Ak sa z hudby stane práca, treba to stopnúť

David Gahan viac než úprimne o konflikte s Martinom počas nahrávania albumu "Spirit", ktorý mohol po producentskej stránke dopadnúť úplne inak, keby nepresadil zmenu.

V rozhore pre magazín Rolling Stone si hovoril o výčitkách svedomia po smrti Davida Bowieho, pretože si mu nikdy nepovedal, čo jeho hudba pre teba znamenala. Poučil si sa z toho? Snažíš sa oslovovať iných svojich idolov s myšlienkou: radšej teraz, než nikdy?
David (prekvapene): Skôr sa inak správam k vlastnej rodine. Sám seba sa pýtam, robím pre nich dosť? Skutočne počúvam, čo mi moji blízki hovoria? Skôr ma dnes prekvapuje, ako ma vlastne David priblížil k smrti. Poznal som ho, naše dcéry navštevovali tú istú školu, tu v NY. Vídaval som ho práve tam, ale vždy som môj obdiv k nemu schovával. Každý hudobník veľmi dobre vie, ako celebrity oddeľujú súkromný život od práce. Nedávno sa ma jeden môj dobrý priateľ, jeho meno nepoviem, ale je to svetoznámy umelec, spýtal, či by som nechcel napísať text na zadnú stranu jeho novej knihy. Bol som poctený, pretože jeho hudba mi bola sprievodcom v ťažkých obdobiach môjho života. Celé roky som žil ako zombie: každý okolo mňa to videl, no nik nemal odvahu mi niečo povedať, prišiel som na to až sám, po tom, čo som si vypočul jednu z jeho piesní - sú to zrkadlá mojej duše. Urobil som všetko, aby som sa toho sentimentu v sebe zbavil.

S Markom Laneganom ste v minulom roku nahrali coververziu Bowieho skladby "Cat People". Laneganov vokál je však omnoho výraznejší, než tvoj, vlastne skladbe dominuje. Musel si v tomto prípade vlastné ego potlačiť, keďže vlastne nedošlo ani k rozdeleniu spevu?
Ja som bol k tomu prizvaný až v záverečnej fáze. Skladbu mi poslal Martyn LeNoble, ktorého poznám vďaka Soulsavers. Vám bude asi známejší ako bassgitarista Porno For Pyros. Chcel, aby som si to vypočul, no trochu sa ma to dotklo. Vravím mu, "mal si sa ma na to spýtať skôr, mohol som tam niečo zaspievať." On na to, "Vážne? A ty by si chcel? Veď ešte stále môžeš ..." Tak som pridal zopár veršov na koniec skladby, zvyšok bol totiž dokonalý."

Vy ste spievali spoločne aj naživo, myslím, že to bolo v minulom roku.
Áno, pre jednu charitatívnu akciu v Los Angeles, MusicCares. Bezpodmienečne som sa dožadoval skladby "Low", ktorú považujem za jednu z najkrajších, aké Mark kedy napísal. Keď som mu to navrhol, odpovedal: "'Low?' Tá pre mňa nič neznamená. Si si istý, že som ju napísal ja?" :) Viete, on toho veľa nepovie - ale naisto vie, ako napísať skutočne dobrú skladbu.

Kto raz založí kapelu, tak sa neustále stretáva s pojmom "prvý": prvé vystúpenie, prvá negatívna recenzia, prvý autogram na prsník ... Ako ďaleko musíme zájsť, aby si si spomenul na svoje posledné "prvé"?
(chvíľa premýšľania) Asi pár mesiacov. Počas nahrávania albumu"Spirit" som sa ocitol v hádke s Martinom Gorem. Tá bola prvá.

Ale no tak. Od čias "Black Celebration" (1986) zakaždým tvrdíte, že "neviete, či bude ďalší album", k čomu sa vždy dodá, "pretože komunikácia v rámci kapely je na úbohej úrovni". Producent Flood dodnes považuje nahrávanie albumu "Songs Of Faith And Devotion" za najtemnejšie obdobie vašej kariéry.
Viete, diskusie sa viedli vždy. Tentoraz sa to však nedalo označiť ako diskusia, ale skôr agresia. V určitom momente zo štúdia zmizli úplne všetci, dokonca aj Fletch, ktorý je inak jediný, kto tmelí kapelu. Myslím, že chudáka Fletcha to trochu ranilo. Dokonca to došlo do bodu, kedy som mal z Martina už strach, a pritom viem, že ma má veľmi rád. Ten pocit strachu bol skutočný. To nebolo žiadne hrdinské správanie, kedy sme sa bili do pŕs, to bola hádka dvoch frustrovaných starých chlapov. S takým niečím som sa ešte nestretol.

O čo vlastne išlo?
Viete, asi pred 15timi rokmi som začal písať skladby aj ja, dovtedy to bola výlučne Martinova záležitosť. Keď sme prišli do štúdia, kvôli nahrávaniu albumu "Spirit", po prvýkrát, Martin mal pripravených 20 skladieb, ja asi 15. Ale na samotný album sme chceli nahrať maximálne 12. Chcel som vylúčiť niektoré Martinove skladby, nie preto, že by boli zlé, ale skôr preto, že ma až tak neoslovovali. Martin zrazu začal mať pocit, a že to bolo už dlhšie, že ohrozujem jeho teritórium a že vlastne písanie skladieb je jediná vec, ktorá ma v práci s Depeche Mode dokáže uspokojiť. Povedané stručne, museli sme si to vysvetliť. No ale viete, pred dvoch autistických hudobníkov nie je komunikácia najjednoduchšia. Štúdio sa nám zrazu zdalo primalé a ešte aj ten malý priestor vyplnili dve veľké egá. Ešte aj dnes ma tu a tam napadne, "ak to takto bude pokračovať, ďalší album už nebude".

Ale sme tu, takže to funguje. Možno Váš mätie ten zaužívaný štvorročný pracovný cyklus.
Napätia, a hlavne spôsob, akým sa nakoniec vyriešia, prinesú vždy lepšie výsledky. A ten tón som si všimol aj vo vašej analýze. Ľudia nás často považujú za lenivých, ja tomu hovorím "pozvoľní".

Skôr mi išlo o snahu zistiť, či ten fixný, štvorročný interval medzi vašími albumami, ktorý sa začal vydaním albumu "Songs Of Faith And Devotion", je výsledkom náhody alebo zámeru.
Ide o zámer. Po vydaní albumu sa vyberieme na turné, ktoré zaberie takmer rok a pol, samotné nahrávanie zaberie rok. Zvyšok toho štvorročného obdobia trávime nielen naberaním energie, ale aj zisťovaním, či máme vlastne chuť pustiť sa do ďalšieho albumu.

Nemal si niekedy pocit, že rozhodnutie, či to všetko ukončiť alebo nie, nie je len na Vás? Depeche Mode sú obrovský kolos. Každé nové turné sa vypredá celé mesiace dopredu. Ak to celé stopnete, množstvo ľudí príde o prácu.
Je to tak, ako to je. Aby sme sa takému niečomu nateraz vyhli, tak sme sa obklopili "mladou krvou", v nádeji, že sa kúsok toho mladíckeho elánu nalepí aj na nás. Myslím, že v určitom ohľade sme upíri. Martin je kreatúra zvyku. On chcel opäť pracovať s Benom Hillierom, ja ale nie. Nie preto, že by Ben nebol skvelý, ale skôr preto, že po tých troch spoluprácach sme si začali pripadať ako kolegovia. "Pozeral si cez víkend futbal? Dobre, tak sa pustime do práce." Viete, ak sa z hudby stane práca, treba to stopnúť. James Ford bol preto skvelá voľba.

Ford je známy svojou produkciou albumov Arctic Monkey a Florence & The Machine.
Dve kapely s absolútne sviežim zvukom. A takisto si ho vysoko cením ako člena Simian Mobil Disco.

Ak sú Depeche Mode spájaní so sexom, tak vďaka skladbe "Master And Servant", ktorá bola o koženom oblečení a SM praktikách. Oveľa menej sa o vás hovorí, že ste zmyselní. Podľa mňa je "Spirit" najsexi album od čias nedoceneného "Ultra" (1997)
To vážne?? Tak to som ešte od nikoho nepočul. Ale možno máte pravdu. Ten umiernený čistý zvuk má gule, ten istý pocit som mal, keď som počul vlastné vokály. James sa takisto veľmi rád v štúdiu zabáva so živými nástrojmi, čo dodalo albumu organický, hrejivý zvuk. Nie je to preprodukované, ani vyumelkované. Na žiadnej skladbe sme nepracovali dlhšie, než pár dní. Dokonca aj keď som zo skladby nemal dokonalý pocit, jednoducho sa to uzavrelo a išlo sa na ďalšiu.

Každý označuje "Spirit" za aktuálne najpolitickejší album, hoci politiku cítiť iba v niekoľkých skladbách.
Ľudia dnes jednoducho politické stanoviská vyhľadávajú. S niečím sa buď identifikujú alebo im to ide práveže na nervy. Každý má v sebe akýsi strach. Strach z toho, čo ľudia povedia alebo že by nám niekto mohol ublížiť ... Ten strach je dnes na najvyššej úrovni. Moji najbližší priatelia sa nechali pri voľbách viesť takisto strachom. Moja rodina žije v Anglicku a Brexit je ešte stále horúcou témou za rodinným stolom. Jeden z mojich bratov povedal, "Samozrejme, že som musel hlasovať "za". Ďalší brat tiež vyhlásil, "samozrejme, že som si musel "vybrať"." Normálne mi zostával rozum stáť, ale v jednom mali pravdu: Mám plné ústa lásky, pretože mám v živote šťastie a netuším, ako sa cítia obyčajní ľudia. Ale aj tak.

Ty žiješ v New Yorku. Neďaleko Trump Tower?
Nie. Ale ľudia sa cítia opustene: to je jeden z tých okamihov v histórii. Ľudia sa zo strachu nechajú presvedčiť, aby volili menšie zlo. Viete, ja volebné práve nemám, ale všimol som si, že Americký sen dnes nezodpovedá tomu, ako bol plánovaný.

Skúsil by si vybrať jednu Vašu skladbu, ideálnu pre tvoju autobiografiu?
"Never Let Me Down Again". Väčší pocit sklamania, ako je prezentovaný v tejto skladbe, si ani neviem predstaviť.

Vo vašom novom singly spievaš "No tak ľudia, sklamali ste ma." Dá sa povedať, že toto konštatovanie korešponduje práve so skladbou "Never Let Me Down Again" (1987)?
To by ste sa mali spýtať Martina, obe skladby napísal on. Nepremýšľal som o tom, ale mohlo by to tak byť. V "Never Let Me Down Again" spievam "Veziem sa s najlepším kamošom". Ten "kamoš" može byť ktokoľvek a čokoľvek, dokonca aj nejaká krajina, či planéta ... Je to pieseň o vzťahu, a vzťahy bývajú zložité. Je to tá najťažšia časť života, nie? "Where´s The Revolution" sa zaoberá rovnakou témou. "Prečo je také ťažké držať líniu?" Kladiem síce túto otázku, to však neznamená, že som lepší, než ostatní.

Kedy si bol naposledy zo seba sklamaný?
Som mužom mnohých nedostatkov, ale pracujem na tom. A takisto, čím som starší, tým sa cesta zužuje. Najviac sa naučíte od ľudí, ktorých máte najbližšie. Takmer 20 rokov som ženatý s Jennifer. Ona a moje deti mi dajú vždy vedieť, keď zídem z cesty ako otec alebo manžel. Deje sa to takmer na týždennej báze.

Je to nutné?
Ak by som nič nerobil, stal by sa zo mňa čudák. Moja žena by to chvíľu aj tolerovala, ale neskôr by ma prinútila niečo robiť. Zvyčajne, keď to urobí, tak sa pustím do nového nahrávania :)

V roku 2016 boli Depeche Mode, spolu s Jane´s Addiction, Journey, Janet Jackson a Bad Brains, nominovaní na uvedenie do Rock´n´rollovej Siene slávy. Do finále ste sa však nedostali. Nemáte pocit, že Vám ukrivdili?
Ale to nie. Od začiatku sme boli outsideri. Spočiatku nám to vadilo, no neskôr na to začali byť hrdí. Sme kapela čudákov. Čudáci, ktorí príliš dlho a stále čakajú na uznanie takzvaných "normálnych" ľudí. S fanúšikmi sa hľadáme celé roky a pokračujeme v tom na našich koncertoch. A nakoniec, ani Kraftwerk neboli dodnes uvedení do Siene slávy, čo už je nonsens.

Andy Fletcher sa pred rokmi posťažoval, že sa mu cnie za časmi, kedy Vás média ignorovali. Citujem, "Potom tu boli ľudia, ktorí nás naozaj nenávideli. Dalo nám to niečo, proti čomu sme sa mohli postaviť."
Ja by som to tak neopísal.

V roku 1993 ste sa dostali do Guinnessovej knihy rekordov. Práve v čase rozkvetu kapiel ako Nirvana, Pearl Jam, Red Hot Chilli Peppers a Metallica, ste sa stali najviac prespievanou kapelou planéty. Príde Vám to bezvýznamné alebo je to odkaz, na ktorý ste hrdí?
To, že so mnou chce spolupracovať Mark Lanegan, hippisácky umelec, známejší skôr pre svoj imidž - na to som hrdý. O takéto veci sa zaujímam viac, než o to, čo si ľudia myslia, že považujem za dôležité. (záhadný úsmev) Viete, čo mám na mysli.

No schválne.
Ocenenia, trofeje, umelecké potľapkanie zo strany priemyslu, ktorý si stoj čo stoj snaží udržať vlastnú dôležitosť. Pre mladého umelca je veľmi lákavé spadnúť do tejto pasce. Dnes tieto nezmysly dokážem vycítiť už z diaľky. Protijed na takéto niečo je dnes omnoho vzácnejší. S vydaním posledného albumu Soulsavers sme odohrali zopár malých koncertov. Jeden v Paríži, v La Cigale, blízko Place Pigalle. Na pódiu nás stálo deväť muzikantov. S niektorými sa poznám veľmi dobre, s inými menej, ako napr. s Duke Garwoodom, ktorý hral na gitare. V jednom momente - nespomeniem si, počas ktorej skladby - sme sa pozreli jeden na druhého a vykúzlili blažený úsmev. Keď sme potom zišli z pódia, nikto nič nepovedal. Vedeli sme, že sme sa stali svedkami niečoho ... kde ... uff, ani to neviem vysvetliť. Veľmi, skutočne veľmi zriedka sa stane, že sa kapela kompletne cíti navzájom prepojená, vtedy ste absolútne ponorený do hudby. Za tých takmer 40 rokov, čo spievam, som to zažil možno tak 10krát.

A to sa nájdu kapely, ktoré tvrdia, že takýto jedinečný okamih zažijú na každom koncerte.
Prečo nie. Je to sila, ktorá je väčšia, než čokoľvek, čo som kedy cítil. (Lakonicky) Myslím, že niektorí tomu hovoria Boh."