86 - 98 (1/2)

V rámci promo kompane ku kompilácií "The Singles 86 - 98" poskytli chalani z Depeche Mode veľmi príjemný rozhovor aj francúzskemu magazínu Rock & Folk.

Asi sa zhodneme, že toto nie je Vaša prvá kompilácia singlov. Je vlastne pokračovaním tej predošlej.
Dave (bez záujmu): No áno.
Martin (unavane): Jasné, povedzme, že tá predošlá bola užitočná, ale táto je absolútne plná klasických hitov.
Andy (nadšený, ale zamestnaný čajom): Nezačínate práve zľahka ...
Martin: Hovorím to tak, ako to cítim.
Dave: Za ten čas sme sa posunuli, takže môžete mať pri tých kompiláciách pocit, že počujete tri rôzne kapely. A za tých posledných 12 rokov sme sa umelecky naozaj posunuli, možno aj nebezpečným spôsobom.

Ten posun je citeľný obzvlášť pri posledných troch albumov. Sú veľmi odlišné.
Ono to začalo albumom "Violator", ktorý bol tak trochu riskom, keďže sme sa absolútne spoľahli na producenta, Flooda, ktorého vplyv sa stal integrálnou súčasťou zvuku albumu. S albumom "Songs Of Faith & Devotion" sme zborili všetky naše zaužívané formy a pracovali na ňom viac ľudským spôsobom a snažili sa zájsť čo najďalej, keď sme objavovali aj iné hudobné žánre, ako napr. gospel ... album "Ultra" bol ďalším dobrodružstvom, hlavne kvôli Alanovi Wilderovi, ktorý z kapely odišiel ešte pred začiatkom nahrávania.

Jednou z Vašich typických charakteristík je tá, že sa neustále posúvate vpred a nikdy sa nenechávate zlákať nostalgiou. Veľa kapiel Vašej generácie hľadajú novú inšpiráciu vo vlastnej minulosti ...
Dave: Neustále sa snažíme zlepšovať ...
Fletch: Vždy sme sa riadili vlastnou intuíciou, dôverovali vlastnému vkusu, než nejakým výstrelkom, ktoré sa vytratia rýchlo ako dym.
Dave: Takto sme rozvíjali vlastný štýl. Každý z nás má rád iné veci, ktoré by nás mohli ovplyvniť, ale v okamihu, ako svoj hlas vložím do Martinovej kompozície, stáva sa z toho čistý Depeche Mode. To, že sme tu tak dlho, za to môže aj skutočnosť, že sme mali dostatok času experimentovať, pohybovať sa po hranách, bez akýchkoľvek limitov.

Ale, aj keď tie vplyvy poznáme, tak sa nedajú ako pochopiť, ako rozpoznať ...
Martin: Vďaka ...
Fletch: Ono, bez risku nie je žiadna umelecká budúcnosť. Veľmi dobre si spomínam na nahrávanie skladby "Stripped", v roku 1985. Z toho množstva samplerov, ktoré nik z nás nevedel úplne ovládnuť, sme boli až zdesený. Bol to čistý experiment, ale napriek tomu som dodnes presvedčený, že tento singel patrí k tým najväčším míľnikom našej kariéry. A to tam je vždy nutné nechať dostatok priestoru pre náhodné udalosti. Existujú elektronické kapely, ktoré sú až posadnuté hľadaním zvuku, čo by nemalo byť nijako spájané s akýmsi štýlom. Bez osobnosti a dobrého mixu je to všetko o ničom. Zoberte si Kraftwerk, na ktorých sa odkazujú všetci electro-popoví umelci ... mali obmedzené prostriedky, ale jednoducho sú stále štandardom. My sme neurobili nič svetoborné, len zopár popových skladieb ...

Asi Vám to musí pripadať zvláštne, keď zvuk dnešných najslávnejších kapiel je vlastne šikovnou recykláciou zvuku 1960 - 1970tych rokov, zatiaľčo vy ste viac ako 15 rokov zdokonaľovali ten Váš.
Dave: A teraz ale otázka: čo tie kapely budú robiť ďalej? Ako sa môžu a budú vyvíjať takí Oasis?
Martin: Čo sa stane s tými chalanmi po pár albumoch? Najsmutnejšie na tom je, že umelci, ktorých Oasis skopírovali, mali skutočnú osobnosť. The Beatles a The Rolling Stones boli fanúšikmi bluesu, ale ich hudba veľmi rýchlo získala vlastnú identitu. A je to škoda, pretože Oasis sa vlastne zrodili pod šťastnou hviezdou: výborný spevák, talentovaný skladateľ, tak prečo nezabrali a neposunuli sa ďalej? Nedávno som počul, ako Scott Weiland zo Stone Temple Pilots niekde povedal, že Depeche Mode sú z tých, ktorí ho veľmi ovplyvnili ... kto by to bol povedal?

Aj Marilyn Manson je Váš veľký fanúšik ...
Dave: To ako vážne? Nuž, keď to tvrdíte ...

Ale aj tak na tlačových konferenciách najviac rezonuje otázka, či toto turné bude Vašim posledným ...
Martin: Treba priznať, že už od čias "Black Celebration" ťaháme média v tomto smere trochu za nos ...

Takže to posledné turné nebude, je tak?
Fletch: Asi by sme sa nad tým mali zamyslieť :)
Martin: Aby som bol absolútne úprimný, vždy mám pocit, že dané turné bude posledné. Pred odchodom na každé turné ma moja manželka motivuje slovami, "Len pekne choď, môže to byť Vaše posledné."

Aby sme teda išli na to chronologicky ... nemáte pocit, že rok 1986, kedy ste vydali album "Black Celebration" a stretli ste sa s fotografom Antonom Corbijnom, bol v prípade Vášho imidžu rozhodujúci?
Dave: Jednoznačne. Dovtedy bolo pre nás natáčanie klipov čistým peklom, to bol nekonečný boj. Výsledok vždy korešpondoval s fantáziou režiséra, než s našimi túžbami. Ale napr. s Julianom Templem sa nám podarilo zopár skvelých vecí, toho nechcem z ničoho obviňovať ...

Ale aj pre neho to bola iba práca ...
Dave: To áno. Práve preto sme sme hľadali niekoho, kto by riskoval tak, ako my. Mali sme šťastie, že sme stretli práve Antona.

A tak prišiel singel "A Question Of Lust", po ktorom nasledoval "A Question Of Time" ...
Martin: Je to akési poškuľovanie po Lou Reedovi, ktorý ma vždy fascinoval ... taká pocta ku skladbám "Lisa Says" a "Caroline Says".

V roku 1987 ste vydali album "Music For The Masses", kde ste zmenili producenta. Vášho dlhoročného mentora, Daniela Millera, vystriedal David Bascombe.
Dave: Šlo o veľmi pomalý proces. Nik z nás sa v jedno ráno neprebudil a povedal: koniec s Danielom, musíme sa posunúť ďalej. My sa ale potrebujeme vyvíjať a bolo to jasné ako Danielovi, tak aj nám.

A tá b-strana singla "Behind The Wheel", cover skladby "Route 66", to bola provokácia, nie?
Martin (vybuchne smiechom): Myslíte? Pravda je taká, že sme chceli na celom singly zostať pri rovnakej téme ako "Behind The Wheel". Povedali sme si, že by bolo super zostať v tom istom priestore.A keď sme sa do toho pustili, tak sme začali hrať množstvo coverov ... naše pirátske nahrávky sú nimi plné.

Ale napriek tomu tejto nahrávke nechýba irónia. A je to navyše Vaša jediná oficiálna cover nahrávka ...
Martin: A ďalšou iróniou je fakt, že nie tak dávno jedna americká televízia produkovala dokument o tejto slávnej ceste, "Route 66", a Bobby Troup, pôvodný autor skladby, trval na tom, aby bola v dokumente použitá práve naša verzia, pretože je vraj jeho obľúbená.

>> pokračovanie