Biografia Depeche Mode 1976-1990

Depeche Mode je britská hudobná skupina založená v roku 1980.

Zakladajúca zostava kapely 1980-1981
Andrew Fletcher - klávesy, pomocné vokály;
Martin Lee Gore - pomocné vokály, klávesy;
Vincent Clarke - klávesy, pomocné vokály, komponovanie skladieb;
Dave Gahan - spev.

Éra Basildonu / 1976-1980

Len 40 kilometrov od Londýna, v grófstve Essex, leží šedivé priemyselné mesto Basildon. Jednotvárne radové domy a hnusné továrne sú dominantným obrazom tohto stoosemdesiattisícového mesta. Najrušnejšou a najvzrušujúcou budovou Basildonu je nákupné stredisko. Vzrušujúca je preto, že sa tam schádzajú mladí ľudia na diskotéke Raquel's. Tu sa v roku 1976 stretávali vtedy ešte dvanásťročný Andy Fletcher a jeho priateľ zo školy Martin Gore, aby si ako zvyčajne zahrali kriket. Vždy pri tom bol taktiež aj Vince Clarke, ktorý poznal Andyho ešte zo skautských čias (stretávali sa v Boys Brigade a na kostolných omšiach). Jediným snom tohto "jednoliatého" tria bolo, aby raz oni sami stáli na pódiu diskotéky Raquel's.

Už od roku 1976 experimentovali so syntetizátormi a elektrickými gitarami v dome rodičov Vinceho Clarka. Vince bol skutočný talent, a už v tom čase sa snažil dať dokopy niekoľko skupín. Tá úplne prvá mala názov No Romance in China. Bolo to v podstate duo s Andrew Fletcherom, kde Vince hral na gitaru. Potom vznikla French Look s Martinom a Robertom Marlowom.

Niekedy počas leta si Vince kúpil syntetizér, našiel na povale elektronickú gitaru a využil staré rádio ako zosilňovač. Spoločné popoludnia vo Vinceho izbičke vydržali až do roku 1978, pokým ich nevyhodil jeho otec Dennis - povolaním inžinier. Preto všetci pokladali za veľké šťastie, keď stretli punkera Dave Gahana. Vince sa vtedy pokúšal presadiť ako folkový gitarista v hudobných kluboch. Bol to práve on, kto plnil úlohu ústrednej tvorivej osobnosti, Andy zase zastával post stopercentného organizátora, manažéra, ktorý vždy všetko dokázal zariadiť, no o to menej hovoril do hudby (a to v podstate trvá dodnes). Je to práve on, kto drží kapelu počas celej jej existencie pokope aj za cenu nervového vyčerpania. No a Martin, ktorý upútal predovšetkým svojim zjavom je dodnes podozrievaný z homosexuality. Gore už od detstva patril k výnimočným žiakom. Bol nadaný na jazyky, zapojil sa do práce študentského výmenného programu, na základe ktorého sa mal možnosť dostať sa niekoľko krát do Nemecka. Cez deň pracoval a v noci hudobníčil. Poctivo šetril na nové nástroje a predovšetkým potichučky skladal. Pre svoje hudobné ambície takmer zabudol zmaturovať. Po ,,skúške dospelosti" to Matrin Lee Gore skúšal s bankovníctvom, Andy Fletcher zas ako poisťovák. Nakoniec sa rozhodli, že sa stanú profesionálmi. Vtedy sa ešte nazývali krkolomne Composition of Sound.

V troch veciach mali šťastie - po prvé bol Dave až bláznivo obľúbený u dievčat, po druhé Vince nemal žiadnu chuť do spevu a nakoniec po tretie mali Gahanovci za svojim domom na Bonnygate Road prázdnu garáž, v ktorej mohla skupina nerušene skúšať.

Skúška ohňom, bola pre nového speváka Davea ešte v tom istom roku. Bolo to živé vystúpenie tohto "techno - popového kvarteta" v bývalej škole Fletcha a Martina "Curly-Top" (hlava ako hniezdo) Goreho, v škole St. Nicholas Comprehensive School, ktorá stojí neďaleko domu rodičov Andyho na Woolmergreen.

Bolo to vydarené vystúpenie. Po tomto prvom koncertnom úspechu, ktorý už oslávili pod menom Depeche Mode. Dave objavil tento názov ako titul jedného francúzskeho módneho časopisu. (pozn.: Časopis sa prestal tlačiť v roku 2002).

Daniel Miller & Mute Records

Martin Gore už vtedy tvrdil, že chcú robiť niečo osobitné. Nahrávacie spoločnosti a vydavateľstvá, ktoré už boli zabehnuté, nemali pre ich experimenty veľké pochopenie. Prakticky ich demo snímky mali nulové ohlasy. V roku 1980 pri účinkovaní na pravidelnom futuristickom večierku si ich všimol šéf Some Bizarre Records - Stevo, ktorý ich skladbu Photographic zaradí na svoj kompilačný album Some Bizarre Album, no zmluvu s nimi nepodpíše. Nevzdali sa a v roku 1981 robili predskokana avantgardnej skupine Franka Toveyho, známeho ako Fad Gadget. Šťastie sa na nich usmialo v londýnskom klube The Bridge House, kde si ich všimol na jednom z ich vystúpení dnes už rovnako úspešný producent Daniel Miller, ktorý práve rozbiehal svoju novú nezávislú gramofónovú firmu Mute Records a podpísal s nimi zmluvu na päť singlov. Depeche Mode zostávajú firme Daniela Millera - MUTE verní počas celých rokov napriek neskorším a veľmi lákavým ponukám veľkých nahrávacích spoločností.

Speak And Spell / 1981

Na prelome rokov 80 - 81 sa stretli v Blackwing Studios v Londýne, aby natočili prvé skladby. Na trhu sa tak 20. februára 1981 objavila ich debutová nahrávka z pera Vinceho Clarka - Dreaming Of Me s druhou stranou Ice Machine. Singel sa vyšplhá v Anglicku na 57. priečku a skupina povzbudená prvým úspechom vydáva v júni ďalší singel New Life s B stranou Shout. Singel sa umiestňuje v UK na 11 mieste.

O tri mesiace neskôr vychádza jeden z ich najúspešnejších singlov kapely Just Can't Get Enough s B-čkom Any Second Now. (umiestnenie v UK na # 8). V tom istom roku vychádza skupine aj ich debutový album s názvom Speak And Spell (Hovor a hláskuj), zároveň však Vince Clarke - štúdiový fanatik, ktorý nezniesol výslnie popularity oznámil, že skupinu opúšťa. Vince sa nevedel vyrovnať so životom hviezdy a šialeným kolotočom show biznisu. Pri odchode ešte skupine ponúkol skladbu Only You, ktorú však zostávajúci členovia odmietli.

Po opustení skupiny pracoval Vince na rade rôznych neúspešných projektov, ktoré mali iba krátku existenciu. Jeden z tých úspešnejších bolo duo Yazoo, ktoré tvoril s mladou gymnazistku Alison Moyet. Kapela vyprodukovala niekoľko skladieb, ale Vince po necelých dvoch rokoch opäť odišiel pre veľký úspech. Do tretice založil projekt The Assembly a v roku 1986 s Andrew Ivanom Bellom duo Erasure. Speváka Andyho Bella zohnal na inzerát spomedzi 80-tich uchádzačov. Napriek tomu sa Vincemu nepodarilo striasť minulosti. Koľko krát vydali Erasure album, toľko krát to znamenalo, že chce Depeche Mode ukázať, o čo tu vlastne ide. Jeden časopis dal do obehu v roku 1984 vymyslenú hádku medzi Depeche Mode a Erasure.

Vince Clarke: Yazoo

Alison Moyet (Genevieve Alison Moyet) spievala teplým, plným hlasom a vystupovala takmer ako mladá bluesová dáma. Vince jej k tomu vytvoril príjemný syntetizátorový doprovod. Only You (február 1982), ich prvý singel, okamžite vyletel v rebríčkoch skladieb a obratom ruky sa stal medzinárodným superhitom. Hovorilo sa, že Vince Clarke to bývalým Depeche Mode ukázal ako sa patrí. Rivalita, závisť, spory a škodoradosť - to boli vyšpekulované kamene, z ktorých sa dali zostavovať historky. V rokoch 1981-82 boli Yazoo stálymi hosťami hitparád. Albumy You And Me Both a Upstairs At Eri's patria k najlepším z obdobia 80 - tých rokov. Tým ešte väčším prekvapením bolo, keď sa rozpadli. "Hudobne nezhody" - znelo vysvetlenie. V časopise Melody Marker bol Clarke trochu konkrétnejší:

"Nemal som podnik menom Yazoo brať od začiatku veľmi vážne. Vždy som sa rozčuľoval nad nesprávnymi vecami - a to bol asi hlavný dôvod, prečo sme sa rozišli. Mám už ten spätný zvyk, že sa rozčuľujem nad vecami, ktoré nie sú v podstate ani dôležité. Pri pohľade späť musím priznať, že som bol k Alison neférový." Medzitým sa tí dvaja zmierili.

Po odchode kapelníka sa väčšina hudobných skupín nevyhne úpadku alebo rozpadu. Tentoraz to bolo ináč. Opraty do rúk prevzal dovtedy v úzadí stojací Martin Gore a úlohy textára a skladateľa sa zhostil viac než dobre. Vodcovská Vinceho osobnosť v skupine mu zo začiatku neumožňovala vyniknúť, ale po Vinceho odchode z kapely odrazu všetko ostalo na ňom. V roku 1981 sa rozlúčili s gitarami a úplne prešli na elektronické nástroje. Nikto nevedel, čo sa dá bez Clarka čakať. Vďaka debutovému albumu Speak And Spell mohol Martin konečne zavesiť zamestnanie v banke na klinec.

Zostava kapely 1982-1995
Andrew Fletcher - klávesy, pomocné vokály;
Martin Lee Gore - spev a pomocné vokály, klávesy, gitara, komponovanie skladieb;
Alan Wilder - klávesy, pomocné vokály, komponovanie skladieb;
Dave Gahan - spev.

Alan Wilder prichádza / 1982

V januári roku 1982 sa objavil v renomovanom hudobnom časopise Melody Marker inzerát tohto znenia: "Známa skupina hľadá hráča na syntetizátory vo veku do 21 rokov." Tou známou skupinou boli Depeche Mode.

Na inzerát sa prihlásil londýnsky štúdiový hudobník Alan Wilder, ktorý mal už vtedy 24 rokov, takže na konkurze musel o svojom skutočnom veku klamať. Spolu s Alanom, (predtým pôsobil v skupine The Hitmen), novým spoluautorom piesní skupiny, objavili Depeche Mode na prelome rokov 81-82 nový industriálny pop, ktorý im zaistil dnešnú popularitu. Alan mal za sebou prácu štúdiového technika - zvukára. Zo začiatku sa držal v úzadí. Pôvodne mal len hudobne vypomáhať na americkej časti turné A Broken Frame Tour, no potom sa stal jej právoplatným členom.

A Broken Frame / 1982

V čase príchodu Alana Wildera skupina vydala už iba v trojici ďalší album A Broken Frame (1982) (Dolámaný rám), na ktorom sa okrem tradičných tém lásky objavujú aj texty všímajúce si ekologické problémy, znečisťovanie životného prostredia, neúprimnosť vzťahov, odcudzenie a osamelosť jedinca uprostred davu a konzumnej spoločnosti. Album v britskej hitparáde dosahuje 8. miesto a skupina sa vydáva na svoje zatiaľ najrozsiahlejšie turné po Anglicku. V januári 1982 sa na trh dostal singel so skladbou See You (Vidím ťa) nahratá už bez Clárkea. Bola to jedna zo skladieb, ktoré mal Martin v šuflíku a neodvážil sa ju ponúknuť skupine skôr. See You vystúpi v UK na # 6 v čase, keď skupina debutuje v USA v newyorkskom klube The Ritz. Následovník The Meaning Of Love sa dostáva v UK na # 12.

V skladbách Shouldn't Have Done a Leave In Silence (# 18 v UK) začína vynikať hlas Dave Gahana, ktorý získava pre Depeche Mode typické kovové zafarbenie.

Začiatkom roku, 31. januára 1983 vychádza ďalší singel Get The Balance Right! (Udržuj rovnováhu) - v UK # 13. Jeho vydaním sa začína obdobie experimentovania so zvukmi, obdobie producentského perfekcionizmu, predznamenané používaním nového druhu klávesových nástrojov - samplerov, ktoré sú založené na báze používania a narábania s prirodzenými zvukmi, ktoré sú digitálne upravované a ďalej ovládané cez klávesnicu. Skladba je prvou, na ktorej sa podieľal aj Alan Wilder. Zároveň debutoval aj vo videoklipe kapely.

Depeche Mode už nie sú titulovaní ako veselá skupinka pre deti. Začína sa o nich hovoriť ako o úspešnej kapele.

Construction Time Again / 1983

Na treťom albume Construction Time Again (1983) (Rekonštrukcia času, # 6 v UK), ktorý vyšiel v auguste, nájdeme opäť kritizujúce skladby ako Everything Counts (Všetko sa ráta), ktorá je o mamonárstve a lakomstve. Gore v nej poukazuje na to, akú úlohu vo svete hrajú peniaze. Špinavosť človeka sa odzrkadľuje aj v skladbe príznačne nazvanej Shame (Hanba). Pieseň Work Hard (ťažko pracujúci) vzniká z autorskej spolupráce Alana a Martina a prezrádza odkiaľ Depeche Mode pochádzajú a pre koho je ich hudba predovšetkým určená. Jasne je rozoznať prínos Wildera v nových hudobných postupoch, pritvrdených syntetizátoroch a v metóde protimelódií. Za svoje čarovanie so zvukmi si vyslúžil familiárnu prezývku Mr. Emulator.

V októbri po nepretržitej sérii siedmich hitov v Top 20 sa singel Love, in Itself zastaví v Anglicku na 21 pozícii.

Depeche Mode veľmi skoro pochopili, že ich každý zaraďuje tam, kde ich chce mať. Niektorí ich volali novými romantikmi, iný zasa futuristami. Niektorí v ich štýle videli elektronický punk, iný degenerovaných vnúčikov Kraftwerku. Stokrát mohol Martin prehlasovať, že ich hudba sa nedíva do budúcnosti a ani nej nič nehovorí. Proste tlač a poslucháči si ju vykladali po svojom.

Some Great Reward / 1984

Za pozornosť na štvrtom radovom albume Some Great Reward (1984) (Akási veľká odmena - # 5 v UK) stojí najmä skladba Master And Servant (Pán a sluha # 9 v UK) vydaná ako singel v auguste. Skladba poslucháčom ukazuje celú škálu hudobných možností. Martin sa snaží ubrániť pieseň proti narážkam z neslušnosti a obscénnosti. Hrozilo, že skupina bude patriť do vybranej skupiny umelcov, ktorých tvorba bola tak skazená, že boli zbavení akejkoľvek možnosti šíriť svoj vplyv medzi poslucháčmi BBC Rádia 1. V októbri vychádza singel s dvoma A stranami Somebody / Blasphemous Rumours, ktorý končí v UK na # 16. V Blasphemous Rumours rozpráva Martin príbeh mladej dievčiny, ktorá sa ešte môže priznať k Ježišovi skôr, ako je zrazená autom a smrteľne zranená. Okolo skladby, na ktorú boli negatívne a poburujúce ohlasy kritiky sa rozvinula horúca diskusia medzi Martinom a kňazmi. Medzi ďalších, ktorí zaútočili patril aj prestížny hudobný časopis Melody Marker, ktorý označil skladbu ako: "Adept za zákrok oficiálnej cenzúry."

Protirasistická skladba People Are People (Ľudia sú ľudia, # 4 v UK), vychádza v novembri 1984. Jej úspech vyvrcholil počas letných olympijských hier v Los Angeles, kedy bola často hrávaná v prestávkach medzi športovými prenosmi jednou z nemeckých TV staníc.

Na albume Some Great Reward nájdeme všetko od náboženského fanatizmu, poškodzovania rasových menšín, až po silové problémy v dennom živote ako osvedčenú formu sado-masochistických hier. Martin Gore nevynechal pre Depeche Mode žiadnu tému, ktorá sľubovala, že skupine a ich nahrávkam zaistí pozornosť širokého publika.

The Singles 81→85 / 1985

V júni roku 1985 vychádza samostatná singlová skladba Shake The Disease (Triasť sa chorobou) a v britskej hitparáde dosiahne na # 16. V auguste vstupuje do americkej hitparády singel People Are People a po trojmesačnom postupe dosahuje # 13, a album Some Great Reward na # 51. Výberový album People Are People bola vydaná špeciálne pre americký trh. V októbri vychádza nasledujúci singel It's Called A Heart (UK # 18). Kompilačný album The Singles 81→85, ktorého obal prináša v koláži zmes nepriaznivých recenzií skupiny, skončí v UK na # 6. V USA vychádza pod pozmeneným tracklistom a názvom Catching Up With Depeche Mode ale vyšplhá sa iba na 133 miesto.

Black Celebration / 1986

Od roku 1986 sa zdá, akoby skupina naberala druhý dych. V januári sa v berlínskom Hansa Studios začína príprava nového albumu. Jeho predzvesť je propagovaná prvým, ale radovo už pätnástym singlom Stripped (Nahá), ktorý vychádza v marci. Po prvýkrát dochádza k radikálnym zmenám, totižto skladba je podpísaná gitarovým zvukom a dosahuje 15. miesto v britskom rebríčku. Na prekvapenie, skladba je opäť textovo nepochopená. "...stripped down to the bone..."

Martin Gore: "Nie sme až tak hlúpi, aby sme nevedeli, že text je dvojzmyselný a tým aj veľmi nebezpečný. Ja hovorím dobre po nemecky, aby som vedel, ako sa to preloží, ale práve toto nebezpečenstvo nás neobyčajne dráždi. Človek nikdy presne nevie, čo má od nás čakať. So sexom nema tento text v prvom rade nič spoločné. Ide o to, zachovať sa voči partnerovi úprimne, bez pretvárky i keď pri tom budeme musieť rozbúrať kopu špín civilizácie, ako televízor, autá a iné rozptýlenia, ktoré zastierajú naše city, pravdaže len symbolicky."

Celá skladba je doprevádzaná rytmom piestov motora a skladba začína zvukmi Daveovho Porche 911. Video bolo natočené v Berlíne, priamo pri múre a v ňom obrovskými kladivami členovia Depeche Mode mlátia na vraky aut.

O dva mesiace sú fanúšikovia potešení nasledujúcou singlovou skladbou, pod ktorou sa Martin Gore podpísal ako hudobne tak aj textovo - A Question Of Lust (Otázka túžby # 28 v UK). Skupina v auguste završuje dlhé turné a osem mesiacov odpočíva, pričom pripravuje nový materiál pre nový album.

Počas turné Black Celebration Tour tlač priniesla pre verejnosť senzáciu. Depeche Mode sa delia s firmou Mute 50% podielom na všetkých výdavkoch a ziskoch. Polovica všetkých príjmov ide Millerovi, ktorý im veril v časoch, keď ešte ich hudbu budúcnosti nikto nechcel počuť. Pár novinárov si vymyslelo, že je to tým, že si Daniel Miller potrpí na pekných chlapcov v kožených nohaviciach. Vzájomná oddanosť a predovšetkým priateľstvo medzi kapelou a Danielom Millerom vydržalo až do dnešnej doby.

V septembri 1986 vychádza z albumu Black Celebration posledná singlová skladba A Question Of Time (# 17 v UK). Klip ku skladbe natáčal po prvý krát Anton Corbjin, čím začalo veľké priateľstvo a dlhoročná spolupráca.

Na albume Black Celebration stojí za zmienku najmä skladba New Dress (Nové šaty). Gore v nej postavil do ostrého svetla protiklady anglického prostredia - vraždy a atentáty s hýrivým životom princezny Diany.

Music For The Masses / 1987

Music For The Masses (1987) - "Hudba pre masy", tak znie preklad názvu ďalšieho milníka v kariére Depeche Mode. Pozoruhodné, že po siedmych rokoch sú tu opäť počuť zvuky gitary. Večná téma lásky rezonuje najmä v skladbách Never Let Me Down Again (Nikdy ma nezraď) a Nothing (Nič). Príprava a nahrávanie albumu sa začala v parížskom štúdiu The studio Guillaume Tell s režisérom a producentom Daveom Bascombe. Na máj sa naplánovala vypustiť prvá skladba Strangelove (Zvláštna láska, # 16. v UK).

Kritici si z tohto albumu zobrali na mušku predovšetkým skladbu Pimpf. Vykreslili ju ako skladbu podporujúcu neonacistické tendencie. Podľa tlače z toho vyplývala výstavba a uloženie čiernych a červených vlajok s bielym kruhovým znakom, predimenzované, hitlerovské pozdravy fanúšikov, megafóny na scéne, štýl ich oblečenia, rôzne doplnky, ktoré mali signalizovať ich postoj k fašizmu. Andy Fletcher sa na margo celej veci vyjadril: "...roky sme bojovali s klamstvom, že sme komunisti a teraz prichádzate s celkom opačným názorom."

"Hlúposť. Martin, ktorý pieseň napísal, chcel dôkladne rozobrať brutálny bombastický aspekt mládežníckych más. Títo Hitlerovi chlapci, o ktorých sa v Pimpf jedná, nemali z časti ešte ani 10 rokov. Niektorí ľudia v Nemecku nám to vytýkali, mysleli si, že sme nacisti." (Dave Gahan).

Tlač sa o nich vyjadrovala, ako o zástancoch fašizmu, hoci do redakcie dostala stovky listov obhajujúce skupinu. Celá záležitosť vyústila do stavu, že časopis Pop Rocky označil túto skladbu ako hymnu pre prívržencov fašizmu.

Martin Gore: "Pimpf má ľuďom stelesňovať strach. Pimpf sme prehrali rôznym ľuďom, rôznym vekovým kategóriám. Pýtali sme sa, čo pri tejto skladbe cítia. Na prvom mieste bolo spomenuté násilie, teror, poplach, panika, moc a až potom na poslednom mieste fašizmus a Hitler."

Napriek nepriaznivým kritikám celá táto medializácia v konečnom dôsledku podporila predaj albumu a Music For The Masses Tour.

Never Let Me Down Again (v UK # 22) sa dostáva do éteru behom septembra a album sa celkovo umiestňuje v októbri na # 10 v UK. O mesiac neskôr sa Music For The Masses dostáva aj do amerického rebríčka, kde dosahuje 35. priečku.

Depeche Mode 101 / 1988

Úspech albumu Music For The Masses je podporený rozsiahlou koncertnou šnúrou. Počas posledného koncertu prepadáva 80.000 fanúšikov v Los Angeles šialenstvu. Noviny charakterizujú záverečný koncert turné Music For The Masses Tour ako "...masa ľudí, ktorá tancuje na mieste a tlieskajúc dvíha ruky...". Milióny ľudí poznajú ich texty a naviac po dlhom lúčení, keď skupina opúšťa pódium, masa ľudí naďalej spieva ich texty.

Rok 1988 odštartovala skupina v plnom pracovnom nasadení. Koncom decembra sa očakávalo vydanie v poradí tretieho singla tohto albumu Behind The Wheel (# 21 v UK). Skupina má za sebou sedem rokov nepretržitej hitovej produkcie a trvalým koncertovaním si získala meno v Európe, predovšetkým vo Francúzsku a Západnom Nemecku. Svetové, vypredané turné Music For The Masses Tour sa skončilo v júni v Rose Bowl, Pasadena, Kalifornia, kde skupina účinkovala ako súčasť prezentácie Veľkej Británie spolu s Orchestral Manoeuvres In The Dark.

7. Septembra, v dobe každoročných slávnostných odovzdávaní cien MTV, prichádzajú Depeche Mode s americkou reedíciou skladby Strangelove v čase, keď celosvetový predaj albumu Music For The Masses prekonal hranicu dva a pol milióna kusov. 22. októbra 1988 vychádza v USA remix skladby Strangelove a prepracuje sa na # 50.

Na veľké počudovanie skupiny opätovne a veľmi úspešne boduje hitu Everything Counts, ako živý záznam z koncertu 101 a vracia sa v roku 1989 do rebríčka, kde zaujíma 22. pozíciu. V marci je vydané 2CD s názvom Depeche Mode 101 v réžii D.A. Pennebakera, čo je vlastne záznam z už spomínaného záverečného koncertu skupiny v roku 1988 v Rose Bowl. V anglicku tento živý záznam odsadzuje 5. miesto. Platňa je nasledovne doplenená o koncertné video. 25. apríla sa v Los Angeles koná premiéra 120 minútového filmu "101", keď k nemu súvisiaci album uviazne na 45 mieste. 60 minút tohto koncertného materiálu zachytáva najzaujímavejšie koncertné momenty - najmä osobný život členov a fanúšikov, ktorí za nimi cestujú autobusom.

Counterfeit e.p. / 1989

V tlači sa objavujú zvesti o rozpade kapely. Kým sa traja zvyšní členovia venujú súkromnému životu, 24. júna vydáva Martin Gore svoj sólový debut Counterfeit e.p.. Na jeden týždeň sa zaradí do britského rebríčka a obsadí # 51. Album je zbierkou obľúbených coververzií, ktorým dal Martin svoj osobitý šat.

Po 88/89 - turné sa ich cesty dočasne rozišli. Alan Wilder na tieto časy spomína:
"Nenávidím koncerty. Predtým som považoval za zábavné, že mám možnosť cestovať po svete a vychutnávať si obdiv miliónov ľudí. To, že môžem stáť na pódiu, momentálne pre mňa nič neznamená. Dnes považujem za oveľa dôležitejšie prácu v štúdiu na nových albumoch."

Vyčerpaný Dave, spolu s manželkou Joanou a synom Jackom sú prinútení presťahovať sa.
"V našom starom dome nemôžeme ostať. Ak som ráno otvoril dvere, vrhli sa na mňa fanúšikovia. Vtedy som nevedel zatiahnuť ani záclonu, bez toho, aby som nebol odfotený." Je pochopiteľné, že novú adresu nezverejňuje, hoci vie pochopiť pocity fanúšikov, ale rodinná pohoda je pre neho prvoradá. "Pojem súkromný život bol do teraz pre mňa neznámy. Najhoršie to bolo vtedy, keď Joane čakala Jacka" dodáva.

Martin Gore a jeho francúzska priateľka sa stali začiatkom júna čerstvými rodičmi dcéry Viva - Lee. Tento pár nasledoval "mlčanlivý velikán" Andy Fletcher a jeho priateľka Grainne Mullan, ktorá koncom júna na jednej londýnskej klinike priviedla na svet 300 gramov vážiaceho a 54 cm vysokého zdravého chlapčeka. Alan Wilder sa v dobe neprítomnosti svojich kolegov stará o obchodné záležitosti kapely. Okrem toho nahráva pod pseudonymom Recoil svoju druhú LP Hydrology.

Violator / 1990

V septembri 1989 sa fanúšikovia a celkovo celý svet mali na čo tešiť. Vychádza prvý singel k pripravovanému albumu, obalom a textom provokujúci Personal Jesus (Osobný Ježiš, # 28 v UK aj v USA). Martin v tejto skladbe odporúča založiť si osobného Ježiša. New Musical Express vyhlásil: "Prekliaty Gore!" Hneď na túto rekciu niekoľko regionálnych denníkov odmietlo vytlačiť reklamu na predaj singla Personal Jesus, pretože pod piesňou vycítili rúhanie sa Bohu. Pieseň vznikla počas amerického turné. Je to pieseň, ktorá dôkladne kriticky rozoberá škaredú úlohu televízneho kazateľa, ktorý chce prostredníctvom obrazovky sprostredkovať Boha. Skupina si v hudobnom svete držala povesť vytrvalcov a strategicky sa vyvarovala akémukoľvek rozhovoru s novinármi. Alan Wilder ich vtedajší negatívny vzťah k médiám vyjadril dosť jasne: "Nenávidíme pózovanie a nudné rozhovory. Stále dostávame tie isté hlúpe otázky. Jednoducho je to hrozné."

24. februára 1990 sa dostáva do rebríčka ďalśí singel s názvom Enjoy The Silence (Uži si ticha, # 6 v UK) za pomoci videoklipu s "monarchom na ležadle", v ktorom hral ústrednú postavu Gahan.

Histéria a panika! V losangelskom zdravotnom stredisku Cedar - Sinai Medical Center, 20. marca ošetria menšie zranenia piatich fanúšikov, ktoré utrpeli v tlačenici, keď sa tisícky prívržencov skupiny pokúšali získať autogramy jej členov pri podpisovaní nového albumu Violator (Násilník, 1990), v sídle Wherehouse Records. Následne v relácii v rádiu KROQ bol vysielaný špeciál s účasťou členov Depeche Mode. Nahrávku s rozhovormi nakoniec stanica vydala na MC kazete a rozposlala ako darček losangeleským fanúšikom.

Martin Gore, Dave Gahan, Alan Wilder a Andy Fletcher boli úplne bez seba, keď si po natočení nového albumu, vypočuli svoje dielo. O tomto projekte Martin povedal: "Je to to najlepšie, čo sme kedy urobili." Ešte nikdy predtým Depeche Mode nenahrali skladby, ktoré do seba tak nenásilne zapadajú. Jemné tóny prevažujú nad Violatorom.

31. marca 1990 sa Violator vyšplhá v UK na # 2 za album Davida Bowieho "Changesbowie", v USA na siedmu priečku a zároveň sa stáva miliónovým albumom skupiny na opačnom kontinente.

Keďže skupine sedí obrazová podoba, vychádza aj videokazeta nazvaná Strange Too s podtitulom Another violation by Anton Corbijn. Titul obsahuje šesť na seba nadväzujúcich videoklipov z albumu Violator, všetky v réžii Antona Corbijna.

26. mája 1990 sa Policy Of Truth (Podmienky vernosti) zastavuje v UK na # 16. Skupina o tri dni neskôr začína na pódiu haly Civic Centre v Pensacole na Floride koncertné vystúpenie, ktoré je súčasťou šnúry The World Violation Tour. Koniec turné je naplánovaný na 5. augusta na losangelskom Dodgers Stadium. Enjoy The Silence v USA nepretržite vedie ako jediná britská skladba v Top Ten na 8. mieste. V septembri a novembri sa Depeche Mode predstavujú v Nemecku. Na jednom koncerte počas skladby Enjoy The Silence Daveovi odíde hlas, napriek prísnemu zákazu lekára namáhať hlasivky. Jeho mlčanie počas turné vyvolalo rôzne reakcie.

Na každom koncerte mali objednaných novinárov, všetci však museli so sklamaním opustiť koncert, pretože vstup im nebol povolený. Podľa svetových správ, skupina dosahuje svoj maximálny vrchol úspechu. V Nemecku ich videlo okolo 150.000 ľudí. Manažment Depeche Mode po každom koncerte zvoláva odhadom 50 priaznivcov do zákulisia, kde majú možnosť položiť členom niekoľko otázok. Nie je tajomstvom, že po desaťročnom pôsobení je ich cieľom naďalej udržiavať blízky kontakt s publikom. Posledný singel z albumu Violator - World In My Eyes (Svet mojimi očami) vystúpi 13. októbra v UK na # 17 a o týždeň sa Policy Of Truth v remixe od Francisa Kevorkiana v USA vypracuje na # 15.

22. decembra sa World In My Eyes drží na 52. pozícii a skupina získava pri hodnotení hudobnej produkcie v časopise Bilboard cenu Najlepší moderný rockový interpret.

Autori: ultraviolet, Gabriel

Ďalšie diely biografie

Biografia 1976-1990 / Biografia 1991-2000 / Biografia 2001-súčasnosť