Alan Wilder - Moji rodičia ma nútili hrať na klavíri

Alan Wilder - Moji rodičia ma nútili hrať na klavíri

Nedávno, pri upratovaní, som v starých škatuliach, medzi výstrižkami z časopisov, objavil rozhovor redaktora BRAVA Reinharda Haasa s Alanom Wilderom. Pamätníci si možno pamätajú rubriku Stars unter vier Augen. Prenesme sa teda niekde do rokov 1986 - 1988 a nostalgicky si pripomeňme šedú eminenciu Depeche mode, ktorá doteraz budí medzi fanúšikmi DM rešpekt a tajným snom nejedného z nás je, že ho ešte uvidíme stáť na pódiu spolu s Daveom, Martinom a Andym ako za starých čias...

BRAVO: Pôsobíš ako nenápadný muž v pozadí Depeche mode. Takpovediac šedá eminencia, ktorá ovládá dôležité tlačítka. Alan: To je prehnané. Som jednoducho štúdiový maniak. Baví ma celé týždne sedieť za mixážnym pultom a vypiplať čo najlepší zvuk. Nemá to nič spoločné s kvalitou, lebo každý z nás je špecialista vo svojej oblasti, čiže robí to, čo vie najlepšie. BRAVO: Máte v skupine jasne rozdelenú prácu, oblasti do ktorých nemôže nikto druhému hovoriť? Alan: O dôležitých veciach rozhodujeme v podstate spoločne, to znamená že aj náš manažér a šéftechnik Daniel má k tomu čo povedať. BRAVO: Nedávno sa prevalilo, že si Daniel z Depeche koláča ukrajuje oveľa väčší kus ako vy, ktorí robíte hlavnú prácu. Alan: Takéto tvrdenia sú absolútne neopodstatnené. Nemohli by sme si želať lepšieho manažéra. Nakoniec, bol to on kto skupinu kedysi objavil, vložil do projektu všetky svoje peniaze, zadĺžil sa až po uši a vždy dodával chalanom chuť pokračovať ďalej. Sedáva s nami v štúdiu a vysiela rozhodujúce impulzy. Snáď si vieš predstaviť, že počas našej kariéry sme už dostali dosť lákavých ponúk od iných vydavateľstiev, ktoré peniazmi nešetrili. Keby sme boli finančne nedocenení prečo by sme ešte stále boli s Danielom? Nedostáva viac ako hociktorý iný manažér skupiny. Momentálne zarába s Depeche mode dobre, práve tak ako aj my. Ale on niesol hlavné riziko a predovšetkým je to náš priateľ. Patrí mu zato primeraný podiel. BRAVO: Ako vyzerá deľba práce v skupine? Alan: Je veľmi veľa hraničných oblastí, kde rozhodujeme spoločne čo sa bude robiť ďalej. Teraz je Martin niekde v Španielsku, na nejakej haciende a nerobí nič iné len komponuje. Zistili sme že to mu ide najlepšie, tak to aj môže robiť. Najlepšie skladby vyberáme potom spoločne. Martin určite nie je taký sebecký, aby zamietol skladbu odo mňa alebo Davea, keby bola dobrá. Ale on komponuje najlepšie. Dave je rodený muž činu. Už skôr vyčíňal na divokých párty a punkových koncertoch a iste vyparatil aj kopec hlúpostí. Ale popri tom sa naučil správne pohybovať, vystupovať a vyburcovať dav. Je pre nás nesmierne dôležité mať Davea na pódiu vpredu, aby sme sa my traja mohli viac angažovať v pozadí a show napriek tomu zostane zaujímavá. Okrem toho, kto by mal spievať? Martin síce zaspieva raz začas jednu alebo druhú skladbu, ale Dave je náš hlas. Andy sa zasa teší, keď sa môže prehŕňať v tonách papiera, položiť pred seba kopec dokumentov a organizovať do zbláznenia. Robí s potešením, to čoho sa my ostatní stránime. Poskytuje novinárom rozhovory, kontroluje vyúčtovania, dbá na dodržiavanie termínov a bdie nad našimi časovými plánmi. Okrem toho je to ten najlepší kumpán akého si môžete predstaviť, tak ako hanblivo a nenápadne pôsobí navonok, vie byť šaramantný a vtipný v súkromí. Keď si niečo vypije je to dokonca naozajstný miláčik spoločnosti. BRAVO: A kde je miesto Alana Wildera v tomto kvartete? Alan: Ako vieš vstúpil som do skupiny až v roku 1981 a mal som zo začiatku ťažkosti s udomácnením sa v tomto tíme. Všetci traja pochádzali z toho istého mesta, poznali sa väčšinou už zo školy a boli to nerozluční priatelia na život a na smrť. BRAVO: Ako si sa k nim vlastne dostal? Alan: Depeche mode hľadali na inzerát v Melody Maker tretieho klávesáka, ktorý mal mať bezpodmienečne do 21 rokov. Mal som vtedy už 22 a musel som najprv svoj vek zatajiť, aby som vôbec mohol ukázať čo viem. Keď ma potom vzali, bol som ešte minimálne pol roka prakticky len prívesok. Počas televíznych vystúpení som nesmel na pódium a keď áno tak len úplne dozadu. V štúdiu som robil svoju robotu a na môj názor sa nikto nepýtal. Súkromne som sa s tými troma nestretával prakticky vôbec. Bol som od nich troška starší, vyrastal som v Londýne a mal som úplne iné skúsenosti. BRAVO: Ako si sa vlastne dostal k hudbe? Alan: Vinu na tom majú, ako to väčšinou býva, rodičia, ktorí ma už ako osem ročného nútili hrať na klavír. V škole som si bez chuti pobrnkával na klavíri až pokým som neobjavil syntezátori a neuvedomil som si, že s týmito vecičkami sa dá skutočne čarovať. Po škole ako 17 ročný som sa zamestnal v jednom štúdiu, kde vtedy nahrávali také skupiny ako The Rubbetes. Bolo pre mňa dôležité nahliadnuť do sveta tejto fascinujúcej techniky. Peniaze v tom nehrali žiadnu rolu. Pretĺkal som sa tam jeden rok a potom som vstúpil do skupiny Drunkeness. Spomínam s hrôzou na naše prvé vystúpenie v Bristole, kde bolo dokopy 20 divákov a ja by som to najradšej všetko zabalil. BRAVO: Pochádzaš z muzikantskej rodiny? Alan: Moji rodičia neprekonali hranice domáceho muzicírovania, ale môj brat Stephen (34) sa stal spevákom a klaviristom, druhý brat Andrew (32) je učiteľom hudby. BRAVO: Bývaš už roky s priateľkou Jeri a jej synom Jasonom z prvého manželstva. Myslíš na svadbu? Alan: Jason má už 15 rokov. Hľadáme si v trojici pekný velký dom v Londýne. Prečo by sme sa mali brať? Nevidím žiadny dôvod. BRAVO: Spoznali ste sa cez hudbu? Alan: Jeri má tak málo spoločného s hudbou ako ja s jej profesiou. Pracovala predtým ako psychoterapeutka v súkromnej inštitúcii pre akupunktúru. Teraz je už len doma a oddáva sa svojej zberateľskej vášni. BRAVO: Čo zbiera? Alan: Keby som to vedel! Jeri zbiera všetko čo nie je prinitované alebo priklincované. Počnúc starým nábytkom, tabuľkami s názvami ulíc, rámami z obrazov a obrazmi až po art-deko vázy. Keď vojdem do nášho bytu cítim sa ako po výbuchu, všetko je tak prepchaté, že sa dá ledva prejsť. BRAVO: Znervózňuje ťa to? Alan: V podstate moja trpezlivosť nepozná hraníc. Ale zariadenie bytu je vždy znovu dôvod na hádku. Mám radšej prázdne byty s pár vybranými kúskami nábytku. Jeri musí všetko prepchať až po strop. Preto potrebujeme pohodlný dom, kde bude prinajmenšom viac miesta a ja si konečne budem môcť zariadiť malé štúdio. BRAVO: Máš vôbec okrem hudby nejaké iné záľuby? Alan: Veľmi rád fotografujem a filmujem s mojou video kamerou. Niekedy by som chcel zo zozbieraného materiálu urobiť naozajstný film o našej skupine. Síce budem musieť množstvo nepublikovateľného materiálu povystrihovať, ale určite by to stálo zato. BRAVO: Rozmýšľal si niekedy o sólovom projekte, ako to často robia členovia úspešných skupín? Počul som dokonca fámy, že platňa je už na svete. Alan: V každom prípade by som to robil radšej, ako produkovať nejaké iné skupiny. Momentálne nie sú takéto úvahy zrelé na zverejnenie. Nechajte sa prekvapiť. BRAVO: Ako vyzerá taká platňa? Alan: Určite to nebudú piesne, ktoré by sa dali jednoducho pospevovať. Snívam o platni plnej elektronických umeleckých kúskov. Dielo, ale určite nevyjde pod mojím menom...

Názory Devotees (12)

chmelko

 1    11. december 2009 o 15:47

O fletchovi” Okrem toho je to ten najlepší kumpán akého si môžete predstaviť, tak ako hanblivo a nenápadne pôsobí navonok, vie byť šaramantný a vtipný v súkromí. Keď si niečo vypije je to dokonca naozajstný miláčik spoločnosti.

tak toto ma dostalo..inak paradny článok, velmi zaujimave keby si ho sam alan prečítal po tolkých rokoch..

somebody

 2    11. december 2009 o 17:54

chmelko: som rad ze sa Ti clanok pacil. Ak si ho niekto chce precitat v nemcine mozem mu poslat scan vystrizku - zub casu ho uz riadne poznacil smile

chmelko

 3    11. december 2009 o 18:14

somebody: fakt vdaka, články, ktore niesu dokola obmielane a su o niečom vždy rád prečítam..a tu som sa zase aj niečo dozvedel..napr o jeri som skoro nevedel nič

Dusan

 4    11. december 2009 o 22:58

to somebody: fakt vďaka za zaujímavý článok. Zaspomínal som si na tie časy…

Radbuza

 5    12. december 2009 o 12:32

Moc pěkný článek,Somebody, hlavně pro mě něco, co jsem ještě nečetl…  grin Děkuji ti…  grin

KristinDM

 6    13. december 2009 o 00:09

Uzasny clanok ... ozaj ma zaujal. Mudry to chlap wink

Jakub73

 7    14. december 2009 o 19:56

Ještě v roce 87 se nechali vyfotit do angl. Brava, do Smash Hits, kdy ze sebe udělali idioty, kteří mají jako by oslavu, v Evropě je děti znali hlavně z Brava, takže to, že je hodně lidí nebralo vážně, je dost pochopitelné.
Ale aspoň se tak k těm dětem dostali. Já měl superplakát a-ha, DM. Pověsil jsem si a-ha, páč jsem DM neznal. a-ha tam seděli na dětských motorkách a DM byli v kůži a Dave měl odznaky se sovětskými motivy. Aspoň v Praze se v letech 88,89 taky hodně nosil Lenin na odznáčku. Důchodky, Lenin, kabát a starej svetr…a šlo se na gympl, kde bohužel často jen to oblečení budilo pozornost. Mně dycky sralo, když mi někdo řekl, že jsem depešák. To slovo je úděsný. Metaláci, popaři, kotlíkaři neboli pravdaři, androši a pak prapodivné existence, co poslouchali DM a Cure…

Night

 8    14. december 2009 o 23:03

To Jakub 73- myslím, že som mala rovnaký obrázok grin

jozefst

 9    15. december 2009 o 21:03

A Alanovi vďaka za interpretáciu Beethowenovej sonáty mesačného svitu na singli Little 15. Dnes ho zastupuje Gordeno.

Jakub73

 10    17. december 2009 o 23:05

Myslím, že Moonlight sonatu nezahrál bez chyb grin

Dangerous

 11    18. december 2009 o 11:33

to Jakub73…tak on ji určitě zahrál i bez té chyby…to jen Martin Gore nahrál tajně jak si ji Alan přehrává ve studiu

Jakub73

 12    18. december 2009 o 23:06

Já o Alanových schopnostech nepochybuji. Vždyt i na ukázce ve 101, kdy předvádí Black Celebration udělá chybu.
O Fletchovi pochybuji víc. Na gymplu jsme jako tři nehudebníci byli na klavír schopni se během dvou hodin naučit Behind The Wheel - na mě zbyl part, který hraje Mart na kytaru.
Fletch hrával basovou linku na počátku. Dnes spíš mává jako kdyby šel na Letenský pláni a na tribuně byl Remek

After Party, Roxy, Praha

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa