Z denníka The Bravery - 4. časť

Štvrtý týždeň túlačiek po Európe s Depeche Mode, strávili The Bravery koncertovaním, popíjaním, a prehliadkami pamätihodností v Lisabone, Barcelone a Mníchove, kde si nezabudli nakúpiť skutočne dôležité veci pre život dospelých mužov. o tom všetkom vám už viac vyrozpráva Dirt.

Zobudil som sa okolo obeda v našom autobuse v Lisabone s pocitom radosti, že žijem. Bol som ti totiž istý, že som mohol v spánku zomrieť, nakoľko som mal malý záchvat z pokazeného jedla z predošlého dňa. Je však možné, že som mal bolesti žalúdka s príznakom chrípky, ktorá údajne napadla celý tábor Depeche Mode, no zdá sa, že prišiel rad aj na nás. A možno to bolo naozaj z toho teľacieho sendviču, ktorý som si doprial ako ráno, tak aj neskoro večer, nakoľko mi naozaj chutil. No nech už to bolo akokoľvek, bolo mi naozaj príšerne. Kým sa moje telo dostalo do prevádzkyschopného stavu, nezostávalo mi nič iné, len ležať, piť veľa tekutín a tešiť sa z najkrajšieho počasia, aké sme na tomto turné zatiaľ zažili... no osud si zasa zahral svoju hru. Michael hneď ráno kúpil malú pingpongovú súpravu, ktorú môžete použiť na hocakom stole. Keď si to všimol personál v aréne, tak len divne pozreli. Odišli do skladu a priniesli nám odtiaľ originálny pingpongový stôl, ktorý ledva napratali do našej malej šatne. Takže sme sa z toho tešili ešte viac ako z pekného počasia. No, a asi vás to ani neprekvapí, keď napíšem, že Michael je z nás najlepší hráč ping pongu. Našou ďalšou zastávkou bola Barcelona. Iba pred pár mesiacmi sme tu v jednom malom klube odohrali vlastný koncert, takže po koncerte s Depeche Mode sme sa tam niektorí vybrali a náš manažér nás tam prepadol s troma prostitútkami. Protestoval som, no takmer ma zmlátili, že im kazím kšeft. No to už je iný príbeh. Po takmer celom dni v Barcelone, ktorý sme zabili hľadaním práčovne, nakoniec sa ukázalo, že bola len blok od nášho hotela (očividne neviem čítať z máp), sme sa všetci vybrali na večeru. Na odporúčanie nášho známeho sme sa rozhodli navštíviť steak house s názvom El Paraguayo, kde sme skúsili pravdepodobne tie najlepšie steaky v našich životoch. Cestou do hotela sme narazili na ten najväčší bar, aký si chlap dokáže predstaviť, volá sa El Chupitos. Vo vnútri sú dva bary, na ľavej a pravej strane pozdĺž stien. Jediným umením v tomto priestore je celý rad veľmi lacných fotografií, vrátane fotografií kondómov, Harry Pottera a Monici Lewinski. Monica a kondón nemohli byť nikdy zobrazené spolu a dokonca sme o tom nesmeli ani hovoriť, no odhliadnuc od Harryho Pottera, bol tou najpríjemnejšou súčasťou baru oheň. Teraz si nemyslite, že The Bravery sú len banda ožranov. Na rozdiel od tých sa mi veľmi zaujímame o miestne múzeá a chrámy, tak ako aj o miestne bary. Aj keď sme v Barcelone stihli čo najviac sme mohli, čas nám nedovolil vidieť mnohé z pamätihodností. S Michaelom som navštívil Picassove múzeum, ktoré, ako isto predpokladáte, vystavuje pôsobivú zbierku Picassových malieb, niektoré práce pochádzajú už z jeho detstva. Nikdy som nenavštívil múzeum venujúce sa iba jednému umelcovi a bolo v skutku pôsobivé vidieť, ako sa jeho práca postupom času zdokonaľovala. Na druhý deň, náš posledný v Barcelone, navštívili niektorí z nás Temple de la Sagrada Familia, chrám navrhnutý architektom Antoni Caudim. Po návšteve toľkých starých chrámov začnete mať pocit, že ak uvidíte jeden, videli ste ich všetky. To ale na tento chrám neplatí. Bez pochýb je to tá najšpičkovejšia stavba, akú som kedy videl, a to je iba polostavba. Je rozostavaný už viac ako sto rokov. Samotný Gaudi na ňom pracoval 40 rokov, až do roku jeho smrti 1926. Keďže nie som obdarený umením opisu vecí, nebudem radšej znevažovať túto veľkolepú stavbu mojim debilným pokusom opísať vám, ako vlastne vyzerá. Radšej nechávam rozprávať fotografie a môžem vám dať iba odporúčanie, že keď niekedy navštívite Barcelonu, rozhodne by ste si mali tento chrám pozrieť. Návštevníci majú povolené voľne sa prechádzať po chráme, dokonca aj po niektorých nedokončených častiach, a odvážnejší sa môžu ísť pozrieť až na vrchol zvonice (samozrejme, zvony v nej stále nie sú). Teda to som sa dočítal, z výšok mám strach. Počas prvej noci v Mníchove sme sa rozhodli chovať ako turisti, čo najviac ako bolo možné. Zašli sme do najväčšej pivárne, na akú sme natrafili, pozreli si obrovský Haufbrau Haus, ktorý zdá sa hostí prevažne amerických a japonských turistov, no nezodpovedá ničomu lokálnemu, po čom sme pátrali. Nemecké pivo sa čapuje do veľkých litrových pohárov, zatiaľ čo k dobrej nálade vyhráva miestna skupina oblečená do tradičných ľudových krojov. Budem úprimný, v Mníchove som bol pekne lenivý a nakoniec som z mesta veľa nevidel. Ale navštívil som hotelový bazén, ktorý bol úžasný. Anthony ho prirovnal k Playboy Mansion's Grotto. Mne pripomínal potápanie vo vraku lodi, strecha je veľmi nízko a väčšina častí bazéna je prístupná len z vody. Samozrejme, že keď som vplával sám do jedného z priestranných priestorov, trochu som sa bál, pripomenulo mi to traumatický zážitok. Bolo to v detstve a otec sa pokúšal, mňa a brata, prehovoriť na šnorchlovanie vo vodách, kde prebývali žraloci. Pred odchodom z Mníchova sme s Johnom minuli nejaké peniaze v hračkárstve. Tu som zistil, že jedna z najťažších vecí na svete je dostať Johna preč z hračkárstva. Boli sme v pokušení kúpiť stolový futbal v nádeji, že tak budeme mať možnosť trénovať a už nikdy znova neprehrať zápas s Depeche Mode, ale takisto splníme večný Johnov sen, aby sa stal profesionálnym hráčom futbalu. Keďže sme však neprišli na spôsob, ako dopraviť stôl do autobusu, nechali sme to plávať. No aj tak sme odišli s nákupom áut na ďiaľkové ovládanie a pogo lopty, ktorá nakoniec našla najlepšie uplatnenie. Budúci týždeň bude pekne nabitý, okrem koncertov s Depeche Mode vo Viedni, Miláne a Paríži, odohráme aj koncerty vlastné, jeden v Londýne a ďalší v Turecku. Budeme sa snažiť vyhýbať hydine.