry, melódie, perkusie a kopec ďalších prvkov."

"Mal som pocit, že to potrebuje ďalšiu perspektívu," povedal majiteľ Mute Records a mentor kapely, Daniel Miller, v rozhovore pre Electronic Beats, keď došlo na tému producenta albumu. "Flood je po technickej stránke veľmi zdatný, veľmi muzikálny a hlavne otvorený. On nie je z tých, čo tvrdia, 'Takto by to malo byť'. Pracuje viac v štýle, 'Ako by sme to mohli urobiť inak?' On sa jednoducho zosynchronizoval s mentalitou kapely, rovnako aj s mojou."

Nový prístup k technickému vybaveniu takisto ponúkol každému novú perspektívu, hlavne pokiaľ šlo o kombináciu elektroniky s tradičnými zvukmi. A zdá sa, že pokiaľ ide o spojenie týchto dvoch elementov, sa Flood javil ako dokonalý producent. Martin Gore, skladateľský architekt albumu, však svoj talent, ako vždy, bagatelizoval, obzvlášť v rozhovore s nudným reportérom MTV, ktorému, v roku 1990, na adresu skladieb albumu povedal: "Tu nejde o nejaký prirodzený proces. Ja si jednoducho sadnem a napíšem skladbu. Slová sa objavia, objaví sa melódia a je to."

Violator versus SOFAD
Je obtiažne hovoriť o albume "Violator" bez zmienky o turné, ktoré mu predchádzalo - spolu so záverečným koncertom v Passadene - a zároveň o albume práve po období "Violator", "Songs Of Faith And Devotion", ktorý už nemohol mať odlišnejší zvuk, plný prvkov gospelu, soulu, rocku, elektroniky a skladieb ako "Condemnation". Už jeho úvodné nahrávanie bolo peklom, úplný protiklad k zdanlivému šťastiu, ktoré presakovalo z nahrávacích sedení k albumu "Violator". Irónoiou osudu je však album SOFAD oslavovaný ako ďalšie majstrovské dielo skupiny, hoci ju takmer pochoval, nakoľko egá, kŕmené úspechom, drogami a rock´n´rollom ich takmer požrali.

"Počas obdobia "Violator" si kapela stále dávala pozor a stála nohami pevne na zemi," povie May. "A aj keď veľmi rýchlo pochopili, že vytvorili niečo dôležité, jedinečné, z čoho sa nakoniec stal dôležitý album pre fanúšikov a dokonca ho prijala aj kritika, boli stále, slovami mnohých z tábora kapely, až extrémne pripútaní k zemi a často mali problém pochopiť, aká veľká kapela sa z nich stala. Je možno ťažké tomu uveriť, vzhľadom na úspech predošlých albumov a turné ... Boli stále mladí (najstarší Alan mal krátko po 30tke) a, aspoň navonok, sa vyhýbali všetkým tým pozlátkam slávy."

Po skončení nahrávania albumu "Violator" sa začala tá najzložitejšia časť procesu - finálna mixáž, o ktorú sa postaral François Kevorkian. "On je jedným z najnáruživejších ľudí, akých som kedy poznal," povedal Daniel Miller pre Electronic Beats. "Dokázal pracovať aj 18 hodín denne a myslím, že za ten čas sa pri ňom vystriedali traja štúdioví inžinieri, keďže jeho tempu nestačili. Vie byť doslova posadnutý, no zároveň brilantný a z albumu "Violator" urobil skvelú nahrávku."

Miller zohral dôležitú úlohu pri záverečnom nahrávaní, kedy si zobral rannú verziu "Enjoy The Silence", ktorá nebola prijatá s veľkým nadšením, a spolu so štúdiovým inžinierom, Philom Leggom, ju zremixoval. "Myslím, že na konci nahrávania už boli parádne vyhorení, už to trvalo príliš dlho, tak mi len povedali, "dobre, nech je po tvojom," a použili práve moju verziu." Tá sa dostala na singel a dopomohla samotnému albumu k celkovému úspechu. A že to bol úspech! Všetky štyri single bodovali v rebríčkoch po celom svete, samotný album sa dokonca predral na 2.pozíciu v albumovom rebríčku UK - Briti si konečne začali vážiť vlastnú kapelu.

Následky
Krátko po vydaní albumu kapela odštartovala turné, najbláznivejšie a najväčšie, aké dovtedy podnikli. Viac ako 88 vystúpení, ktoré dohromady zhliadlo 1,2 milióna ľudí. Táto skúsenosť kapelu na krátku dobu vyradila z prevádzky a trvalo takmer dva roky, než opäť nabrala dych a pustila sa do nahrávania albumu "Songs Of Faith And Devotion". "Po skončení turné k albumu sa toho v osobných životoch jednotlivých členov udialo veľmi veľa," povedal Miller pre Electronic Beats. "Ako ľudia sa nikdy nezmenili, vždy stáli nohami pevne na zemi, ale boli povýšení na superhviezdy a to sa na ľuďoch prejaví."

Kevin May dodáva: "Gahan sa presťahoval do Los Angeles, kde svoj život obohatil o závislosť na heroíne, a rovnako prepadol vzmáhajúcej sa grunge scéne. K tomu je potrebné spomenúť ten očividný fakt, že Flood a Wilder chceli posunúť nový hudobný štýl albumu "Violator" ešte ďalej, s využitím plného rozsahu živého hrania práve v nahrávaní." To všetko, čo hralo do karát albumu "Violator", sa v prípade albumu SOFAD totálne rozpadlo. A hoci samotný album sa tešil obrovskému komerčnému úspechu, bez skúseností získaných pri albumu "Violator" by sa tak určite nestalo. Tieto dva spomenuté albumy sú vnútorne veľmi späté, aj keď štýlovo a spôsobom nahrávania sú veľmi odlišné ...

"Album "Violator" však položil základy niečoho, čo sa začalo vyvíjať veľmi zle," súhlasne povie May, "ale toto sa bežne stáva v dôležitých historických momentoch každej kapely, ktorá si nájde svoje miesto a veci sa začnú vyjasňovať. Fanúšikovia Depeche Mode vedú nekonečné diskusie o význame albumu, či všetkého, čo kedy kapela vyprodukovala, no nik albumu neupiera kľúčovú úlohu v evolúcii kapely, ako aj odkazu, ktorý zanechal."

Po albume "Songs Of Faith And Devotion" kapelu opustil Alan Wilder, ale jeho dôvody mali počiatky už v prvej spolupráci s Floodom. "Jednoducho som mal už všetkého akurát dosť, mal som pocit, že viac už jednoducho urobiť nemôžem," nechal sa počuť v roku 1997. "Začali medzi nami prevládať rozdiely a zlyhávala aj vzájomná komunikácia. Myslím, že ostatní v kapele boli znudení množstvom tej detailnej práce, takže väčšinou mali tendenciu zdúchnuť a nechali ma v tom samého s Floodom."

Odvtedy však Depeche Mode vydali niekoľko ďalších albumov, a samozrejme Gahan sa opäť vrátil do normálneho života a je "čistejší, než kedykoľvek predtým". Žiaden z tých albumov sa však albumu "Violator" nevyrovná - to bol skutočne zvuk našlapenej kapely v špičkovej forme. Album, ktorý z tých štyroch dekád reprezentuje jedinečnú kreatívnu fázu Depeche Mode.

zdroj: dmtvarchives.com