A lifetime in music

Ako sme informovali v krátkej správe, 16. augusta 2003 vystúpil Andy Fletcher so svojou prednáškou na tému "A lifetime in music" na najväčšom hudobnom veľtrhu PopKomm v nemeckom Kolíne. Vďaka nemeckým fanúšikom prítomným na prednáške, sa prepis Andyho preslovu v priebehu pár hodín objavil na internete. Prinášame Vám jeho preklad.

Poznámka na samotný úvod: Tým, ktorí sú už znudení neustavným omielaním histórie Depeche Mode odprúčam preskočiť prvú polovicu článku a sústrediť sa na druhú, kde sa Andy venuje budúcnosti kapely a hudobnému priemyslu. [b]Andrew Fletcher A Lifetime In Music Popkomm, 16. August 2003[/b] Rád by som poďakoval organizátorom PopKommu za pozvanie a špeciálne by som mal poďakovať Anne Berningovej z Mute Germany, že ma presvedčila podujať sa na túto ťažkú úlohu. Téma "Život s hudbou" sa ma ako člena veľmi úspešnej skupiny, s ktorou som dospel, veľmi dotýka. Nechcem vás nudiť úplnou históriou. S tým by sme zabili skoro celý deň a zaujímala by len absolútne oddaných fanúšikov Depeche Mode. Chcel by som sa zamerať iba na ranné obdobie DM, pozoruhodnú, zároveň úspešnú, spoluprácu s Danielom Millerom, zakladateľom Mute Records a ako som sa pokúsil všetko to, čo som sa za ten čas naučil, aplikovať v mojom novom labely Toast Hawaii, hlavne s mojími prvými zverencami Client, ktorí tu včera večer vystúpili. Mám 42 a posledných 24 rokov som členom Depeche Mode. Za toto obdobie sme vydali niekoľko singlov a albumov po celom svete, takisto sme koncertovaním navštívili každý kontinent na planéte a predali viac ako 70 miliónov kopíí našich nahrávok. Bizardne povedané, sme v súčasnosti viac populárny, ako sme kedy mohli byť. Narodil som sa v Británii a vyrastal v mestečku Basildon, v Essexe, 30 míľ od Londýna. Keď som mal 8 alebo 9 rokov, prvý krát som sa stretol s Vince Clarkom, a hoci sme nenavštevovali tú istu školu, udržiavali sme priateľstvo až do puberty. Martina som spoznal na strednej škole a stal jedným z mojich najlepších priateľov. Spočiatku sme mali rozdielne hudobné názory, ale v našich 16-tich rokoch všetko zmenila nastupujúca vlna punku. Tá zmenila v hudbe všetko, čo vtedy znamenalo, že ste nemuseli predviesť 20 minutové sólo na bicích alebo gitare pre Lynard Skynards´s Freebird, aby ste a stali ich členom. Všetko, čo bolo potrebné, bola správna póza, zopár nápadov a schopnosť aspoň čosi zahrať. Martin a Vince pôsobili už predtým v rôznych kapelách. Ja som nosil dlhé mastné vlasy a počúval Deep Purple a Barclay James Harvest. Rozhodol som sa vlasy skrátiť a začať sa učiť hrať na bassu. Po nejakom čase, s mojou novou pózou, sa Martin a Andy rozhodli založiť kapelu. Začali sme tradičnou formou, Vince sa chopil gitary, Martin syntezátora a ja bassy. Bubeníka sme celkom zavrhli, nakoľko sme žiadneho nepoznali a nahradili sme ho bicím automatom. Po zopár miestnych vystúpeniach - od obývačky a po mládežnícke kluby - sme narazili na Davida Gahana, ktorý pochádzal z inej časti mesta. Vyzeral skvele, spieval perfektne a veľmi zaujímavo a poznal viac ľudí ako my. Až po tom, čo sme ho prehovorili, aby sa k nám pridal ako frontman a hlavný spevák, sme boli úplne spokojní. Zakrátko sme gitary nahradili syntezátormi. Počúvali sme veľa elektronickej hudby tej doby, ako Kraftwerk a The Human League. Nové monofonické syntezátory boli veľmi lacné a perfektné pre jednoprstých hráčov - to bolo všetko, čo sme dovtedy vedeli - a zdalo sa, že ponúkajú nekonečné hudobné možnosti. Po rýchlych výmenách názvov, keď sme mali 16 a 17, sa v roku 1979 zrodili Depeche Mode. Boli sme radi, že s príchodom Davida sme si mohli zahrať v zopár miestnych kluboch a s pocitom, že sme najlepšia kapela na okolí, sme sa rozhodli natočiť demo. V ďalšom roku, hoci sme sa s radosťou vrhli do písania piesní a príležitostných vystúpení, sa veci trochu spomalili. Nikomu sa demo nepáčilo a nemohli sme tak vystúpiť mimo nášho pôsobiska, hlavne v Londýne, kde boli všetci "in" a kde to "žilo". Pri jednej prezentácií nášho dema v Rough Trade, zhliadli Vince a David Daniela Millera z Mute Records a pokúšali sa ho osloviť. Rýchlym pohľadom si ich obzrel a zmizol. Bolo to sklamanie, nakoľko v tom čase na nás pôsobilo Mute Records skvelým dojmom vďaka The Normal, Silicon Tenns a Fad Gadget. Neskôr sme zistili, že za prvými dvoma menovanými kapelami sa skrýval samotný Daniel. Začali sme podliehať menšej depresii, a chvíľu sa zdalo, že Vince spraví hlúposť a našou jedinou úlohou by bolo obliekať si skafandre a hrať elektronické reggae v Afrike. Chvalabohu sa tak nestalo. Naša chvíľa prišla v roku 1980, keď sme sa stali hviezdami klubu Bridgehouse v Canning Town, vo východnom Londýne. Začali sme hrať pre asi 20 ľudí v pondelok večer, ale veľmi skoro začal úspech rásť. Následne, na našu radosť, nám bola ponúknutá úloha predkapely pre Fada Gadgeta. To bola možno ďalšia šanca, ako sa dostať k vyhýbavému, a ako sme si vtedy mysleli, namrzenému Danielovi Millerovi. V tom istom čase, ako sa naša popularita zväčšovala a elektronická scéna prežívala boom (neskôr sa to nazývalo Novoromantizmus, či Futurizmus), začali nás lanáriť rôzni agenti a nahrávacie spoločnosti. Mimochodom, v rokoch 1980 až 1981 znamenal pojem Novoromantizmus "odviazaná elektronika so smiešnymi účesmi, príšerným oblečením a bizardnými sklonmi ľudí používajúci pochybný make-up". Moja vlastná výbava v týchto osvietených časoch pozostávala z purpurovej dámskej blúzky (ušila ju Vinceho mama), kraťasy, biele futbalové ponožky a papuče prefarbené na čierno. Myslel som si, že zo všetkých vyzerám najlepšie - samozrejme okrem Davida, ktorý vyzeral skvele vo všetkom. Vystúpenie s Gadgetom bolo skvelé. Po jeho skončení za nami do zákulisia prišiel Daniel a povedal, že sa mu naša show páčila. Boli sme šokovaní jeho zjavom - bol odetý v drese The Normal - ale zabudli sme na to v momente, keď dodal, že by bolo zaujímavé, keby s nami mohol spolupracovať. Takto nejak začala slávna spolupráca medzi Depeche Mode a Mute. Prvú úrodu sme zožali vo chvíli, keď nás Daniel pretlačil do štúdia na nahratie piesne pre kompilačný album "Some Bizzare". Bola to skladba "Photographic". Na albume sa objavili začínajúce kapely, ale aj známe mená, ako Soft Cell, The The, Blancmange a kopec ďaľších, z ktorých sa neskôr stali hviezdy. Boli sme veľmi šťastní, že John Peel z Rádia1 predstavil práve našu skladbu v jeho relácií. Daniel bol v práci s nami nadšený, ale aj tak, napriek nášmu hroznému oblečeniu, sme sa stali jednou z nádejných začínajúcich kapiel v krajine bez kontraktu a obháňali nás najväčšie nahrávacie spoločnosti v Británií, dokonca aj v USA s exkluzívnymi zmluvami. Postupne sme sa stali známi v Londýne a v ďaľších častiach krajiny, no väčšina z nás mala svoj denný job. Martin v banke, ja v poisťovacej spoločnosti, Dave v umeleckej škole a Vince bol nezamestnaný, hoci z času na čas pracoval vo fabrike na jogurty. Zdalo sa, že postupujeme správnym smerom. Mali sme slušný repertoár piesní a celkom slušný zárobok. No boli sme bez manažéra a stáli pred rozhodnutím, čo ďalej. Rozhodli sme sa nezapredať a zverili sa do rúk Mute. Daniel neponúkal žiadne peniaze. Pracoval sám, bol nezávislý, s jedným externým zamestnancom. Dohoda znela: žiaden kontrakt, zárobky a výdaje 50/50, a ak by to nešlo, každá strana mohla odstúpiť. Bolo to založené na dôvere. Prečo sme sa tak rozhodli, neviem. Mohli sme sa tak ako ostatní rozhodnúť pre finančnú ponuku. Neboli sme bohatí, ale nakoniec Daniel, na rozdiel od všetkých, ktorých sme stretli, pôsobil úprimne a poctivo. Stále sme neverili, že by sme mohli byť úspešní, ale boli to skvelé časy plné vystúpení a mohli sme realizovať naše ambície, nahrávať a vydať náš prvý singel. V južnom Londýne, v štúdiach Blackwing, sme nahrali "Dreaming of me", ktorý na naše prekvapenie dosiahol 44. miesto v rebríčku UK Charts, a čo bolo viac dôležité pre Mute a nás, stal sa indie hitom č.1 v roku 1981. Okamžite sme začali s prácami na albume, ktorý bol zložený z väčšiny piesní, ktoré sme hrávali za posledný rok a pol. Stále si jasne pamätám tie stretnutia. Boli sme mladí a naivní, ale možnosť nahrať album bola neuveriteľná. Album bol pomenovaný "Speak and Spell" a obal, čo bola v podstate labuť zabalená do igelitu, musí byť stále označovaný za náš najhorší. Prv, ako bol vydaný, pustili sme na trh druhý singel "New life", ktorý dosiahol v UK Top 20 jedenástu priečku a prekvapujúco sme boli pozvaní do Top Of The Pops. Stále sme bývali doma a kedže Mute boli nezávislí, neboli peniaze ani na limuzíny. Takže, kvôli vystúpeniu sme cestovali vlakom z Basildonu, potom metrom do televízneho centra BBC, kde nám vrátnici nechceli uveriť, že patríme ku kapele. Ledva nám dovolili vystúpiť. Na druhý deň sa mi dostalo obrovskej pochvaly v práci. Bolo to všetko veľmi skutočné. Za peniaze z vystúpení a autorských práv sme si mohli dovoliť opustiť prácu. Nanešťastie, mohlo to pôsobiť, že môj výkon v práci nebol dostatočne ohodnetený, keďže moju pozíciu neobsadili ešte dlhé roky potom a moji kolegovia nechali menovku na mojom starom mieste. Rozhodli sme sa starať sami o seba, hoci sa veci začali vyvíjať dosť bláznivo. Vyšiel náš tretí singel "Just Can´t Get Enough" a stal sa našim prvým medzinárodným hitom. Partnerstvo s Danielom začalo prinášať prvé zisky. Produkoval naše nahrávky a bol zapojený do všetkého, čo sme robili - dokonca robil šoféra na našom prvom európskom turné. Vďaka Bohu, že sa tej úlohy veľmi skoro vzdal! V hudobnom priemysle sa začalo pošepkávať, že zisky z našich autorských práv boli lepšie ako Paula McCartneyho. Pre vašu predstavu, mohol som si kedykoľvek kúpiť jeho autorské práva. Veľmi rýchlo sme spoznali všetky aspekty nahrávacieho priemyslu. Dan nám tieto veci vždy prízvukoval, čo bolo pre našu kariéru veľmi prospešné. Bohužiaľ, po vydaní nášho prvého albumu a po vystúpení v londýnskom Lýceu, Vince oznámil, že chce kapelu opustiť. Zobrali sme to na vedomie a Martin si zobral plne pod svoju kontrolu komponovanie piesní. Vince sa ponúkol, že by nám naďalej mohol písať texty, ale keď nám zahral svoju novú pieseň, povedali sme, že je to odpad. Neskôr sa táto pieseň, "Only You", ktorú nahral s Yazoo, stala jedným z najvačších hitov sezóny! Náhradu za Vinceho sme hľadali inzerátom v NME v znení "elektronická kapela hľadá hráča na klávesy. Vek do 21". Novým členom Depeche Mode sa stal Alan Wilder, a bola to len otázka času, kým sme ho dohnali k priznaniu, že svoj skutočný vek zatajil, pretože v skutočnosti mal 22. Naša následná kariéra akoby šla podľa predpísaného scenára. Stále sa obzerám spať a pýtam sa, či to nebol len sen. Ďaľšie dva albumy "A Broken Frame" a "Construction Time Again" upevnili našu kariéru, hoci v polovici 80-tych rokov elektronickú hudbu mnohí odsudzovali na zánik. Mali sme trochu obavy, že stratíme kredit, ale hrdo sme hlásali, že týmto smerom sa má hudba uberať. Martinove texty boli z dnešného pohľadu veľmi vieryhodné a z Davida vyrástol skutočný frontman kapely. Naše experimenty v Berlíne ešte viac posilnili náš imidž a tak doteraz sa obliekame do, pre nás typickej, čiernej. Album "Some Great Reward" vydaný v roku 1984 nás predstavil celému svetu, a hlavne náš prvý no.1 hit v Nemecku, "People are People". Medzinárodný úspech bol pre nás vždy dôležitý. Na rozdiel od súčasných britských kapiel, sme našu hudbu vždy vnímali tak, aby bola pochopená aj mimo našich hraníc. Možno aj preto sme veľa našich nahrávok nahrali v Európe alebo v Amerike, nie iba v mestách akým bol Berlín, ale aj v Hamburgu, Paríži, Madride, Miláne, či v New Yorku. Nasledujúce tri albumy "Black Celebration", "Music For The Masses" a konečne "Violator" nás upevnili v pozícií jednej z najlepších kapiel na svete spolu so živými vystúpeniami, čo bolo v oboch prípadoch ohromné a fantastické. Špeciálne "Violator" bol akousi métou, kde Depeche Mode dosiahli vrchol kvality skladieb a zvuku. V tomto čase sme začali spolupracovať s dánskym fotografom Antonom Corbijnom, ktorý sformoval nás imidž vďaka fotografiám, obalom, videu a dizajnom koncertným pódií. Ďalším vrcholom tejto doby bola vypredaná šou na štadióne Rows Bowl v kalifornskej Passadene v roku 1988, čo bol vlastne štartovací bod moderného alternatívneho rocku v Štátoch. Koncert bol skvele sfilmovaný legendárnym režisérom D. A. Pennebakerom a vydaný ako film "101". Práve sa chystá jeho readícia v DVD formáte. "Songs Of Faith And Devotion" bude vždy pripomínaný ako skvelý album. V tejto dobe však nastali u každého člena kapely osobné a citové problémy. Následné turné bolo to najdlhšie, na aké sme sa podujali. 180 koncerov počas roka a pol si vyžiadalo svoju daň. Krátko po jeho skončení Alan opustil kapelu, a bolo to po prvý krát, čo som si myslel, že Depeche Mode skončia. Ako trojica, samozrejme s manažérom Jonathanom Kesslerom, sme začali s prácami na albume "Ultra", o ktorom sme boli presvedčení, že nebude nikdy dokončený. Ale spolu sme dali veci do poriadku, a nakoniec úspech albumu a turné opäť po pár rokoch ukázali, že ešte to stále vieme. Pokračovali sme albumom "Exciter", na ktorom podľa mňa Martinove piesne a Davidov hlas nikdy nezneli lepšie. Následné turné bol vypredané rýchlejšie, ako ktorékoľvek predtým. Ako vidíte, naša kariéra bola vrtkavá, hlavne posledných rokoch. Teraz fungujeme 24 rok, a ak sa rozhodneme, može to byť viac. Myslím, že je pre to viacero dôvodov: vždy tu bola akási súdržnosť medzi členmi, kde všetko zlé a dobré sa dotýkalo každého z nás, mali sme víziu o smerovení hudby a veľa našich vystúpení, od malých klubov až po štadióny, nám urobilo skvelú povesť. A možno sú to hlavne tieto dva: Za prvé, mali by sme byť šťastní, že sme v kapele mali dvoch vynikajúcich textárov - Vinceho a Martina - a skvelé skladby sú pre mňa kľúčom k úspechu, po druhé je to partnerstvo s Mute Records. Partnerstvo prežilo celé tie roky, z Mute sa stala veľká nahrávacia spoločnosť a Depeche jedna z najväčších kapiel na svete. Verím, že vďaka tejto väzbe sme prirodzene rástli a cez celé tie roky sme objavovali našu hudbu a kariéru. Nikdy nám nebolo diktované, ako má znieť naša hudba, a nikdy na nás nebol vyvíjaný komerčný nátlak. Teda verím tomu, že keby sme si vybrali veľkú spoločnosť, dnes by som tu takto nerozprával. To nás prenieslo až do súčasnosti, do augusta 2003. Čo s Depeche Mode teraz? Viete, po poslednom turné sme si povedali, že potrebujeme pauzu. Máme rodiny a iné záväzky, čo nám znemožňuje pracovať takým tempom, ako tomu bolo v rokoch 80-tych a 90-tych. Navzdory tomu sme všetci stále veľmi zaneprázdenní. Martin pred časom skončil krátke úspešné turné k svojmu druhému albumu coververzií nazvanému "Counterfeit 2". Dave nahral svoj prvý vlastný album, ktorý sa stretol so skvelým úspechom a je na turné po Európe a Spojených štátoch. Ja som sa rozhodol zrealizovať myšlienku, ktorou som sa zaoberal posledných 10 rokov. Založiť vlastnú nahrávaciu spoločnosť. No teraz, keď pracujem s Depeche Mode viacmenej konštantne, je ťažké nájsť správnych umelcov v krátkych pauzách, aké mám. Počas posledného turné, na pár koncertoch v Európe, robilo predskokanov duo Technique. Po turné sa rozhodli založiť novú kapelu s názvom Client. Narazil som na nich v mojom pube a oni mi dali ich posledné demo. Keď som to počul doma, bol som nadšený. Piesne a zvuk boli veľmi svieže a chytľavé. Spolupráca sa rozšírila do takej miery, že som nadobudol presvedčenie, že by sme mohli čosi vydať. Bolo to pred rokom, čo som sa rozhodol založiť novú nahrávaciu spoločnosť Toast Hawaii. A tiež som sa rozhodol, že najlepšie by bolo pokračovať v myšlienke spolupráce Mute/Depeche. Client a Toast Hawaii je partnerstvo založené na spoločných výdavkoch a ziskoch. Som zapojený do všetkého, čo sa týka ich kariéry, povzbudzujem ich v každom rozhodnutí a v každom aspekte ich projektu. Práve sme dokončili album, ktorý sme nahrali doma za 12 000 Eur. Stačilo si osvojiť nové technológie dostupné bežnému domácemu užívateľovi. Boli sme si vedomí, že v súčasných nahrávacích podmienkach musíte kalkulovať s čo najnižšími nákladmi a tie musíte hľadať v iných zdrojoch, ako v predávaní nahrávok. Client napísali vlastné piesne, nahrávajú, remixujú, vystupujú ako DJ's, vystupujú naživo a navrhujú si vlastné suveníry. Verím, že hoci sa nestanú super hviezdami, môžu úspešne zotrvať a zabezpečiť si slušný život v dnešnom nehostinnom hudobnom priemysle. Mnoho ľudí z nahrávacieho priemyslu mi vraví, že vďaka internetu a kopírovaniu cédečiek obrat z predaja prudko klesá. Je to zložitý problém, do určitej miery aj pravda, ale nanešťastie hudba dnes nemá takú silu, aby nalákala šialené decká do hudobných predajní. Šialenstvom okolo knihy o Harrym Potterovi za posledných 10 rokov sa zasa vo vydavateľskom priemysle tak veľa nezmenilo. Cieľom Toast Hawaii je zmeniť to, samozrejme nie vo veľkom. Obe kapely, Depeche Mode a aj Client si plne osvojili internet. Je to veľké fórum, akási celosvetová základňa fanúšikov a Client mohli vytvoriť svoju vlastnú stránku ešte predtým, ako vydali svoj prvý singel "Price Of Love" a vytvoriť si tak vlastný štýl a imidž. Myslím si, že kopírovanie cédečiek je nevyhnutný jav, ale ak sa vám to v konečnom dôsledku stane, je to pre vás signál, že sa stávate populárnym. A ako som už zdôraznil, Client nepotrebujú predať veľa nehrávok, aby pokryli svoje náklady. V súčasnosti sa teším úlohe šéfa nahrávacej spoločnosti, hoci si nemyslím, že sa stanem ďalším Richardom Bransonom, prípadne Danielom Millerom. Ako ste mohli predošlú noc počuť, k novým veciam, ktoré v súčasnosti robím, som pridal DJ-ovanie, hrám väčšinou klasické a súčasné elektro. A hoci nie som technicky zručný DJ, hrám skvelú hudbu, ktorú ľudia chcú počuť. Spolu s tým a s Toast Hawaii to znamená, že musím počúvať kopec hudby, ktorá by nemala byť zlá. Pocity, ktoré momentálne prežívam s Client a Toast Hawaii mi pripomínajú vzrušenie, o ktorom som hovoril pri začiatkoch Depeche Mode. Teším sa na koniec roka a na ten ďalší, dúfam v ďalší album DM, v ďalšie CD Client-u a v ďalšie vzrušujúce projekty, ktoré môžu prísť. Martin začina v septembri s komponovaním a je nádej, že keď sa Dave vráti z turné, môže nahrávanie začať niekedy v budúcom roku. Client budú vystupovať a predstavovať ich debutové CD do konca roku, kedy začnú práce na nahrávaní. Sme si vedomí, že to musí byť čo najlepšie. Pre nádejných skladateľov a hudobníkov, ktorí sú tu prítomní, musí byť frustrujúci spôsob, akým nahrávacie spoločnosti zaobchádzajú s hudbou spolu s médiami posadnutými zopár hviezdami, ktoré veľmi rýchlo vzplanú a zhasnú. Verím, že je tu veľká príležitosť urobiť pre seba omnoho viac. Ako som spomenul, sú to veci ako nová lacná technológia nahrávania, skvelé nové programy pre komponovanie skladieb a internet, kde si môžte vytvoriť vlastné stránky a tak máte väčšiu možnosť zverejniť vaše nové veci. Hudba je stále to najskvelejšie médium, aké tu kedy bolo. Nahrávacie spoločnosti robia chybu, keď neinvestujú do dlhodobej kariéry a zapĺňajú rebríčky povrchnými sračkami. Ako vidíte, som očarený mojim životom zasväteným hudbe. Prepáčte, že vám dnes prekladám takúto priamočiaru verziu, snáď nabúdúce zabŕdnem hlbšie.

Názory Devotees (4)

Monghi

 1    17. august 2003 o 19:56

Ak ste to fakt precitali cele, tak vam skutocne gratulujem a mate moj obdiv.

kinn

 2    17. august 2003 o 20:52

70 milionov, to akoze exciteru sa 20 predalo alebo iba zly prepis? smile

Gabriel

 3    18. august 2003 o 00:14

heeeeeej monghi, v orginal clanku povedal 70 mil records, a nie albumov, takze je to include singlov. V clanku som to opravil.

rolo2

 4    21. august 2003 o 22:21

neviem ako vvám ale mne stoho clanku smrdí strašná nostalgia… question

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa